Založ si blog

Môj život v emigrácii – 30.

  1. časť

Nikdy nezabudnem na štvrtok, 17. októbra, 1989 na 17 hodinu a štvrtú minútu. Mal som v tento deň aj veľké šťastie, lebo som mal voľno a bol som doma v Rene. Je to historický deň ale veľmi smutný na druhej strane, v ktorý postihlo mesto San Francisco aj druhé najsilnejšie zemetrasenie o sile 6.9 Richterovej stupnice. Epicentrum bolo viac na juhu pri meste Santa Cruz. Tragédia pohltila 63 ľudských životov a zranených bolo 3,757. Škody boli spôsobené do výšky 6 miliárd dolárov.
Predtým ale San Francisco postihlo ešte väčšie a devastujúce zemetrasenie o sile 7.8 Richterovej stupnice. Bolo to v stredu, 18. apríla v roku 1906 o piatej hodine a dvanástej minúte ráno. Toto malo nekonečné následky v úmrtí okolo 3000 ľudí a vyše tristo tisíc obyvateľov mesta prišlo o svoje príbytky. Požiar pohltil a zničil vyše 80 percent mesta. Trvalo to niekoľko rokov, kým sa ľudia z toho celkom spamätali.
Môj priateľ a kolega z Utahu v ten deň jazdil a tvrdil, že si to ani neuvedomil v akom nebezpečenstve sa nachádzal, keby v tom okamihu vchádzal na Cypress výjazd z diaľnice. Tu sme pravidelne vchádzali do mesta Oakland, smerom k autobusovému nádražiu. Tento viadukt – železobetónový kolos vážiaci tisícky ton sa celkom odtrhol a zavalil spodny výjazd. Pamätám si, že jeden z tých šťastlivcov, ktorí tam bojovali o život to prežil prežívajúc denné muky, že ho to tam celého rozdlaví, keď sa horná časť pomaly tlačila nad jeho hlavou a on bol v aute ako v truhle uväznený. V televízii potom ukazovali počas tých prvých dní zábery, ako sa k nemu nakoniec predsa len prevŕtali a poskytli mu prvý pohárik vody a jedla, pretože tam bol asi tri dni bez všetkého. Nakoniec ho aj slávnostne vyslobodili. Všetci boli veľmi šťastní, hlavne jeho rodina sa z toho všetkého tešila najviac. Užívali si každý jeho deň života. Trvalo to dokopy asi niečo okolo dvoch alebo troch týždnov, keď sme sa potom všetci dozvedeli, že 63 – ročný pán podľahol srdcovému infarktu po tom terore, ktorý tam musel prežívať.
Mali sme všetky príjazdy zablokované, pretože sa museli prevádzať obrovské a nekonečné opravy vozoviek, mostov a ulíc, ktoré boli postihnuté zemetrasenim. Nakoniec som sa tam aj ja konečne dostal po dvoch týždňoch ale obrovskou obklukou. Keď som nakoniec prišiel do centra Santa Cruz, nepoznával som to moje nádražie. Bolo v troskách a nádherné historické budovy boli iba ruiny. Bolo mi z toho všetkého nanič.
Prenocoval som v našom moteli a na druhý deň som sa vracal krajinkami, ktoré som dovtedy vôbec nepoznával. V tom období som si vôbec neuvedomoval a asi ani nikto netušil, čo nás čaká v túto nastávajúcu zimu.

