Príbehy

14. časť 

Ráno pred odletom som bol dosť vynervovaný, lebo som ani dobre nespal, ale hlavne preto, že sme sa dlho do noci o všeličom rozprávali a najmä o tom, aké som mal štastie, že už konečne letím. Z tábora sme išli iba dvaja, Vilo a ja. Obaja Čechoslováci. Jeden Slovák a druhý Čech – Moravák, taktiež bývalý „horník“ a solídny futbalista. Myslím si, že bol z Havířova, alebo odniekadiaľ z okolia. Pôvod mal taliansky, aspoň to tak tvrdil, a aj bol tak trošku potmavší.

Nadišiel čas rýchlo sa pripraviť na odchod. Nemal som toho veľa, čo som si bral so sebou. Aj preto, že sme mali limity na batožinu, a že bolo horúce leto, takže načo ťahať so sebou zbytočnosti. Však si nové veci na oblečenie môžem kúpiť aj po prílete, lebo som počul, že to tam nie je až také drahé. Naozaj som si zbalil iba tie najdôležitejšie veci, ktoré som potreboval. Ešte som nemal nezabudnúť ísť sa i rýchlo naraňajkovať, lenže ja som na jedlo vôbec nemal ani len pomyslenie. Znovu sa vo mne ozvali časy nedávne, keď som prechádzal cez Petržalskú hraničnú čiaru a tiež v ten deň som vôbec neraňajkoval a vydržal som asi 9 hodín bez jedla. Ale ono to pochádzalo všetko ešte z detstva. Keď sme mali ísť na druhý deň na výlet, vždy som bol nedočkavý a prebdel som aj s ostatnými chalanmi skoro celú noc a raňajky som nikdy nejedol. Skrátka som nemohol. Nikdy mi nechutilo, čo som bol taký posadnutý tým výletom. Tešil som sa už len naň, ale hlavne, aby autobus vyrazil a nezastavil a nedajbože sa aj neotočil. Aj neskôr to tak bolo, keď som niekde cestovával, najmä keď to bolo spontánne a neočakávané. Zostalo to vo mne až doteraz. Nevykradlo sa to zo mňa ani po toľkých rokoch. Darmo si človek namýšľa, že už všetko videl a zažil, predsa len každá nová cesta prináša také menšie tajomné vzrušenie. Opakovalo sa to hlavne vtedy, keď som začal znovu chodievať domov po revolúcii 17. novembra 1989, keď sa hranice opäť otvorili a železné opony sa natrvalo roztavili… Zakaždým som mal ten istý pocit, keď som prichádzal so srdcom celým rozbúšeným a jemne zabúchal na brány svojej domoviny, ktorá svoje ťažké dvercia bez škrípania oceľových pántov tichučko pootvorila a silno ma k sebe na hruď privinula. Potom ma pobozkala na čelo. Pot radosti od dojatia sa mi na čelo vyrazil a oči moje boli zahmlené slnkom, ktoré tak nádherne svietilo a ohrievalo kosti moje uzimené akési, a i trošku stratené v tom svete ďalekom… Znovu som pocítil známu vôňu domoviny, ktorá vo mne žilky rozihrala. Bol som doma a vedel som, že to nie je klam, ale pravda pravdúca…

Autobus nádherný luxusný postával si v tieni voňavých líp, ktoré chránili priečelie budovy, kde boli všetky táborové oddelenia, ale hlavne ten môj Jugoš. Bol to on, čo mi tak veľmi pomohol, aby som netápal a mal zase pocit istoty, že všetko nakoniec dobre skončí. Mal pravdu a doteraz na to nikdy nezabudnem. Keď znovu zavítam na cintorín, kde on leží, určite tam chvíľku ticho postojím, vzdám mu hold a položím venček alebo kvietok…

