Príbehy

82. časť

Karen mi konečne zavolala a pozvala ma do ich strategického centra organizácie produkcie filmu Drugstore Cowboy. S veľkým úsmevom na tvári mi ponúkla kreslo oproti a mohli sme sa zvítať po vyše mesiaci. Bola presne taká istá aku som si ju v pamäti uchoval. Prediskutovali sme si podmienky ale hlavne náplň práce, ktorú budem nasledujúce dva mesiace vykonávať. Nakoniec sme si podali ruky. Za každý deň práce mi zaplatia sto dolárov. Doteraz som zarábal iba 35 dolárov na deň. Pracovať sa bude šesť dní v týždni a to od pondelka až do soboty. Nedele boli vždy voľné.
Bol to výborný začiatok a po podpísaní zmluvy ma poslala za šéfom dopravy, ktorý mal kanceláriu iba dvoje dverí od nej. Volali ho všetci jednoducho Bill, hoci jeho skutočne meno bolo William. Nikto ho tak z jeho známych a spolupracovníkov nevolal. Tiež som sa s ním zvítal a mali sme peknú konverzáciu o tom, čo budem presne robiť nakoľko sme boli iba dvaja, čo budeme hercov, režiséra a filmový štáb rozvážať po jednotlivých miestach, kde sa bude filmovať. Potom ma poslal k môjmu prvému nadriadenému, ktorému sa budem každý deň hlásiť. Bol to náš druhý šéf, ktorého tu nazývajú Kapitán. Volal sa Bruce a tak sme sa zoznámili. Hneď mi dal aj prácu, aby som mu mesto trošku poukazoval.

Na druhý deň sme si šli popozerať všetky miesta, kde sa bude filmovať, aby mohli nákladné vozidlá, maringotky a naše vozidlá pohodlne zaparkovať a mohli operatívne vyrážať na akcie. Boli to prvé dva týždne, keď som Bruca takto rozvážal. Mal veľa adries na zozname, kde sme potom chodievali a vybavovali. Prvé čo bolo sme boli nakupovať dva Cadillacy z roku 1970, aby sa mohla v jednom strecha rozmontovať a nasadiť kamery zhora aby kameraman mohol robiť zábery zvnútra.
Toľko veci človek zažije, že ho ani vo sne nenapadne aká je to iventívna práca plná kumštu. Všetko je to perfektne vymyslené a zorganizované, aby to fungovalo a nikdy nezlýhalo. Všetci boli profesionáli, ktorí ma svojím umením denne ohúrovali. Takto som len vždy obďaleč postával s otvorenými ústami a nemohol som sa vynadívať, čo sa okolo mňa dialo. Každý mal presnú funkciu a vedel, kde má byť v ten správny čas. Pri filmovaní je organizácia veľmi dôležitá, ináč by sa toho veľmi veľa za deň nedalo urobiť. Dostal som sa takto až do hĺbky celého systému.

Za dva týždne ma Bruce zoznámil aj s druhým vodičom, ktorý bude presne tú istú prácu robiť ako ja. S Larrym sme si hneď dobre sadli a tak mi o sebe prezradil, že je rodákom z New York City. Jeho prízvuk som bol schopný veľmi rýchlo zaradiť, pretože som v tom meste nejaký ten čas žil a i niečo zažil. Prízvuk ľudí z New Yorku je príznačný a ľahko identifikovateľný. Larry bol pôvodne kriminálnym právnikom a teraz pracoval ešte ako verejný obhájca v meste Portland. Zobral si voľno aby si odpočinul od jeho práce plnej dramatičnosti a rýchlych zvratov. Asi to iba mne povedal, že vyštudoval Doktora práv.
Obaja sme mali červené minibusy Ford pre 12 pasažierov.
Prvé naše výlety mierili na letisko, odkiaľ sme privážali všetkých, čo sa filmovania zúčastnili, hlavný štáb a herci. Mal som to šťastie a tak som bol vyzdvihnúť hlavného hrdinu celého filmu herca Matta Dillona. Urobil som si narýchlo ceduľku z kartónu a napísal na ňu názov filmu. Potom som to pripevnil na tyčku a zdvihol do výšky, aby ma už z diaľky mohli všetci vidieť. Matta som už trošku poznal aj predtým, pretože zopár filmov už natočil. Vidieť ho ale v skutočnosti bolo niečo celkom iné. Bol veľmi populárny medzi mládežou.

