Príbehy

24. časť

Víkend bol tu a ja som sa odobral pešo asi tri kilometre, aby som stihol odchod autobusu Trailways Lines do New Yorku, kde som mal dohodnuté stretnutie s Mirom. Nevidel som ho asi niečo vyše polroka, odkedy som odišiel z Rakúska. On v tom čase býval vo vedľajšom štáte New Jersey v Edisone. Dohodli sme sa, že sa stretneme v hoteli Latham, aby som znovu prežil tie chvíle, kde som začínal ešte prednedávnom po príchode do Ameriky.
Dorazil som na autobusové nádražie na 41. ulici a on tam už vyčkával. Mal so sebou auto, takže sme sa zviezli do hotela, hoci prechádzka by mi vôbec nevadila.
Mal som jednu tašku a v nej to najnutnejšie, zo všetkého po páre a osobné potreby, nevyhnutné na hygienu. Mydlo, šampón a samozrejme aj uterák som nepotreboval. Všetko tam bolo na izbe a každý deň nám menili bielizeň.

V Hoffbrau, sme si dali to tradičné, čo tam bolo. Ja som v ten deň mal chuť na kapustu, kura a zemiakove pyré. Akosi mi to vtedy zachutilo.
Spokojnosť bola na oboch stranách a bol čas ísť sa pozrieť tam, kde sme to mali naplánované. Na Sochu Slobody – The Statue of Liberty. Prechádzka bola nádherná a nám aj celkom pekne vytrávilo.
Neďaleko Dvojičiek bol menší prístav, odkiaľ pravidelne odchádzala turistická loď, ktorá zakončila svoju púť pri ostrove, kde sa Dáma s fakľou a ústavou vypínala nad celým okolím. Neviem koľko nás tam vtedy asi išlo, ale dosť. Lístok za toto všetko stál päť dolárov. Po dorazení k ostrovu sme sa všetci vyhrnuli a zamierili ku vchodu podstavca tejto bohyne slobody a múdrosti. Niektorí postávali ešte chvíľočku vonku, lebo nával bol naozaj dosť veľký. Zamierili sme spolu s celou skupinou. V hale nebolo veľa miesta, a tak sme sa tam dosť tlačili, zatiaľ čo sprievodca hovoril dosť podrobne o histórii a Francúzoch, ktorí túto sochu venovali Amerike ako prejav vďaky. Moja angličtina bola vtedy po takmer piatich mesiacoch v Amerike už omnoho lepšia a dosť som rozumel. Ani Ruda som už nepotreboval, dokonca som mal pocit, že ja som sa pomaly stával jeho prekladateľom. On naďalej ovládal veľmi dobre písanú angličtinu, akurát tá konverzácia mu trochu viazla.
Ďalšie dvere sa otvorili a my sme sa natlačili do miestnosti o poschodie, alebo dve vyššie. Akurát viem, že výťah nešiel až hore, ako som sa dovtedy mylne domnieval. Odtiaľ to boli oceľové schodíky, po ktorých sa každý musel štverať. Bolo tam miesta tak akurát pre jednu osobu. Predo mnou sa dve dievčence predierali a za mnou poslušne postupoval Miro.
Začul som všelijaké jazyky, takže sme tu neboli sami, ktorí sme boli cudzinci. Najviac bolo počuť ľudí z Ázie, ktorých hlasy upútali pozornosť každého. Medzitým som začul aj Rusov ako si navzájom štebotali. Takmer všetko som im rozumel. Občas nejaké jazykové zvraty mi mohli byť cudzie, ale celkový význam ich rozhovoru som pochopil.
Kedysi bola možnosť ísť aj do ruky s fakľou, lenže z bezpečnostných dôvodov návštevu tejto časti zrušili. Bolo naozaj veľmi teplo, i keď už bola polovica novembra a dali sa pocítiť aj prvé ranné mrazíky. Natlačení sme tam boli ako sardinky a už sa asi každý z nás nemohol dočkať chvíle, keď bude stáť ako lodivod na kapitánskom môstíku. Ono to tak presne tam navrchu aj vyzeralo. Ešte bolo toho dosť, čo sme museli zvládnuť, aby sme mohli mať ten pocit, že sme vyšli na Mount Everest a vychutnali si ten pohľad na okolité hory. Bolo teplejšie, lebo to tam aj vykurovali. Po tom namáhavom výstupe by však každý prijal, aby ani radšej nekúrili, čo tam tak teplo bolo.
