Príbehy

21. časť

Izbička bola šikovná a miesta bolo dosť. V strede vedľa dverí bol stôl a štyri stoličky. Po bokoch dve veľmi pohodlné postele. Záchody a kúpeľne boli vo vedľajšej chodbe, kde sme sa občas aj na štafety kúpavali. Vôbec nám to nevadilo, aspoň mne nie, nakoľko na vojenčine nás veľmi dobre vytrénovali, takže teraz sme to mali do vienka dané, sťa dar boží.
Z okna izby bol krásny výhľad na ihrisko, ktoré slúžilo ako odstreľovňa golfových loptičiek. Hneď na jeho okraji boli samé ihličnaté stromy. Pre mňa to bola skrátka nádhera, že som bol takto blízko lesíka s potokom uprostred, ktorý bol aj akýmsi balzamom, keď boli časy ťažšie a dostavila sa aj obrovská túžba po domovine. Všetci sme to museli prekúsnuť a pokračovať na ceste obohnanej ostňami, ktoré pichali, keď človek iba sebamenší pohyb urobil…
Hneď som sa dozvedel, že aj môj priateľ Rudo ešte z Trnavy je tu tiež zamestnaný a býva len dve izby odo mňa. Bol však v tento deň niekde v mestečku vo východnej časti Pensylvánie. Volalo sa Stroudsburgh, takže už ten samotný názov našepkával, že pri jeho zrode boli aj nemeckí emigranti, ktorí sem prišli pred storočiami. V Pensylvánii žilo veľa Nemcov, Holanďanov, Írov, Poliakov a v neposlednom rade bola aj menšia komunita, zastúpená Čechmi a Slovákmi.

Konečne sa môj kamoš Rudo, ktorého som nevidel pomaly dva roky, dostavil a bol z nášho stretnutia veľmi nadšený. Pekne sme sa zvítali, ale hneď som bol dosť rozčarovaný, keď mi oznámil, že si už podal žiadosť na našej ambasáde vo Washingtone, aby mu umožnili návrat domov. Prisľúbili mu tiež, že ho nepotrescú a bude môcť znovu pokračovať tam, kde to prerušil pred dvomi rokmi. Aj letenku mu dokonca zaplatia, ale ešte si musí počkať rok, kým sa to vybaví.
Hneď sme sa pustili do veľkej debaty, ale stále som cítil z jeho slov veľké sklamanie z Ameriky. Nikdy mu nevyšlo to, čo tu chcel robiť. Nebolo to také ako si to predstavoval. Hovoril mi aj o Hollywoode, do ktorého som sa aj ja chcel ísť niekedy pozrieť, ale momentálne a ani v blízkej budúcnosti to ešte v mojom pláne nebolo. Opisoval mi život, ktorý tam prežil bez zamestnania a hocijakej možnosti pracovať pri filme, hoci mal aké-také vlohy na filmovanie. On sa ním živil, keď bol ešte doma. Všetko boli len sny, ktoré sa mu nikdy nesplnili a on tým ešte viac zanevrel na Ameriku.
Začali sme pracovať. Bez znalosti jazyka nám nič iné nemohli dať, len umývanie riadu v kuchyni. Bolo nás tam zopár ľudí na každú smenu. Mali sme rannú, poobedňajšiu i nočnú. Rudo robil nočnú a veľmi rád, lebo mal pokoj a nikto ho neotravoval. Umýval spolu aj s jeho už postarším susedom hrnce. Bola to poriadna fuška drhnúť tie prihorené hrnce. Bol som nadmieru spokojný pri mojich tanieroch a zároveň som mal aj normálnejší život, keď som mohol v noci spať a cez deň pracovať.

