Založ si blog

Môj život v emigrácii – 29.

  1. časť

Začal som vyhľadávať možnosti ako sa znovu vrátiť späť do Rena a občas vidieť aj moju sladkú Sandy. Tiež ale si zahrať aj v kasíne. Po poslednej skúsenosti, som nechcel nechať nič na náhodu, nakoľko sa mi vrátila späť energia, ktorú som mal v časoch, keď sa mi darilo. V kútiku duše som ale vedel, že s výstupmi na vrchol hory, sa musí človek vrátiť aj na zem, takže som očakával aj nepríjemné pády. V novinách ponúkali takzvané “ Red-Eye Reno Flights“ , čo boli nočné letecké výlety do Rena a tak som sa aj hneď prihlásil. Záujemca sa dostavil na letisko spoločnosti Horizon a táto ponúkala lety každý víkend. Podmienkou bolo to, že pri vstupe do lietadla ukázal, že ma pri sebe peňažnú hotovosť minimálne päťsto dolárov! Lietadlo pravidelne odlietalo okolo dvadsiatej prvej hodine a väcšinou tam bolo vyše sto hráčov, takže sme mali vždy zábavu aj počas letu. Každý dal vklad päť dolárov a na konci letu sa vylosovali ústrižky leteniek. Koho letenka bola vytiahnutá, ten dostal minimálne päťsto dolárovú odmenu, takže i tu bola menšia prémia v tejto podobe. Let trval v priemere niečo vyše hodiny a pol. Do Rena to je takmer deväťsto kilometrov. Samotná letenka bola mimoriadne výhodná, nakoľko lety dotovali kasína. Stála ma iba tridsať-päť dolárov, čo bolo takmer zadarmo. V tom bola ešte zarátaná aj stravenka, takže sme sa najedli a napili zadarmo. Hlavne keď bol hráč za stolom a bol aktívny. Boli to mimoriadne pekné výlety ale moju Sandy som nemohol vidieť, takže som si to vymenil a začal lietať na celý víkend s dvomi nocami v hoteli. Zaplatil som iba o niečo viac, pretože aj tieto výlety boli dotované kasínami, kde som nocoval. Mojim obľúbeným bolo Eldorado, kde ma už začali aj spoznávať. Hlavne, keď som vždy po odchode nechal na izbe nejaké slušné sprepitné. Tam mi ponúkalo kasíno aj stravu zadarmo a dokonca som mal aj takzvaný Room Service, čo bola obsluha takmer do postele. Sandy sa to tiež veľmi páčilo, že sa o ňu tiež raz niekto postará.

V kasíne Circus-Circus som sa zoznámil aj s pracovníkmi, ktorí pochádzali z Československa. Boli všetci celkom slušná partia, takže po víkendoch sme sa navštevovali a udržiavali kontakty. Cítil som sa zase ako doma na Slovensku. Naviac som sa spoznal s manželmi, ktorí boli rodáci z Topoľčian a mali sme dokonca čisto náhodne aj spoločných priateľov, takže sme sa o nich aj často zhovárali. Spomínali sme na našu mladosť ešte z rokov Šesťdesiatych, nakoľko boli v mojom veku. Tiež tam boli manželia zo Žiliny, kde som posledné roky pred odchodom často chodieval. Zvykol som tam byť aj dvakrát v mesiaci. Tiež práve v Žiline v obchodnom dome Prior som si kúpil oblek v ktorom som aj emigroval. Predtým som ho ešte stihol aj využiť asi na piatich svadbách. Na tej poslednej svadbe som bol v Majcichove, kde som celú svadbu aj nafotil. Predtým som ešte štyri stihol nafotiť i mojej kolegyni-atlétke v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé dievčatko a jeden čas som mal zálusk aj na ňu. Nakoniec je vydatá už 43 rokov a údajne má dokonca až päť detí! Odvtedy som ju ešte nevidel…

V Rene boli aj nejakí ľudia i z Prešova, kde som sa často zastavil na cestách do Bardejova, keď sme chodievali na atletické preteky v II. SNAL-Slovenskej Národnej Atletickej Ligy. Tam som tiež nafotil dve svadby v roku 1977. Najprv môjmu dobrému priateľovi a kolegovi atlétovi, ktorého brat stratil rozum. Na svadbe som sa zoznámil s jeho priateľmi a tí, tiež chceli, aby som ich nafotil na ich svadbe. Robil som už farbu a to bolo vtedy veľmi vzácne. Doma som mal zakúpený poľský zväčšovák Krokus-Colour, na ktorom som si to vyskúšal. Zo začiatku mi to trvalo, pretože farby zladiť nebolo jednoduché. Potom som prišiel na systém a bolo to lepšie. Bohužiaľ som dlho nerobil tieto pokusy, pretože za necelý rok a pol som odišiel natrvalo z domoviny…