Na letisko to bolo asi dobrú hodinu jazdy, takže som sa pohľadom lúčil aj s dedinkami, ktoré boli pri ceste prirastené. I ten slávny Süd Shopping Center, kde som tak veľmi rád chodieval, i jazierko v ktorom som si telo zmorené horúčavou a prácou zveľaďoval, pretože to bolo ono, ktoré ma vždy spasilo a zbavilo neistoty z trápenia. Tiež som mu zakýval z autobusu, ktorý len tak preletel okolo neho a v diaľke sa už črtali len kontúry mesta na Dunaji, Viedne. Preleteli sme aj cez ňu, ale i tak som videl tie krásne miesta, kde história zanechala monumenty svoje v nádherných architektonických výjavoch. Viedeň mi veľmi učarila a nikdy na ňu nezabudnem, nielen pre moje mnohé zážitky, ale hlavne preto, že ma prijala a pomohla mi v časoch najťažších…Po kratšej jazde už bolo vidieť letisko Schwechat i jeho budovy a nástupištia. Nikdy som predtým letisko nevidel takto zblízka, myslím letisko, z ktorého sa lieta do celého sveta. Vôbec som nemal ani potuchy ako to všetko prebieha predtým, než človek nasadne na palubu lietadla a je pripravený na odlet. Mal som náš československý pas a v ňom aj doložku do USA, ktorú som si musel tvrdo vydobyť. Konečne si nás zoradili v hale, kde som zistil, že je nás aj viac z Československa. Pristúpila k nám jedna rodina s dvomi malými nezbednými chlapčekmi. Mamička bola veľká fešanda a neušla mojej pozornosti. Nakoniec, je to možné vidieť aj na fotografiii. Odvtedy sme sa už nikdy nestretli. Čiže, odvtedy ako sme sa spoznali, videli sme sa prvý a zároveň aj poslednýkrát. Všetci sme museli kufre odovzdať kontrole letiska, ktorá všetko dôkladne prezrela. Ale aj nás tiež pekne poprezerali, predtým než nás nechali trošku si vydýchnuť. Pasy si tiež dobre skontrolovali, či sú v poriadku a aj víza, či sú správne vyplnené. Konečne nás pustili do haly, kde sme sa mohli usadiť do neutrálneho sektoru. Už sme boli oficiálne mimo Rakúska, ale ešte stále nikde. Boli tam obchodíky so všetkým možným, ale ja som ich len očami rýchlo prebehol, lebo som sa nemohol dočkať toho okamihu, keď už budem konečne sedieť v lietadle a letieť ďaleko. A konečne vystúpim v New Yorku. Ono to však ani tak dlho netrvalo, iba nejakých tých pár hodín…Konečne sme už vyšli z budovy a zamierili k nášmu lietadlu. Vtedy sa k lietadlám ešte chodilo pešo. Pekné žltkasté schodíky boli pristavené a my sme po nich šli ako do nebies. Svätý Peter nad nami bdel po celú tú dobu, aby sme sa šťastlivo dostali do nášho cieľa, do New Yorku. Pri chôdzi som myslel na to, že musím mať z tohto okamihu záber, ktorý mi zostane na celý život, keď som letel po prvýkrát lietadlom a k tomu ešte za more, do ďalekej Ameriky. Chytro som poprosil jedného z našej výpravy. Bol to kamoš Poliak, ktorého som spoznal tu na letisku. S radosťou ma vyfotil pri tom, ako som zamával Európe! Myslím, že moja tvár vyjadruje jasne, aký som mal vtedy pocit. Nasadli sme všetci do lietadla a pomaly sa usádzali na miesta. Každý mal svoje miesto pridelené, takže to nebol problém. Tu človek nemusel počas letu stáť, tak ako to bývalo v autobuse. Pekné a pohodlné sedadlá nás čakali, hneď potom, čo sme si uložili batožiny nad hlavou do príslušných oddelení. Lietadlo naštartovalo a už bolo počuť ten zvuk oceľového vtáka, ktorý nás prevezie za oceán. Bol som veľmi nervózny, bodaj by aj nie, veď som v živote ešte nikdy neletel a naviac som myslel aj na to: ak lietadlo spadne, nemáte žiadnu nádej na prežitie. Celý som sa chvel a potil, ako pri tých petržalských prehliadkach. Aj som chcel oči zatvoriť, tak som sa bál, či aj hneď niekde nespadneme. Letušky nám podali základné pokyny, čo robiť počas letu, čo v prípade núdzoveho pristátia, alebo požiaru v lietadle a bezpečného úniku z neho. Ale aj tak som ich vôbec nepočúval. Z jednoduchého dôvodu, boli ako víly a nádherné. Pripútali sme sa a lietadlo sa konečne začalo pomaly pohybovať po štartovacej dráhe. Ešte išlo stále dosť pomaly na to, aby mohlo vzlietnuť. Potom však začalo pridávať na rýchlosti, až sa všetko začalo triasť a zrazu sa strmo odlepilo od matky zeme, a bolo vo vzduchu. Pocítil som obrovský tlak a hrdlo mi to zvieralo, ako keď som na hojdačke vyletel príliš vysoko. Žalúdok som mal až v hrdle a čakal som, kedy už konečne z tej hojdačky zoskočím. Bol to taký neočakávaný pocit a dlho som zotrval v tejto polohe, až sa lietadlo nakoniec celkom vyštveralo do desaťkilometrovej výšky. Vtedy som začal mať pocit, že ideme po cestičke vykladanej tou najjemnejšou perinkou. Jemne sme sa húpali a žiadny kamienok na cestičke sme už viac nepocítili…

