Príbehy

17. časť 

Bolo už aj na čase sa popozerať dookola a začať niečo podnikať, aby sme sa s Vilkom mohli zapojiť do normálneho života. Hlavne, aby sme si dokázali na seba aj zarobiť. V angličtine sme boli limitovaní, ale muselo sa na to zabudnúť, pretože niečo robiť sme naozaj len museli. Nevedeli sme sa rozhodnúť, ktorým smerom máme urobiť prvý krok. Ešte šťastie, že sme mali sponzora v našej organizácii, ktorá nám pomáhala od začiatku, ešte v Rakúsku, a tak sa nám o to lepšie dýchalo.

Na druhý deň prišiel náš pán, ktorý nám dohodol stretnutie s možným novým zamestnávateľom, ktorý bol pôvodom Slovák z Košíc, ale odišiel odtiaľ ešte počas najťažších čias, keď Hitler rozťahoval svoje krídla po celej Európe a naša krajina bola v tom celkom nevinne namočená. Bol židovskeho pôvodu a Amerika bola vtedy jediná jeho spása. Lámanou slovenčinou sa nám vyspovedal zo spomienok na tie časy, o ktorých sme naozaj len z rozprávania počuli. Bolo to veľmi zaujímavé počúvať ho, pretože bol veľmi dobrý rozprávač s pútavým spôsobom reči. Jeho osud bol dosť krutý a skoro skončil s celou rodinou v koncentračnom tábore, ale iba veľkým šťastím sa tomu vyhol. Musel prchať ako sa len dalo, cez Maďarsko, nakoľko vtedy v Rakúsku tiež už zúrila protižidovská nenávisť. Usadil sa v Amerike, v tejto známej štvrti Brooklyn, kde už teraz mal dobrú živnosť. Vyrábal plastové obaly pre firmy, ktoré ich potom používali na balenie zeleniny a ovocia, niektoré aj na mrazené potraviny. Prevažne to bola výroba plastových sáčkov, ktoré mali naozaj veľký odbyt a mal sa čo oháňať. Previedol nás celou prevádzkou a vysvetlil nám princíp na akom celá jeho firma fungovala. Teraz ešte ako čestná návšteva, sme mohli chodiť v jeho sprievode všade. Mal tam tuším asi dvoch alebo troch Čechoslovákov, ktorí u neho pracovali už zopár rôčkov. Smola bola v tom, že momentálne mal iba jedno miesto, tak sme sa museli medzi sebou dohodnúť, ktorý z nás to bude. Samozrejme, že sme s Vilkom chceli začínať spoločne, preto sme sa ani rozhodnúť nemohli. Nejakú veľkú nádej do budúcnosti nám nedával, pretože zamestnancov tam veľa nepotreboval. Mal tam okolo 30. Práca si vyžadovala poväčšine obsluhovať samotné mašiny s cievkami a každý jeden zo zamestnancov stíhal tri až štyri. Pracovná doba bola 24-hodinová, nakoľko niektoré obchody s potravinami bývali otvorené nepretržite, čiže celý deň a noc. Plastové sáčky boli iba halierovou záležitosťou, preto sa svoj personál snažil rozširovať čo najmenej. Pomaly sme sa už museli lúčiť s týmto veľmi sympatickým pánom s čiernou Yamakou na hlave a v klasickom čiernom odeve, hoci vonku bolo vyše štyridsať stupňov. Podali sme si ruky a už nás čakal taxík, ktorý nás potom viezol priamo do hotela Latham, kde sme ešte stále od nášho príchodu bývali. S taxikárom sa potom dohodol kde nás má zaviezť a zaplatil mu. Bol to postarší pán v dôchodkovom veku. Bola s ním aj zábava, lebo sa snažil s nami komunikovať, ale my sme len ako tie dva pecne chleba sedeli na zadných sedadlách. Bolo nám to obom veľmi trápne, lebo sa veľmi snažil, ale márne. Nemohli sme mu pomôcť a radšej sme ani v našom jazyku nič medzi sebou neprehodili, aby si nemyslel, že ho ohovárame. Nebol dôvod, pretože bol veľmi milý a pozorný. Konečne sme stáli pred naším hotelom. Po vystúpení sme sa s ním už aj lúčili, ale on len postával pri svojom taxíku a na niečo čakal. My sme nerozumeli na čo čaká, až nám to vysvetlil celkom po lopate, že mu máme dať sprepitné. Samozrejme som mu na prstoch ukazoval, či to ma byť jeden alebo dva doláre. Jasne naznačil, že keď sme dvaja, tak vystrkoval dva prsty do vzduchu a my sme ho pochopili. Dal som mu dva doláre tak trošku šokovaný, ale som mu aj hneď odpustil, lebo som si uvedomil, že aj on musí z niečoho žiť a tringelt je jednou z tých možností. Veselo naskočil do taxíka a upaľoval Piatou Avenue, smerom k Empire State Building. V diaľke ako keby ešte stále mával, ale bola to určite už len fatamorgána z tých neuveriteľných horúčav.. Na to sme hneď s Vilkom naskočili do výťahu a vyviezli sa do našej izbičky. Po otvorení sme si všimli, že už máme aj nové posteľné prádlo, uteráky, šampón a mydlo v kúpeľni, ktorá bola už dosť opotrebovaná, ale prijateľná na prežitie. Vilko skočil prvý pod sprchu a ja som medzitým pozeral televíziu, aby som nejako zabil čas čakaním. Konečne ukončil svoju studenú sprchu a nahodil sa do krátkych nohavíc. Rad bol teraz na mne, tak som nelenil a takmer vletel do sprchy a aspoň na chvíľku som bol v chladnom raji. Určite by som tam vydržal aj celý deň, lebo sa mi odtiaľ vôbec nechcelo vychádzať do tej sauny, čo ma čakala v izbe, ale bolo sa treba ísť aj najesť, lebo mi už muzikanti v žalúdku vyhrávali. Konečne sme sa odtiaľ vypratali, ja v tých mojich dlhých modrých džínsach a Vilko v kraťasoch sme sa po meste pekne špacírovali. Bolo mi mimoriadne teplo, preto sme sa po ceste zastavili v obchodíku, ktorý vystavoval svoj tovar aj na chodníku, kde som si vybral krátke nohavice. Potom som ich zaplatil a hneď som si ich aj obliekol, aby som to nejako zvládol po celý deň a nebodaj sa aj neupiekol. Kúpil som si aj nové tričko. Džínsy s košeľou som si strčil do igelitového sáčku, s ktorým som potom po celý deň všade chodil.