Konečne prišiel rad aj na mňa a bol som na vrchole, na kapitánskom môstíku. Bolo to presne v hlave sochy, kde mala dáma korunku a cez malinké okienka som pozrel von na okolie. Mal som nádherný vtáčí výhľad na celý Manhattan, Empire State Building, Twin Towers, obrovský Hudsonov záliv a široko ďaleko, kde sa odinakiaľ ani nedalo dovidieť, iba odtiaľto. Je to skutočne nezabudnuteľná spomienka. Stále to človek v sebe uchováva ako len nedávnu návštevu, pretože je to všetko také živé a príjemné si to pripomenúť.
Nepobudol som tam dlho, lebo som musel už ísť, i keď ten pocit bol mnohonásobný a zdalo sa mi, že som tam zotrval celú večnosť. Ustúpil som vľavo, lebo tak sa tam išlo, sprava doľava a potom zase po tých nekonečných schodíkoch rebríku. Miro tiež dlho nepobudol, ale aj jemu sa tak zdalo, že sa dostatočne pohľadom nenabažil. Za ním bol už veľký zástup dychtivých nedočkavcov, z ktorých každý chcel zažiť ten okamih slávy tam hore na najvyššom vrchole a mať ten pocit, že vládne aspoň na chvíľočku nad celým svetom…
Cesta dole tiež trvala nejakú dobu, ale my sme sa už nemuseli toľko ponáhľať, lebo sme dosiahli to, na čo sme sem prišli a spokojní sme sa uberali dole.
Konečne sme dorazili do haly, kde sme začali tento prekrásny výstup. Potom sme už len vykročili na nádvorie zaliate jesenným slnkom. Naozaj sme mali to najlepšie počasie aké si človek mohol len želať pre niečo takéto slávnostné, keď aspoň na chvíľu mohol byť kúskom histórie. Boli sme tu, videli a pokorili!
Do príchodu lode sme mali ešte nejaký ten čas, tak sme sa po ostrovčeku poprechádzali a urobili aj zopár záberov na pamiatku. Všetky majú pre nás obrovskú hodnotu, pretože čas už odvtedy míľovými krokmi pokročil a my si môžeme hocikedy zalistovať v našich knihách spomienok a priblížiť si tie dávno prežité časy.
Loď dorazila a my sme sa na ňu tiež pobrali, aby sme sa mohli dostať naspäť do prístavu, odkiaľ sme tento výlet začali, neďaleko našich Dvojičiek. Po krátkej plavbe sme tam boli a v blízkom parčíku ( Battery Park ) ma Miro vyfotil pred sochou oceľového orla, ktorá bola postavená ako hold z vďaky padlým vojakom v II. svetovej vojne.

Za nami sa týčili aj naše krásavice Dvojičky . V parku sme pobudli ešte nejakú dobu, vyhrievajúc sa na zubatom slniečku, ktoré vyhrievalo akosi viac ako po iné novembrové dni. Ja som ešte urobil detailné zábery spod samotných budov. Hlava sa mi točila, keď som fotoaparátom zamieril do nekonečnej výšavy. Mal som vtedy pocit, ako keby padali priamo na mňa, ale bol to len očný klam, hoci sa tieto krásavice hore trošku vykyvovali, asi tri metre sprava doľava. Samozrejme, bolo to viac z rešpektu, že som sa triasol pod nimi, keď sa mi zdalo, že sa nahýbajú mojím smerom, ako keby chceli na mňa padnúť. Niektoré fotografie sa mi stratili, resp. sa omylom spolu s filmami dostali do koša. Zameral som svoju pozornosť iba na fotky, netušiac tú skazu, čo som si tým spôsobil. Niečo sa ale predsa len zachovalo, a tak mám na ten deň pamiatku.
Nepríjemná správa sa šírila svetom, že 8:46 ráno Septembra Jedenásteho, roku Pána Dvetisíc a jeden pod Dvojičkami zem sa otvorila a pohltila ich. Niet už po nich ani stopy, iba nejaké trosky, ktoré pripomínajú tento hrozný deň, keď teroristi pochovali zároveň s nimi aj vyše tri tisícky nevinných duší, z toho aj veľa detských, ktoré sa tešili zo života, čo ešte len mali pred sebou. Ich očká žiarivé a milé boli naveky násilne zatlačené do jamôk…