15. časť 

Ani to dlho netrvalo a lietadlo začalo pomaly pristávať. Nevedel som, čo sa deje, ale rýchlo som sa dozvedel, že máme medzipristátie vo Frankfurte nad Mohanom, v Západnom Nemecku a budeme tam asi tri alebo štyri hodiny čakať na priamy prípoj do New Yorku. Po pristátí sme boli už v neutrálnej zóne a len tam sme sa mohli pohybovať. Miesto, kde sme trávili tie hodiny, bolo nádherné, až som bol šokovaný. Plno obchodíkov všakovakých a nekonečné chodbičky letiska. Popozeral som si všetky nástupištia a všimol som si aké je to letisko obrovské. Bolo to ako malé mestečko. Človek sa aj pekne unaví, keď všetky tie miesta ponavštevuje. Ja som neľutoval, nakoľko som aspoň čas zabil, zašportoval si trošku a naviac i niečo videl. Bolo to užitočnejšie, ako len postávať v zóne, kde niektorí to čakanie strávili. Letisko bolo mimoriadne krásne a čisté. Všetko bolo moderné a mne len tak oči z jamiek od údivu na povrch vychádzali. Skrátka dojem to bol nádherný a nezabudnuteľný. Keď som to porovnal zo Schwechatom, tak to bol obrovský rozdiel. Ešte stále som sa nenajedol, lebo som nevychádzal z ošiaľu. Myslel som len na ten let zo Schwechatu, aj ako som ho celkom dobre znášal, hlavne ten štart. Horšie to už bolo s pristávaním vo Frankfurte, pretože tie pristávania sú vždy tvrdšie a niekedy aj človeka vystrašia. Sú dosť trhavé a človek má niekedy pocit, že lietadlo do niečoho vrazilo, lebo sa celé zatrasie. Najhoršie prelety sú ponad vysoké končiare veľhôr, či už ponad Alpy alebo Rocky Mountains, kde lietadlá občas aj neočakávane klesnú pri turbulencii a v tom momente človek nemá o vzrušenie núdzu. Niekedy aj hlasnejšie modlitby počuť v útrobách lietadla, keď zrazu klesne neočakávane o mnoho metrov.
Znovu ten istý pocit, prudký odpich od matičky zeme a žalúdok niekde v hrdle. Čakal som, kým sa vyštveráme hore, ako na bratislavský Manderlák, odkiaľ je už výhľad nádherný a bezpečný. Kde nás znovu čakala tá nádherná cestička perinkami vystlaná. Mali sme pred sebou pekne dlhý let, okolo 8 alebo 9 hodín. Bola to večnosť. Únava už na všetkých doľahla a každý sa snažil nejako ten čas čo najlepšie využiť, niektorí driemkaním, niektorí to dokázali aj celkom prespať. Bodaj by aj nie, však sme pred odchodom celé noci prebdeli a i teraz sme už strávili nejaký ten čas na letiskách, čakajúc na odlety našich lietadiel.