Vytvoril som si akúsi povesť hráča a tak mi kasíno platilo všetko vrátane letu, pobytu a stravy. Za to som sa im musel odmeniť mojou vytrvalosťou a hrať minimálne denne štyri hodiny v ich kasíne a v priemere vsádzať vyše tristo dolárov na hru. Takto mali nádej, že keď mi to nepôjde, všetky peniažky, ktoré do mňa investovali sa im vrátia. Praktizoval som to takto vyše polroka a s polovičným úspechom, takže som ani nič zo svojho kapitálu nestratil a ani na ňom nezískal. Bolo tam ale aj veľa starostí a bolenia hlavy, pretože som prišiel aj o veľa peňazí. Mal som smolu a tak som sa veľmi dopredu nikdy nedostal. Bola to ďalšia etapa môjho života, nakoľko po práci vo filme som žiadnu inú nevykonával. Stal som sa profesionálnym kasínovým hráčom! Keď Sandy videla, že som nemal stále veľa peňazí začala sa pomaly vzdiaľovať, čo som aj chápal. Nebola so mnou žiadna stabilita a ona určite chcela aj niečo viac. Ja som bol v tom období riskovania dosť zaslepený. Po rozchode sme sa už len priatelili. Konečne som sa s tým po určitej dobe aj vyrovnal. Vždy sa potom zo zvedavosti zastavila a porozprávali sme sa. Vídavali sme sa potom ešte nejaký čas, pretože ma osud zase zavial za pár mesiacov do jej blízkosti…

Zrazu sa mi začiatkom mája pred dverami bytu objavil môj starý dobrý známy s ktorým sme spolu drali lavice, keď sme boli spoločne na výcviku u firmy Greyhound pred vyše šiestimi rokmi. Zvestoval mi novinu, že je nádej, aby sme si mohli oprášiť náš starý spoločný sen a znovu pracovať ako šoféri autobusov vo firme Greyhound. Netrvalo mi to dlho a hneď som sa objavil v hoteli Continental, kde som kedysi po práci s Mikom každú nedeľu trávieval čas v bare i s druhými čašníkmi hotela Benson. Znovu som tu stál po niekoľkých rokoch ale teraz už ako budúci adept šoférskej profesie u firmy, u ktorej som chcel stále pracovať. Bolo to v apríli roku 1989. Vypísal som všetky formuláre a potom čakal na odpoveď. Tej som sa dočkal do dvoch týždňoch. Dopomohol mi k tomu aj ten fakt, že som už raz absolvoval a veľmi úspešne výcvik v roku 1983. To malo veľmi pozitívný vplyv na môjho budúceho zamestnávateľa, keď sa rozhodoval, či ma má prijať alebo nie. Keď to všetko potvrdili, pozvali ma na lekárske, alkoholické a protidrogové vyšetrenie. Všade som prešiel bez problémov. To sa im vždy páči, pretože nemusia sa trápiť a obávať, či im po Amerike jazdí pirát, ktorý je na podporných návykových látkach. Predídu takto veľkým blamážam a nekonečným súdnym procesom, ktoré trvajú niekedy aj roky. Všetko bolo spečatené a na svete bola pozvánka do výcvikového strediska, ktoré bolo v tomto prípade v mojom starom dobrom Salt Lake City. Už som chcel citovať Karla Gotta “ V mojom starom dobrom Las Vegas, ktorý nebol ani tak ďaleko. Veľmi som sa tešil na toto mesto, že tam zase budem, pretože pred deviatimi rokmi som tam býval. Tešil som sa hlavne aj na mojich priateľov, ktorí tam ešte prebývali. Zaplatili nám cestu Greyhoundom s pobytom, stravou a finančnou odmenou. Ubytovali nás kúsok od autobusového nádražia Greyhoundu. Bývali sme v moteli Travelodge, kde som spával spoločne na izbe s drobčekom Billom. Bol to chlap ako hora s výškou 194cm a nemalou hmotnosťou vyše 150 kilogramov. Bol odomňa asi o šesť rokov starší a pochádzal z Portlandu, takže nakoniec sme boli z jedného mesta. Zaujímavosťou bolo, že nás všetkých z Portlandu dali aj do dvoch skupín. V skupine sme mali aj dve dámy, ktoré to celé absovovali. Celý výcvik trval tento raz päť týždňov. Celý pobyt sme si naplno užívali. Horšie to bolo s chrápaním drobčeka Billa, pretože ten vydával poriadné decibely z jeho trúby a tak som sa veľmi veľa nevyspal. Pred spánkom som sa vždy v bazéne dobre unavil viac ako obyčajne a to bol výborný systém ako lepšie a tvrdšie zaspať. Vždy som šiel spať prvý. Potom som už jeho chrápanie nepočul, lebo som vždy pekne unavený tvrdo a bezpečne zaspal. Či som aj ja chrápal to neviem ale Bill sa mi o tom nikdy nezmienil a ani ja jemu, takže to doteraz ani neviem. Nakoľko Bill mal vyše tých sto paťdesiat kilogramov, musel aj niečo skonzumovať, aby prežil. Neďaleko bola čínska reštaurácia, kde sa zaplatil poplatok a mohol človek jesť, koľko bol schopný. Jemu sa to veľmi páčilo a tak sme tam potom boli pečení-varení. Výber jedál bol nekonečný a nakoľko milujem mäso, ryžu a zeleninu, vždy som sa výborne zasýtil. K tomu mali aj nápoje, ovocie, zmrzlinu a zákusky, takže nebol problém si občas aj zamaškrtiť. Tiež som sa snažil hneď v prvý deň spojiť sa aj s mojimi starými dobrými známymi, ktorým som pomáhal pri prebíjaní sa v novej zemi, keď nevedeli ani slovíčko po anglicky. Teraz to bolo veľmi vrúcne a hneď sme sa v prvý večer spojili, lebo to bolo cez víkend. Cez týždeň obaja tvrdo pracovali, takže nebola možnosť sa nijako spojiť, nakolko som strávil celý deň vo výcviku.
Tentoraz sme nemuseli cez víkendy vôbec chodiť na výcviky. Predtým, pred šiestimi rokmi sme makali aj po sobotách. Teraz to bolo ale o týždeň dlhšie, takže sa to nejako vykompenzovalo.
Pekne ma u nich doma privítali s tradičným národným českým jedlom. Bravčové pečené na rasci, červená kapusta a domáci knedlík, ktorý som už nejakú dobu nejedol. Naposledy, keď som tam býval tak nám ich robievala okrem iného k sviečkovej a gulášom. Ako k bravčovému, hovädziemu, tak aj k szegedínskemu, ktorý som mal v jej réžii veľmi rád. Vedela ho veľmi dobre pripraviť a tak mi ho navarila aj na tri dni. Nevedel som sa ho nikdy dostatočne nabažiť. Keď bol zase na mne rad, nemohol som nič pripravovať a tak som im navrhol neďalekú čínsku reštauráciu. Tiež mali radi čínske jedlá, takže im to vyhovovalo. Ich dcéry si tiež pochutnali a všetci sme mali výbornú náladu. Boli to pekné stretnutia sa zase takto ako dobrí susedia stretávať a zároveň si zaspomínať na ťažké začiatky v tejto zemi, ktorá nám podala pomocnú ruku a uchýlila nás…