Cesta zo Sacramenta pekne stúpala, keď si človek predstaví, že samotné mesto je v nadmorskej výške iba 9 metrov. Ďalšie mesto a druhá zastávka Roseville, a zanedbateľne je trochu vyššie ale stále iba 50 metrov nad morom. Tretia zastávka bolo mestečko Auburn položené už trošku vyššie a to 374 metrov nad morom. Tam sa už sneh ukazoval v plnšej sile a tak sme si všetci museli dávať reťaze, pretože sme mali pred sebou veľmi dlhý úsek stúpajúcej diaľnice číslo 80 – Východ. Štvrtá veľká zastávka bola v mestečku Colfax už v peknej nadmorskej výške 734 metrov a podstatne vyššie v porovnaní so začínajúcim mestom na tejto trase, mestom Sacramentom. Doprava sa začala dosť spomaľovať a ja som sa modlil, aby som sa niekde v strede vozovky nemusel zastaviť, pretože potom sa horšie v stúpaniach rozbieha z úplneho zastavenia a zľadovateľnej cesty. Autá končili v závejoch narážajúc do bezpečnostných zvodidiel a tak som mal pred sebou nekonečný cintorín áut. Ľudia dosť zanedbali to, že aby si chránili svoje vozidlá reťazami alebo oceľovými káblami, ktoré by im zvyšovali nádej prejsť cez tento nekonečne stúpajúci zľadovateľný priesmyk, ktorý sa ešte len vystupňoval od Donnerového jazera. Táto celá časť sa aj nazýva Donner Pass – ( Donnerov Priechod ). Jeho najvyšším bodom je nadmorská výška 2,151m, takže pekne vysoko. Potom trochu nižšie je aj predposledná zastávka pred mestom Renom. Je to miesto lyžiarských stredísk, mesto Truckee, s niečo vyše 16 tisíckami obyvateľov a stále je ešte pekne vysoko vo výške 1773 metrov nad morom. Zvládol som to a veľmi som si vydýchol. Bol som jeden z posledných spojov, ktoré to zvládli. Za nami stovky osobných vozidiel, autobusov, nákladných a ťažkých vozidiel zostalo visieť v nasledujúce dni pozdĺž celej diaľnice. Dozvedel som, že naviac tam bol aj zosun pôdy a to ešte viac skomplikovalo situáciu poskytovania pomoci a odťahovania poškodených vozidiel. Ešte dlho nato som tam vidával stovky áut narazených na ochranných zvodidlách, keď konečne bol diaľničný úsek otvorený pre verejnosť.
Bol som veľmi rád, keď som konečne v zdraví dorazil do môjho mesta Rena, ktoré má vyše 226 tisíc obyvateľov a je v nadmorskej výške 1373 metrov. Keď som zastavil v hoteli Eldorado, mal som pocit, že som akurát odspieval áriu v La Sale po boku Lucianna Pavarottiho a on mi tiež gratuloval k výkonu. Ľudia boli veľmi šťastní, že sme tam nezostali bezradne visieť a odkázaní osudu. Po našom príchode asi tak za dve hodiny nám oznámili, že celý tento úsek bude až do mesta Roseville uzatvorený a to až do odvolania, pretože musia uvoľniť všetkú tú masu blata a zeminy, ktorá blokuje obrovský cestný úsek diaľnice číslo 80 – Východ. Jediným spôsobom ako sa tam dostať, bolo možné ísť na juh smerom do Carson City po diaľnici číslo 50 do Lake Tahoe. Tým sa nadchádzalo okolo 166 kilometrov a naviac s časovou stratou asi dvoch hodín. Boli tu nekonečné stúpania cez hory k Lake Tahoe. Tiež dosť vodičov sa nemohlo dostať domov a tak nič iné neostávalo ako my, ktorí sme tam boli a mali sme to šťastie, sme nakoniec zachraňovali celú situáciu. Mrzlo po celé dni a v noci to bolo ešte horšie. Teploty prekračovali mínusové hranice a i vyše -25 stupňov nebolo nezvyčajné zažiť. Autobusy