Narodil sa v štáte New York, v mestečku New Rochelle, 18. februára 1964. Bol naozajstným skvostom, pretože sa na nič nehral a hneď sme si dobre rozumeli. Odviezol som ho do hotela Red Lion, ktorý bol na Lincolnovej ulici a Juhozápadnej Štvrtej Avenue. Veľmi výhodne oproti v budove bolo stredisko filmu, ktoré zabralo polovicu celého prízemia pekne veľkej budovy. Hneď vedľa bola aj menšia reštaurácia, kde sa chodievali všetci stravovať. Iné to bolo už, keď sme boli na jednotlivých miestach, kde sa filmovali časti filmu. Tam vždy prišla súkromná firma, ktorá nám jedlo pripravovala na raňajky, obed a večeru, nakoľko sa filmovalo do neskorých ranných hodín. Bol tam vždy väčší stôl, ktorý bol stále dopĺňaný čerstvým jedlom. Bolo to aj moje veľmi obľúbené miesto. Keď ma hlad navštívil, tak som tam už hneď aj bol. Počas dvoch mesiacov sa na mňa nalepilo úctyhodných 15 kilogramov.

Skoro ráno až do neskorej noci sme pracovali a tak som sa s Larrym striedal. Nemali sme problémy sa meniť. Tá neskorá večerná smena mala aj svoje kúzla.Tiež som si bol vyzdvihnúť aj hlavnú hrdinku, ktorá bude vo filme milenkou Matta Dillona. Kelly Lynch, narodená v Golden Valley, Minnesota, 31. januára, 1959. Bola to veľmi šarmatná a sexy žena s ktorou som bol dosť často v kontakte, pretože občas ma nechala strážit aj jej dcérku Shane, keď jej babička si musela ísť niečo vybavovať. Mala niečo vyše troch rôčkov a bola veľmi roztomilá. Vždy sa ma vypytovala na rôzne veci zo života a tak som mal deň vždy obohatený o detské sníčky, ktorými ma denne obdaruvávala. Aj som ju naučil zopár slovenských slovíčiek, ktoré chcela veľmi vedieť. Bolo to dojímavé ju počúvať ako sa ich snažila vysloviť ako to len detičky vedia…
Ďalšia hviezdička filmu bola veľmi roztomilá iba osemnásťročná Heather Graham, ktorá sa narodila v meste Milwaukee v štate Wisconsin, 29. januara 1970. Tesne predtým si už stihla zahrať vo filme, ktorý bol jej vstupom na hviezdnu oblohu. Bol to film License to Drive ( 1988 )…

James LeGros, ktorý bude milencom Heather Graham v tomto filme. Narodil sa 27. apríla 1962 v meste Minneapolis, v štáte Minnesota.
Ďalším hercom, ktorý má významnú úlohu detektíva v tomto filme je James Remar. Narodil sa sa 31. decembra 1953 v Bostone, v štáte Massachusetts.

Potom som na letisku bol vyzdvihnúť aj ďalších hercov, ktorí hrali v tomto filme. Pána Williama S. Burroughsa, narodeného 5. februára, 1914 v St. Louis, v štáte Missouri. Vyštudoval na Harvardskej univerzite a stal sa z neho veľmi známy americký spisovateľ. Keď som ho vyzdvihol bol s ním aj jeho osobný agent. Pán Burroughs bol v tom čase dosť chorý a veľmi bledý. Ledva chodil a tak ho jeho agent podopieral na jednej strane a on sa zase podopieral paličkou na druhej strane. Rýchlo sme vyrazili, aby som ho mohol čo najskôr dopraviť do hotela, aby si mohol odpočinúť a ako tak sa doliečiť z doznievajúcej chrípky…
Beach Richards, narodená 12. júla 1920 v meste Vicksburg, v štáte Mississippi. Zahrala si mimo iného i vo filme, “ Guess Who’s Coming to Dinner ?“ , “ Hádaj, kto príde na večeru ?“ kde bola nominovaná na Oscara vo vedľajšej úlohe matky. “ V ďalšom filme si v ten istý rok ešte zahrala a dokonca ten film vyhral aj Oscara. Bol to slávny film “ In The Heat Of The Night “ ( V horúčave noci ). Tu hrala Mamu Calebu, ktorá prevádzala interupcie tým menej šťastlivým mladým ľuďom, ktorí si nemohli dovoliť zaplatiť lekára, pretože zákrok bol pomerne drahý…