Dni boli horúce, lebo leto bolo už v plnom prúde. Vlhkosti, podobnej ako v New Yorku, som sa ani tu nevyhol ako aj častému meneniu prádla a sprchovaniu. Boli sme poučení, aby sme používali dezodorant, lebo sme sa stále potili v tých parných kúpeľoch pri mašine, ktorá umývala taniere. Našou povinnosťou bolo rýchlo stiahnuť z tisícok tanierov za smenu zbytky jedál do pripravených veľkých plastických nádob, ktoré sme mali hneď vedľa seba. Keď boli plné, tak sme ich rýchlo vymenili a pokračovali, ako pri pásovej výrobe obuvi v mojich bývalých obuvníckych závodoch v Partizánskom. Bola to skrátka drina, v tej neustálej pare švihať telom, ale som si na to zvykol. Oproti mne pracoval ďalší z „našich“, a tak po určitom zabehnutí to už vôbec nebol problém spojiť zábavné s užitočným. Nakoniec som si aj obľúbil túto prácu a bola to zábava.
Denne som sa stretával s mojimi spolupracovníkmi, teraz už aj kamošmi a tak nuda nikdy nebola. Najlepší bol náš hlavný odoberač tanierov, ktorý ich potom ukladal do kontajnerov na kolieskach. Tie potom vždy putovali ku kuchárom, aby mohli servírovať ďalšie jedlá hosťom. Večer to bolo skutočne najťažšie, pretože každé jedlo znamenalo aj nový tanier a veru od jedla sa nikto z hostí neodtiahol. Však na to tam aj boli, aby si dobre užili a jedlo bolo súčasťou ich príjemného pobytu, ktorého hlavným dôvodom bola len zábava a pohodlie.
Chodievali sem hostia z celej Ameriky, tak o návštevy nebolo nikdy núdze. Tento výletný rezort mal naozaj všetko pre každú sezónu, preto ani nikdy nebol problém naplniť všetky ubytovacie kapacity. V lete nádherná príroda, golf, túry do okolitých lesíkov, pádlovanie na vodnej nádrži. Na okraji boli člnky a vodné bicykle a každý si mohol zabicyklovať, alebo dobre zapádlovať po celej dĺžke jazierka. Občas som zhliadol aj rybárov, ktorí tu lovili ryby. V lete to bola skutočná krása, keď skoro ráno som vídaval bzučiace vážky poletovať a jemne pristávať na hladinu nehybného jazierka. Dlho to však nikdy netrvalo, lebo hneď na to prudkými pohybmi hrmotajúc pristávali nádherné snehobiele labute, kanadské husi, aj divé kačice, ktorých to bolo kráľovstvo…
Rudo sa vždy tešil na našu pani učiteľku, ktorá sa mu veľmi páčila. Stále mi o nej básnil a ja som sa tiež na ňu tešil. Učila nás s veľkou radosťou a akosi sa aj ona vždy najviac tešila na Ruda, ktorý ju dokázal zviesť z cestičky a ona sa nechala unášať v jeho mužnom náručí. Koľkokrát bola aj angličtina prerušená, lebo Rudko Náš, mal práve zariadenú svoju jazdu. Obaja boli približne rovnakého veku. Ako som Ruda poznal už predtým, dokázal zlomiť srdce každej ženy a tie neváhali a slepo ho nasledovali. Vtedy ešte u nás, keď robil pri filme, to nemal až tak príliš ťažké. Všade v dlhých radoch na neho čakali, aspoň tak to tvrdil, lebo život žil svetáckym spôsobom a ani sa nikdy neoženil. Všimol som si aj jeho techniku „balenia žien “ a možno som sa aj priučil od neho niečo…
Rudo už vedel celkom pekne rozprávať po anglicky a mne sa veľmi páčilo, ako sa bez toho nášho modrého slovníka, vydaného slovenským nakladateľstvom, ani na krok nepohol. Vždy ho ale i tak nosil v ruke ako Bibliu. Bol schopný si niečo preložiť, ale s rozprávaním je to vždy najťažšie, a tak i on mal ešte veľké medzery, aby sa dohovoril. Myslím si, že keď nám aj nerozumeli, zo slušnosti nás vždy uchlácholili odpoveďou: „You’re doing just fine!“ – „Ide Ti to celkom dobre!“ Určite to bol aj pre nás taký povzbudzujúci pocit, takže sme sa potom ešte viac snažili.
Nikdy nezabudnem na nášho šéfa, ktorý bol rodený Američan, poľskej národnosti. Po poľsky nevedel ani ceknúť, asi len tie slovíčka ako: „Ty, kurva jedna“, mi občas povedal, aby reč nestála a ústa od smiechu sa mu dokorán otvorili ako vráta na hrade. Vždy sme si zavtipkovali. Volal sa Haba, aspoň tak nejako ho všetci volali, Mr. Haba. Nikdy nezabudnem, keď sa ma snažil naučiť ako sa volajú dni v týždni. Bolo to totálne fiasko, pretože on používal taký prízvuk a výslovnosť, ktorá nebola ľahko zrozumiteľná. To, čo sme sa učili na hodinách angličtiny, bolo celkom iné a tak nám učiteľka vždy hovorievala, aby sme sa nesnažili kopírovať to, čo nie je najspisovnejšie. Určite, že v kuchyni to postačovalo, pretože tam s nami občas pracovali aj postihnutí zamestnanci, na skrátenú dobu a za menší príjem. Jeden z nich ale vynikal mimoriadne. Volali sme ho Scotty a svoje meno mal aj na tričku vpredu i na chrbáte vytlačené. Ani nie zanedlho na to mu dali nové tričko, v ktorom pracoval s akousi pýchou a bodaj by aj nie, keď mal na ňom veľkými červenými písmenami napísané: Scotty, poumýval dva milióny tanierov. On bol ten, čo stál na konci vľavo a dával ich do kolieskových kontajnerov a od neho putovali priamo ku kuchárom. Určite mal aj pomocníka vpravo, pretože ten pás bol pomerne rýchly a jeden tanier za druhým vychádzali z tunela automatickej umývačky. Potom už umyté a osušené vychádzali a Scotty rýchlymi pohybmi ich dával tam kde patrili, do kontajnerov…