Výber reštaurácie cenovej skupiny, ktorá by nám vyhovovala, bol zo začiatku náročný, ale mali sme aj šťastie, pretože tam bolo dosť nemeckých reštaurácií, kde sa dalo celkom slušne najesť a nie za  nehorázne sumy. Volala sa Hoffbrau a bola na 10. Avenue. a asi 44. ulici. Tam sme potom odvtedy chodievali každý deň hlavne na obedy. Večere ako kedy, pretože sme sa na večer veľmi neprepchávali. O to viac sme pili tekutiny. Vilko si dal aj pivečko a bol dosť sklamaný, pretože darmo hľadal to naše dobré československé pivo, nebolo ho možné zohnať, hoci sme neskoršie zistili, že je tam miesto, kde sa predsa len to naše plzenské dá kúpiť.

Bola to jedáleň, kde si človek mohol vybrať z pár druhov jedál. Ja som si vybral grilované kurča a zemiakový šalát. Druhýkrát zase varené kapustné listy, zemiaky a dobrú nemeckú klobásku. Potom to bol zase aj viedenský rezeň, zemiaky a uhorkový šalát. Boli tam aj jedlá americkej kuchyne a všetko to bolo pre naše žalúdky prijateľné. Celý deň sme chodili, ale nakoniec sme väčšinu času strávili v Centrálnom parku, keď sme sa snažili vyhýbať horúcim slnečným lúčom. Park sa stal naším obľúbeným miestom na dlhší čas, a tak sme tam trávili skoro každý deň…

Na večer sa trošku schladilo, tak bol čas na vyrazenie do nočného New Yorku. Bol taký magický s osvetlenými ulicami z rôznych reklám a naviac tá atmosféra bola nevídaná. Človek sa cítil ako v rozprávkovom meste. Plno ľudí na uliciach, všade, kde sa len človek pozrel. Rôzne reči sa sa len tak prelínali, takže nebolo nezvyklé započuť aj ruštinu, nemčinu, maďarčinu, poľštinu, ale dosť aj bulharčinu, pretože medzi šoférmi taxíkov bolo aj veľa Bulharov. Jedného sme zažili aj my, tak sme sa snažili s ním komunikovať našou ruštinou. Celkom dobre nám to išlo. Vilkovi už trochu slabšie, ale to vôbec nevadilo. Mihajúce sa svetielka, ktoré som stačil sledovať pri takmer letiacom taxíku, sa mi jemne rozmazávali priamo pred očami. Bola to akási hra zraku a predstavivosti. Naviac, prižmúrením očí sa obrysy nekonečne rozťahovali do nádherných maliarskych výtvorov, a tak som sa s tým pohrával. Zavieral a otváral som oči . Konečne sme zastavili pred nočným klubom, ktorý nám sám taxikár poradil. Stáli sme pred budovou, na New York City nie príliš vysokou, ktorá bola trošku i mimo hlavného ťahu, tak to bolo aj trošku tichšie a nezvyklé miesto. Ten obrovský hluk sa zrazu vytratil. To nádherné ticho malo veľmi blahodarné účinky. Bol som zrazu v akomsi vákuovom priestore, kde som prestal všetko navôkol vnímať. Ale len na okamih, pretože dvere podniku sa otvorili a nádherná muzika disco, rokov 70-tych, sa hlasne ozývala široko-ďaleko. Pri vstupe sme zaplatili poplatok a pomaly sa cez zástupy zabávajúcich sa návštevníkov predrali k jednému stolu, kde sme sa aj hneď usadili…