Konečne som bol schopný sa najesť po dlhej, ale hlavne neočakávanej diéte, ktorú mi okolnosti nanútili. Ani mi nič nechýbalo. Myslím si, že v lietadlách podávajú väčšinou len sendviče, však to bola americká spoločnost TWA a lietadlo Boeing 727, ktoré teraz už určite ani nelietajú. Veľmi pekne a pohodlne zariadené a hlavne všade bola čistota. Už tu bolo počuť aj angličtinu ale ja som ničomu nerozumel, len som ústa otváral a tešil sa, že jedného dňa sa aj ja tak naučím… Bola možnosť si pozrieť aj film, len bolo potrebné požičať si slúchatká, za ktoré som zaplatil tri doláre. Ale to neľutujem, pretože som si mohol pozrieť nádherný film, hoci to bolo všetko v angličtine a ja som ničomu nerozumel, iba Bye, Bye!, alebo Hello!, alebo one, two, three a bolo po mojich znalostiach angličtiny. Niečo som sa naučil vďaka piesňam, ktoré som počúvaval v podaní The Beatles, mojich obľúbencov! No ale tu som počul hlasy, aké som v živote nepočul. Zrazu som zistil, že Amerika je celkom iný svet a piesne a speváci, ktorých som doma nikdy predtým nepoznal, sa tu len tak hmýrili. Jeden z nich mi utkvel najviac s fantastickým hlasom a nádhernou piesňou, ktorá sa doteraz stala mojou hymnou pri spomienkach na cestu do Ameriky. I naďalej ma v mojich amerických prvopočiatkoch sprevádzala ako niečo, čo mi bolo blízke. Pri nej mi bolo príjemne. Bola to pieseň „H o n e s t y“ v podaní speváka Billy Joela, ktorý ju tak nádherne spieval. Bola na jeho albume „52nd Street“…