sme mali naštartované, abý boli vyhriaté pre cestujúcich. Navečer som sa presunul do South Lake Tahoe k jazeru. Toto vzácne jazero je položené v nadmorskej výške 1,897 metrov s obvodom 114 kilometrov a rozlohou 490 kilometrov štvorcových. Jeho priemerna hĺbka je 300 metrov a maximálna hĺbka je 501 metrov. Bol som poriadne vyčerpaný a tak som si šiel hneď ľahnúť po príchode do motela, v ktorom sme potom nasledujúce dva týždne bývali a prevážali ľudí touto trasou. Platili mi diéty nepretržite a veľmi pekne, takže finančne som si vtedy veľmi pomohol. Tiež sa o nás mimoriadne dobre starali. Rozvážal som ľudí prevažne v noci z Lake Tahoe do Sacramenta a odtiaľ som sa potom zase vracal späť do centra Lake Tahoe. Konečne sa to všetko skončilo a boli tu Vianoce. Mal som náhodou aj jazdu do Salt Lake City, kde boli moji dobrí známi. Strávil som tam Vianoce ale hneď v ten istý večer po 22 hodine som sa vracal späť do Rena s plným autobusom cestujúcich.
Blížilo sa obdobie, keď sa budem musieť vrátiť späť do Portlandu, pretože to bolo obdobie aj nových kontraktov a ja som tu bol predsa len ako hosť. Moja návšteva sa pomaly a isto krátila a to bol aj môj koniec v tomto pohostinnom meste. Musím povedať, že som tu zažil veľa nádherných chvíľ na ktoré budem stále spomínať len v tom najlepšom. Popri mnohých regulárnych spojoch som si užíval aj na zájazdoch, ktorých som absolvoval peknú hŕstku. Tiež aj niektoré príhody, ktoré ma sprevádzali počas tohto obdobia.
Prvý zájazd som absolvoval do neďalekého historického mestečka, ktoré bolo iba 42 kilometrov od Rena. Išlo sa ale do pekných kopčekov s nekonečnými serpentínami a okolím, kde sme mohli uzrieť mustangy. Človek v tom okamihu ako by bol súčasťou čriedy a sa s ňou preháňal po pahorkoch s nekonečnou zelenou lúkou. Občas som sa aj zasnil do tejto vidiny a v tom okamihu zistil, že som skoro z cesty zišiel. Našťastie to bolo hore kopcom, takže len na krajnicu by som zišiel.
Virginia City je v nadmorskej výške 1,874 metrov a s 855 obyvateľmi. Kedysi to bolo pekne veľké mesto a pred 150 rokmi tu žilo vyše 25 tisíciek ľudí i s rodinami a mimoriadne prosperujúcim ťažením striebra. Toto mesto bolo považované vtedy aj za najbohatšie mesto v celých Spojených Štátoch Amerických. V roku 1875 nastali veľké problémy, ktoré sa nedoriešili veľmi promptne ale až koncom roku 1879, čo už bolo veľmi neskoro. Baníci sa nedožívali vysokého veku z dôvodov známych, že museli nekonečné hodiny veľmi tvrdo pracovať vo veľkých horúčavách, nakoľko sa tam objavili termálne horúce pramene. Taktiež v období 1859 až 1879 bolo veľmi veľa požiarov v baniach, čo ovplyvnilo aj bezpečnosť práce a tak baníci začali postupne odchádzať. Samotné mesto zažilo veľmi veľa požiarov. Najväčší požiar bol 26. októbra v roku 1875, keď 90 percent mesta vyhorelo a škody dosiahli na tú dobu neuveriteľných vyše 12 miliónov dolárov a tak sa veľká časť mesta musela prebudovať. Po tomto požiari sa ešte viac rodín odsťahovalo a tak počet obyvateľov sa znížil na menej ako polovicu. Postupom rokov sa obyvatelia začali celkom vytrácať z tohto v jednom čase najprosperujúcejšieho mesta celej krajiny.
V roku 1900 tu žilo už iba okolo 2700 obyvateľov a 590 v roku 1930…