  1. časť

Všetci sme sa veľmi tešili na návrat do Portlandu, kde sme chceli rozbehnúť našu novú kariéru. Každý bol pripravený začať od začiatku a zotrvať čo najdlhšie v tejto profesii. Podriadili sme celý náš život tomu, aby sme si ho vylepšili. Snívali sme o ňom počas celého výcviku. Po príchode do Portlandu sme sa ale všetci dozvedeli tú krutú pravdu, že tam nemajú veľa miest pre nových vodičov. Vybrali si tých najstarších a boli len traja, ktorí nakoniec dostali prácu ako náhradníci. Mňa to minulo iba o dve miesta. Mal som ale veľkú radosť z toho, že aspon Bill ju dostal. Hneď na to som sa ale dozvedel vynikajúcu správu, že moja námaha bude predsa len korunovaná úspechom, ak ale sa budem chcieť presťahovať do iného mesta. Nechcel som byť príliš ďaleko od Portlandu na ktorý som si za posledných osem rokov tak zvykol a mal som tu už aj dosť priateľov a známych. Ponuky, kde by som mal prácu na plný úväzok boli až v New Yorku, Chicagu a Los Angeles. Tieto som zavrhol. Nakoniec tu bola výborná možnosť ísť pracovať do Las Vegas alebo Rena, mestá ktoré mi niečo hovorili. Nakoniec som sa predsa len rozhodol pre Reno, do ktorého som ešte len minulý mesiac pravidelne na víkendy lietaval. Teraz by som už nemusel merať cesty, pretože by som tam býval.

