Založ si blog

Môj život v emigrácii – 1.

1. časť  Odchod

Situácia bola už dosť vyhrotená a môj život sa neuberal práve tým najlepším smerom, i keď som sa veľmi snažil niečo urobiť, aby som zmenil jeho kurz. Po krátkej debate s mojím najlepším  priateľom, ktorému som veľmi dôveroval a nikdy som sa predtým nesklamal, rozhodol som sa emigrovať. Prihlásil som sa na 3-dňový autobusový zájazd do Rakúska, ktorý bol od 23. do 25. februára 1979. Prípravy boli v najväčšej tajnosti, pretože to buď výjde, alebo skončím určitú dobu vo väzení za pokus ilegálneho opustenia republiky. Za nevydarený pokus dostať sa tam, kde bol lepší život, i keď za cenu toho, že stratím to najmilšie a srdcu najbližšie domovinu moju, slovenskú hrudu. Bol deň odchodu a tak sme sa všetci účastníci zájazdu stretli v Bratislave, v hoteli Bratislava. Názov Bratislava, Bratislava, mi tak trošku pripomenul názov New York, New York. Naozaj som všetko nechal doma, a do batožiny som si okrem fotoaparátov a trojdňovej bielizne pribalil iba pár vecí, aby som na seba neupútal príliš veľkú pozornosť. Nebol dôvod prekaziť si životný cieľ. 
V hale hotela sme sa všetci 60-ti stretli a rozdelili nás do dvoch autobusov. Napätia som sa nijako nemohol zbaviť a  trvalo to do nekonečna.
Konečne sme boli všetci naložení a usadení v pohodlných sedadlách, keď vedúca výpravy dala pokyn na odchod. Ani sme nemuseli cestovať veľmi ďaleko, pretože hraničný prechod bol blízko. Iba pár kilometrov. Dorazili sme na hranice do Petržalky kúsok od Raja. Nerváky, ktoré som tam zažil, sa mi hlboko vryli do pamäti na celý život. Keby som túto prekážku nezdolal, nikde by som sa nedostal a zostal stáť na rázcestí…
Postupne sme boli vyvolávaní, ale nie všetci. Všimol som si, že poniektorí si mohli v kľude pohovieť na mäkkučkých sedadlách výletného luxusného autobusu. Jeden sa po určitej dobe vrátil, ale už len pre svoje osobné veci. Našli u neho nelegálne peniaze, pretože limit bol pre každého určený. Mal tých schillingov príliš veľa u seba, i keď ešte nejaké aj do sedadla „zašil“.  Začínalo to byť napäté a tak som sa začal ešte viac potiť z obáv, či vôbec prejdem cez túto poslednú prekážku. Nemohol som ani tušiť, že táto pohraničná zastávka bude taká nekonečná.
Postupne už všetci prešli ale asi troch si predsa len na hraniciach „ponechali“. Bol som vyobliekaný ako na svadbu, v novom obleku, ktorý som si len prednedávnom kúpil, aby sa za mňa nemusel nikto hanbiť.  Nervózne som pregĺgal a ani som sa radšej s nikým nechcel zhovárať. Srdce mi búšilo ako pred vykonaním trestu smrti. Ruky sa mi mimoriadne potili pri pocite ako na tej kontrole vôbec dopadnem, pred tými darebákmi, ktorí sa tešili, keď mohli podpísať rozsudok. I pomodlil som sa a modlil po celú tú dobu tak tichučko, že ani mušky ma počuť nemohli. Mali sme spolu taký dohovor, že ma neprezradia, i keď ich silou pritlačia. Boli hrdé akési. Veď, kto nič nevie, ani zradiť nemôže… Doviedli ma do cely a prikázali všetko z vrecák vyložiť na stôl. Potom začal ten drsný spôsob vyšetrovania, keď som tam stál iba v trenírkach a nič iné som na sebe nemal. Pýtali sa ma na všeličo a ja som im len tou ich rétorikou politickou odpovedal a opíjal pomaly, ale isto tým rožkom v jede namočenom. Počúvali a počúvali, až mali všetko, čo potrebovali. Výsluch konečne skončil a tak som si aspoň na chvíľku vydýchol. Konečne mi povedali, že sa môžem znovu odieť a počkať na chodbe. Uši mi rástli až do takej miery, že som si vypočul ich celý rozhovor. „To nie je možné,  že sme nič u neho nenašli, takže to udanie bolo neopodstatnené! Nakoniec je to celkom inteligentný človek!“ V duchu som sa hlasno rozosmial, ale i tak som si nebol istý, či to nie je len akési opíjanie, presne tým istým rožkom, ktorým som ich ja po celú tú dobu opíjal. Nakoniec vyšli z miestnosti, odprevadili ma do autobusu a usadili na moje obľúbené miesto, vzadu na pravej strane. Tam sa cítim najlepšie a najpohodlnejšie. Stále som sa potil a neveril, že sa to podarilo. Vždy ale keď autobus trošku spomalil, nervy vo mne hrali a ja som sa potil ešte viac. Však to nie je ani možné, že už som tak blízko Raja a oni ma tam nechali ísť a aj s požehnaním, veriac, že sa za tri dni vrátim.
Konečne sme prechádzali cez naše pohraničné územie a už to začínalo byť pekné, pretože sa to naozaj uskutočňovalo a ja som bol bližšie a bližšie tam, kde som chcel byť.