18. časť   

Po usadení sme si objednali niečo na vypitie, pretože horúčava ešte celkom neustúpila a i neskoro v noci bolo minimálne 30°C. Osviežili sme sa trošku, ja pomarančovým džúsom a Vilko si dal to jeho tradičné pivo „hornícke“, ktoré je tak veľmi obľúbené medzi baníkmi po vypotenej dlhej šichte v podzemí a ťažkej práci, ktorú museli vždy vykonať. Začalo sa nám to tu páčiť viac a viac, a tak sme sa už menej okúňali, až sme sa nakoniec rozhodli zodvihnúť a popozerať sa dookola po nejakých pekných, ale hlavne voľných dievčatách, pardon ženách. V baroch totižto mladšie osoby ako 21-ročné podľa zákona nesmú byť. Mali sme šťastie a objavili sme nie dve voľné dámy, ale naraz štyri. Zrazu som začal mať pocit, že nie som ani v New Yorku, ale v starom dobrom Partizánskom v roku 1971, kde som niečo podobné naposledy zažil. Dievčeniec tu bolo dosť, a to rôzneho veku, no a my sme hľadali tie, čo mali približne toľko rokov ako my. Neprehovorili sme ani slovíčka, ale ony hneď zistili, že sme cudzinci a aj sa zo začiatku trošku hlasnejšie zasmiali. Hneď na to ale aj zvážneli, pretože zbadali, že to naozaj myslíme vážne a máme záujem prežiť príjemný večer. Zrazu sa tak trošku zasekli a začali sa medzi sebou dohadovať, ktoré dve pôjdu na tanečný parket ako prvé. Mal som pocit, že sme v Edene a ony naše slúžky, ale len v dobrom. Vybrali si nás podľa svôjho vkusu, hoci ja som chcel ísť s tou druhou a Vilko na prekvapenie tiež s tou mojou, ale museli sme sa s tým na začiatok vyrovnať. Celú noc sme ešte mali pred sebou, takže nebolo sa kde ponáhľať a Vilko si tiež chcel užiť príjemnej atmosféry po nedávnej tragédii na čísle 13, na 42. ulici. Ešte stále mu to rezonovalo v mysli a nejakú chvíľku ho to strašilo a prenasledovalo ako duch. Tanečný parket nádherne vynikal už aj z diaľky, nakoľko nad ním viseli z plafónu na reťaziach a šnúrach točiace sa gule, ktoré boli urobené z malých kúskov strieborných sklíčiek a farebné svetlá reflektorov sa na nich odrážali. Vytvárali veľmi komornú atmosféru, niečo čo som nikdy vo verejných baroch nezažil, až tu. Disco muzika sa ozývala po celej sále, ktorá bola omnoho väčšia, ako sa na prvý pohľad zdalo. Zaujímavosťou tejto sály bolo aj to, že nemala žiadne okná, akurát len východy. Všimol som si, že všade po celej Amerike to tak bolo, takže sa nedalo zvonku nazerať a rušiť súkromie zákazníkov. Nikto sa do nikoho nestaral a každý sa snažil užiť si a vytvoriť si svoju atmosféru. Opilcov som tam skoro vôbec nevidel a o to to bolo krajšie. Netvrdím, že aj tam sa nejaký nespratník občas neobjavil, lenže toho hneď vykázala poriadková služba-vyhadzovači, a bolo zase ako v raji. Tanečný parket bol veľmi zaujímavo riešený, ale mal som doslova obavy, či to vydrží pod tanečníkmi. Celá podlaha bola totiž vyvýšená a obložená sklom. V samotnom stupienku boli namontované svetielka rôznej farby a tie podľa sily zvuku aj reagovali. Skrátka sa stále menili a človek bol osvetlený, čo sa mi najviac páčilo na tých našich spoločníčkach, ktoré zrazu akosi opekneli. Počas tancov, hlavne pomalých, sa chichúňali a stále niečo hovorili, ale my sme nemali ani šajnu, čo si to tie naše holubičky hrkútali. Ale držali sme krok a zdržiavali sa komentárov. Bodaj by sme aj nie, keď mne bolo tak nádherne a kolegovi môjmu určite tiež. Ten prvý tanec netrval až tak dlho, pretože sme skončili asi po piatich minútach, ale takých krásnych, až sa nám z toho nášho ohúrenia zdalo, že trvali večnosť. Odviedli si nás k stolu, kde sedeli aj so svojimi priateľkami. Na naše prekvapenie, tie už tam nesedeli, ale neďaleko pri inom stole, teraz už aj so spoločníkmi, ktorým sa starostlivo venovali. Lenže to nevadilo, pretože počas večera sme si s Vilkom naše partnerky vymenili a mal som tú, čo som tak chcel.