Posledným hercom, ktorý hral vedľajšiu úlohu ale bol dosť do deja zapojený, bol Max Perlich. Narodil sa 28. marca 1968 v meste Toledo, v štáte Ohio. Bol to taký drobnejší mládenec a keď dorazil ku mne, držal si pevne v náručí svoj skateboard. Akonáhle sme vyšli z haly letiska a smerovali k môjmu vozidlu, nečakane skočil na skateboard a veľmi rýchlo sa presunul. Zakončil to parádnym výskokom do výšky a dopadol presne na skateboard, takže to vyzeralo veľmi efektne. Bol v tom skutočný majster.
Keď som si ich takto všetkých poprivážal do hotela, bol už len krátky okamih na to, aby sme začali vyrážať na jednotlivé časti filmovania…

Drugstore Cowboy ( 1989 )
It was filmed in September – October, 1988
Cast overview, first billed only:

Matt Dillon … Bob
Kelly Lynch … Dianne
James Le Gros … Rick
Heather Graham … Nadine
Eric Hull … Druggist
Max Perlich … David
James Remar … Gentry
John Kelly … Cop
Grace Zabriskie … Bob’s Mother
George Catalano … Trousinski
Janet Baumhover … Neighbor Lady
Ted D’Arms … Neighbor Man
Neal Thomas … Halamer
Stephen Rutledge … Motel Manager
Beah Richards … Drug Counselor
William S. Burroughs … Tom the Priest
Robert Lee Pitchlynn … Hotel Clerk
Roger Hancock … Machinist
Michael Parker … Crying Boy
Ray Monge … Accomplice
Woody … Panda the Dog

Transportation Department

Harry Alston … driver
Pedro Amaya … driver
William ‚Fleet‘ Eakland … transportation coordinator
Robert Eckholt … driver
Larry Gersten … driver
John Hannah … driver
Scott Hubacek … driver
Lawrence Odgen … driver
Bruce Simballa … transportation captain
John Jan Slovinec … driver
Randall A. Small … driver: camera car (as Randy Small)
Larry Smith … driver
Pat Stubbs … driver
Paul Thomas … driver

83. časť

Bol to môj prvý deň, keď sme konečne vyrážali na filmovanie. Išli sme na miesto, ktoré som už poznal z predošlej návštevy. Režisér Gus Van Sant sa usadil dopredu vedľa mňa z druhej strany a tam aj veľmi rád stále sedával, keď som ho vozieval na akcie. Stali sa z nás veľmi dobrí priatelia. Keď s nami náhodou nešiel, tak jeho miesto prebral herec Matt Dillon, ktorý tam tiež veľmi rád sedával.

