Založ si blog

Život v emigrácii – 14.

39. časť 

Kožušiny natiahnuté na doske sa pomaly sušili a ja som si zaspomínal na časy, keď som dral učňovské lavice na celoslovenskom internátnom obuvníckom učilisti, ktoré bolo v malej dedinke pri Topoľčanoch. Bola to Nitrianska Streda, kde žilo len asi okolo päťsto obyvateľov, s dvomi kaštieľmi a taktiež s dvomi kostolmi – katolíckym i evanjelickým. V jednom z kaštieľov, v tom väčšom, sme mali internát a zároveň aj učilište s nekonečným nádherným parkom. Nie, nebudem tu spomínať na všetko, čo som tam prežil za tú dobu, hoci by toho bolo aj dosť, ale len na to, čo je podkladom pre ďalšie moje remeslo, ktorému som sa začal tu ďaleko v Amerike priúčať. Bolo to kožušníctvo. 

Na učilišti sme sa učili najprv tie najzákladnejšie veci, ako opraviť poškodenú zodratú obuv, alebo niečo zošiť, alebo pripevniť naspäť odlomený opätok. Učili sme sa robiť aj papučky alebo šľapky, ktoré potom skončili v obchodoch. Veľmi som sa tomu potešil, keď som bol schopný niečo vytvoriť vlastnými rukami. Bolo to akési zadosťučinenie, že som nestrácal čas v remesle, ktoré ma ani vo sne nenapadlo, že sa ho raz budem učiť. Chcel som ísť radšej za baníka do Handlovej, ale skončil som niekde inde, čo som vtedy dosť ťažko znášal. Teraz ale po toľkých rokoch ma to ani nenapadne. Dokonca som hrdý, že som sa vyučil za šustra, pretože je to nádherné remeslo, ktoré má mimoriadny životný základ. Človek predsa chodiť musí a aby si nohy ochránil, potrebuje si niečo na ne dať. No a v tomto prípade pár topánok naozaj len dobre môže človeku urobiť a ušetriť mu dôležitú súčasť tela. Samozrejme, tie topánky musia byť čo najlepšie a najpohodlnejšie, aby splnili svoj účel do poslednej bodky. Ináč je to nanič, keď sa to nepodarí majstrovi šustrovi urobiť tak, akoby sa malo. V obuvníctve boli dve povolania, zvrškári – to boli tí, čo sa učil dva roky a vyrábali vrchnú časť obuvi a dali jej výzor, ktorý sme potom my, a to sa už dostávame k druhej časti obuvníctva, ukončili. Sme to my, spodkári, čo sa na prvý pohľad zdá dosť nezvyklé pomenovanie. A prečo nás volajú spodkári? Nebodaj preto, že naozaj v zime nosíme spodky, ale nielen v zime, ale asi po celý rok? Radšej význam toho slova vysvetlím obuvnícky. Keď je zvrškár, tak musí byť aj spodkár. Spodkár vyhotoví spodok a dá konečný výzor celej obuvi. Samozrejme predtým musí zmerať všetky miery chodidla, členka a dokonca aj lýtka, najradšej ženského, keď už tak. Po odmeraní musí všetko presne zaznamenať, aby tieto miery zodpovedali skutočnosti. Boli sme zákazkoví obuvníci a taktiež sme sa mimo iného zaúčali aj do výroby ortopedickej obuvi, čo je obuv na mieru. K tej som sa napokon nedostal, ale učil som sa všetko, aby som to zvládol. Pri informáciách, ktoré som si nazhromaždil, udal som zvrškárovi, aby si podľa toho nechal trošku viac miesta na koži, keď ju vykrojuje a potom zhotovuje šitím samotný zvršok. Keď mám už zvršok pripravený, môžem začať s mierami na samotnom kopyte. Dĺžka a šírka kopyta musí zodpovedať typu obuvi, nakoľko máme štandardné a taktiež úzke, ako aj široké kopytá. Sú to tri druhy kopýt. Potom narežem kúsky kože a podľa danej miery merám jednotlivé miery, pridávam kože a pribíjam, aby to bolo stabilizované a aby sa to pri samotnom modelovaní celej obuvi neuvoľnilo. Keď si ešte spomínam po toľkých rokoch, merali sme vždy dĺžku chodidla, naboso, potom dĺžku od veľkého prsta naprieč k päte, aby sme mali všetko pod kontrolou. Ďalšia miera sa robila okolo prstov dookola aj zospodu, aby hrúbka – výška obuvi bola dostačujúca. Ďalej bol obvod v okolí priehlavku, nakoľko každá noha ide smerom hore a u niekoho rapídnejšie, takže to musíme správne odmerať, aby sa noha dovnútra do obuvi vôbec dostala. Potom sa meral obvod päty cez priehlavok. Tým sme zistili aká má byť šírka v päte a aby bolo dostatok miesta na celé chodidlo. Potom sa merala výška obuvi, čo záležalo od toho, či to boli poltopánky, čižmy s vysokou sárou, kapce, alebo vtedy veľmi obľúbené kovbojské čižmy s peknými vzorkami, ako pre ženy, tak aj pre mužov. Pri vyššej obuvi sme museli aj lýtko odmerať, aby to dobre pasovalo. Keď som to mal všetko pekne odmerané, jemne som navlhčil celý zvršok, aby bol poddajnejší a mohol som ho lepšie vyformovať na pripravenom kopyte. Predtým som mal už krupón na kopyte prichytený a naň som natiahol celý zvršok. Potom som postupne prišíval dratvou, pekne navoskovanou a navlieknutou v ihle. Šidielko len tak v ruke radostne poskakovalo, aby mi peknú dierku urobilo do kože a taktiež do krupónu chodidla. 
Veľké koželužne boli vtedy v Bošanoch a ako učni sme tam boli na exkurzii. Ešte teraz cítim tie kožiarne… 