Aj dámy zistili, že nie sme asi takí najhorší, a tak sa začali uvoľňovať, ale hlavne boli kľudnejšie a zhovievavejšie k nám. Večer pokračoval v tom peknom rúchu tajomnom a ja som po chvíľke zistil, že si upíjam z jej plného pohárika s červeným vínom. Začalo sa mi zdať všetko krajšie a vôbec mi to nevadilo. Nechcel som, aby to skoro skončilo a nechal som sa unášať v tejto nádhernej atmosfére. Ani som si neuvedomil a jej sladké pery skončili na mojich a nechceli sa nejako oddeliť. Pocítil som zase niečo, čo som ešte prednedávnom zažíval…

Nad ránom sme sa lúčili a taxíkom sme sa konečne dostali do nášho hotela. V mysli na mňa stále doliehali silné zážitky z nezabudnuteľného večera, ktorý som strávil v nádhernom prostredí a už som sa tešil na ďalšie stretnutie, ktoré sme mali na večer dohodnuté.
Deň sme začínali neskoršie, keď sa už aj slnko predralo cez plot mrakodrapov a nazrelo nám až priamo do izby. Mali sme pred sebou rušný deň, pretože poobede sme mali ísť na pohovor do sklárne, ktorá bola v štáte New Jersey, čo až tak ďaleko nebolo. Iba cez rieku Huson. Pohovor bol naplánovaný až na 16 hodinu. Vystrojili sme sa, ja do obleku s kravatou ako sa na pohovory patrí. Vilko v džínsach a tričku, lebo oblek nemal. Ale aj dobre urobil, lebo zabodoval a ja som celkom zhorel… Obed sme ešte nemali na mysli, preto sme si odskočili do našej reštaurácie v prízemí len na tradičnú bielu kávu s palacinkami, čím sme hlad nejako zahnali a boli sme pripravení na náročný pohovor v sprievode nášho pána z organizácie, ktorý nám bol zároveň aj hlavným tlmočníkom. Išli sme tam metrom a bol to celkom pekný výlet. Na miesto pohovoru sme dorazili asi po hodinke. Prečkali sme ešte nejaký čas v čakárni, pretože sme tam prišli o trošku skôr, ako sme plánovali. Presne o 16 hodine si ma zavolal pracovník firmy a po asi 15 minútovom pohovore celkom šikovne urobil rozhodnutie. Pozval si nás teraz oboch, aby nám oznámil svoje rozhodnutie. Vilka hneď prijali, nakoľko mal banícku minulosť, takže nemali obavy, že by prácu nezvládal. Ja som na celej čiare pohorel, pretože som mal ten môj oblek na sebe, nechápajúc, že toto je robota a nie práca v kancelárii. Môj plánovaný dojem som si práve tým naštrbil. Zároveň mi aj oznámil, že po fyzickej stránke nevyzerám na tom dosť dobre. Ostuda, ale človek s tým nič nenarobil, lebo on sa tak už rozhodol a nemienil to meniť. Sklamal ma aj náš prekladateľ a pracovník organizácie, ktorý sa tomu len bezmocne prizeral a ani raz nezasiahol.