22. časť

Rudo si znovu na tri dni odskočil do Washingtonu D. C. na československú ambasádu, kde si podal žiadosť na návrat domov. Veľmi sa na túto cestu tešil a odtiaľ aj novinu pre neho milšiu si doniesol, že do pol roka by mu mal byť umožnený bezpečný návrat. Naozaj veľmi trpel a vôbec sa netešil zo života, ktorý trávil tu, v Amerike…

Spoznal som jednu dievčinu v kuchyni, ktorá sedávala obďaleč pri stole, kde sme zvykli obedovávať v jedálni pre zamestnancov. Volala sa Carol. Vždy sa na mňa s jemným úsmevom pozerala, keď Rudo s ňou kul plány. Netrvalo to dlho a on sa stal naším tlmočníkom. Doteraz mu neverím, že to všetko preložil tak, ako to ona povedala. Tiež si šúchal dlane a snažil sa z celej tejto situácie čo najviac vyťažit. Ona až tak prosebne na mňa občas pozerala, len aby som si prišiel k nej prisadnúť, aby sama nesedela pri stole. Neodmietol som a môj prekladateľ a záletník v jednej osobe, v tomto prípade aj najlepší priateľ bol zároveň aj tŕňom medzi nami dvomi ružami. Prekladal všetko, čo len mohol a ja som sa dozvedel od nej toľko intímnych informácií, že som sa z toho až celý červenal. Občas som mal aj pocit, že si to vymýšľa. Boli sme ruka v rukáve s Carol, ktorá nebola prekrásna ako hollywoodské hviezdy, ale postavu mala peknú. Tie jej nekonečne dlhé nohy boli ako nohy lane z lesíka neďalekého, ktorá občas do potôčka žblnkajúceho, smäd zaháňať chodievala. Hlavne v skoré rána a v podvečer.

Rudo fotil Carol ako hviezdu z každej pozície a dokonca ju popohnal, aby radostne pobehovala po ihrisku. Ona len tak jemne a nežným hlasom vydávala zvuky môjmu srdcu tie najmilejšie. Jej beh bol krásny a zvodný, že v človeku vždy len tie najkrajšie pocity vzbudzovala.
Rudo sa ešte nejakú dobu pri nás zdržiaval, ale ja som to už nemohol viac vydržať, a tak som sa začal vehementnejšie učiť angličtinu. Zistil som za krátku dobu, že som schopný sa naučiť, keď to veľmi chcem. Bolo to aj o životnej existencii, pretože donekonečna, by som nechcel, aby som mal vždy niekoho vedľa seba, čo by mi prekladal. Naviac som chcel robiť aj lepšiu prácu, ako len tie taniere celý život umývať a zapáchať od pomyjí, ktorými celkom napáchol aj môj odev. I do vlasov sa to hlboko vtrelo. Trápil som sa ešte nejaký čas, ale nebolo to už nekonečno. I mne sa prisnili sny slnečné a plné šťastnej budúcnosti, len bolo treba popracovať na tom. Ale hlavne vydržať a prehrýzť sa cez tú biedu. Všetci sme tam museli začať, takže každý mal podobný osud, ak nie aj komplikovanejší, aby sa nakoniec dostal tam, kde chcel.
Vilko so mnou dlho nezotrval, pretože mal ponuku z New Mexica, a tak aj tam odišiel. Odvtedy som ho už viac nevidel. Údajne tam išiel pracovať do baní na zlato, do Gold Mines…