Virginia City, Nevada, USA
Virginia City, Nevada, USA

89. časť

Tých zájazdov bolo zopár a tak spomeniem aj ďalší z tých, ktorý vo mne zanechal príjemné spomienky.
Skoro ráno ešte za tmy som vyrážal z Rena, pretože som mal pred sebou 822 kilometrový výlet. Mojich turistov som si mal ísť vyzdvihnúť vo veľmi známom lyžiarskom stredisku Mammoth Lake v Kalifornii. Zima bola v plnom prúde a tak som uháňal po diaľnici cez hlavné mesto Californie Carson City, diaľnicou 395 – Juh, po ktorej som ešte nedávno jazdil dlhé noci, z Lake Tahoe a späť do Rena.

Long Lake, Mammoth, California, USA

Teraz som išiel ale pekne na juh 270 kilometrov, aby som bol načas v Mammoth Lakes, ktoré leží v nadmorskej výške 2.402 metrov s vyše 9.000 obyvateľmi. Cesta tam bola nádherná a tak som sa len kochal krásami zimnej prírody. Prichádzal som už do cieľovej stanice ale akosi som som zle odbočil a tak som sa musel vypytovať ľudí, kade sa najlepšie dostanem do lyžiarského strediska. Netrvalo mi to ani tak dlho a stihol som to všetko načas, čo bolo veľmi príjemné, pretože som mal potom pred sebou vyše 550 kilometrový úsek do Los Angeles. Zaparkoval som autobus pred hotelom, kde na mňa už čakalo asi štyridsať mužov a žien. Boli to páry dôchodcov, ktorí si tam boli na dva týždne užívať krásy prírody a popritom si aj trošku zašportovať lyžovaním. Niektorí odvážlivci si aj zakorčuľovať prišli. Bola to veľmi milá spoločnosť, ktorá mala so sebou aj vedúceho výpravy. Ten mi oznámil rozvrh celého výletu, takže sme mali všetko pekne rozplánované, aby sme načas stihli doraziť do stráženej vilovej štvrte, ktorá bola v časti Huntington Beach. Najkrajšie na tom všetkom bolo to, že tieto výlety boli menšou zlatou baňou pre nás vodičov, pretože sme dostávali krásne diéty a k tomu aj pekne zaplatené. Nezabúdajúc aj na odmeny na ktoré sa zákazníci, keď boli ale len spokojní, vyzbierali na konci celého výletu ešte v autobuse. Bol som mimoriadne a veľmi milo prekvapený, keď mi vedúci zájazdu odovzdal všetko, čo vybral. Vyšlo to na niečo vyše tristo dolárov, takže niečo takého krásneho sa mi ani vo sne neprisnilo. To ma hnalo k tomu, aby som sa snažil, aby mi takýchto zájazdov pridelili čo najviac. Skúsení vodiči ich dostávali aj na dĺžku dvoch týždňov. Dokonca aj na celý mesiac ich niektorí dostávali. Boli to naozaj zlaté bane. Po vyložení celej skupiny, som si potom šiel odpočinúť do Los Angeles, kde sme mali ubytovňu pre vodičov Greyhoundu. Odtiaľ mi potom pridelili expresný spoj 850 km do Rena po diaľnici číslo 5 – Sever, cez Sacramento. Zo Sacramenta potom po diaľnici číslo 80 – Východ. Urobil som to za niečo vyše jedenásť hodín i so zastávkami…
Ďalší taký denný výlet som absolvoval do mestečka, do ktorého som lietaval do kasína ešte z Portlandu, kde som strávil nočné hry. Bolo to mestečko Elko. Tentoraz to bolo iba mužstvo amerického futbalu zo strednej školy Rena proti strednej škole v Elku. Vyrážali sme tradične skoro ráno, aby sme stihli načas prísť na futbalový štadión. Ja som sa potom dohodol s vedúcim zájazdu, že kedy približne ma očakáva, aby som bol späť. Dal mi na to všetko tri hodiny, takže som sa pobral do mesta a zaparkoval autobus neďaleko starého dobrého miestečka, kde som pravidelne predtým chodieval. Nemám na toto miesto príliš dobré spomienky, pretože som tam nechal peknú kôpku peňazí. Vyše päť tisíciek a ani teraz sa to neobišlo bez porážky. Našťastie to bolo iba päťsto dolárov. Po prehre som sa rýchlo vrátil na štadión a vychutnal si aspoň trošku posledné okamihy zápasu, ktorý skončil asi tak za necelú hodinu po mojom príchode. Boli veľmi šťastní, pretože porazili Elko a tým mi aspoň trošku napravili náladu. Cítil som sa potom omnoho lepšie. Počas celej cesty chlapci spievali svetový hit od skupiny Queen, “ We Are The Champions Of The World! „
Táto skladba sa mi veľmi páčila a tak som sa pripojil k oslavujúcim…

Raz som skončil v Portlande a tak mi dali výletníkov, ktorí išli do San Francisca. Cesta to bola pekne dlhá, vyše tisíc kilometrov ale nakoľko to bol výlet, boli sme schopní takéto úseky zvládať legálne. Povolená rýchlosť bola 105 až 112km za hodinu ale občas sme pedál zatlačili aj nižšie k podlahe, takže sme to stíhali bez problémov. Snažil som sa vždy v limite jazdiť ale občas mi akosi oťažela noha a zistil som že lietam po diaľnici. Dali mi autobus, ktorý bol už staršieho dátumu a tak trošku z kondície, čo som hneď v prvom okamihu ani len netušil. Bol to mne veľmi dobre známy autobus, s ktorým som pravidelne jazdieval. Veľmi používaný autobus firmy Greyhound v rokoch osemdesiatych model MCI-9. Bol som s nimi veľmi spokojný, pretože jazdili ako Cadillac a mali k tomu aj fantastické pérovanie. Veľmi som si jazdu s týmito mašinkami užíval.

Interiér autobusu MCI – 9, Firmy Greyhound, February, 1990, Portland, Oregon, USA
Pri jazde autobusom v roku 1989, Carlin, Nevada, USA

V Portlande som si vyzdvihol skupinku asi tridsať-päť pracovníkov, ktorí boli na ceste už do spomínanej metropoly, San Francisco, California.
Cesta nám pekne ubiehala a tak sme sa po niekoľkých hodinách zastavili v známej reštaurácii Heaven on Earth ( Raj na zemi), ktorá bola na odbočke číslo 86 z diaľnice 5 – Juh.