Vilko sa veľmi chlapsky zachoval a oznámil, že keď mňa neberú, ani on nechce u nich pracovať. Stratili sme čas, ktorý bol strávený zbytočne. Okolo 18 hodiny sme sa vybrali do našej jedálne Hoffbrau. Myslím, že som si dal práve ten viedenský rezeň, zemiaky a uhorkový šalát v sladkokyslom náleve s rozvoniavajúcim cesnakom a s čiernym korením, ktoré plávalo na hladine. Dobre sme sa najedli a bol čas ísť sa pozrieť do baru, do ktorého sme sa teraz už vedeli dostať aj metrom a autobusom. Prišli sme o niečo skôr aj sem, takže sme sa išli ešte trochu nadýchať čerstvého vzduchu, predtým než zalezieme do nášho baru. Asi sme si to ani neuvedomili, že už je čas ísť sa pozrieť, či sú tam. Pri otvorení dvier do baru sme stáli ako obarení, pretože tie naše dievčence tam už boli a akosi netrpezlivo na nás čakali. Službukonajúca poriadková služba nás bez poplatku vpustila dovnútra. Zábava bola už v plnom prúde a vyhrávali všetky tie nádherné skladby. Najobľúbenejšia, a vtedy aj mne najbližšia, bola speváčka Donna Summer. Mala nádherný a zvodný hlas. Volali ju v bulvároch aj Hot Donna, Horúca Donna – v preklade veľmi atraktívna a žiadaná. Bola aj veľmi pôvabná, takže nielen spevom, ale aj výzorom vzbudzovala v človeku väčšie vášne. A tie boli až príliš viditeľné, pretože aj naše krásky boli mimoriadne dobre naladené, a tak sa začal ďalší nekonečný večer. V ten večer som už ani džús nepil, ale len vínko červené a nemal som žiadne zábrany. V hlave som mal už aj všelijaké iné myšlienky a nemohol som sa dočkať, kým sa to neuskutoční. Skrátka nádherný celý večer… Po príjemnom večeri sme sa rozišli, ale znovu sme si naplánovali ďalšie stretnutie. Keď sme konečne dorazili do nášho hotela, dlho sme ešte nezaspávali a nahlas uvažovali o tých našich krásaviciach, ktoré budeme znovu tento večer vidieť…

19. časť 

Opäť sme sa vybrali na menšiu prechádzku do Centrálneho Parku. Páčilo sa nám tam, ale vtedy náš hlavný zámer bol ísť sa pozrieť do Harlemu, ktorý mal veľmi zlú povesť a kde vraj ľudia prídu i o život za bieleho dňa. Priznám sa, mali sme aj my veľké obavy, či to nie je veľký risk tam vôbec chodiť. Vilko nemal vôbec záujem a veľmi ma od toho odhováral, lenže ja som si povedal, že keď sme už tak blízko, že by to bola strata možnosti a neísť sa tam pozrieť. Však, čo sa nám môže stať, keď nie je noc. Samotný Harlem, ako si odvtedy pamätám, začínal asi 112-ou ulicou. Pomaly a veľmi opatrne sme vchádzali do ulice. Vilko, vľavo a ja zase vpravo, sme sledovali každý pohyb ľudí, či neuvidíme niečo podozrivé. Boli sme ako chlapci malí. Bodaj by aj nie, veď Harlem bol vyhlásený za najnebezpečnejšiu černošskú štvrť. Tu a tam posedávali ľudia a nejako nenávistne si nás obzerali. Vilko začal byť veľmi nervózny a podráždene mi povedal: „Honzo, ty blbče, jdi do prdele, ja dál nejdu ani za nic!“ Ja som sa ho snažil uchlácholiť, aby sme sa ešte nevracali, keď sme sa už pre tento výlet rozhodli. Prešli sme asi 250 metrov a ja som tiež začínal mať nejaké neisté pocity, že hrdinu zo seba netreba robiť. Dokonca sme začínali vidieť v každom okne niekoho, kto nás sleduje. Bolo to niečo ako človek veľmi ľahko podľahne psychóze vyvolanej nesprávnymi informáciami, ktoré sme mali ešte z domoviny. Určite to na nás aj bolo vidno, akí sme boli na smrť vystrašení. Mohli by nás aj zaživa rezať a ani kvapka krvi by z nás nevytielkla, čo sme ju mali takú stuhnutú. Otočili sme sa nehrdinsky a opatrne opúšťali toto miesto, kde naozaj nebolo hodné viac ani minútu stráviť.