Chvíľami som aj nazrel z okienka takého malinkého a nezvyklého dole na Antlantic, na ktorom som občas zočil loď ako malú hračku, ktorá sa obrovskými vlnami predierala za svojím cieľom. Obaja sme sme mali svoje ciele a ten môj bol o niečo rýchlejšie dosiahnuteľný. Leteli sme už skoro 9 hodín, keď nás kapitán lietadla upozornil, i keď už dávno bola tma, že o nejakých pár minút budeme pristávať na letisku Johna Fitzgeralda Kennedyho. Museli sme sa povinne pripútať, aby sme všetci mohli bezpečne pristáť. Ono aj to svetielko nad hlavou nás jasne upozorňovalo, že sa treba znovu zaistiť pásmi a čakať na pristátie. Ešte sme stále mali aspoň polhodinku a ja som sa začal aj trošku modliť, aby sme bezpečne pristáli. Moje želanie bolo vyslyšané a „On“ nás všetkých uchránil od utrpení. Nikomu sa ani vlások na hlave neskrivil. Nakoniec sme pristáli a pomaly sme vychádzali z lietadla. Chcel som mať prvý dotyk na americkej zemi zvečnený a tak sme sa vyfotili spoločne s českým manželským párom a ich malými huncútmi. To je spomienka, na ktorú sa nikdy nezabúda. Mal som pocit ako Neil Armstrong, keď sa dotkol mesiaca v roku 1969 a začala sa história nekonečných výletov do vesmíru, keď posádky vyšli zo svojich korábov a pocítili vesmírny priestor našej slnečnej sústavy. Cítil som sa taký maličký ako určite aj oni, i keď ich čin mal historicky význam, ale darmo je, aj ja som mal podobný pocit… Po tom všetkom sme sa pobrali do oddelenia pasov a víz, kde si nás všetkých preverili a prekontrolovali, aby zistili, či sme všetci tí, ktorí tam máme byť. Trvalo to večnosť a ja som si medzitým stihol pozrieť vnútornú časť letiska. Mal som dosť skľúčený pocit, pretože som tú vľúdnosť, ale hlavne tú čistotu z Európy už nevidel. Všade bolo všetko dosť opotrebované a mal som pocit, že sme boli vo vyhnanstve. Ten dobrý chýr o Amerike sa hneď vytratil a šok jeden za druhým nasledoval. Trvalo mi to, kým som sa s tým mohol konečne vysporiadať…Ešte aj pri vychádzaní z letiska na autobus, ktorý išiel do mesta, som videl polihovať a vysedávať pri dverách veľa bezdomovcov, ktorí mali ruky vystrčené a prosili o peniaze. Bol to trochu šok, na aký som si ani nepomyslel. Mal som nejaké drobné a tak som im dal. Medzitým nás na letisku očakávali predstavitelia emigrantských organizácií. Na nás dvoch čakala naša AFCR, zástupca ktorej bol pôvodom Slovák, niekde z okolia Piešťan a hneď sa nás ujal. Dal nám nejaké vreckové a Slovensko – Anglické slovníky.  Potom sme všetci odišli autobusom do nášho hotela Latham, ktorý bol na na 28. ulici a Piatej Avenue, kúsok od Empire State Buildingu, dlho najvyššej budovy sveta, postavenej ešte v rokoch tridsiatych. Vilko, môj kamoš, bol už celý bez seba a tešil sa, že si vybehne niekde do mesta. Pozerali sme všetky výklady, hlavne tie, kde boli veľké tranzistorové rádiá, ktoré bolo počuť po uliciach. Boli sme doslova v ošiali, keď sme videli tie nekonečné druhy rôznych rádií a všetkého možného. Aj fotoaparáty a ďalšie elektronické zariadenia. Ja som mal Pentacon Six TL, 50mm a 500mm objektívy, Exactu a Practicu z NDR. Nás však v prvom rade zaujímali tie menšie tranzistoráky, aby sme mali čo počúvať, keď sme mimo hotela. Veľa času sme strávili hlavne na 42nd Street, hneď vedľa Broadwayi a prešli celú šírku New Yorku. Ono to zase až také široké nebolo a hravo sme to zvládli. Po potulkách práve po okolí tej našej obľúbenej ulice sme sa pristavili pri dome, kde schody viedli hore na prvé poschodie a číslo domu bolo Trinásť. Dobre sme my vedeli náš dôvod, prečo sme sa tam vybrali. Bol to hárem a tak sme to chceli vidieť aj na vlastné oči. Hravo sme vybehli na prvé poschodie, kde dvere boli dokorán otvorené. Veľmi ostýchavo sme nazreli do haly a tam na vkusnom gauči sedelo päť nádherných dievčeniec vo veku 20 – 30 rokov. Po bokoch boli ešte pohodlné kreslá, na ktorých spôsobne sedelo zopár ďalších. Boli pekne vymaľované, vlasy upravené, v nádherných šatách a veľmi zvodne sa usmievali. Človek si to nemohol nepovšimnúť a tak som sa dosť ťažko zdržiaval nadšenia. Vilko, na druhej strane, bol celý červený, lebo sa ešte nestihol opáliť a tak ten rumenec jeho údivu sa mu hneď na tvári prejavil a i trošku koktal. Však čo iné mu zostávalo, keď sme nevedeli ceknúť ani mäkké „f “ a len sme „zírali“ od vzrušenia. Ony si to tie dievčence aj hneď všimli a jemne sa uškŕňali. Dokonca mali z nás aj zábavu. My sme nič nerozumeli, ale usmievali sme sa zároveň s nimi. Vilko zahorel ako fakľa a hovorí mi: „Honzo, Ty pitomče, já to snad ani nezvládnu. Já bych nejraději něco hned teď udělal, ale nemůžu, protože by mne snad policajti zavřeli za nespolečenské chování!!!“Museli sme sa pobrať preč, lebo Vilko bol z toho všetkého celý nanič. Ja som tiež bol veľmi zvedavý, ale mal som akýsi pud v sebe, že asi by som to nedokázal, keď to nie je skutočné, ale len čiste z vypočítavosti. Riadne z celého dňa unavení sme sa konečne pobrali domov. Mohlo byť už dobrých 22 hodín a tak som sa aj tešil, že si oddýchnem a dám sa trochu do poriadku po tej dlhej ceste, ktorá nám vyrazila dych. Myslím si, že nám to trvalo dobré tri dni pokiaľ sme sa zaklimatizovali. Vilko bol akýsi nesvoj a že on len predsa pôjde do toho salónu aj sám, keď ja nechcem ísť. I tak sa aj pobral. Mohlo byť asi päť hodín ráno, keď som sa celý vyľakaný zobudil na obrovské rany do dverí a výkriky: „Honzo, otevři, já tu potvoru asi zabiju!!! “