Heaven on Earth Restaurant, Azalea, Oregon, USA
Interior of Heaven on Earth Restaurant, Azalea, Oregon, USA

Bola to veľmi známa reštaurácia, ktorá bola v doline a hneď pri diaľnici postavená z dlhých kmeňov stromov a vyzerala ako chata. Všetky naše Greyhoundské autobusy sa tam na prestávky zastavovali a tak mali zákazníkov až až. Boli sme pre nich výborní, pretože denne sa tam zastavilo aj dvadsať autobusov hladných ľudí. K tomu aj nás vodičov tam nádherne pohostili. Naviac som sa veľmi dobre poznal s majiteľkou šarmantnou blondínkou Toni. Vychádzali sme si vždy výborne!
Z Portlandu je to 350 kilometrov, takže po troch a pol hodinách perfektné miesto na odpočinok. Strávili sme tam takmer hodinu, pretože sa museli obracať, keď nás tam zrazu prišlo takmer štyridsať a k tomu ešte aj zákazníci, ktorí tam prišli tesne pred nami. To čakanie stálo za to. Ja som si dal vtedy pstruha, ktorého asi ulovili v neďalekom potoku Cow Creek . Za výborným obedom som si dal obrovský škoricový koláč, ktorý bol poliatý vrstvou cukrovej polevy. Na zmrzlinu som už miesto nemal. Do autobusu som sa dnes akosi ťažšie dostával. Spokojný a sýty som sa pomaly rozbiehal s autobusom a odbočil na diaľnicu.
Stúpali sme za mestečkom Ashland a bolo to niečo okolo 115 kilometrov od poslednej zastávky v reštaurácii, keď tu zrazu sa mi začal autobus akosi príliš zahrievať. Videl som, že to nie je dobrá správa a tak som rýchlo zbehol na odbočke z diaľnice, aby som nezapiekol motor. Potom som zaparkoval autobus, aby sa trošku schladil a mohol som pokračovať. Teraz to bolo našťastie už len smerom po diaľnici stále dole. Všetci sme si vyšli na nádhernú lúku a snažili sme sa čo najlepšie zabávať, aby nám ten čas ubehol čo najpríjemnejšie, kým sa motor aspoň trošku schladí. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že tam nikde nebola možnosť v horskej oblasti zavolať a oznámiť náš problém dispečingu v Portlande. Naviac vtedy ešte mobilné telefóny neboli, tak rozšírené. Mali ich iba niektorí ľudia a v autobuse sme vysielačky nemali. Keby som v tom okamihu nejakú mal, niekto z okoloidúcich nákladných vozidiel, by nám určite pomohol a zavolal v meste Ashland nášmu dispečingu. I štátna diaľničná polícia by nám pomohla, lenže nevedeli o nás, že máme problém. V autobuse sme mali aj zopár pekných dám, takže čas mi aspoň takto utekal a vôbec som sa nenudil. Niekto tam mal plastický tanier – frisbee a tak sme si ho zahádzali na lúke. Po vyše dobrej hodinke športovania a miernej príjemnej únave som to skúsil a autobus naštartoval. Celou cestou dole som autobus neprehrial, lenže ako vysvitlo neskoršie, nemal som v chladiči už veľa kvapaliny, tak som autobus zase prehrial ale až po takmer 80 kilometroch, keď som ešte stihol zaparkovať v dedinke s veľmi zaujímavým exotickým názvom, Grenada, California. Je to malé mestečko s iba 367 obyvateľmi, kde prevažne bývali bieli, pár černochov a oficiálne 35 Indiánov. V obchode pri hlavnej ceste som potom zavolal na dispečing a tak ma ubezpečili, že v priebehu nejakej hodinky alebo dvoch tam budem mať nový autobus s ktorým budem mocť pokračovať až do samotného San Francisca. Občerstvili sme sa a pobrali na skusy do dedinky. Mali tam školu s nádherným športovým areálom a tak sme sa tam usadili do sedadiel a pozerali športovcov ako sa rozcvičujú. Za tú dobu sme potom stihli vidieť aj celý zápas baseballu, keď sa tu zrazu objavil konečne nový autobus pri obchode zaparkovaný hneď vedľa môjho. V obchode sme im ale predtým oznámili, že budeme na ihrisku. Nato vodič prišiel potom s autobusom až k ihrisku. Ja som ho potom zase odviezol späť k obchodu a mohli sme pokračovať smerom na juh do najbližšieho mesta Redding, ktorý bol vzdialený niečo vyše 140 kilometrov. Tam aj moja púť skončila, pretože by som mal príliš veľa hodín za volantom. S nepojazdným autobusom som stratil minimálne tri až štyri hodiny a to by bolo proti predpisom, keby ma náhodou polícia pristavila a kontrovali by môj denný výkaz, ktorý sme museli podľa zákona povinne udržiavať.
Ubytoval som sa v moteli Thunderbird a navštívil môjho dobrého známeho v čínskej reštaurácii, kde som chodieval na pravidelné večere. Na druhý deň som mal už pravidelnú linku z Reddingu do Rena cez Roseville…