Stáli sme pred Centrálnym Parkom a rozhodli sme sa skratkou prejsť na druhú stranu a potom ísť rovno domov a odpočinúť si. Ako sme tak prechádzali, zrazu som počul veselý štebot detí, zvyšujúci sa za stromami, ktoré nám dosiaľ bránili vo výhľade. Bolo už počuť aj šplechot vody a zvuky dopadov. Aj vo vzduchu bolo cítiť vodu, i keď chlórovanú. Tá známa vôňa ma prilákala bližšie a bližšie k vytúženému cieľu, keď sa budem znovu môcť ponoriť do chladnej vody a odpočinúť si po náročnej, ale hlavne dosť strašlivej prechádzke do Harlemu. Boli sme pred vchodom na kúpalisko, ktoré bolo obrovské. Niečo na spôsob plážového. Hneď som si spomenul na Banskú Bystricu, kde som sa v rokoch 60-tych schladzoval počas horúcich dní. Vošli sme do haly, kde vpravo bola menšia prepážka a za ňou stála pani. Nič som nevedel povedať a len som sa mávaním pýtal koľko to stojí? Cena bola veľmi prijateľná, iba pol dolára, a tak som sa pobral dovnútra sa prezliecť, resp. si vyzliecť krátke nohavice a zobrať si uterák. Po prezlečení som bol už pripravený, lenže Vilko len krútil hlavou, že on nejde a bude radšej vonku na mňa čakať. Určite si niečo všimol, čomu som ja až takú pozornosť nevenoval, pretože mojím cieľom bolo, čo najskôr byť v tej nádhernej modrej tekutine a nemyslieť na nič, iba na tie najkrajšie veci. Pozrel som sa smerom ku vchodu do bazéna, keď som si všimol, že je to kúpalisko s hlavou na hlave okupované. Videl som vo Vilkových očiach sklamanie a aj obavy. Určite v jeho mysli asi stále rezonovali tie skutočnosti, ktoré sme všade počuli. Ja som ale akosi nechcel cúvnuť, i keď som sa dvakrát najpríjemnejšie necítil, ale bol som asi v tom okamihu odvážnejší. Zaslepený ako hlucháň som sa hnal rovno do vody. Akurát uterák som si položil na okraj bazéna a vkĺzol som doň. Chlad ma hneď prebral, hoci to bolo chladnejšie ako som očakával. Presne ako v Banskej Bystrici, kde je v bazéne voda veľmi mrazivá. Pár prudších pohybov a začal som sa ponárať a hneď na to aj plávať a bolo po chlade. Cítil som sa ako ryba. Pomaly som preplával pomedzi davy ľudí, ktorí postávali, či už s deťmi v náručí, alebo to bola mládež v mileneckom objatí, ako keby jeden druhého ohrievali v tej mrazivej vode. Všade ľudí a ľudí, určite ich tam bolo aspoň päťsto a ja jediný šibnutý hrdina – beloch. Často sa aj po mne pozreli a niečo si zahundrali a tak som si ich reakcie ani veľmi nevšímal, i keď som sa necítil najlepšie. Pokračoval som si vo svojej púti vodnými cestičkami, až som sa celkom pekne schladil. Bol som ako znovuzrodený a bolo mi dobre. Začal som myslieť trošku aj na Vilka, že sa tam ten chudák sediaci niekde pod stromami parí a čaká na mňa, kým ukončím svoju zábavu. Určite to nebol príliš dlhý čas pre mňa, ale istotne nekonečný pre neho. Keď sa človek zabáva, na nikoho vtedy nemyslí. Chcel som si vychutnať každú plavbu. Dokonca som nemyslel ani na to, že možno sa Vilko rozhodol ísť domov sám, čo bolo asi tri až štyri kilometre. Počas tých dní, ktoré sme strávili v New Yorku, sme denne robili desať aj viac kilometrov, takže kondička nám nechýbala. Ja som naviac chodieval pravidelne behávať do Centrálneho parku a udržiaval som sa v kondícii. Dosť mi to pomáhalo a navyše ma tešil ten pocit, že som sa rýchlo zotavoval. Keď som vyšiel z kúpaliska, videl som Vilka sedieť pod stromom celého prepoteného od horúčavy…

Hlad na mňa tiež už doľahol, a tak sme sa vybrali rovno do našej reštaurácie, kde sme sa počastovali dobrým a čerstvým jedlom. Museli sme sa, lebo večer bol dňom slobodných pánov a my sme neváhali a chodievali pravidelne do nášho tanečného baru. Bolo tam vždy výborne… Po večeri sme namierili pešo rovno domov. Tešili sme sa, keď znovu zalezieme pod sprchu a spláchneme si naše prepotené telá.

Boli sme už naškrobení na večerný program s rôznymi nádejami a vidinami výbornej, ale hlavne nezabudnuteľnej zábavy.