Postupne som uťahoval dratvičku a kladivkom priťukával, aby to bolo pekne natiahnuté na kopyte. Šuster bez kopyta a oprátky nie je schopný existovať, pretože si ňou upevňuje polohu obuvi na kopyte a môže takto lepšie na nej vykonávať všetky úkony. Dookola som pekne prišil zvršok a vyformoval konečne celú topánku. Nakoľko som spodkár, tak dávam tvar aj celému spodku obuvi, čiže podošve a opätku. Ale akosi som zabudol spomenuť obuvnícky nôž, bez ktorého sa to nedá vôbec urobiť. Obuvnícky nôž sme volali knajp, čo bolo z nemčiny, a tak slovíčko nôž alebo nožík sme ani v našom remesle nepoznali. Iba ten náš starý dobrý knajp. V angličtine je názov noža slovíčko knife, ktoré sa vyslovuje najf. Po nemecky knajp, takže určite je tu nejaká podobnosť v oboch týchto germánskych jazykoch.

Prišiel konečne rad na hlavnú podošvu, ktorú sme vtedy ešte upevňovali drevenými kolíkmi rôznej dĺžky a hrúbky. Dookola som vykolíčkoval celú podošvu a ak by som ich nezarazil šusterským kladivkom dovnútra, zostali by ako kolíky plota a celé by to potom vyzeralo ako celkom pekný plôtik. Týmto som ukončil hlavnú prácu na celej obuvi. Potom som začal postupne pridávať nakrájané väčšie kúsky kože, aby som mal z čoho ukrajovať a vyformovať opätok. Ten mi potom pod rukami rástol a podľa zákazky som ho aj tak vysoko vybudoval. Na záver som ho obrezal knajpom. Potom som už šiel len k brúske a vyformoval celý spodok, aby mal pekné oblé tvary. Rozpustil som čierny vosk a rozpáleným kladivkom nad horiacou sviečkou pekne podošvu potrel. Keď to zaschlo, malo to perfektný tvar a žiarilo to novotou. Na záver predtým než som vložil stelky natreté popom dovnútra obuvi, prekontroloval som či tam nejaké kolíčky netrčia pretože niekedy preskočia na druhú stranu a vyvádzajú. Rašpľa si ich vždy nájde a pristrihne im krídelka, aby sa veľmi nerozťahovali.