  1. časť

Jediný spôsob komunikácie bol telefonovať z telefónnej búdky, ktorých bolo vždy dosť pri výjazdoch z diaľníc. Boli tam vždy nejaké motely, benzínové čerpadlá alebo malé obchodíky. Občas sa stalo, že niekto z cestujúcich sa nedokázal kontrolovať počas jazdy a tak sme museli niečo podniknúť ako ukľudniť. Bol v tom niekedy na príčíne aj alkohol alebo iné omamné drogy, ktoré ovplyvnili jeho reakcie. Raz na ceste zo San Francisca sa jeden z cestujúcich nedokázal kontrolovať a bola z toho jedna veľmi nepríjemná situácia a tak som ju musel riešiť podľa svojho a rýchlo, aby k niečomu neočakávanému neprišlo.
Boli sme už na ceste z Colfaxu do Truckee, kde som naplánoval celý tento únik zo situácie. Agresor odmietal opustiť autobus a ja som to nijako ináč nemohol ani riešiť a tak som na výjazde odbehol do najbližšieho obchodíka, kde som vopred oznámil prestávku. Všetci z autobusu vystúpili a on s nimi tiež. Hneď po vystúpení som oznámil cestujúcim, aby sa vrátili do autobusu a tak sa to veľmi rýchlo udialo a nespratník zostal v obchode. Hneď som vyrazil, aby nás nespozoroval. Ľudia boli veľmi šťastní, že to takto dopadlo, pretože tam niekoho ohrozoval dokonca aj s nožom, takže iné riešenie ani nebolo ako ho preľstiť. Potom sa nám už veľmi dobre išlo až do Rena, kde si určite všetci dobre užili víkend…
Mesto Oakland je prvá zastávka zo San Francisca, ktoré som v predošlej časti spomínal ohľadne zemetrasenia, ktoré sa tam iba prednedávnom udialo. Pristavil som autobus v autobusovom nádraží a typická skupinka ľudí, ktorých bolo okolo 30 sa usadilo na mäkkučkých sedadlách autobusu. Bola tam väčšia skupinka černochov v ktorej som si všimol že tam boli všetky generácie. Čiže od 21 až do 70 rokov. Vídaval som ich aj predtým ale som im nevenoval mimoriadnú pozornosť, takže ma nič ani len vo sne nenapadlo, že sa to takto otočí.
Boli sme na menšej prestávke v obchodíku pri diaľnici v meste Davis a všimol so si, že sa tam odohrali akési ostrejšie výmeny názorov medzi černošskou skupinkou a belochmi. Bolo ich veľa a belochov iba zopár a tak som to pozorne sledoval ako sa to všetko vyvynie. Pri menšej prestávke v Sacramente to vyzeralo tak, že to bolo všetko pod kontrolou, aspoň som si to myslel. Akonáhle sme vyšli trochu ďalej za Sacramento, začalo sa niečo diať a v ostrej výmene názorov zazneli rasistické výkriky až to prepuklo do obrovskej bitky. Pridal som na rýchlosti, aby som sa dostal čo najrýchlejšie do východného nádražia Sacramenta, kde som hneď vyzval celú skupinku, aby opustila autobus. Lenže oni sa nemali k činu ani po požiadaní pracovníkmi autobusového nádražia, takže nič iné sa nedalo robiť ako privolať políciu. Netrvalo to dlho a objavilo sa asi desať policajných áut a z nich vystúpilo po zuby ozbrojených vyše dvadsať policajtov, ktorí začali riešiť problém. Vyše dvadsať ich so sebou zobrali a v putách usadili do vozidiel. Nastal zase pokoj a mier a cestujúci aj ožili trošku. Všetko bolo zase tak ako malo byť. Lenže nie nadlho ako sme si to všetci mysleli, lebo tam zostali ešte dve černošky, ktoré sa s tým nemohli nejako zmieriť a tak ma začali urážať ako aj všetkých ostatných v autobuse. Nemal som na výber a tak som rýchlo na prvej benzínovej pumpe zastavil a zavolal políciu. Hneď prišli, pretože očakávali, že to asi ešte neskončilo a tak boli pripravení na ďalší zásah. Tento raz poslali dve policajtky, ktoré rázne vyložili provokatérky a odviezli na policajnú stanicu. Všetci s pokrikom vďaky a nekonečným potleskom ma odmeňovali, ktorí mi to ešte po príjazde do Rena znásobili finančnou odmenou. Každý z tých zvyšných mi dal nejaké sprepitné, takže nakoniec som ešte aj zabodoval. Niektorých som potom ešte stretol aj neskoršie na cestách do kasín v Reno a vždy spomenuli ten okamih, kedy im nebolo všetko jedno, pretože sa to mohlo skončiť aj tragicky. Až potom neskoršie som sa dozvedel, že si so sebou už v Oaklande pribalili nejaké flaštičky a z nich si pomaly upíjali počas jazdy až sa tak potúžili, že stratili celkom súdnosť a kontrolu nad sebou. Už v spomínanom mestečku Davis na prestávke sa to začalo vyostrovať až to skončilo takto nepríjemne.
Jazdieval som pravidelne do mesta Redding a vždy som prechádzal cez univerzitné mestečko Chico, kde bolo ešte malé klasické autobusové nádražie, takže sa mi dosť ťažko manévrovalo do nádražia. Podobných úzkych vjazdov bolo ešte aj v iných mestách na ktoré nikdy človek nezabudne a tak som sa vždy pripravil na to. Kúsok za Chicom bolo ďalšie nádherné mestečko, ktoré mi veľmi učarovalo a malo dokonca aj exotický názov Paradise, čo znamená Raj. Bolo pekne na výšine v nadmorskej výške 542 metrov nad morom s vyše 26 tisíc obyvateľmi. Tam som vyzdvihol vždy niekoho na ceste do Samcramenta. Utkvelo mi v pamäti, pretože to bolo veľmi pekné miesto, kde som sa potom zastavil ešte niekoľkokrát na mojich cestách týmto regiónom na trase Redding – Reno. Od 8. až 25. novembra 2018 obrovský lesný požiar zničil vyše 621 kilometrov štvorcových a 85 ľudí prišlo o život…