Na druhý deň nás zase čakal ďalší výlet za prácou do neďalekého mesta New Jersey City, v štáte New Jersey, čo bolo iba cez rieku Hudson. Ešte pred hlavnou akciou celého dňa sme si ale s Vilkom prebrali celý deň a zaspomínali sme si na naše útrapy a zážitky. Určite ten Harlem zanechal v nás tie najhlbšie a najnepríjemnejšie zážitky, ale predsa len, dobrodružstvo je soľou života, ktorú každý človek potrebuje. Bez nej, by bol život akýsi neúplný, ale hlavne monotónny a nezáživný. Samozrejme, že sme hovorili aj o kúpalisku a Vilko sa mi vyspovedal, že sa tam necítil veľmi bezpečne, preto tam radšej ani nechcel ísť, ale nič mi predtým nepovedal, i keď som ho prehováral. Asi mi nechcel pokaziť radosť a ani mi ju neprekazil. Bolo to zároveň aj akési zaklimatizovanie sa v novej, pre nás ešte veľmi nepoznanej krajine. Bol čas zase ísť za krajším zajtrajškom a celý večer bol pred nami, akoby som ho mal priamo na mojej dlani…  

20. časť

Ďalší nádherný večer sme mali a pred sebou plány, ako strávime nový deň v meste New Jersey City, kde sme mali ísť na druhý deň za prácou.
Privstali sme si trošku a vláčikom sa dopravili do mesta. Pán z AFCR nás zaviedol tam, kde sa malo znovu prejednávať o ďalšej možnosti mať konečne prácu. Skončili sme u našich krajanov, ktorí vlastnili opravovňu automobilov. Bolo to pekné stretnutie a zaspomínanie si na miesta, z ktorých pochádzali. Domov sa nedostali už vyše desať rokov, odvtedy čo odišli. Niektorí nútene, ale niektorí aj z dobrodružných dôvodov, skúsiť život za oceánom a spoznať ako to tam je, v tej vysnívanej a ospevovanej Amerike. Vyzeralo to tak, že boli nadmieru spokojní a vôbec neľutovali ich rozhodnutie podujať sa na tento „výlet“ do neznáma a začať od začiatku. Aj oni museli všeličo prežiť ako aj tie chvíle napätia, neistoty z novej spoločnosti, ktorá je veľmi odlišná od tej našej slovanskej, kde si ľudia viac pomôžu. Tu, v Amerike, ste odkázaní len a len na seba a svoje schopnosti. Keď sa vám, niečo nevydarí, je to len vaše utrpenie. Tu to nazývajú neúspech, nedostatočná chuť tvrdo pracovať na sebe a neschopnosť začleniť sa do kapitalistického procesu a konzumnej spoločnosti. Každý má svoje problémy, aby prežil a nepotrebuje, aby mu boli ďalšie starosti pridávané. Boli sme s Vilkom len akísi žobráci, ktorí prosili o prácu, aby sme mohli začať svoju púť v ďalekej Amerike, ktorú sme si obaja vysnívali tak, ako „Krajinu snov“. Všetci to dovtedy opisovali, že tam peniaze ležia na zemi, len sa treba naučiť ako sa správne zohnúť a dokázať ich zodvihnúť. Nie je to ľahké a preto je aj tá obrovská rozdielnosť medzi ľuďmi. Chudáci a mimoriadne bohatí ľudia. Hovorí sa tu aj o strednej vrstve, lenže tá tu prakticky ani neexistuje, nakoľko tá priepasť je príliš hlboká.
Zobrali nás a na druhý deň sme mali prísť a začať novú prácu. Ja a ani Vilko sme takúto prácu dosiaľ nerobili, ale boli sme pripravení, a hlavne odhodlaní sa podrobiť, aby sme aj my mohli priložiť ruku k dielu, ktoré nás potom štedro odmení.
Vyfasovali sme montérky a každý bol pridelený k jednému automechanikovi, ktorý nám potom hovoril čo potrebuje podať, prikrútiť, alebo urobiť menšie práce, ktoré sme boli schopní vykonať aj bez stáleho nahliadania ponad chrbát. Bolo to jednoduché vymeniť pneumatiku, vymeniť duše, poumývať celé vozidlo a povysávať, aby bolo pripravené pre záverečnú časť odovzdania. Zákazníci si vždy popozerali celý interiér, či je dostatočne čistý. Občas aj zafrfľali, ale povedal by som, že to bolo viac-menej z roztopašnosti a snobstva.
Opravovali sa tam najmä drahšie autá, ako Mercedes, BMW, Cadillac a ďalšie vtedajšie výborné značky. Všetko autá, ktoré si vyžadovali dobrú starostlivosť. Ale kto chce pánom byť, musí aj hlbšie do kešene siahnuť. Im to problém nerobilo, a tak s tým nemali starosti. Občas, keď boli nadmieru spokojní, sme dostali tringelt, a to nie hocijaký, ale i dvadsať dolárov, čo bol pre nás vtedy veľký peniaz, keďže sme toľko zarobili za celý deň. Hodinová mzda bola 1.65 a museli sme z toho nejako vyžiť. Za sedem dni som zaplatil $20.00 na stravu. Človek sa naučil a nemal problémy, pretože si musel vyčleniť tie najdôležitejšie základné potreby, aby mohol prežiť. Nedalo sa hýčkať a my sme vedeli, že na iné zatiaľ nemáme.
Pracovali sme tam s Vilkom určitú dobu, ale nie zas príliš takú dlhú, aby sme sa nemohli rozhodnúť aj ináč. Samozrejme, že sme tam neboli schopní postúpiť, tak sme ani veľmi neváhali, keď sa nám začala rysovať aj iná možnosť, kde by sme to predsa len mali ľahšie, ako tie dlhé 12-hodinové šichty od šiestej ráno, keď sme museli vstávať o štvrtej, obliecť sa, najesť a potom utekať na vlak, ktorý bol dobrý polkilometer od nášho hotela v New Yorku, pod Madison Square Garden. Domov sme sa vracali neskoro a poriadne unavení. Bola to drina za pár drobných a potom neostal na nič čas, ani sa vzdelávať. Tešili sme sa ale vždy na víkend, keď sme mohli vidieť naše krásavice.
Bol čas rozhodnúť sa, pretože sme mali veľmi dobrú ponuku v štáte Pennsylvánia, kde bolo obrovské rekreačné zariadenie a náš pán z organizácie tam už aj nadviazal nejaké kontakty, aby sme sa tam mohli bez problémov presunúť a začať znovu. Bola tam aj možnosť učiť sa, ale hlavne naučiť sa jazyk. Tam sme potom mali svoju učiteľku, ktorá sa naozaj o nás starala, aby sme tú angličtinu zvládli.
Pobalili sme sa a pred nami bol niekoľkohodinový výlet autobusom spoločnosti Greyhound.
Autobusové nástupište bolo na 8. Avenue a Štyridsiatejprvej ulici, čiže veľmi blízko našej starej dobrej známej Štyridsiatejdruhej ulice a slávnej Broadway, na ktorú si vždy spomíname, ale hlavne Vilko, kde si nakoledoval nádielku, ktorú musel aj bez servítky skonzumovať.
Autobus bol pripravený na odchod, a tak sa náš pán s nami rozlúčil. Bolo to už naposledy, čo sme ho videli, pretože sme už stáli na vlastných nohách. Otvoril klietku a vypustil nás ako holúbkov na slobodu…
Na to slovo holúbkovia nikdy nezabudnem, pretože ma čakala hneď prvá udalosť práve pri vyslovení tohto kúzelného slovíčka, ktoré malo aj veľmi tienistú stránku, ktorá mi až dych vyrazila, keď som sa dozvedel, čo som nikdy v živote nechcel počuť…