Veľakrát, aby opätky dlhšie vydržali, pribil som pliešky, ktoré akúsi peknú melódiu vyhrávali na kamennej cestičke starého bardejovského námestia, po známych bardejovských mačkách, ako ich Bardejovčania volali…

 
Kože boli za tri dni pekne vysušené a tak bol čas na ich odobratie z dosák a orezanie do formy. Poväčšine to boli  pásiky, ktoré som potom zošíval mašinkou. Predtým som si ale urobil šablónu s mierami. Mal som pred sebou peknú fušku, nakoľko to bol môj prvý kožuch, ktorý som mal zhotoviť. A to šusterské remeslo sa mi hodilo k tomuto kožušníckemu a pekne sa to aj dopĺňalo, pretože v závere ten kožuch musel byť pekne vytvarovaný a na mieru urobený, aby uspokojil v prvom rade zákazníka. Mal som ušitú aj podšívku k nemu, takže som postupne zošíval pásiky k sebe a začalo sa to pekne rysovať. V tomto prípade nový kožuch. Rukávy som robil zvlášť, podobne aj golier, ktorý si vyžadoval majstrovskú prácu, aby pekne vyzeral. Mal som dobrého majstra v pánovi majiteľovi a taktiež jedného ďalšieho majstra, ktorý mi viac šustra pripomínal, lebo bol dosť často v podnapilom stave, tak ho museli poslať aj domov niekedy. Videli vo mne trošku aj jeho nástupcu, tak sa snažili, aby som sa solídne vypracoval. S pani majiteľkou to bolo celkom fajn, ale s majiteľom to veľmi škrípalo. Začalo mu všetko vadiť, ale i tak som tam pokračoval čo najdlhšie, ako som len mohol. Zopár kožuchov som tam ušil, ale odmena nebola adekvátna, tak som sa začal pozerať po niečom inom. Naďalej som tam pracoval, ale už nie s takou vervou ako na začiatku. Určite to bolo podmienené aj tým, že som sa nechcel zapredať a zmeniť moju vieru. Skrátka im to obom nevyhovovalo. Všetko začalo chladnúť, takže som už vedel, že nezostanem dlho…

40. časť  

Nakoľko sa situácia nemenila, tak som začal hľadať nejakú inú prácu. Rozhodol som sa urobiť si vodičský preukaz na nákladné automobily a rozšíriť si týmto zároveň možnosť robiť niečo iné. Do práce som naďalej chodieval, hoci som ale vedel, že mienim zmeniť zamestnávateľa čo najskôr. Ani nie dlho na to som si pozeral reklamnú časť novín a objavil som, že robia nábor na modelov účesovej tvorby. Tu to bola väčšia akcia, a tak som sa prihlásil na konkurz. Na konkurze si nás vyfotili a potom na základe toho si vyberali možných adeptov. Podarilo sa mi to a prešiel som. Potom som sa zúčastnil niekoľkých prehliadok, hoci som vedel, že v tom budúcnosť nie je, ale momentálne mi celkom slušne zaplatili. Samozrejme, že som sa na to veľmi nespoliehal, a tak som začal hľadať niekoho, kto by mi požičal nákladiak na jazdy, aby som prešiel testom. Tu je veľmi nezvyklý spôsob testovania, pretože vždy sa testy robia na vlastnom vozidle. Na dopravnom inšpektoráte neposkytujú vozidlá pri testoch, ako to bolo zvykom u nás doma na Slovensku. Sú tu aj dopravné školy, autoškoly, lenže tie stoja nemalý peniaz, a tak sa tomu človek chce čo najviac vyhnúť… 

Bol som pozvaný do Country Clubu Mormónov a zoznámil som sa tam s jedným pánom v mojom veku, ktorý vlastnil klampiarsku/strechársku firmu a mal zopár nákladných vozidiel vo vozovom parku. Prisľúbil mi že mi s tým pomôže. Slovo aj dodržal. Mal som už vodičské povolenie od dopravného inšpektorátu, ktoré som dostal po zvládnutí písomného testu zo znalosti predpisov cestovnej premávky pre nákladné vozidlá a autobusy. Bez týchto testov sa nesmie jazdiť na motorových vozidlách po cestách verejnej premávky. Ja som ani nechcel v začiatkoch skúšať jazdy po cestách. Zatiaľ nie…

 
Mali obrovský dvor, asi 200 x 200 metrov, takže tam sa dali doslovne aj preteky organizovať. Všetko som si vyskúšal pekne a pomaly. Zameral som sa na cúvanie a parkovanie, aby som si bol istý, že také veľké vozidlo zvládnem aspoň tak dobre ako osobný automobil.