Keď sme dorazili na hlavné miesto filmovania, bol som prekvapený, že okolo celého domu, boli už vykopané zákopy do hĺbky asi jedného metra. Dôvodom týchto zákopov bol ten, že to chceli mať už pripravené pre policajnú ráziu, ktorá sa vo filme neskoršie mala udiať. Bol to ten povestný filmový dom v ktorom bývali hrdinovia príbehu. Tu sa aj prevažná časť celého filmu natáčala. Neskoršie som sa dozvedel, že to nebol len filmový dom drogatikov ale aj v skutočnosti mal tú povesť, takže perfektne zapadol do scenára, čo sa nie vždy podarí. Dom bol postavený ešte v rokoch Tridsiatych, takže už mal pár rôčkov za sebou. Bol len prízemný a s veľmi jednoduchým pôdorysom. Skrátka, aby to bolo všetko účelné ale hlavne pohodlné. Zaujímavosťou týchto domov je aj to, že sa nestavali predchodby ale rovno sa vošlo do obývačky alebo kuchyne. Takto sú tiež prevažne situované aj byty. Neskoršie sa začali stavať aj s predchodbou ale tie boli už o niečo drahšie. Pozdĺž celej ulice sme mali zaparkované nekonečné rady vozidiel, ktoré slúžili pri natáčaní. Taktiež každý z hercov mal svoju mobilnú bunku, ktorú mu prevážali z miesta na miesto pre pohodlie ale hlavne aby mali súkromie, ktoré tak potrebuje aby sa mohol sústrediť na svoju filmovú úlohu. V neďalekom katolíckom kostole sme mali zriadenú dodatočnú jedáleň, kde sme chodievali počas celého dňa na občerstvenie. Každý herec mal iné výstupy a tak preto sa málokedy stalo, že sme tam boli všetci naraz. Zažili sme tam v jeden deň aj trochu napätia, keď sa raz jedna vec udiala, ktorá v scenári vôbec nebola. Kúsok od nás popri hlavnej ulici Killingsworth boli menšie potraviny, kde bývalo rušno. Celé toto bolo v černošskom ghette, takže som sa tomu ani nečudoval. Akurát v ten deň ma to veľmi zmrazilo, pretože som tam mohol byť aj ja do toho všetkého nechtiac zapletený. Chodieval som do toho obchodu dosť často. I niekoľko rokov nato som tam chodieval a spomenul si na tú udalosť s prestrelkou. Miestne černošské gangy si vybavovali účty a tak výstrely sa ozývali celou ulicou. O pár dní neskoršie z okoloidúceho vozidla padli výstrely na parkovisku pred potravinami. Úrazovky svojimi sirénami sa prebíjali ulicami a s nimi policajné hliadky tiež, ktorých brzdy škrípajúce sme nemohli nepočuť. Všetci sme boli trochu zarazení a dosť aj spozorneli, pretože v tomto susedstve si nemohol byť nikto istým.
Bol som veľmi rád, že podobná akcia sa tu už potom nekonala a tak sme sa nemuseli obávat o svoje životy a presťahovať celý štáb niekde inde. Policajné hliadky sa tam potom často objavovali v uliciach pre náš pokoj, aby sme mohli pokračovať v našej práci filmovania. Tiež sa to stáva pri filmovaní, že v poslednom okamihu sa musí improvizovať a hľadať náhradné miesto.
Trávili sme na tomto mieste dlhé dni, od skorého rána do neskorého večera ale vždy boli príjemné i keď sme všetci odchádzali unavení. Počas celého dňa som sa snažil byť v čo najlepšej kondícii, aby som neskoré odchody do hotela, ktorý bol niekoľko kilometrov vzdialený odtiaľto, perfektne zvládal. Nakoniec som mal plný minibus vzácnych ľudí, ktorých som si všetkých veľmi obľúbil a záležalo mi na ich bezpečnosti pri presúvaniach sa z miesta na miesto. Tiež som sa tešil na ďalší deň, keď ich zase znovu všetkých uvidím, nakoľko som si niektorých aj veľmi obľúbil.