25. časť

Večer sa vkrádal do ulíc, ale už akosi rýchlejšie, lebo deň sa skracoval každým okamihom viac a viac. Po našom dobrodružstve sme sa celkom zotavili trošku polihovaním na posteliach a v mysliach sme sa pripravovali na to, čo budeme robiť večer. Jedna z možností bola aj návšteva niektorého z kín na Broadwayi. Nakoniec sme sa rozhodli niekde si vybehnúť, kde bude nejaká zaujímavá spoločnosť, ktorá sa chce zabaviť tak ako aj my. Vybrali sme si náš tradičný Disco-klub. Nemuseli sme ani auto použiť, pretože to bolo iba kúsok od hotela, na Broadwayi. Spoznali sme dve nádherné dievčiny, ktoré sa nám venovali celý večer . Teraz to už bolo omnoho lepšie, lebo sme sa obaja mohli celkom slušne dohovoriť. Zabavili sme sa, niečo vypili a parádne vytancovali naše víly.

Na záver sme sa rozišli dlhánskym bozkom, tradične… Dievčence tiež neboli z New Yorku, boli tam len na návšteve zo západného pobrežia. Dokonca sa mi zdalo, že zo slnečnej Californie, kde som sa tiež chystal ísť pozrieť na všetky tie známe miesta, o ktorých som často čítaval, mysliac, že nejakú známu osobnosť v Hollywoode na ulici stretnem.

Dosť sme sa s Mirom rozprávali aj o našej práci, a tak vzišlo z toho, že možno v blízkej budúcnosti by sme mohli prísť za ním aj s Rudom a zarobiť si o niečo viac, než sme dovtedy zarábali. Miro si už stihol kúpiť aj auto Buick Skylark. Veľmi šikovné autíčko a pohodlné. Dokonca sa mi pochválil, že si ho roztúroval na niečo nad 120 míľ, čo je 200 km za hodinu. Neušiel však očiam bdelých policajtov, ktorí ho pristavili a nasúkali mu poriadnu pokutu. Za každú míľu dostal dolár, takže pokuta bola poriadne mastná, vyše 120 dolárov. Na to musel človek robiť 7 dní, aby si to mohol dovoliť. A ušetriť toľko tiež nebolo jednoduché, keď som mal vtedy iba okolo 1.65 na hodinu, takže jednoduchá matematika mi dala jasne najavo, že takáto hlúposť nie je najrozumnejšia. Mirek bol ale šťastný a nevadilo mu, že to urobil. Keď sme prebehli cez most ponad Hudsonov záliv do New Jersey aj teraz šliapol až na podlahu, aby mi ukázal koľko to dokáže. Tentoraz to nepreháňal a hlavne to netrvalo dlho. Iba asi 10 sekúnd. Mali sme šťastie, lebo široko-ďaleko nijakého policajta nebolo. Bolo to aj veľmi pohodlné auto, a tak som aj ja začal pomýšľat na to, že si tiež musím nejaké kúpiť, aby som mal viac slobody. Ako ten vták, po ktorom sa Mirove auto volalo, Skylark…