Zaistili mi cestu Greyhoundom a na druhý deň som už navečer dorazil. Tam sa hneď o mňa postarali a dali ma na noc do motela. Bol som dosť unavený po šestnástich hodinách cesty autobusom a tak som sa tešil, keď sa budem môcť konečne osprchovať a odpočinúť si. Ani som nemal vôbec chuť si zahrať v kasíne, ktoré bolo na prízemí motela, pretože som cítil veľkú zodpovednosť k mojej novej práci. Skoro ráno som sa dostavil na autobusové nádražie pre uniformu a vyše dvoj-hodinovú orientáciu na novom pracovisku. Tiež som musel vypísať všetky doklady o daňovom priznaní, kde ma zadelili do kategórie slobodných a tým aj moje dane boli o niečo vyššie. To mi vôbec nevadilo, pretože výplaty boli pekné na to, na čo som bol doteraz zvyknutý. Bola to skutočná paráda, že som sa nemusel starať o to či prežijem. Postarali sa o mňa fantasticky a ja som sa im za to vždy odvďačil mojou prácou s ktorou boli určite spokojní. Mal som tiež aj hneď štastie a našiel som si peknú garsónku tri ulice od Greyhoundského autobusového nádražia. Za necelých desať minút som tam bol a to bola obrovská výhoda, pretože niektorí noví vodiči, ktorí boli so mnou na výcviku nemali to šťastie a bývali omnoho ďalej ako pôvodne plánovali.

Bol som veľmi nadšený, že som sa nikdy na nikoho nemusel spoliehať a stíhal som byť vždy načas v práci. Autobusy mestskej hromadnej dopravy zvyknú meškať, pretože tu v Rene boli zimy pekne tuhé. Mrzlo a snežilo poriadne, čo som si už predtým na mojich cestách do tohto mesta vyskúšal.
Garsónku som mal na treťom poschodí, čiže celkom navrchu, pretože som nechcel, aby mi niekto nad hlavou chodil, keď ja sa potrebujem vyspať. Smeny vodiča sú nevyspytateľné a pracuje skoro každý deň. Stará pani, ktorá túto bytovku vlastnila, ma veľmi pekne privítala. Mala istotu, že budem načas platiť nájomné, nakoľko pracujem u takej dobrej firmy akou je Greyhound. Aj si ma trošku obľúbila a ja ju tiež, pretože bola veľmi milá. Pripomenula mi aj jednu filmovú hviezdu i keď už mala nad šesťdesiat, stále vyzerala fantasticky. Bola mi ako mamou. Občas mi aj niečo dobrého navarila a poslala to po jej slúžke ku mne hore do garsónky, kde sme variť nesmeli, aby sa predišlo zbytočným požiarom. Výťahy veľmi dobre fungovali, pretože si to všetko pani vedela zariadiť, aby zákazníci-nájomníci boli spokojní. Nájomné na mesiac bolo 350 dolárov so všetkým, takže mi to cenovo veľmi vyhovovalo. Z nádvoria mi vyrastali koruny stromov priamo pred oknom, takže som bol ešte lepšie chránený od hluku cestnej premávky. Naviac táto ulica bola posledná a potom už len rieka Truckee, ktorá preteká naprieč Renom. Tam už bolo pekne a tichúčko. Bol som nesmierne spokojný s mojim novým bydliskom.
Večer po prvej smene som sa šiel poprechádzať po meste, aby som si vyhľadal aj moju sladkú Sandy, ktorá pracovala naposledy v Harold’s Clube, kde sa mi tak zadarilo pred vyše polrokom. Chcel som jej oznámiť, že už mám aj výbornú prácu, takže finančné problémy nebudem mať a ani v kasínach nebudem musieť vysedávať a trápiť sa, či mi to výjde alebo nie. Každý sa už dopredu dovtípil, že tá moja nedočkavosť bola korunovaná neúspechom, takže to nemusím ani naťahovať a ďalej dramatizovať. Ono to tak aj v živote niekedy býva, že sa práve opak stane a tak to človeka trošku zraní. Niekedy aj viac. Nepočkala na mňa hoci som jej oznámil, že budem mať prácu v Greyhounde. Bola asi dosť nedočkavá a nemohla vedieť, že nakoniec skončím v Rene. Asi chcela ísť niekde inde, pretože Reno je pomerne malé mestečko s menším množstvom možností. Na druhej strane Las Vegas je svetovým centrom hier a zábavy a tam ju to určite veľmi lákalo.