Raz potrebovali Heather Graham neočakávane a tak ma poslali ju hľadať do veľkého obchodného centra. Našťastie to nebolo tak veľmi ťažké, pretože bola iba v kine. Akurát menší problém bol v tom, že tu bolo asi osem kinových sál, takže to bolo trošku náročnejšie ju hneď nájsť. Chodil som spoločne s uvádzačmi po jednotlivých sálach a hľadali sme ju. Nakoniec sa mi ju podarilo v šiestej sále v žiari svetla z projektora objaviť. Sedela si pekne až celkom vpredu v spoločnosti Jamesa Remara na mieste, ktoré doslovne nenávidím. Ťahá mi to dosť oči, pretože prvé sedadlá sú príliš blízko filmového plátna. Vždy si sadám v kine do posledného radu a do stredu, ak to miesto je ešte voľné. Mám takto aj perfektnú akustiku a naviac vidím presne tak ako mi to najviac vyhovuje a celý film si vždy užijem. Iba zriedkavo som zažil celú sálu vypredanú. Stávalo sa to vždy, keď som navštevoval filmové festivaly, kde naozaj nebola iná možnosť len sa tiesniť v sedadlách aj s inými a cítiť ich dych, smiech alebo i vzlykot pri emociálnych scénach.
S hercami som sa veľmi zblížil a tak po filmovaní, ktoré trvalo aj do tretej rána, sme potom spoločne chodievali ešte aj na iné akcie. Nemal som na výber a tak som sa všetkých akcií vždy zúčastnil. Netrvalo mi to ani dlho, keď som sa na takéto akcie vždy tešil . Matt Dillon a James Remar to akosi vždy všetko zorganizovali a tak sme skončili v kolkárni amerického bowlingu Grand Central, ktorá mala nepretržitú 24-hodinovú prevádzku. Tam si všetci popíjali pivečko a mali vždy fantastickú zábavu. Bol som solídný kolkár ale som sa o tom nikomu radšej ani nezmienil. Matt Dillon ma zatiahol do toho všetkého, aby som hral za jeho mužstvo. Trochu som aj predstieral, keď som videl, že im to všetkým až tak veľmi nejde.
Matt Dillon a James Remar boli solídni kolkári a tak ich výsledky boli veľmi pekné.
V jeden deň som to ale celkom “ rozbalil “ a prestal som sa schovávať. Hodil som som po sebe desať perfektných hodov a tak mi všetci začali tlieskať a veľmi hlasno povzbudzovať. Velmi túžili po tom, aby mi vyšiel aj celý zápas perfektne. Nakoniec sa mi to nepodarilo a dosiahol som o niečo menej ale i napriek tomu to bol fantastický pocit, že sa mi to práve tam podarilo. Matt Dillon si ma ešte viac oblúbil ako aj James Remar, ktorý mi bol vekovo najbližšie z celej tejto hereckej skupiny. Matt mi potom napísal na moju ceduľku, ktorú som si predtým zhotovil, aby ma na letisku lepšie videli, keď som ich chodieval vyzdvihovať pred filmovaním. Jednoducho tam napísal, “ John, You Are a Bowling God! “ “ John, Ty si, Kolkársky Boh! „

Dosť ma to mrzí, že sa mi táto ceduľka stratila alebo je ešte stále niekde v Banskej Bystrici v prachu a v rohu osamotená, keď som si ju tam nechal aj s ostatnými mojimi osobnými vecami u jedného môjho známeho. Možno, keď raz zase prídem domov, tak sa po nej porozhliadam…

Nad ránom okolo siedmej sme všetci vyrážali domov. Každý z nich mal nejaké to pivečko v sebe a bol perfektne spoločensky unavený. Potom som ich všetkých odviezol do hotela. Ďalšie filmovanie bolo zase večerné, takže sme si všetci dobre oddýchli a mohli pokračovať v práci dlho do noci. Takýchto akcií som zažil veľmi veľa a mám na toto všetko len tie najpríjemnejšie spomienky, ktoré ma sprevádzajú celým životom. Rád sa vraciam k týmto udalostiam… Tiež sme prešli veľkú časť Portlandu a všade nás navštevovali davy ľudí ale hlavne mladí a študenti stredných škôl. Boli tam dokonca študenti aj z mojej Lincolnovej strednej školy. Veľa dievčeniec chcelo vidieť svojho miláčika Matta Dillona a tak ma vždy prosili, či by som im to nemohol sprostredkovať. Občas sa mi to aj podarilo ale nie tak často, pretože Matt bol príliš zaneprázdnený takže sa nemohol všetkým svojim fanúšikom rozdávať…

Raz sme filmovali v moteli scénku, kde Heather bola už po smrti a tak ju zabalenú dávali na povalu. Ďalší záber bol zase robený na celkom inom mieste, kde sme strávili nejakú dobu. Bola tam urobená povala, ktorá bola v moteli. Bol to skrátka prierez strechy a zo strán boli kamery, aby to mohli nasnímať z každého uhla. Tiež tam bola urobená provizórna väzeňská cela, kde urobili niekoľko záberov. Nakoniec sme mali vo vedľajšej miestnosti aj našu jedáleň. Trošku som sa vystrašil, keď ma Heather pristavila a pozrela sa mi do očú. Mala ich celkom biele po vstreknutí tekutiny, ktorá mala vytvoriť ilúziu, že je po smrti. Vyzerala ako ten najroztomilejší zombík. Mala z toho zábavu, keď ma zopárkrát takto prekvapila. Aj som sa trošku vystrašil a ona ma vždy veľmi rada ako otca svojho objala, keď sa jej to podarilo. Bolo to také roztomilé dievčatko a krásavica v jednej osobe…