Rozprávali sme sa aj o plánoch, že by som išiel k ním pracovať aj ja. Zhodou okolností, bola to tá istá firma, ktorú vlastnil ten starý pán s lámanou slovenčinou z Brooklynu. Vtedy mal iba jedno miesto, a tak to Vilko nezobral. Toto nové miesto, kde Mirek pracoval bolo v New Jersey, v oblasti priemyselných parkov, Dayton-Jamesburgh area. Hovoril mi, že by som nemal dlho váhať a prísť čo najskôr, že on mi môže prácu tam zaistiť. Jednalo by sa výlučne pracovať na nočné smeny a pritom dvanástky. Samozrejme, že tie štyri hodiny boli vždy nadčas. Dlho som váhal ako sa k tomu vyjadriť, ale ten plat ma lákal, nakoľko dostávať 5.00 dolárov na hodinu, je jasný rozdiel a obrovské prilepšenie si. Ďalej aj tie nadčasy, vtedy človek robil už za 7.50 na hodinu, takže peniažky by sa len tak hrnuli…

Bola nedeľa a záverečný deň nášho pobytu. I ten sme využili do tej 15 hodiny a potom bol naozaj čas ísť každý svojou cestou. Rozišli sme sa, ale aj naďalej sme spolu udržiavali kontakt. Mal pre nás už aj byt zaistený, za ktorý platil len on sám. Teraz keby sme prišli ďalší dvaja, tak by platil iba tretinu, a tým by sme si ešte viac pomohli.

Na druhý deň som naklusal do práce na poobedňajšiu smenu, ale v hlave mi už vírili myšlienky, kedy už budem zase doma, lebo už som sa rozhodol a na druhý deň som plánoval ísť si kúpiť moje prvé auto do najbližšej autopredajne. Hneď ráno som odišiel aj s Rudom autobusom do mestečka Stroudsburghu, kde bolo zopár predajní. Plánoval som dať za auto, ktoré samozrejme bolo už použité, maximálne tak do 800 dolárov. Nové by ma vyšlo okolo päť tisíc a to som nechcel moje ťažko zarobené peniaze takto roztočiť. Radšej som sa uskromnil a vybral som si také dosť veľké a pohodlné. Rudo ho vždy volal loď a vravieval mi: „John, poď, ideme do našej lode!“ On ma volal John, ešte predtým aj v Trnave.

To auto bolo o niečo dlhšie a väčšie ako priemerné. Bol to Ford Gran Torino, 1973, Station Wagon, dodávka, kde sa dalo celkom pohodlne spať, keď sa zložili zadné sedadlá. Po všetkých vybavených dokladoch, vrátane poistenia, som konečne mohol na ňom vyjsť slobodný ako vták. Bol to fantastický pocit. Človek sa môže kedykoľvek a kdekoľvek odviezť a zastaviť, keď to chce. Bolo to niečo, čo som predtým nikdy nepoznal a ani nezažil, iba na mojom starom dobrom motocykli.
Išli sme to narýchlo osláviť do najbližšej Pizzerie v obchodnom centre. Zapili sme to malinovkou Coca Colou, hoci teraz ju vôbec nepijem a ani mi nechýba. Kofolu, by som si dal hocikedy. Tá mi najviac chutila a stále chutí. Má prirodzenejšiu chuť a nie takú umelú ako Coca Cola…
Autíčko to len tak hravo zvládalo, kopček-nekopček a ani sme sa nenazdali a už sme s Rudom stáli pred našimi ubytovňami. On do práce nemusel ešte ísť, nakoľko bol nočným výrom a chodieval až po našej smene, už len hrnce umývať. Niekedy aj s takým nechutným pohŕdaním: „Už aby som tieto skurvené hrnčiská nemusel viac umývať a aby som bol konečne zase doma, kde sa už veľmi teším!“ Dosť ho to tu všetko štvalo. Celý ten život, ktorý si vysníval a potom sa prebudil uprostred veľkého močiara, odkiaľ sa nebolo kde pohnúť. Pomaly sa mu všetko pod nohami akosi uvoľňovalo a on mal pocit, že mu už len hlava trčí z bahna. Nevidel v ňom žiadnu záchranu a záhuba bola nablízku. Denno-denne chradol a nemohol sa dočkať toho okamihu, keď ten vytúžený list z našej ambasády konečne dostane. Ale predtým sme si ešte spoločne museli trošku vytrpieť, ale netrvalo to ani až tak dlho…