Mal som tu ale Československú osadu a tam tiež boli nejaké nádherné nezadané dámy, tak som tam svoje siete aj neskoršie rozhodil. Teraz ale mojou prvou a najväčšou láskou bola predsa len práca v Greyhounde a tak som ju nechcel hneď v úvode sklamať. Bol som jej vždy verný a nikdy som ju nepodviedol. Mal som toho ešte veľmi veľa, čo som sa musel naučiť, aby som sa stal samostatným vodičom autobusov. Hneď prvé, čo sme museli absolvovať bolo, že prvé dva týždne sme boli ako spolujazdcami a i šoférmi pod bdelým okom vodičov, ktorí už mali nejakú skúsenosť ako túto prácu dobre robiť. Museli sme sa naučiť ako sa správne účtuje za cestovné, pretože sa to nedalo len tak jednoducho vyrátať. Mali sme mašinku, ktorá nám to všetko vytlačila ako mestá, vzdialenosť a celkovú sumu, ktorú sme potom zinkasovali. Tiež sme si museli rozdeliť ústrižky z lístkov a viesť si akúsi agendu, aby sme presne vedeli, koľko máme cestujúcich v autobuse a tiež koľko ich budeme mať pri príjazde do ďalšej zastávky. Toto sme museli nahlásiť pri odchode z každej hlavnej zastávky, aby na ďalšej vedeli presne koľko máme ešte voľných miest, aby mohli informovať svojich zákazníkov. Keď nebolo miesto v mojom autobuse, cestujúci museli čakať na ďalší spoj, čo mohlo byť niekedy aj niekoľko hodín, hlavne keď to boli menšie zastávky. Ak ale bolo minimálne desať cestujúcich tak poslali ďalší autobus, čo nazývali druhá alebo aj tretia sekcia, podľa toho, koľko ich už bolo vyslaných. Hlavne z veľkých miest, odkiaľ cestovalo veľa ľudí, jeden spoj mal aj tri autobusové sekcie a na toto ma teraz akurát trénovali, aby som mohol vypomôcť. Naviac, keď som bol celkom nový vodič, nikdy som nemal isté hodiny a tak som bol vždy v práci iba na zavolanie.
Reno je na hlavnej tepne medzištátnej diaľnice číslo 80-Východ, ktorá ide naprieč celou Amerikou zo San Francisca a končí až v New Yorku po 4.670 kilometroch.

Učil som sa hlavne to, aby som vedel, kde sú jednotlivé autobusové nádražia a zastávky na všetkých trasách, ktoré sa dajú absolvovať z Rena. Také najdôležitejšie ťahy boli do Salt Lake City, smerom na východ, pretože to bol aj druhý najdlhší úsek v celom systéme firmy Greyhound s vyše 800 kilometrami. Presnejšie to bolo 835 kilometrov, čo bola pekná záťaž na vodiča ako aj na cestujúcich, ktorí museli celú tú cestu absolvovať. Ďalší ťah bol do San Francisca, ktorý meral vyše 380 kilometrov. Odtiaľ sme ešte niekedy pokračovali aj do San Jose. Ďalšia trasa bola Reno – Santa Cruz, ktorá merala vyše 470 kilometrov. Na sever sme chodievali do dvoch miest a to do Reddingu, California, alebo Klamath Falls, Oregon. Do Reddingu to bolo niečo nad 350 kilometrov a do Klamath Falls vyše 425 kilometrov. Ďalší taký ťah bol do Los Angeles ako express, pretože po dedinkách by to trvalo do nekonečna a tak to by som sa do cieľovej stanice nemohol v ten istý deň dostať. Bol tu časový limit, koľko hodín sme mohli denne najazdiť, aby to v týždni neprekročilo určitú hranicu. Viem, že priemerne sme mohli denne jazdievať osem hodín a to každý deň, keď mal vodič minimálne 12 hodinovú prestávku, ináč hrozili pokuty od diaľničnej polície. Tá californská mala názov CHIPS, ktorá bola použitá aj v známom televíznom seriáli o diaľničných policajtoch, ktorí udržiavali poriadok na medzištátnych diaľniciach Californie na motocykloch. Vídaval som ich veľmi často na mojich výjazdoch Californiou. Do Los Angeles som chodieval zadnou trasou po diaľnici číslo 395 – Juh cez Carson City a ten meral niečo nad 760 kilometrov, takže časovo som to stíhal. Po dvoch týždňoch som sa toho pekne veľa naučil. Hlavne som vedel, kde sú všetky zastávky, aby som na nikoho nezabudol ani neskoro v noci. Jazdieval som hlavne v noci, na čo som si celkom zvykol a nemal som problémy so spaním. Najlepšie bolo si pustiť ventilátor a ten prehlušil ruch z ulice, takže som sa vždy veľmi dobre vyspal ale hlavne nazbieral som sily, aby som tie nočné smeny zvládol. Ľudia takmer vždy spali a dôverovali mi, že ich bezpečne dopravím do cieľovej stanice, kde na nich čaká rodina alebo milovaný človek na ktorého sa veľmi tešili. Mal som to šťastie, že som vždy a všetkých bez újmy na zdraví dopravil do ich vysneného cieľa…