Nočné výjazdy do Salt Lake City, Utah, boli vždy veľmi zaujímavé, pretože po nekonečnej tme na cestách a iba občasných okoloidúcich vozidlách som sa tešil na svetlá miest, ktoré sa vždy žmurkajúc z tmy vynorili. Bol to taký dobrý pocit, že tu ešte niekto aj žije. Cesta to bola vždy nekonečne dlhá a tak prestávky ma akosi vždy vzpružili. Nezabudnem na mesto Vendower, pretože raz sme sa tam zastavili a aj trošku dlhšie zdržali. Zopár cestujúcich si ku mne prisadlo za stôl a ráno okolo štvrtej sme boli takmer sami v celom kasíne. Hrávali sme väčšinou Black Jack. Niečo som vyhral alebo aj prehral ale nikdy to nebolo také, aby ma to muselo znepokojovať, pretože som sa aj trošku takto prebral. Zjedol som niečo ľahké na osvieženie ale väčšinou to bola káva s mliekom a k tomu nejaký kúsok sladkého pečiva, aby som mal trošku viac energie a došiel v poriadku do mesta.
Naposledy si pamätám, že bol čas na odchod a i keď som prestávku trošku predĺžil, stále sme nemohli jedného cestujúceho nájsť. Nakoniec po dohode so všetkými v autobuse sme ho chudáka tam aj nechali. Ako dopadol, to som sa nikdy nedozvedel. Možno skončil aj v hoteli alebo skrátka zabudol a neprišiel. Našťastie žiadne osobné veci po sebe v autobuse nezanechal a tak bol už asi vopred rozhodnutý stráviť tu trošku viac času. Ľudia z Utahu sa tu húfne vyberali a trávievali víkendy, aby si mohli vyskúšať šťastie…
Znovu som bol navštíviť aj mojich dobrých známych rodiny Pavla s manželkou, ktorý kedysi pracoval v tej istej bani ako aj môj brat v bani Doubrava – Orlová. Občas som aj zostal v Salt Lake City a skončil aj na iných linkách. Teraz to bolo na linke Salt Lake City, Utah – Cheyenne, Wyoming, čo bolo vzdialené 710 kilometrov. Na diaľnici číslo 80 – Východ sa nachádzali aj výškové úseky, ktoré sú dosť nezvyklé.
Od mesta Larramie na ceste do hlavného mesta Cheyenne, v štáte Wyoming s populáciou niečo okolo 60 tisíciek a v peknej nadmorskej výške s rovnakým číslom ako bol rok industriálnej revolúcie 1848 m. Najvyššie položenie diaľnice je ale na Sherman Summit a to v nadmorskej výške 2.633 metrov. Na porovnanie, najvyšší vrch Vysokých Tatier je Gerlachovský Štít a je vysoký 2,655metrov…
Pomaly sa môj pobyt v Rene končil a tak som sa musel vrátiť do Portlandu, kde som mal už aj možnosť výberu nových liniek a tak som si vybral úsek Portland – Crescent City, Kalifornia, ktorý šiel pozdĺž Tichého Oceánu na diaľnici číslo 101, ktorý končí v južnej Kalifornii v meste Los Angeles. Ďalší úsek som si vybral, ktorý končil v Kanade, v štáte Britská Kolumbia, v meste Vancouver s populáciou vyše 600 tisíc a s predmestiami skoro tri milióny. Samotná rozloha mesta je takmer 115 tisíc kilometrov štvorcových. Mesto je to skutočne prekrásne a vždy som mal výborný pocit, keď som sa tu zastavil, pretože som si tu mohol kúpiť pečivo a výrobky europské. Bol som tu ako doma na Slovensku. Nocoval som iba kúsok od autobusového nádražia Greyhound v hoteli, ktorý bol veľmi luxusný. Vždy som sa poprechádzal pred spánkom po nočnom Vancouveri a potom sa mi dobre zaspávalo. Ráno som bol vždy dobre odpočinutý. Úsek, ktorý meral vyše 520 kilometrov cez mesto Seattle, Washington až do Portlandu, som robieval dvakrát po sebe a potom som robil už spomínaný úsek Portland – Crescent City, California. Potom som mal vždy dva dni voľna a zase šesť dní na cestách.
Na hraničnom prechode v meste Blaine medzi Canadou a USA som vždy strávil nejakú tú hodinku alebo aj dve podľa toho ako to dopadlo na kontrole pohraničnou strážou. Naposledy mi neprešlo asi päť ľudí, ktorí mali nejaké problémy s dokladmi. Nepísaný zákon medzi Greyhoundom a obchodmi na hraniciach bol taký, že vždy keď som sa zastavil v obchode „vyinkasoval “ som zdarma liter alkoholu a kartón cigariet, kde bolo desať krabičiek. To bolo keď som vchádzal do Kanady. Keď som zase šiel domov, na americkej pôde som dostal v hotovosti dvadsať dolarov, čo bolo pekné. Každý môj výlet bol korunovaný peknou odmenou, čomu som sa vôbec nebránil…