Trvalo mi to asi dva týždne, kým som sa rozhodol skúsiť to konečne aj na cestách. Išlo sa mi celkom dobre, dokonca som si na jazdu pozval aj môjho spolubývajúceho Franka. Asi bol spokojný, lebo sa nesnažil vyskočiť za jazdy…

Bol som pripravený na testy, a tak som sa odobral na dopravný inšpektorát, kde nás bolo zopár. Zaparkoval som nákladiak na štyri parkovacie miesta, lebo presahoval. Jazdy dopadli úspešne, ktoré som musel absolvovať na parkoviskách, na cestách a samozrejme ani diaľnici som sa nevyhol. Po hodinke sme dorazili a zaparkovali na pôvodnom mieste, odkiaľ sme predtým vyrazili. Potriasol mi pravicou a za asi necelú polhodinku som mal nový vodičský preukaz s vyššou kvalifikáciou, takže som mohol jazdiť aj na nákladných vozidlách a autobusoch… 

Pokračoval som naďalej v kožušníctve, ale naozaj s tým najhorším pocitom, pretože majiteľ mi liezol veľmi na nervy. Skrátka sme si nesedeli, a tak nebol nikdy spokojný. Mal taký výraznejší nos, ktorý všade strkal. Naviac bol bohatý milionár, takže i z tohto postu sa aj tak pompézne správal… 

Mal som šťastie a objavil som prácu v skladoch ovocia a zeleniny. Zo začiatku iba ako závozník, lebo som sa musel osvedčiť. To bolo normálne a ani mi to vôbec nevadilo, že som si musel svoje odslúžiť predtým, než mi budú dôverovať. I ja som sa musel cítiť pohodlne a spoznať všetkých zákazníkov, ktorých sme zásobovali. Bol som prijatý a vôbec mi manuálna práca nevadila, naviac mi to prospievalo v utužovaní zdravia a kondície, ktorá je taká prepotrebná k životu. Bol som ako vymenený po tých prácach, kde som bol po celé dni zavretý na oddelení s kožušinami a neustále kontrolovaný mojím šéfom. V práci s kožušinami som rozviazal pracovný pomer a pochybujem, že im to vôbec vadilo, keďže som sa nechcel stať členom ich viery a kostola. Bol som katolíkom a to nezmením, pretože neverím v obracanie kabátov. Tiež nastalo obdobie vianočných sviatkov, doba, ktorá bola taká nádherná, a tak akékoľvek starosti ľahšie preboleli…