  1. časť

A bol tu môj prvý pondeľný výjazd po vyčkávaní iba necelých dvoch hodínách v šoférskej kancelárii. Moja prvá ostrá jazda a k tomu ešte do San Francisca. Najprv som vyzdvihol všetkých, čo boli pripravení na autobusovom nádraží a potom som sa pobral pozbierať zvyšok v troch kasínach, ktoré boli najväčšie a boli súčasťou našich zastávok. Pracovali sme v úzkej spolupráci práve s kasínami. Nakoniec ľudia tu chodili z jediného dôvodu, aby si tu mohli zahrať a nielen to, ale by si tu užili. Vystupovali tu aj známi svetoví speváci a iní umelci. Potom odchádzali domov buď s plnými vreckami alebo ich mali vyprázdnené a s myšlienkou na návrat, pretože bol pred nimi ďalší víkend. V piatky a nedele bol najväčší nával cestujúcich. Niekedy aj v pondelky pre tých, čo nemuseli skoro ráno vstávať a ísť do práce, pretože buď boli majitelia firiem alebo už dôchodcovia na zaslúženom odpočinku. Cítil som s nimi všetkými ich vyhrievanie sa na slniečku alebo mrznutia v kútiku osamelých a porazených, pretože tak sa človek vždy cíti, keď padne z vysoka a o všetko príde. Lepšieho ani nemohli mať, kto im ten súcit poskytne. Veľa z nich sa mi s ich pádmi zdôverilo ale na druhej strane ich bolo ešte viac, ktorí sa o tom s nikým zhovárať nechceli.

Prvé kasíno bolo vždy Eldorado, potom Flamingo-Hilton a posledné tretie Harrah’s. Potom som ešte zachádzal do neďalekého mestečka Sparks, kde som vyzdvihol poslednú skupinu, aby som mohol pokračovať po diaľnici číslo 80-Západ. Bol to expres a tak tých zastávok veľmi veľa nebolo. Prvá bola v lyžiarskom centre Truckee, potom Colfax, Auburn, Roseville, Východné Sacramento a napokon centrum mesta Sacramento, kde ľudia mali vždy menšiu prestávku. Tam mohli prestupovať na linky po diaľnici číslo 5 – Sever smerom do Portlandu alebo na juh do Los Angeles. Ja som potom pokračoval do mesta Davis, Vaccaville, Fairfield, Vallejo, Berkeley, Oakland s konečnou zastávkou v San Franciscu. Bolo to vyše 380 kilometrov a sedem hodín jazdy a tak sme tam vždy nocovali. Naša firma sa o nás starala znamenite, pretože v každom meste sme mali vyhradené hotely a motely, v ktorých mali pre nás izby ďalej od zákazníkov, aby sme si mohli dobre odpočinúť. Nebolo to iné ani v tomto prípade. Na autobusové nádražie na Mission Street to bolo z motela ani nie desať minút. Z okna som mal pekný výhľad na moje autobusové nádražie, ktoré bolo učupené medzi budovami. Bolo to pôvodné a v historickej budove.

Netrvalo to na to ani tak dlho a v januári sme boli presunutí do hlavného centra hromadnej mestskej dopravy s vysoko modernými priestormi, kde prichádzali aj slávne električky a autobusy mesta San Francisco. Bolo to niečo prevratného oproti tomu starému chátrajúcemu nádražiu, kde sa aj dosť ťažko manévrovalo s väcšími modernejšími autobusmi. V rokoch Tridsiatych boli autobusy predsa len omnoho menšie. Na druhej strane mi ho bolo lúto, že ho zatvorili, lebo som si naň už aj tak trochu zvykol.