Cesta bola nádherná a za niekoľko hodín sme už stáli pred samotnými dverami kancelárie, kde na nás čakal poriadny kus chlapa. Vyobliekaný v obleku, bežne v bielej košeli. V ten deň mal takú konzervatívnu tmavú kravatu. Bol už trošku plešatý, a tak odraz lampy v kancelárii vytváral akési zrkadlenie sa a doslova by som aj povedal, že tam bolo v tom momente viacej svetla. Pán mohol mať dobrých päťdesiat rokov, ak nie skoro aj šesťdesiat, ale to som si netrúfol odhadnúť, pretože to nebolo jednoduché. Posadil si nás do kresiel, ako keby sme mali byť novými šéfmi tejto organizácie, v ktorej bola dobrá tisícka zamestnancov. Ponúkol nás kávou a ja som si mal možnosť dať čaj. Zavolal do interného mikrofónu a za chvíľočku tam bola fešná čašníčka a na tácke nám priniesla šálky s čajom a kávou a k tomu aj nejaké keksíky na občerstvenie. Ako sme sa tam pekne usadili, prišla pani, tiež už päťdesiatnička. Bola Češka a zároveň aj jedna z tých, ktorej sme dôverovali, a tak bola v tom okamihu jediná duša, ktorá nám pomáhala v tom počiatočnom zhone. Po kratšom rozhovore s ňou nás pán šéf odovzdal do jej opatery. Meno som už zabudol, ale bola veľmi sympatická modrooká blondína. Vyzerala proste veľmi atraktívne a my sme si to aj hneď všimli. Vilko mi nadhodil, že je to skrátka „kočka“. Ja som len nemo hlavou pritakával. Zaviedla nás do našej izby, kde sme mali stráviť pobyt tak dlho, ako len dlho budeme schopní to vydržať. Výmena pracovníkov bola na dennom poriadku, nakoľko platy neboli vysoké, iba 1.65 dolára na hodinu. Nebolo to viac ako v predchádzajúcom zamestnaní, ale hlavná výhoda bola v tom, že sme mali zabezpečenú strechu nad hlavou a stravu aj päťkrát za deň…