Pepa, môj priateľ z tábora v Rakúsku, sa po príchode v rezorte zoznámil s dievčinou, ktorá sa mu pozdávala, a tak sa vedno začali stretávať. Bolo im naozaj veľmi dobre. Ona tu bola na návšteve a zamilovala sa do neho až príliš.
Baník, ktorého nič zlomiť nedokázalo, denne lámal balvany uhlia so zbíjačkou, kde to bolo zapotreby a nebál sa, že by ich nepokoril. Vždy víťazil nad prírodou, i keď v tomto prípade prírodou nemou, neschopnou sa až tak brániť. Občas dokázala zaskočiť ľudí a zem čierna uhoľná ich niekedy pochovala. Nie jeho. Vždy len jeho blízkych priateľov a známych, ktorí to šťastie ako on nemali. Jemu sa to vždy vyhýbalo a on ako víťaz, i keď poznačený smútkom pozostalých, vtedy trpieval. Podarilo sa mu dostať až sem ďaleko, do Ameriky, o ktorej vždy toľko sníval, že tu bude môcť začať život nový a bezúhonný. Ono ho aj taký mal a darilo sa mu vždy a všade. Pracovník naviac to bol veľmi dobrý, a tak sa mu úmernej a zaslúženej odmeny dostalo.
Priateľka a jej rodičia začali na neho tlačiť, aby sa rozhodol, čo najskôr a zachránil i jej česť, ktorú jej svojím blízkym vzťahom s ňou aj tak trochu narušil. Situácia sa začala vyostrovať a on strácal pevnú pôdu pod nohami a začal sa nejako poddávať. Vzťahy boli veľmi napäté a Pepovi sa po prvýkrát v živote začalo všetko rúcať. Nemohol a nebol schopný už dlhšiu dobu čeliť obrovskému tlaku a rúcal sa psychicky priamo pred jeho priateľmi, ktorí s ním prišli z domoviny. I oni pretrpeli nekonečné čakanie v tábore a potom to neustále vyšetrovanie cudzineckej polície a americkej ambasády vo Viedni. Bol tam veľmi často, aby si ho mohli dobre preveriť predtým než mu dajú konečne súhlas, že môže odísť do krajiny, v ktorej si vysníval svoj život. Začínal byť aj z toho dosť nešťastný a ani si už neveril, že sa mu to niekedy podarí. Ono sa mu to podarilo, lebo sa nikdy nevzdával a veril v to spravodlivé dobro, ktoré každého raz postretne. Mal veľké plány, že si tu založí rodinu a bude mať šťastný život.
Všetko sa mu rúcalo a už to viac nedokázal zvládať. Bol vo veľkom strese a naozaj nevedel, čo mal so sebou robiť. V jedno krásne slnečné ráno sa vybral na cestu a šiel, šiel, až ta došiel, kde Holúbky poletovali. Boli nádherné biele a občas mu jeden na rameno prisadol, ako keby mu niečo chcel aj povedať. Pepa, tomu jazyku vtáčiemu nerozumel a nevšímal si to až tak veľmi. Zrazu holúbok padol na jeho rameno a on ho prebudiť už nemohol. Pepove tuhé telo padlo ešte na rosou posiatu trávu a posledný jeho dych teplý, zrazil kvapôčky rosy zo stebielok trávy na zem studenú, ktorá sa ešte len prebúdzala z chladnej noci.
Svetská žiara sa na oblohe zrazu zjavila, keď dušička jeho sa do nebies dvíhala, kde ho už len pokoj čakal a kde starosti neexistovali…

Omeškal som sa dva týždne a už som mu nemohol nič povedať, ani len to posledné zbohom. Iba som sa dozvedel tú neuveriteľnú správu, že Pepa tento raj, na ktorý sa tak vždy tešil, opustil. Prestúpil do raja iného, kde sa už obávať nemusel ničoho. Smrť si zobral dosť neúprosne, na strelnici, keď si namieril pušku proti sebe a stlačil spúšť. Guľky mu vleteli priamo do srdca a už mu ani privolaná rýchla zdravotná služba pomôcť nemohla prinavrátiť život…
V tom čase tu bol na návšteve aj náš veľmi dobrý a známy herec Ivanko Mistrík. Dosiaľ ma to dosť mrzí, že som nemohol ani pozdraviť môjho obľúbeného herca a tobôž nie prehovoriť s ním slovíčko alebo dve. Chcel mať súkromie, a tak som to samozrejme rešpektoval. Žil tam u nás u rodiny spod Tatier tri týždne. Bolo to v roku 1979. Neskoršie som sa dozvedel práve od tých známych, že si život zobral tiež spôsobom tým istým.