Prešli sme za Železnú oponu a rakúski pohraničiari nás vítali na ich území, tam kde bola sloboda. Pritlačil som si hlavu k oknu, až zrazu som pocítil teplé slzy, ako sa mi kotúľali po tvári od radosti a šťastia z vykúpenia…

2. časť    V nemocnici

Po chvíľke som si začal uvedomovať ten fakt, že som slobodný a môžem sa konečne rozhodnúť o sebe bez toho, aby mi niekto musel radiť a našepkávať, že takto to má vlastne byť a nie ináč. Autobus frčal po kvalitných cestách, ktoré boli nezvyklé na to, na čo som bol doteraz zvyknutý. Dedinky boli ako z obrázkov vystrihnuté, čisté ale hlavne vkusne upravené. Mimoriadny zážitok, ktorý mi doteraz v pamäti utkvel. Ani sme sa nikde nezastavili a ja som sa tešil viac a viac, aby sme boli čo najďalej od miesta, v ktorom som už pocit príjemný nemal posledné obdobie svojho života. Všetko sa rútilo do hlbokej priepasti…
Nálada sa mi postupne začínala lepšiť a nejako som začal aj lepšie dýchať. V lepšom rytme akosi. Už som sa nedusil a nezadŕhal. Ľudia v autobuse boli akísi veselší a milší. Určite ma tým aj trochu nakazili, pretože som ani netušil, kto z nich mal tie isté úmysly ako aj ja. Ani som sa nikoho na to radšej nevypytoval, len som si túto túžbu svoju hlboko v srdci držal.  Zrazu som si všimol vľavo letisko Schwechat a za ním sa začali objavovať kontúry mesta Straussovho, na modrom Dunaji. Pre mňa to bol obrovský zážitok vidieť toto nádherné mesto i s jeho fantastickou architektúrou a obrovskou históriou. Bol som z toho ohúrený. Všetko ma očarilo a dlho som sa z toho nevedel spamätať. Nakoniec sme skončili na hlavnej a známej ulici, Maria Hilfe Strasse, kde asi tak po troch kilometroch v menšej uličke bol zastrčený náš hotel, kde sme boli ubytovaní na nasledujúce tri dni. Piatok, sobota a nedeľa. V pondelok bol naplánovaný návrat domov. Ledva sme sa zložili a ubytovali na izbe, a už ma celé telo svrbelo a nemohol som sa dočkať toho, keď si večer vybehnem do ulíc a popozerám si mesto a okolie. Po meste som sa aj trochu poprechádzal s hlavným cieľom, že nájdem utečenecký tábor, pretože tam som chcel v nedeľu nenápadne odísť a nevrátiť sa. Mal som trochu problémy sa mojou lámanou nemčinou dohovoriť, ale mal som šťastie a dobrí ľudia Viedenčania mi pomohli. Z Opera-Ringu, pravidelne asi každú hodinu odchádzal modrý vlak do Badenu, kde mal aj konečnú. Je to známe kúpeľné mesto a najviac i svojou tiež vzácnou kultúrou a históriou. Mestečko, kde bol utečenecký tábor, sa volalo Traiskirchen. Vlak takmer preletel cez všetky zastávky a bol tu Traiskirchen. Pri vystupovaní som sa pýtal ľudí, kde tábor je. Bolo to veľmi jednoduché a iba asi pol kilometra od zastávky doľava. Konečne som stál pred bránami tohto dočasného a budúceho bydliska, kde sa bude rozhodovať o mojom osude, či si ma tam ponechajú, alebo odovzdajú našim pracovníkom tajnej služby. Bola už tma, lebo boli ešte zimné dni krátke a dlhé predlhánske noci, februárové. Pri vchode som oslovil ľudí, čo vychádzali z tábora. Každý sa musel identifikovať táborovou preukážkou. Tu som sa ale dozvedel, že by ma neprijali a musel by som ísť najprv do Viedne, na Fremden Polizei, kde sa zaoberajú cudzincami a ich požiadavkami. Rakúsko bolo mimoriadne známe aj tým, že poskytovalo utečencom-emigrantom, politické azyly, o čom som sa už dozvedel od môjho priateľa, ktorý mi to vysvetlil. Tento tábor bol po druhej svetovej vojne sídlom vtedajšej