16. časť  

Vilko dorazil hromžiac na celý svet a nedokázal sa utíšiť ani keď mu ľudia z vedľajších izieb ukazovali prstom na pery: „Pssst!!!“. Pokračoval na izbe v licitáciách o svojom sklamaní. Trvalo mi to chvíľku, kým som ho konečne dokázal ukľudniť a on mi to všetko „vysypal“ ako drobné na stôl z jeho plných vrecák: „Honzo, vieš, ja som znovu išiel do toho salónu a tešil som sa, že budem mať nádherný zážitok, čo som aj mal, ale ten koniec ma dorazil. Prídem tam, ale teraz tam už bolo menej dievčat. Všetky boli nádherné a ani som si dlho nevyberal. Vybral som si jednu, ktorá ma celkom zaslepila svojím okúzľujúcim úsmevom. Pasák stojac kúsok od nej mi mávol a ukázal rukou na moje vrecko, aby som mu ukázal, či mám peniaze. Nebol to problém. Mal som asi šesťdesiat dolárov v ruke a ďalších tisíc v ponožke, hoci ma teraz napadlo, blbca jedného, že som ich mal radšej nechať u Teba. Ale už sa stalo a nikdy sa to neodstane. Natiahol ruku a ja som mu podal niekoľko dolárov. Pasák naznačil, že ak chcem zostať celú noc musím priplatiť ďalších dvadsať, plus dvadsať za motel. Hneď som mu to dal. Potom som spánku celkom podľahol. Únava ma teraz dorazila a už som o sebe viac nevedel. Prebralo ma nejaké svetlo a znovu som ju videl, ale už oblečenú, ako mi mávala, že už musí ísť. Ja som ešte nebol celkom prebratý a stále mierne napitý, tak som sa znovu zvalil na posteľ a pokračoval v driemaní. Nato na mňa doľahla myšlienka, že ešte mohla chvíľku zostať a byť so mnou. Zistil som ale, že nemám na nohách ponožky a niečo ma zrazu akosi pichlo do krku. Rýchlo som sa prebral, keď som s hrôzou zistil, že som už nielen ponožky nemal, ale aj peniaze boli fuč! Obrovský hnev vo mne vzplanul a vybehol som takmer nahý von z izby. Iba v bavlnených slipoch. Vbehol som do haly a začal sa vypytovať, kde je tá moja nočná víla. Lenže iba smiech som si vypočul a nechápajúce výrazy na tvárach ďalších dievčeniec. Pasák obďaleč postával a s miernym úškrnkom sa tváril, že o ničom nevie. A ani nemusel vedieť, pretože moja krásavica to urobila sama a z toho nemusela pasákovi odviesť ani cent.“ Bola to len jej korisť v jej prospech. Zarobila si svojich oficiálnych päťdesiat percent, čiže asi tridsať dolárov a druhú polovičku zhrabol jej „dobrosrdečný šéf „. Nakoľko mala už zarobené a večerná šichta bola za ňou, mohla sa pobrať domov do Harlemu, kde asi aj bývala. Nemala to ďaleko, niečo iba pár minút metrom, ktoré malo stanicu na 33. ulici, v útrobí Madison Square Garden. Vilko, doslova plakal, lebo prišiel o všetko. O všetky jeho ťažko  zarobené peniaze. Cítil som s ním a tak som ho neodmietol, keď ma požiadal o pôžičku  päťsto dolárov. Mal som vyše tri tisíc, ale som ani na sekundu okom nemihol a vybral som z mojich zásob a podal mu päť stodolároviek s obrázkom Benjamina Franklina. Vilko sa utíšil a potom si išiel pospať a vysnívať krajší život po tejto nepríjemnej skúsenosti. Spal ako kus dreva. Dlho, až do poludnia. Ja som si medzitým odskočil na raňajky a po nich som sa išiel prejsť do mesta. Nemohol som sa už na neho celého zroneného pozerať. Po výdatných raňajkách som sa vydal do ulíc mesta New York City a prešiel po Broadwayi, novej ulici, ktorá sa stala akousi súčasťou môjho nasledujúceho života, stráveného v tomto najväčšom meste sveta, vtedy. Asi po hodine som sa vrátil domov, do hotela, kde Vilko ešte stále spal. Môj organizmus sa už začínal prispôsobovať časovému posunu a bol som schopný po dvoch dňoch sa lepšie orientovať. Dostal som znovu  chuť  začať trénovať. Prezliekol som sa do krátkych nohavíc, natiahol na seba tričko, obul tenisky a vybral sa poklusom smerom k Centrálnemu parku. Nebolo to až tak ďaleko. Asi iba tridsať ulíc, čo je okolo dva a pol kilometra. V samotnom parku som si potom zabehal a asi po vyše hodine a 10 kilometroch som dorazil konečne na izbu. Vilko bol už hore i keď ešte stále taký nejaký nanič. Pomaly sa začal prebúdzať do novej reality života v tomto neúprosnom meste, kde na neho nič nečakalo, len čo si sám nevydobyl. Ja som si ešte urobil moju dávku brušákov, klikov a zavesil sa na hrazdu, ktorá visela v rohu izby. Tam som sa potom niekoľkokrát povyťahoval a tým oficiálne začal môj návrat k pravidelnému behaniu a posilňovaniu. I keď zatiaľ ešte len bez činiek. Po osprchovaní som sa trošku povyvaľoval na posteli, pretože vonku už začínalo byť to klasické horúce leto a vlhkosť parného kúpeľa. Veľmi mi vadilo toto podnebie a ani som si naň nikdy nezvykol. Ľutoval som všetkých Newyorčanov, ktorí tu bývali celý svoj život. Ja som tu aj tak príliš dlho nemienil trpieť a už som začal plánovať, že odídem čo najskôr. Neskoršie som zistil, že príchodom jesene sa toto počasie aj upraví a dá sa to tu celkom dobre zvládnuť. V októbri nastáva normalizácia. Ale i tak tých zopár mesiacov mi dalo pekne zabrať. Povedal by som až dosť. Chladiaci systém sme v hoteli nemali, bodaj by aj, keď to bol tak lacný hotel, v ktorom šváby pobehovali všade po izbe, pretože vlhkosť im veľmi vyhovuje. Vždy, keď som zasvietil v kúpeľni, pobehovali ostošesť ako bez duše okolo sprchy a záchoda.