Zastrelil sa…

23. časť

Ešte stále mi v ušiach zaznievali burácajúce výstrely, ktoré sa rozprestierali dolinou. Potom nastalo už len veľké ticho. Vtáčiky tiež stíchli, akoby vzdávali posledný hold na počesť stratenému synovi. I potom ešte dlho pretrvávalo hrobové ticho. Smútok nastal, keď niekto naveky odišiel niekam do neznáma, odkiaľ návratu už nieto. Niekde, kde sa všetci dobre poznajú sediac za bielym prestretým stolom a ako svojho ho vítajú…

Smena bola ako vždy plná všelijakých prekvapení a zábavnych príhod. Scotty to akosi celé dirigoval. Však bodaj by aj nie, keď mal prstom najbližšie na tú zázračnú gombičku, ktorá nás alebo nechá vydýchnuť, alebo hnať sa ako bez duše z jednej hodiny do druhej.
Bol to veľmi jednoduchý človek, drobnej postavy a syn lekára. On toho veľmi veľa po ňom nezdedil a ani nemohol. Mal Down Syndrome, a tak sme ho aj tak brali, hoci sme to my cudzinci, zo začiatku nevedeli a ani sme nemali odkiaľ. Považovali sme ho za seberovného, dokonca bol pre nás niečo viac. On vedel anglicky a my ani ceknúť.
V kuchyni bolo veľmi sparno, nakoľko sa tam stále vyváralo. Mali sme toho dosť, hlavne večere bývali veľmi veľké a tých tanierov bolo na tisíce. Snažili sme sa ich vždy načas poumývať, aby mohli do nich bez prerušenia podávať jedlá. Voňalo tam fantasticky. Občas aj nám dali, aby sme si zajedli. Väčšinou to boli maškrty, zmrzlina alebo kus torty. Niekedy zase poháre ovocia. Malo to osviežujúcu chuť a človek sa cítil naozaj príjemne. Tu som sa aj naučil jesť po prvýkrát žltý melón, ktorý som doma nenávidel. Vadila mi tá jeho chuť. Chutilo to vždy nejako čudne, tak som si ho už potom ani nikdy nedával. Naposledy som ho jedol asi koncom päťdesiatych rokov na Orave a celkom sa mi sprotivil, lebo mal chuť ako burgyňa, nezáživnú a doslovne protivnú. Tu som to jedol po toľkých rokoch znovu a ten citrón urobil svoje. Odvtedy som sa už nedokázal zastaviť a melón sa stal mojím obľúbeným ovocím. Keď je dozretý je sladučký ako med. Ešte radšej som ho mával, keď bol prezretý a mäkkučký ako vankúšik. Šťavnatý a neuveriteľne dobrý…
Scotty miloval zmrzlinu. Najviac jahodovú, poliatu čokoládou, až v nej zmrzlina plávala ako loďka. I ja som si ju veľmi obľúbil. Vanilková bola výborná tiež, najmä keď plávala v tekutej čokoláde. Dostali sme ju vždy ako odmenu za to, že sme stíhali taniere včas poumývať a Scotty, náš šéf, to všetko lietajúcimi rukami ukladal pekne do kontajnerov.
Šéfkuchár bol chrapúň a drzák. Nikto ho nemal rád. Prakticky nikto, lebo nemal s nikým súcitu a čašníkov prepúšťal ako na bežiacom páse. On bol tým najvyšším šéfom celej kuchyne a jedálne. Zákazníci si ho k stolom volali ako operného speváka, ktorý im potom aj pekne vždy zaspieval, kúzliac vareškou pred nimi všakovaké jedlá na panvici z mosadze, sediacej nad ohníkom z liehu. Vyzeralo to krásne, občas sme aj nazreli do jedálne, keď kúzlil rukami a zákazníci sa len tak rozplývali. Vždy sa mu veľké poďakovanie ušlo a on, ako Pavarotti po odspievaní árie dôstojne sa rozlúčil so svojím obecenstvom a vytratil sa za veľký zamatový záves, ktorý bol pri vchode do kuchyne. Popretieral si vždy spotené čelo červenou šatkou, ktorú mal okolo krku ovitú.
V kuchyni bolo ešte horúcejšie, lebo vonku veľké teplá obliehali celý rekreačný rezort. Naviac tá vlhkosť vzduchu bola neznesiteľná…