Ruskej zóny a boli tu kasárne, kde boli v pohotovosti s bojovou technikou vtedajší sovietski vojaci o sile asi tritisíc. Lenže nakoľko sa niečo neočakávaného udialo, tak v roku 1956, boli všetci presunutí do Maďarska, do Budapešti, kde sa zúčastnili na potlačení revolúcie. Tá si nakoniec vyžiadala veľa ľudských životov. Jej potlačenie bol odsúdené celým svetom. Nakoniec sa potom nemohli vrátiť späť do Traiskirchenu a tak sa usadili v Maďarsku iba „dočasne“, ako aj u nás, 21. augusta 1968. Na toto obdobie mám doteraz veľmi živé spomienky. Ženevská konvencia ustanovila tieto bývalé kasárne za utečenecký tábor, kde mohli byť všetci, ktorí chceli začať nový život. Program bol dotovaný krajinami Organizácie Spojených Národov, ale hlavným a najvyšším podielom vtedy prispievali práve Spojené štáty americké. Nie žeby som to tu chcel nejako príliš zdôrazňovať, ale bol to vtedy dosť veľký faktor, ktorý mal obrovský vplyv na to, aby boli všetci ľudia zabezpečení po každej stránke. Ubytovanie bolo vojenské a aj poschodové postele boli súčasťou neodmysliteľnou. Jedálne, kde varili samotní emigranti, boli riadené riaditeľstvom tábora. Všade boli ozbrojení rakúski policajti, nakoľko si to niekedy situácia aj vyžadovala. Vchod do tábora bol veľmi prísne kontrolovaný, hoci neskoršie som zistil, že v parku za barákmi a vedľa futbalového ihriska, ktoré bolo súčasťou objektu, je veľmi veľa možností uniknúť alebo vniknúť do priestorov tábora. Večer boli vizity všetkých izieb, aby mali pod kontrolou rezidentov tábora. Museli sa preukázať platným dokladom, vystaveným riaditeľstvom tábora. Nikto im neunikol a veľakrát museli zasahovať a nepozvaného hosťa vytiahnuť a dať do miestnej väznice. Pred vchodom som postával a tma bola hustejšia. Prihováral som sa ľuďom a skúšal  to rôznymi jazykmi. Tentokrát mi bola znalosť ruštiny veľmi užitočná, lebo som sa mohol celkom slušne dohovoriť s ochotným občanom Bulharska, ktorý mi povedal, že skoro odlieta do USA. Povedal mi všetko ako sa zariadiť, a tak som mu bol veľmi povďačný za jeho informácie, ktoré som vo veľkej miere využil. Veľmi spokojný som sa pobral na stanicu, kde zanedlho odchádzal vlak späť do Viedne. Vzrušený zo všetkého som sa vrátil do hotelovej izby, kde ma už čakala moja teplá posteľ a známy, s ktorým sme zdieľali spoločnú izbu. Vypytoval sa ma, aký som mal deň a čo  si myslím o tejto krajine. Bol som opatrný, lebo som bol predsa len po prvýkrát v zahraničí a človek si nemôže nikdy byť istý, kto na neho dáva pozor a sleduje ho. On to nebol. Celý unavený dotackal som sa do sprchy, kde som sa nejako prebral. Nemohol som ani zaspať od toho všetkého vzrušenia, ktoré som zažil. Zaspal som niekedy nad ránom. Prebudil som sa až okolo dvanástej  hodine na obed, keď som zistil, že mi deň akosi ubehol a ja sa vyvaľujem ešte stále v posteli. Raňajky, ktoré nám poskytovali zdarma, som premeškal. Poriadne vyhladnutý som zbehol dole do jedálne. Mal som šťastie, lebo ma neodbili a ponúkli mi bohaté a zdravé raňajky. Dal som si vajíčko so šunkou a k tomu čerstvé žemle a zapíjal to dobrým šípkovým čajom. Ten mám rád, keď v ňom trochu cukru naviac je, aby zrána som mal trošku viac energie a mohol lepšie odolávať denným stresom. Snažil som sa celý deň, čo najužitočnejšie a najpríjemnejšie využiť. Celý svet som mal teraz pod nohami a mohol som sa ho dotknúť a vychutnať všetko, čo  ma v ňom čakalo…