Domov som všetkým poposielal balíčky, hlavne mojim dvom neteriam, ktoré sa zakaždým z nich tešili. Boli vždy plné hračiek, cukroviniek a všelijakých iných drobností, ktoré im urobili radosť. I bratovi som hlavne kartón cigariet posielal, čo bolo 200 cigariet, vtedy Marlboro a bez filtru, aby mal z toho väčší pôžitok, lebo ten filter predsa len fajčiara o tú lahôdku tabakovej chute oberá. Balíky boli pekne okolo dvanásť až pätnásť kilogramové. K tomu som šikovne do vianočného pozdravu strčil nejaký ten dolárik, aby ho páni poštári neobjavili. Rozlepil som pozdrav a medzi stránky som to pekne zalepil. Ono to nebolo ani viditeľné, pretože pozdravné karty boli hrubšie ako tie naše, vtedy ešte klasické. Brat už vedel, kde to má hľadať a vždy to našiel. Raz však aj túto skrýš niekto objavil, a tak prišiel o pekný darček, sto dolárov, čo vtedy bolo ako celá jeho mesačná výplata, na ktorú si musel pekne odrobiť v bani, tvrdo a poctivo. Šeky boli najbezpečnejšie, takže odvtedy som už len šeky posielal a s tými nikdy problém nebol. Tam sa s tým nedalo robiť veľa podvodov. Naviac, keď banka peniaze vyplatila, overili sme si podpisy a ešte predtým sme sa telefonicky s bratom porozprávali. 
Československá komunita sa tiež pripravovala na veľké oslavy a taká hlavná bola u Marienky a Pavla s ich dvomi dcérenkami – Petrou a Miškou. To bol taký akýsi maják, kde sme sa väčšinou stretávali. Priamo u nich doma, omnoho radšej ako niekde v putike. Marienka nás vždy pekne pohostila a občas aj jej sestra, ktorá prišla k nej a veľmi rada nás obsluhovala tiež. Ja som sa medzitým už aj presťahoval do pekného centra bytoviek, kde sme mali i bazén, posilňovňu, pingpongovú miestnosť, klubovňu, saunu, takže som bol vyťažený po celé dni. Tiež som si v mojej izbe vyzdobil stromček, ale len taký malý, symbolický. Dal som si naň aj po domácky vyrobené salónky, pretože bez nich by stromček nemal tú pravú vianočnú atmosféru. Kúpil som si staniol v troch farbách, strieborný, modrý a červený a nastrihal strapčeky, aby naozaj vyzerali ako tie naše klasické salónky, na ktoré som si zvykol za dlhé roky doma. Tu sa nedali kúpiť, a tak som aspoň takto zachraňoval tú našineckú tradíciu. Bol som v byte, kde sme bývali traja, dvaja Američania a ja sám. Oni boli vo väčšej izbe a ja v tej menšej. Obaja študovali na tunajšej štátnej  univerzite. Joe, sa pripravoval na doktorát práv a mal ešte asi dva ročníky pred sebou. Ten druhý sa volal Paul a študoval ekonómiu, obchodníctvo. Boli sme celkom dobrá partia a naviac moja angličtina sa vylepšovala, nakoľko som po celé dni rozprával len po anglicky… 


Večera u Marienky bola pripravená a vyprážaného kapra bolo cítiť až na ulicu.  Američania na Vianoce rybu nejedia, ale iba moriaky, tak tú rybu si človek nemohol pomýliť, pretože to sa ani nedá. Vedel som, že som na správnom mieste, a tak aj s nejakými darčekami som sa vybral na druhé poschodie. Keď som zaklopal na dvere, dievčence zaštebotali tak jemnučko ako malé vtáčence. Marienka otvorila dvere a pekne ma uvítala bozkom na líce. Cítil som sa ako doma. Celá obývačka bola pekne vyzdobená nádhernou jedličkou s peknými ozdobami. Na stole taniere s vianočnými koláčikmi, rozvoniavajúcim kaprom a vedľa plná misa dobrého zemiakového sviatočného šalátu. Tu pomaranč, banán, oriešky burské i vlašské si rozkotúľané lenivo polihovali na peknom bielom slávnostnom obruse. Vo vínových pohároch sa perlilo pekné biele a už bolo treba len sa posadiť a začať tú veľkolepú oslavu zrodenia Pána Ježiša Kristusa Nazaretského. Čakali už len na mňa, lebo som bol posledný člen rodiny, nakoľko si ma akosi osvojili a ja som vôbec neprotestoval. Naopak, bol som veľmi šťastný, pretože to boli moje najkrajšie Vianoce, aké som kedy zažil. Žilo sa nám naozaj veľmi pekne v blízkom kontakte. Býval som, iba tak desať minút chôdzou…