Boli sme chudáci bez akejkoľvek znalosti jazyka a nikto nám nikdy nemohol porozumieť, tak sme vždy zažili mnoho aj komických situácií. V určitom zmysle aj ten Vilkov výlet do Raja bol akýmsi utvrdzujúcim výkričníkom ako naozaj zle sme na tom boli. Začalo sa zvečeriavať, tak sme sa cítili už lepšie a išli sa popozerať po meste. Narazili sme na nejaký park, kde bol postavený Víťazný oblúk, ako ten v Paríži, i keď to bola iba zmenšenina. Hneď vedľa bolo niečo ako menší amfiteáter alebo len také miestečko, kde ľudia posedávali na schodíkoch tejto menšej arény. Všimol som si, že všetci boli prevažne černoši a občas nejaký Portorikánec alebo Mexičan. Hneď sa mi v mysli premietol muzikál West Side Story. Bol som zrazu súčasťou tohto veľkolepého príbehu. Neďaleko gitarista vyhrával a nádherne si pospevoval. Postupne sa pri ňom začali ľudia zhlukovať a bol z toho koncert. Ja som sa tiež pridal a svojím soulovým cítením som si pospevoval vymyslené anglické slovíčka. Vyzeral som v tom okamihu určite veľmi dobre, lenže istotne si všetci všimli, že je to nejaká reč, ktorej ani oni nerozumeli. Všetci boli so mnou a súcitili, keď veľmi rýchlo zistili, že som tu nový a neviem sa ani vykoktať. Ani už neviem, čo mi všetko povedali, bodaj by som aj vedel…

Začalo to byť akési moje miestečko, kde som po večeroch chodieval a trošku si užil večerného amerického života s umením soulových spevákov, ktorých nikto nepoznal. Aj by som to mohol skoro prirovnať k časom, keď som býval v roku 1964-65 v Handlovej a chodievali sme navečer s gitarami do podchodov bytoviek vyhrávať a zaspievať si. Vtedy ešte Beatles boli najväčšími hviezdami a my sme spievali, čo sme od nich vedeli.

It’s been a hard day’s night…