Pochodil som dosť značnú časť mesta a užíval si to plným dúškom. Na druhý deň som plánoval návštevu aj známeho Schönbrunnu, ktorý bol neďaleko. Kúsok v uličke bola umiestnená aj Československá ambasáda. Bola pre mňa najväčším strašiakom pri myšlienke na to, že sa budem chcieť na tretí deň rozhodnúť o odchode. Či náhodou nebudeme strážení tajnými zložkami a tak celý môj sen by sa zrútil ako domček z karát postavený a niekto ich postupne poťahoval a narušoval jeho statiku. Bol som príliš unavený po sobotňajšej vychádzke po Viedni, neuvedomujúc si, že niečo sa na mňa chystá. Telo som mal akési mľandravé ale nevenoval som tomu až takú pozornosť. Vošiel som do sprchy dosť unavený a začal sa sprchovať…

Prebudil som sa vyzlečený, v Adamovom rúchu, ležiac na posteli a predo mnou Ježiš Kristus na kríži ukrižovaný na stene visel. Bolo tam veľmi ticho a iba slabé svetielko presvitalo okolo plachiet mojej kráľovskej postele, na ktorej som ležal. Po chvíľke som začul menší vzlykot a mladá žena postávala nado mnou a jemne sa mi prihovorila: „Som rada, že si konečne otvoril oči a prehovoril“. Vtedy som si uvedomil, že ešte nie som hore, ale stále na zemi medzi hriešnikmi ľuďmi. Ona bola ako anjelik, krásna bledovláska s nádhernými modrými očami. Naklonila sa a jemne mi pohladila čelo. Veľmi tíško hovorila a ja som sa cítil nádherne. Bola to naša vedúca výletu. Na druhý deň tu znovu predomnou stála akási ustarostená a povedala mi všetko, čo sa v noci udialo. Odpadol som v sprche a iba veľkým hrmotom som zobudil môjho kolegu na izbe, keď sa na mňa neúprosne valila voda. Zavolal pohotovosť a previezli ma do nemocnice, kde som sa až prebral. Informovala ma, že mi zistili zápal pľúc a oslabený srdcový sval. Infarkt to ale nebol. Keď ma naši chceli previezť do Bratislavy, pani primárka oddelenia im to nedovolila, hoci sa potom ešte ďalšie tri dni o to veľmi snažili. Bol som zrazu odkázaný na cudzích ľudí, ktorí mi pomáhali ako najlepšie vedeli.