S Petrou na Štedrý večer, 24. decembra 1980

S Petrou 18. októbra 1990

41. časť  

Bola zima a s ňou i tie neskutočné krásy, ktoré práve v tomto období najviac vynikli v meste v strede pustatiny, kde stromy na holých kopcoch, ťavích hrboch, bolo iba zriedkavo vidno. Dosť stiesnený pocit v tej obrovskej nekonečnej doline pri Slanom jazere. Horúčavy v lete človeka dosť ubíjali a nielen to, ale i nadmorská výška bola mimoriadna, takže sa ťažšie dýchalo a s tým súviseli aj ochorenia horných dýchacích ciest. Po určitej dobe sa však človek znormalizuje aklimatizáciou práve v tomto  prostredí, ktoré je niečo okolo 1300 m nad morom, presnejšie 1288 m, čiže pekne vysoko. Po dlhšom pobyte sa telo človeka tak zaklimatizuje, že keď je v nižších polohách, tak naozaj fyzicky exceluje, hlavne v športových disciplínach. Telo sa prispôsobí nedostatku kyslíka, ktorého je o niečo menej vo vyšších nadmorských polohách, a tým zároveň vytrénuje telo na menšiu spotrebu kyslíka, toho prepotrebného produktu pre život. Výsledkom toho sú aj mimoriadne výkony bežcov z Kene, ktorí žijú a trénujú vo výškach omnoho vyšších, aj okolo 3000 metrov nad morom. V zime je tu naozaj nádherne, nakoľko všetka šedosť je pokrytá nádherným bielym páperím, ktoré tak úžasne vyzerá. Urobí mi to vždy dobre na srdci, keď vidím tento zázrak prírody. Ďalšou výhodou je, že zima je tu doslovne balzamom na ubolenú dušu po dlhých horúcich mesiacoch, potom zase chmúrnych jesenných dažďoch, ktoré tak deprimujúco pôsobia na ľudskú dušu. Nástup sviatkov vianočných, čakajúcich v závetrí… 

Príroda ma vždy veľmi lákala už od ranného detstva, hlavne vďaka mojej milovanej Orave, kde som strávil niekoľko nádherných rokov môjho života a práve tam mi príroda k srdcu prirástla.  Chodieval som tu poväčšine sám do hôr, nakoľko  som robieval náročné túry a každého to nelákalo. Podobné kúsky som robieval v mojej obľúbenej krajine Rakúsko, kde som sa znovu vrátil a strávil pekné obdobie, v miestach, kde sa moja dlhá púť začala. Teraz som zhrozený, keď si pomyslím na aké nebezpečné túry som sa podujal niekedy, pretože zlezenie skál Schneebergu v Rakúsku bolo náročné, lenže na čo som sa tu raz rozhodol bolo doslovne šialenstvom. Ale asi adrenalín vo mne nikdy nevyhasol a hnal ma vpred za neobjaveným a bláznivým. 

Bolo naozaj oblačno a všade samá beloba. Vybral som sa smerom k známym zimným rekreačnym strediskám Snowbird a Alta. Ani som si vtedy neuvedomoval ako ďaleko to bolo. Skrátka hnala ma vpred túžba pokoriť končiare, ktoré sa mi pred očami týčili. Po hlavnej ceste, ktorá bola celá zasnežená, ale pekne upravená, frčali autobusy s lyžiarmi a taktiež nespočítateľné množstvo osobných automobilov s výletníkmi, ktorí končili v týchto obľúbených miestach. Za Altou začalo menšie stúpanie a aj slniečko sa mi ukázalo. Dôveroval som mu, ale ono ma dlho nevyhrialo a skoro sa schovalo za oblaky, ktoré viseli dosť nízko nad horizontom hôr. Snehu bolo všade plno. Mal som ho až po pás, a tak som sa začal brodiť a postupne meter po metri som odkrajoval cestu k svojmu vytúženému končiaru, ktorý stál predo mnou v plnej kráse. Možno sa mi i tak trošku vysmieval, že naň nemám. Ja ale s tou mojou tvrdohlavosťou som si jeho úškrnky a názory nevšímal, lebo som mal pred sebou vznešenejší cieľ, ako sa hašteriť s nafúkancom zasneženým. Už som stál pri úpätí tohto krásavca, ale som ani dobre nedohľadel na vrchol, lebo občas mi slnko tak trošku zradne zasvietilo do očí. Okuliare som vždy nenosieval so sebou, ale vtedy by sa mi boli určite zišli, nakoľko odraz snehu ma dosť oslepoval. Nebolo to zas ale také hrozné, aby som to nezvládol. Pomaly som ukrajoval z kopčiska, ktoré sa mi stále vysmievalo, že ho nepokorím. To ma asi ešte viac rozčertilo, tak som mu chcel dokázať svoju mužnosť. Tá námaha a pot boli akýmsi hnacím motorom, ktorý ma ešte viac hnal za cieľom, dostať sa na vrchol. Nastal čas sa trošku zastaviť a popozerať si okolie nádhernej zasneženej krajiny. Pokochať sa na chvíľočku a potom znovu pokračovať smerom k nebesiam, kde ma už len fanfáry očakávali a ešte krajší výhľad z končiara, z ktorého by som mal vidieť ešte lepšie na tie drobné chalúpky pod ním v doline nekonečnej. Ani som si neuvedomil ako ten čas skutočne unikal a ja som mal pocit, že sa pomaly bude už stmievať, za nejakú tú hodinku – dve. Ale to ešte bolo len okolo obeda, takže času som mal dosť. Bol to výborný tréning a hlavne ten pocit dobre vykonanej práce ma hnal ta hore, kde sa len tí šťastní dostanú. Občas som aj jeleniu zver uvidel, ako sa chodila dole k potôčiku osviežiť, pretože som bol veľmi vysoko na to, aby som ju vyrušoval. Fotoaparát som si nevzal, čo ma dosť trápi, lebo som mohol mať naozaj krásne zábery, ktoré by mi vždy pripomenuli ten nádherný deň, ktorý som tam vtedy strávil. Doteraz si neviem spomenúť, prečo som nemal u seba fotoaparát – tento zázrak, ktorý naveky zaznamená udalosť v živote človeka… 