Býval som v San Francsicu niekedy aj štyri razy za týždeň. Čo sa týkalo stravovania, tak tu bola taká nepísaná dohoda so všetkými stravovacími zariadeniami ako boli reštaurácie, McDonald, Burger King, hotely ale hlavne kasína, ktoré sa o nás vždy perfektne postarali, hlavne keď sme im priviezli nových zákazníkov. Tých sme im vozili denne, takže sme boli odmenení každý deň a to naraz niekoľkokrát. Vo všetkých štyroch kasínach, Eldorado, Flamingo- Hilton, Harrah’s a John Ascuaga’s Nugget Casino, Sparks, z ktorých som dnes odviezol domov niekoľko hráčov. Teraz som priviezol do všetkých spomínaných kasín plný autobus nedočkavých hráčov a všade som dostal tri až päťdolárovú stravenku, ktorú som potom mohol využiť. Sparks bol dosť odruky ale aj tam som si občas odbehol mestskou dopravou, ktorú som mal zdarma, nakoľko som mal mesačník, ktorý mi dávali z našej firmy.
Predsa som nebol trvalým občanom mesta Reno ale len prechodne som tam prebýval. To bola jedna z tých mnohých odmien, ktoré mi boli poskytnuté, keď som tam prišiel z Portlandu. Ďalšou takou výhodou boli aj diéty, nakoľko som bol novým vodičom a nemal som ešte stabilné smeny a vždy som len vypomáhal, kde ma potrebovali. Za každú hodinu, ktorú som strávil mimo Rena som bol odmenený v priemere sedem dolárov. Pre moje potešenie som nikdy nemusel dlho tráviť svoj čas čakaním a vždy som mal druhú alebo tretiu sekciu, ktorú som urobil. Ako som už spomenul, medzištátna diaľnica číslo 80 – Východ, bola hlavným ťahom do New York City, takže ľudia prežili v autobuse aj tri dni, kým sa konečne dostali do záverečnej stanice tejto svetovej metropoly. Cesta to bola pre nich veľmi namáhavá. Autobusy boli vždy plné a tak sa našej firme aj veľmi dobre darilo.
Po ceste sme mali vytipované miesta a reštaurácie ale hlavne Mc Donaldy, kde sme zaparkovali s plným autobusom a priviezli minimálne tridsať hladných ľudí. Vedúci prevádzky nás vždy milo privítal a oznámil, že máme všetko zdarma. Každý z mojich cestujúcich minul minimálne päť dolárov, takže to bolo hneď vyše 150 dolárov. Ja som toho tiež viac ako za päť dolárov nikdy neskonzumoval, takže mali vždy zaistený pravidelný príjem. Všetky naše autobusy sa tam zastavili a tak za deň ich tam bolo minimálne desať až pätnásť, takže mali pekný príjem a nemuseli sa obávať o nedostatok zákazníkov. Moje najobľúbenejšie miesto predsa bolo len na zastávke Východné Sacramento, kde bola nemecká reštaurácia Hofbrau a tam mali výborný výber europských jedál a tak som si tam vždy na nich pochutnal. Na trase Reno – San Francisco a späť, som sa po tejto skúsenosti Mc Donaldom tak trošku aj vyhýbal, pretože toto bola skutočná paráda sa tu ísť naobedovať alebo navečerať. I Američanom sa tam veľmi páčilo a tak sme tam mali vždy vyše polhodinovú prestávku. Potom to už bola nekonečná 220 kilometrová cesta do kopcov Donner Pass – Donnerov Priechod, ktorá končila v Rene. V San Franciscu som nemával nikdy až toľko veľa cestujúcich – hráčov ale zato v Oaklande ma ich čakalo takmer plný autobus. Bola to pravidelna skupinka černochov všetkých generácií, takže dedkovia, otcovia a ich vnúčence, ktoré museli mať minimálne 21 rokov, pretože to bol minimálný legálny vek pre ľudí, aby mohli ísť do barov a miest, kde sa podávali alkoholické nápoje. Nebolo to osemnásť rokov ako všade inde na svete. Amerika má v tomto primát, že do vojny zahynúť môže ísť mladý človek vo veku osemnásť ale vypiť si môže až po dovŕšení veku Dvadsať -jeden rokov. Samozrejme, že kasína tento predpis veľmi prísne dodržiavajú, pretože prísť o licenciu a mať k tomu súdne pojednávania sa nikomu nechce absolvovať. Zamestanci kasín boli perfektne vytrénovaní na tieto požiadavky a tak na to bdeli a kontrolovali doklady. Ani som to nikdy nezažil, aby sa to stalo, žeby niekto mladší sa dostal do areálu hier bez toho, aby si ho nikto nevšimol.