Môj život v emigrácii – 31. Koniec

19.08.2021

časť Pokračoval som stále v zaužívanom cykluse do Canady netušiac, že sa už k niečomu chýli a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi domov do Portlandu, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia – Chehalis. Tam si ma potom zase [...]

Môj život v emigrácii – 29.

12.08.2021

časť Začal som vyhľadávať možnosti ako sa znovu vrátiť späť do Rena a občas vidieť aj moju sladkú Sandy. Tiež ale si zahrať aj v kasíne. Po poslednej skúsenosti, som nechcel nechať nič na náhodu, nakoľko sa mi vrátila späť energia, ktorú som mal v časoch, keď sa mi darilo. V kútiku duše som ale vedel, že s výstupmi na vrchol hory, sa musí človek vrátiť aj na [...]

Môj život v emigrácii – 28.

08.08.2021

časť Karen mi konečne zavolala a pozvala ma do ich strategického centra organizácie produkcie filmu Drugstore Cowboy. S veľkým úsmevom na tvári mi ponúkla kreslo oproti a mohli sme sa zvítať po vyše mesiaci. Bola presne taká istá aku som si ju v pamäti uchoval. Prediskutovali sme si podmienky ale hlavne náplň práce, ktorú budem nasledujúce dva mesiace vykonávať. Nakoniec [...]

SIS / Slovenská informačná služba /

SIS označila tvrdenia, že robí nadprácu, za konšpiračné teórie

18.09.2021 08:31

Uvedené konšpirácie vychádzajú pravdepodobne z absolútneho nepochopenia zákona o SIS, tvrdí Slovenská informačná služba.

Afganistan, USA, dron

Útočili v Kábule na teroristov, zabili civilistov. USA sa za útok ospravedlnili

18.09.2021 08:06

Desať civilistov, z toho sedem detí, zomrelo koncom augusta po útoku dronom omylom, priznali Spojené štáty a ospravedlnili sa.

koronavírus, COVID-19

ONLINE: Nemci držia deltu na uzde, Ukrajine hrozí vlna úmrtí

18.09.2021 07:50, aktualizované: 09:19

Počty novo nakazených v Nemecku sú z týždňa na týždeň nižšie, ale aj pred rokom po poklese v rovnakom období došlo k prudkému nárastu.

Ekológia, reality

Šéf OSN varuje: Svet je na ceste ku katastrofickému otepleniu

18.09.2021 06:55

Zlyhanie pri znížení globálnych emisií posúva svet na "katastrofickú" cestu k otepleniu o 2,7 stupňa Celzia, varoval šéf OSN António Guterres.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 29394x
Priemerná čítanosť článkov: 948x

Autor blogu

Kategórie