Posledná z jej scénok sa odohrala hlboko v lese, ktorý sme si predtým boli vyhliadnuť ešte s Brucom a režisérovi sa veľmi páčil. Dole pod strmším kopcom, kde smerom hore sa ťahala poľná cestička, sme mali stanový tábor a tam sme mali aj moje obľúbené miesto, kde som si mohol vždy život osladiť a najesť sa do sýtosti. V ten deň aj trošku pršalo a to perfektne hralo do scenára, aby táto celá časť filmu mala patričný dramatický nádych, keď chúderka mŕtva Heather bola už len v koženom obale. Potom ju už v strachu Matt Dillon a James Le Gros do zeme zakopali…

84. časť

Veľmi nerád som sa lúčil s mojimi známymi a priateľmi, ktorých som spoznal na tejto zaujímavej stáži filmovania. Za tú dobu sme si všetci na seba aj trošku zvykli a tak každý mal smutný pohľad, keď sa všetci ako kŕdeľ vtákov rozpŕchol do nebies. Postupne sme ich s Larrym odvážali na letisko. Ak si ešte dobre pamätám, nikdy som ich nemal spoločne, pretože každý šiel niekde inde. Veľmi dobre si pamätám na Jamesa Remara, pretože ten letel spät do New Yorku a bola s ním veľká zábava. Počas celého filmovania sa vyzvedal ako sa čo po slovensky povie a tak si potom precvičoval. Čo chcel najviac vedieť boli nádavky a potom ich v neočakávanej chvíli použil a oslovil všetkých takým pozdravom. Tiež chcel vedieť ako sa povie výraz, ktorý je mimoriadne vulgárny ale nemohol som ho odmietnúť, ked tak prosebne naliehal. Aj som mu ho napísal v slovenčine a foneticky prepísal. Každé ráno ma potom vo dverách zdravil tým jeho typickým “ Jebem Ťa, Jano! “ Doslovne sa v tom vyžíval až to bolo komické. Taktiež pri vstupe do jedálne pri raňajkách všetkých oslovil, “ Jebem vás všetkých! “ a nikto nemal ani potuchy čo hovoril, takže ani nereagovali. Potom im to vysvetlil a všetci sa začali takmer po zemi od smiechu váľať. Hneď na to sa to snažili aj vysloviť. Bolo to tam ako v materskej škôlke, pretože každý sa to snažil nahlas povedať.

Pri rozlúčke s Jamesom Remarom sme sedeli za stolom vedľa seba a podpísal mi Menu reštaurácie. Nezabudol tam ale pripísať aj tvrdo naštudovanú vetu, ktorú sa celú tú dobu učil. Pri nástupe do lietadla sme sa objali ako bratia a potom sme si už len naposledy zamávali. Najviac ma na tom všetkom mrzelo, že sme mali aj zopár spoločných fotografií ale celý film sa neopatrne osvietil…
Posledným mojím cestujúcim na letisko bol samotný Matt Dillon, ktorého som odvážal a tiež sa vracal do New Yorku, kde býval. Bol veľmi spokojný ale aj on bol trošku smutný, pretože mu všetci kolegovia-herci už odišli a bol posledné dní sám. Tiež sa mu veľmi ťažko lúčilo s pracovníkmi výrobného štábu, pretože si na nich všetkých akosi zvykol ale aj na tú jeho dennú rutinu. Na letisku som ho ledva prehovoril na to, aby sme si urobili spoločnú fotografiu a tak to nevyzeralo príliš dobre.