Začali sa mi aj nočné výjazdy do Salt Lake City, ktoré som absolvoval každý deň, nakoľko bolo vždy veľa práce. Moja nočná smena začínala pravidelne o 22:00 hodine a končila na druhý deň o 08:00 hodine v Salt Lake City. Mal som tieto nočné výjazdy veľmi rád. Raz som urobil aj dennú jazdu na tejto trase a bolo to skutočné utrpenie. Je to obrovská nuda jazdiť naprieč púštnou krajinou s nekonečnými rovinami a so skoro žiadnými stromami vyše 830 kilometrov. Určite keby som najprv jazdil iba cez deň, určite by som si na to možno aj zvykol, nakoľko som to predtým nákladiakom robieval júžnou trasou z Los Angeles do New Yorku, Bostonu a iných miest východného pobrežia. Po nočných jazdách, ktoré boli ako balzam na oči, pretože cez deň odrazy svetla z nekonečných pieskových plôch, ktorých tam bolo neúrekom pozdĺž celej diaľnice. Bola to dosť veľká záťaž na zrak. Na trase do Salt Lake City som sa pravidelne zastavil v mestečkách Fernley a Lovelock. Potom vo Winnemucca, kde som mal vždy prestávku po vyše 270 kilometrovej jazde. Malú zastávku som mal potom vo vlakovej stanici mestečka Carlin. Potom už nasledovala veľká zastávka v meste Elko, ktoré bolo od Rena vzdialené takmer 470 kilometrov. Po ceste pred veľkou a poslednou prestávkou v meste Wendover, bolo nenápadné mestečko Wells, ktoré malo iba niečo okolo 1300 obyvateľov a bolo v nadmorskej výške 1716 metrov. Tam som len zbehol k benzínovej pumpe, ktorá bola nádherne vysvietená, aby si ju každý z diaľnice všimol. Bola tam i drevená truhlica v ktorej bývali vždy nejaké zásielky. Za tu vyše polročnú službu som tam nikdy nikoho nevyzdvihol ale i tak som sa vždy tešil na túto oázu nekonečnej púšte štátu Nevada. Ďalšie mestečko malo práve tento názov a volalo sa Oasis-Oáza. Je položené v nadmorskej výške 1789 metrov a obyvateľov má akurát toľko, koľko sa ich tam zmestí. Je ich iba okolo tridsať. Konečne som dorazil do predposledného mesta, ktoré bolo známe kasínami s populáciou iba niečo nad 4400. Bolo to po vyše 640 kilometroch a tu som vždy mával vyše polhodinovú prestávku a o šiestej ráno som potom vyrážal. Teraz ma už čakal len posledný úsek do Salt Lake City, ktorý meral okolo 195 kilometrov. Bol to celkovo najťažší úsek nielen preto, že som mal už za sebou osem hodinovú jazdu ale hlavne kvôli tomu, že celou cestou ma oslepovalo ostré vychádzajúce slnce. To ma kvárilo nekonečné dve hodiny…

S Mikom pri oslave mojich narodenín, 26. 06. 1989, v uniforme Greyhoundu, Portland, USA

Môj život v emigrácii – 31. Koniec

19.08.2021

časť Pokračoval som stále v zaužívanom cykluse do Canady netušiac, že sa už k niečomu chýli a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi domov do Portlandu, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia – Chehalis. Tam si ma potom zase [...]

Môj život v emigrácii – 30.

15.08.2021

časť Nikdy nezabudnem na štvrtok, 17. októbra, 1989 na 17 hodinu a štvrtú minútu. Mal som v tento deň aj veľké šťastie, lebo som mal voľno a bol som doma v Rene. Je to historický deň ale veľmi smutný na druhej strane, v ktorý postihlo mesto San Francisco aj druhé najsilnejšie zemetrasenie o sile 6.9 Richterovej stupnice. Epicentrum bolo viac na juhu pri meste Santa Cruz. [...]

Môj život v emigrácii – 28.

08.08.2021

časť Karen mi konečne zavolala a pozvala ma do ich strategického centra organizácie produkcie filmu Drugstore Cowboy. S veľkým úsmevom na tvári mi ponúkla kreslo oproti a mohli sme sa zvítať po vyše mesiaci. Bola presne taká istá aku som si ju v pamäti uchoval. Prediskutovali sme si podmienky ale hlavne náplň práce, ktorú budem nasledujúce dva mesiace vykonávať. Nakoniec [...]

SIS / Slovenská informačná služba /

SIS označila tvrdenia, že robí nadprácu, za konšpiračné teórie

18.09.2021 08:31

Uvedené konšpirácie vychádzajú pravdepodobne z absolútneho nepochopenia zákona o SIS, tvrdí Slovenská informačná služba.

Afganistan, USA, dron

Útočili v Kábule na teroristov, zabili civilistov. USA sa za útok ospravedlnili

18.09.2021 08:06

Desať civilistov, z toho sedem detí, zomrelo koncom augusta po útoku dronom omylom, priznali Spojené štáty a ospravedlnili sa.

koronavírus, COVID-19

ONLINE: Nemci držia deltu na uzde, Ukrajine hrozí vlna úmrtí

18.09.2021 07:50, aktualizované: 09:19

Počty novo nakazených v Nemecku sú z týždňa na týždeň nižšie, ale aj pred rokom po poklese v rovnakom období došlo k prudkému nárastu.

Ekológia, reality

Šéf OSN varuje: Svet je na ceste ku katastrofickému otepleniu

18.09.2021 06:55

Zlyhanie pri znížení globálnych emisií posúva svet na "katastrofickú" cestu k otepleniu o 2,7 stupňa Celzia, varoval šéf OSN António Guterres.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 29388x
Priemerná čítanosť článkov: 948x

Autor blogu

Kategórie