Konečne som sa dostal na vrchol a mohol si vychutnať všetky tie krásy široko-ďaleko a zároveň vidieť aj tú nekonečnú dolinu, ktorá začínala niekde ďaleko na juhu a končila na severe, odkiaľ sa šlo bokom za pohorím Wasatch z mestečka Brigham Young do štátu Idaho. Ani neviem ako dlho som sa kochal a popritom som jedol chlieb s kúskom salámy, papriky, paradajky a ementálskeho syra. Bola to najlepšia hostina, akú som kedy zažil. V termoske som mal horúci čaj s citrónom, ktorým som zapíjal suchý chlieb, nakoľko som si ho maslom nenatrel. Čajom som si zase zažehnával smäd, ktorý ma tiež trošku moril. Všetko som to dobre strávil a vychutnal. Potom bol už čas na návrat. Tak ako ťažko sa mi šlo hore, tak ťažko sa mi šlo aj dole. Pocit som mal príjemný už nielen z toho, že som to dosiahol, ale hlavne z toho, že telo akosi vyparilo tie svoje jedy. Nastal nádherný pocit, ktorý dlho neustal. Cítil som sa ako znovuzrodený, hoci som mal pred sebou ešte kusisko cesty dole horou, ale hlavne do môjho bydliska, ktoré bolo nejaký ten kilometer odtiaľ vzdialené. Nakoniec to všetko dobre dopadlo a ja som zostal celý a nepoškriabaný… 

Ďalšie také stredisko v okolí bolo Park City, ktoré je vo výške okolo 2133 metrov nad morom. Tam som sa už vždy iba autom dostal, pretože je to okolo 50 kilometrov vzdialené od mesta Salt Lake City. Je tam skutočne nádherne, nakoľko je to staré banské mesto, kde kedysi dávno zlato a striebro ťažili koncom 19. storočia, v roku 1870 až do začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia, keď začali šachty baní postupne zaplavovať spodné vody, tým aj ohrozili celú ťažbu vzácnych kovov. Nakoniec sa toto mesto vytratilo z industriálnej sféry a odvtedy začalo pomaly a isto pustnúť a upadať do zabudnutia. Nikto neveril, že sa ho niekedy podarí vzkriesiť z nemilosti. Ale to sa prihodilo aj iným bývalým miestam, ktoré boli takto postihnuté a padli z obrovskej výšky slávy až na dno…