Niečo zrazu preletelo spoza mňa a zasiahlo to Scottyho. Ten sa pozrel namosúrene, vypol mašinku, načrel do kontajnerov a spustil ten najhroznejší koncert, ktorý nemal konca. Začal vo veľkých dávkach rozbíjať všetky taniere. Všetko aj z pásu vytiahol i to, čo nebolo ešte vonku a usušené. Bolo to niečo hrozné a ja som dlho neváhal. I po nás začal hádzať taniere a mal som problémy, aby som sa im vyhol a nebol zasiahnutý. Vedel som presne, kto to hodil. Bol to chalan za mnou a uškŕňal sa.
My sme v tom okamihu ani nevedeli, kde sme sa mali uhýňať. Boli to ako salvy z kaťuše, jedna za druhou v plnej sile a taniere sa trieštili na stenách a stoloch. Trvalo to len chvíľku a ja som sa stihol pozviechať z toho šoku. Vybehol som mimo zásahu a hnal som sa rýchlo ku Scottymu. Chytil som ho okolo ramien a po slovensky som mu povedal „Zastav!“ Hneď prestal a pomaly som ho viedol ku chladničke. Otvoril som dvierka a ukazoval prstom, čo z nej chce. S radosťou ukázal na jahodovú zmrzlinu a nádobku s tekutou čokoládou. Vybral som obe nádoby a odniesol som ich k stolu, kde som Scottyho pekne usadil. S radosťou sa posadil, ruky si vyložil a pekne sa oprel, akoby sa tešil na hostinu. Vybral som najväčšiu misku a lyžicou som načrel hlboko do nádobky s jahodovou zmrzlinou. Trochu som sa pohral a potom pomaly som dával jednu lyžicu za druhou. Keď už myslel, že som mu dosť nabral, oči mu zaujúkali a ja som potom nalieval pomaličky čokoládovú polevu hľadiac mu rovno do očí, aby som postrehol jeho signál. Sirup sa pomaly usadzoval v miske a i zmrzlina sa začala už aj trošku roztápať, keď tu očkom mrkol. Bolo to znamenie, že už to je tak ako to má byť. Znovu sa tými jeho modrastými očami pozrel do mojich a začal pomaličky ujedať. Pohladil som ho po vlasoch a on šťastne zahamkal. Bol spokojný a v nebi. Všetci sledovali toto divadlo s napätím. Trvalo to asi pätnásť minút a zloba bola zažehnaná .

Scotty bol pripravený a zodvihol sa ako veľký víťaz. Nozdry sa mu otvorili dokorán a spokojne si utrel ústa servítkou a akosi dôležito zakašľal. Pobrali sme sa v objatí k mašinke. Počkal na mňa a bez akéhokoľvek verbálneho prejavu sa ma hlavou spýtal, či som už pripravený. Ja som sa zaradil v mojom priestore, kde som stál za pásom z druhej strany a kývol som hlavou vpred a on pomaličky a víťazoslávne uviedol pás do pohybu. Bolo to pekné ako málo človek niekedy potrebuje na to, aby bol šťastným…
V ten večer nám bolo všetkým dobre, lebo tam bola zase výborná atmosféra. Bola to jedna z príhod, ktorú som tam hneď na úvod zažil.

Víkend bol na dosah a ja som si na každý pravidelne plánoval nejaký výlet. Často sme si vybehli do New Yorku a strávili tam krásne chvíle. Popozerali sme si staré dobré miesta a strávili noc v našom hoteli Latham, ktorý tam bol. Kúsok iba od Empire State Building, ktorý sa týčil v strede Manhattanu. Potom zase pekný kúsok odtiaľ boli známe Dvojičky, ktoré už ani jeden deň po 11. septembri 2001 neprežili…