Bolo skoré ráno a ja som ešte driemal, keď sa zjavila „Ona“ a ponúkla mi raňajky a tabletky. Začali sme sa rozprávať. Volala sa Alica a pochádzala z Poľska. Vo Viedni žila asi desať rokov, takže vedela veľa vecí, ktoré mi aj postupne odtajňovala. Tým mi aj veľmi pomohla ako sa zariadiť po odchode z nemocnice. Prežili sme nádherné chvíle, hoci sa to dá len ťažko takto pomenovať, keď je človek chorý. Ale boli to skutočne nádherné takmer tri týždne v nemocnici…

Vedľa mňa ležal dedko, ktorý mal rakovinu pľúc. Aj pár slov sme prehodili a susedili asi desať dní netušiac, že toto sú už jeho posledné. Asi o deviatej ráno som sa mu prihovoril, ale už na mňa civelo iba dvojo sklených očí a dokorán pootvorené ústa. Už nereagoval a ja som skľúčený vedel, že niečo nie je s mojím dedkom v poriadku. Ležal tam takto až do druhého dňa. Snažil som sa s ním ešte prehovoriť zopár slov, ale neúspešne. Keď som sa zobudil, bola už len veľká plachta zatiahnutá vedľa postele a nič dobrého to nezvestovalo. Dedko bol už v nebíčku a mne bolo zrazu akosi ťažko na srdci, že ho už viac neuvidím…

Môj život v emigrácii – 31. Koniec

19.08.2021

časť Pokračoval som stále v zaužívanom cykluse do Canady netušiac, že sa už k niečomu chýli a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi domov do Portlandu, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia – Chehalis. Tam si ma potom zase [...]

Môj život v emigrácii – 30.

15.08.2021

časť Nikdy nezabudnem na štvrtok, 17. októbra, 1989 na 17 hodinu a štvrtú minútu. Mal som v tento deň aj veľké šťastie, lebo som mal voľno a bol som doma v Rene. Je to historický deň ale veľmi smutný na druhej strane, v ktorý postihlo mesto San Francisco aj druhé najsilnejšie zemetrasenie o sile 6.9 Richterovej stupnice. Epicentrum bolo viac na juhu pri meste Santa Cruz. [...]

Môj život v emigrácii – 29.

12.08.2021

časť Začal som vyhľadávať možnosti ako sa znovu vrátiť späť do Rena a občas vidieť aj moju sladkú Sandy. Tiež ale si zahrať aj v kasíne. Po poslednej skúsenosti, som nechcel nechať nič na náhodu, nakoľko sa mi vrátila späť energia, ktorú som mal v časoch, keď sa mi darilo. V kútiku duše som ale vedel, že s výstupmi na vrchol hory, sa musí človek vrátiť aj na [...]

zostreleny dron Sahid 136

Šahídy hučia všade rovnako. Odblokujú pomoc pre Izrael i Ukrajinu?

15.04.2024 16:54, aktualizované: 16:57

Úspech Izraela pri odrazení iránskeho útoku v noci na nedeľu upriamil pozornosť na zraniteľnosť Ukrajiny voči Rusku. Prečo to Iráncom nevyšlo? A aký vplyv to môže mať na agresiu, ktorej čelí Kyjev?

peter náhlik

Nadácia Zastavme korupciu podala podnet na preskúmanie majetkového priznania poslanca Hlasu Petra Náhlika

15.04.2024 16:35

Dôvodom sú nedostatky v majetkovom priznaní, v ktorom najskôr zamlčal luxusnú vilu v bratislavskej Vrakuni a neskôr ju do priznania doplnil.

čaputová, duda

Čaputová odcestuje na rozlúčku s Poľskom. Získa Rad Bielej orlice za rozvoj dobrých vzťahov

15.04.2024 16:30

Vo Varšave bude rokovať s prezidentom Andrzejom Dudom.

Ministerstvo životného prostredia

Novou šéfkou inšpekcie životného prostredia sa stala Anna Calpašová

15.04.2024 16:20

Doterajšia generálna riaditeľka inšpekcie Katarína Jankovičová sa vracia na rezort životného prostredia.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 65358x
Priemerná čítanosť článkov: 2108x

Autor blogu

Kategórie