Počas filmovania sme sa raz večer nafotili práve na tom mieste, kde sa neďaleko strieľalo na hlavnej ulici. Boli sme tam veľmi pracovne a ja som mal modrú teplákovú bundu, lebo večer už trošku chladnejšie bolo. Matt na druhej strane bol akýsi rozhorúčený a vybehol z domu iba v tielku. Jeho kamoš z New Yorku, ktorému ponúkol prácu vo filme si zahrať detektíva, bol zase v baloňáku, aby vyzeral oficiálne a tiež si zapózoval na našej spoločnej fotografii. Odvtedy som už Matta nikdy nevidel…

Režisér Gus Van Sant, bol fajn chlapík a veľmi dobre sme si rozumeli asi aj tým, že sme boli rovnakého veku. On sa narodil 24. júla a ja 26. júna v tom istom roku. Nebol to jediný dôvod, pretože to bol veľmi milý pán ale v prvom rade veľký človek a k tomu veľmi priateľsky. Pozval ma občas aj na nacvičovanie čítania textov, čo bolo veľmi zaujímavé. Videl som ako sa každý z hercov dokáže perfektne ponoriť do svojej úlohy a nechá si nazrieť do duše svojej. I zaplakať a smútiť a na to sa v prestávke medzi jednotlivými čítaniami schuti zarehotať a potom vzápäti sa ponoriť do situácie v ktorej ešte len pred pár sekundami boli. Je to umenie a herci sú naozajstnými majstrami. Cítil som sa tam výborne! Gus ma potom po dennom filmovaní pozval aj do strihárne filmu, kde sme na obrazovke sledovali všetky časti, ktoré sa v tento deň natočili. Ak sa mu niečo nepozdávalo, že to nebolo také aké si to predstavoval, na druhý deň si to znovu skúsili. Keď to odsúhlasil dal mi zapäčatený film v kufríku a ten som každý večer po dvadsiatej druhej hodine odvážal na letisko a odtiaľ to šlo rovno do výrobne v Hollywoode, kde potom film spracovali. Mali vždy aj kópie. Strihač bol z Holandska a bol veľmi dobrým priateľom Gusa Van Santa. Tiež mi to pekne všetko ukázal ako sa to má strihať, takže takéto exkurzie do výrobne som občas zažíval.
Jedného dňa sme šli na filmovanie a počúval som si nahrávky Evergreeny Gejzu Dusíka, kde som si aj pospevoval Rodný môj kraj a to sa mu akosi veľmi zapáčilo a vždy ma poprosil, či by som to mohol zase prehrať. Melódiami sa veľmi nadchýnal a tak potom som mu ich postupne púšťal všetky. Celý sa do nich zamiloval a hneď ma požiadal ako by sa dostal k autorským právam celej kazety s orchestrálnymi nahrávkami. Vysvetlil som mu, že je to zo Slovenska a nevedel som ako by sa k tomu dostal. V dnešnej dobe, by to už nebolo až také komplikované. V tých časoch bol stále starý režim pri sile, takže by sa to len veľmi ťažko realizovalo. Mal plány, že by tú hudbu využil vo filme, ktorý plánoval na začiatku roku 1989 režírovať.

Býval v Portlande a tak som ho chodieval vyzdvihovať domov na natáčanie a občas si odskočil na menšie posedenia s priateľmi a hercami do neďalekej reštaurácie, kde pravidelne chodieval. Nakoniec skončil v Hollywoode, keď niektoré jeho filmy boli nominované aj na Oscara. Teraz tu býva zase ale neodvážil som sa ho zaťažovať, takže už som ho nevidel 33 rokov odvtedy…