V rokoch päťdesiatych sa začali menšie zmeny a niekomu to nedalo, aby niečo nepodnikol a neoživil toto kedysi slávne centrum, ktoré malo nahradiť aj mesto Salt Lake City. Obrovské bohatstvo, ktoré bolo v útrobách nekonečných hôr v podobe zlata a striebra vytváralo obrovskú prosperitu tohto regiónu a mesta Park City. O pár rokov neskoršie, v rokoch šesťdesiatych, sa vybudovali lyžiarske vleky a prilákali záujemcov bieleho športu, kde sa dosiaľ konajú pravidelné preteky svetového poháru v lyžovaní, vrátane aj majstrovstiev sveta. Teraz naposledy aj Olympijské hry 2002, kde všetky lyžiarske preteky prebehli práve tu. Týmto nastalo posledné opuncovanie tohto strediska, ktoré je dnes už svetové a vychýrené lyžiarske stredisko, kde tí najbohatší si ruky podávajú… 

Prečo som si ale zaspomínal po vyše 40-tich rokoch na tieto časy, ktoré asi ničím zaujímavým nevyzerajú? Pretože faktom je, že som si vtedy zahrával s ohňom a mohol som už dávno nebyť tu na zemi, keby som bol strhol lavínu, ktoré tam bývavali často. Asi ma Pánbožko ochraňoval, keď už som bol taký hluchý a slepý…

Život v emigrácii – 25.

29.07.2021

73. časť Bol som veľmi milo prekvapený, keď som sa dozvedel aké prekvapenie ma čakalo v hale hotela, v ktorom boli ubytovaní svetoví atléti, ktorí sa zúčastnili tohto veľkolepého halového mítingu, práve tu v meste Portland. Išiel som výťahom nahor, kde som sa išiel stretnúť so šéfom celého tohto veľkolepého atletického mítingu. Dorazil som do [...]

Život v emigrácii – 24.

26.07.2021

70. časť Už sme boli všetci po raňajkách, keď rozhodnutie padlo, že ideme do mesta Missoula a navštívime ďalších členov rodiny. Cesta nebola dlhá a iba niečo okolo dvoch hodín nám trvalo tých 160 kilometrov. Jej rodina bývala iba kúsok od letiska, takže sme videli z ich obývačky až na pristávaciu plochu. Strávili sme tam asi dve hodiny a potom sme sa vracali do [...]

Život v emigrácii – 23.

24.07.2021

67. časť V prvú noc som sa konečne udomácnil v mojej novej kancelárii a začal prechádzku, keď som mal celý areál budovy i s parkoviskom zaistený. Všetko bolo tak ako malo byť ale hlavne bezpečne proti vstupu nedovoleným osobám. Môžem povedať, že za celý ten čas po dobu dvoch rokov, čo som tam pracoval, som sa s ničím nestretol, čo by bolo proti bezpečnosti [...]

Bolívia, Sputnik V

COVID-19 sa stáva pandémiou nezaočkovaných, upozornil Inštitút pre stratégie a analýzy

29.07.2021 17:13

V máji a júni bolo na Slovensku celkovo 18 135 ľudí nakazených koronavírusom, z toho 91 percent nebolo zaočkovaných.

polícia protest hodžovo námestie

Počas protestu v hlavnom meste bolo poškodené auto. K útokom podľa polície nedošlo

29.07.2021 17:05

Počas protestov v centre hlavného mesta nezaznamenala polícia vážne porušenie verejného poriadku. Protest je monitorovaný kamerami.

Google

Rusko pokutovalo spoločnosť Google za porušenie zákona o uchovávaní údajov

29.07.2021 16:38

Ide o prvý prípad, keď bola americká firma pokutovaná za porušenie sporného ruského zákona schváleného v roku 2014.

protest proti zvýhodňovaniu očkovaných, Prezidentský palác

Minister vnútra rozumie snahe polície vyhnúť sa donucovacím prostriedkom na proteste

29.07.2021 16:22

Ministra Mikulca mrzí, že neohlásené zhromaždenie znepríjemnilo deň vodičom aj obyvateľom hlavného mesta.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 25
Celková čítanosť: 21210x
Priemerná čítanosť článkov: 848x

Autor blogu

Kategórie