Počas celú tú dobu filmovania som platil iba menšie nájomné za garsónku. Každý deň som mal stravu zadarmo a k tomu ešte si ma herci pozvali každú nedeľu k ním do hotela a vždy sa o mňa postarali, takže som na stravu nedal ani dolár. Takto som si za dva a pol mesiaca každý týždeň ušetril päťsto dolárov. Za tú celú dobu tých jedenástich týždňov sa toho nazbieralo vyše päť tisíciek. Bol som pripravený si niekde odskočiť a tak som sa rozhodol si ísť pozrieť nejaké kasína v meste Reno v štáte Nevada. V novinách som našiel pravidelný autobusový výlet na víkendy s nocľahom. Cena bola mimoriadne lákavá, pretože za dve noci a cestu to bolo menej ako sto dolárov, čo bolo skutočne veľmi výhodné. Akurát tá cesta trvala nejakých tých pár hodín, čo mi ale vôbec nevadilo, lebo som si zase pozrel staré dobré miesta, ktoré som predtým pochodil, keď som jazdieval s nákladným vozidlom. Nocovali sme v hoteli Pioneer, ktorý už asi ani neexistuje ale bol to taký nenápadný hotelík, kde sme sa stravovali zdarma, pretože tá bola zarátaná do ceny výletu. V hoteli som si zahral potom zopár partičiek Black Jacka a odišiel na skusy do mesta a väčších kasín. Celý deň sa mi nedarilo a tak som mal už iba poslednú dvadsaťdolárovku z mojích pôvodných tristo, ktoré som plánoval minúť v kasínach a potom som to chcel skončiť. Bol by som schopný minúť aj tých všetkých mojích päťtisíc dolárov, ktoré som si tak ťažko našetril. Trošku som sa poučil ešte z nedávných čias v Európe a tak som si nechal všetko doma ale hlavne v banke. Moja posledná zastávka bolo kasíno Harold’s Club a ako som sa okolo mašín motkal, zrazu sa pri mne usmievavá čašníčka pristavila a hneď mi z voleja navrhla, aby som jej tú poslednú dvadsať dolárovku dal a že ona mi ju rozmení na dolárové mince. Nemal som už čo stratiť a tak som jej ju podal. S radosťou mi mince podala a hodila na mňa obrovský úsmev a na odchode mi zaželala všetko najlepšie. Ten jej úsmev bol taký nákazlivý a zvodný, že v tom okamihu, by som ju tam najradšej vybozkával. Vedela to ako má na mužov čo najlepšie zapôsobiť.

Bola to mašinka na štyri dolárové mince s veľkou oceľovou pákou. Zatiahol som po prvýkrát a čakal čo sa stane. Nič sa nestalo a štyri doláre boli fuč. Hovorím si, že ešte mám stále na štyri záťahy a potom sa rozlúčim s týmto nepohostinným miestom. Bol som trošku vynervovaný, pretože celý deň sa mi nedarilo a mal som ešte ďalší deň na zábavu ale peniaze boli už všetky v háji. Znovu som tam dal štyri doláre a zatiahol som páku. Zase to isté a nič som nevyhral. Nechcem tvrdiť, že som v to veľmi veril ale robil som si trošku nádeje, že možno ten tretí raz ako to býva, zvykne byť ten tretí šťastný. Vložil som zase štyri doláre a zatiahol pákou. Čakám, čakám, ale žiadny zvuk sa mi neozval. Mal som posledných osem dolárov a ešte dve šance to všetko otočiť. Viacmenej som to už videl tak, že je to môj koniec a tak som to tam len tak ležérne vhadzoval neočakávajúc nič iné ako to, že mi to mašinka zase pažravo zhltne a ani sa mi za to nepoďakuje. Otočil som hlavu a zatiahol. Začalo sa to pomaly otáčať a tak som hlavu trošku do strany otočil, aby som ju mohol jedným uchom načúvať s rukou pri uchu ako keď človek dobre nepočuje. Skoro som dostal infarkt, keď sa tu zrazu rozozvučal nekonečný zvonec. Nevedel som ho umlčať a cez otvor sa sypali strieborné dolárové mince. Vysypalo sa ich dvesto. Zvonec sa ale nezastavil a moja Sandy hneď dobehla, aby ma vyslobodila. Poradila mi, že keď až dám mincu do mašinky tak sa zvonenie zastaví. Vtedy mi ale zabudla povedať, že aby som tam dal radšej štyri mince a bola by odmena o to sladšia. Nakoľko som tam dal iba jednu mincu, bola to iba štvrtina z ďalšej celkovej výhry. Konečne sme to zastavili. Mašinka bola nastavená tak, že dá prvých dvesto dolárov maximálne a zvyšok výhry sa vypláca v hotovosti po potvrdení šéfom smeny, ktorý si to prišiel všetko starostlivo overiť. Nakoniec to všetko potvrdil a moja modrooká Sandy mi to všetko pekne v sto dolárovkach vyplatila. Bolo to tisíc dvesto päťdesiat dolárov, pretože ak by som tam dal štyri doláre, boli by to rovné dve tisícky.
Tých dvesto päťdesiat som dal mojej najnovšej priateľke Sandy ako sprepitné a potom sme strávili prekrásny spoločný večer s nekonečným obojstranným ďakovaním si…:)