Po smene som zostal trochu dlhšie a počkal som na Ruda, keď konečne prišiel na nočnú. Bol dosť unavený, ale mi povedal, že on je taký každý deň. Aj som mu hovoril, aby išiel robiť s nami, že nebude mať problémy, nakoľko gymnazisti nerobili na plný úväzok a on by mohol mať príjemnejšiu smenu ako tú nechutnú nočnú a cez deň doháňať zameškaný spánok. Ja som doslova nenávidel nočné, hoci som ich potom aj ja musel robievať. Človek si niekedy nevyberie a robí to, čo mu pomôže, aby mohol prežiť. Však nakoniec všetci tak žijeme a niekedy robíme takú prácu, ktorá nám nemusí vôbec vyhovovať, ale hlavne, že nás uživí. A to je podstata celého procesu prežitia.

Sníval priamo predo mnou a úsmev sa mu rozprestieral po celej jeho neoholenej tvári. On si na to už akosi ani nepotrpel ako kedysi. Pamätám si ho, keď bol vždy vyholený a pripravený stretnúť princeznú. A tých stretol neúrekom. Mal vždy šťastie, ale hlavne ovládal umenie ako na ne. Niečo som sa snažil aj ja od neho priučiť.

Doma mal dovtedy, kým sa nerozhodol odísť, celkom solídny život, aspoň mne sa to tak zdalo. Ale asi som sa veľmi mýlil, lebo odišiel skôr ako ja do zahraničia, s úmyslom zostať natrvalo…

26. časť

Stále mi vŕtalo v hlave, čo sa stane s Rudom, keďže bol stále v takom depresívnom stave. Pomaly sa začal normalizovať, keď tu zrazu z modrého neba blesk šľahol rovno k nám na ubytovňu. Celý natešený mi prišiel na izbu zvestovať tú najlepšiu správu, akú mi mohol v poslednej dobe vôbec povedať: „John, mám konečne dobrú správu z ambasády, že mi v priebehu šiestich mesiacov pošlú víza k vstupu na územie Československa a budem sa môcť znovu vrátiť domov!“ Bol som veľmi šťastný, lebo i mňa to trápilo, keď som ho denne vídaval v tej nepríčetnej nálade a pohľadom, ako keby mi chcel oznámiť, že už nechce ani žiť, ak ho nepustia znovu domov, do jeho rodnej kolísky.
Otca mal už staršieho a doteraz mu aj ja ďakujem za to, že ma uistil, že sa mi vycestovanie do zahraničia podarí, lebo on sa tiež do toho zaangažoval. Nebolo mu tiež všetko jedno, keď o svojho syna prišiel a nebol si istý, či ho ešte niekedy uvidí. Nikto nemohol vedieť, či sa to vôbec podarí, ak sa raz rozhodne odísť dobrovoľne z akejkoľvek príčiny. Po tomto rozhodnutí nikto nikoho nenaháňa, aby sa vracal domov. Nikto nikoho nesleduje, ako sme si to všetci mysleli, keď sme potom chodievali okolo Československej ambasády vo Viedni a obávali sa, aby nás niekto nezatkol a neodviedol do ich tajných miestností. Niečo podobné neexistuje a naviac nikto nemá záujem sa v takýchto veciach angažovať, jedine ak by to bol veľmi kľúčový človek, ktorý môže nejako ohroziť bezpečnosť krajiny.
Ja som bol v najväčšom rozkvete a dával som sa konečne fyzicky už nejaký ten mesiac do poriadku. Všetko nasvedčovalo tomu, že som sa zo všetkého vystrábil a budem na tom už len lepšie.
Behával som denne, okrem nedele, kedy som si dával oddych a iba ľahké fartleky som robieval na uvoľnenie svalstva, pretože počas týždňa som sa veľmi nešetril. Denne som behával okolo 10 a viac kilometrov, maximálne tak 16. Ale i tak som sa držal tej osvedčenej desiatky, pretože tam som bol predsa len doma. Občas som to kombinoval iba 400m behmi, podobným štýlom, ako to robieval náš slávny Emil Zátopek, po tom, čo som si prečítal knihu, ktorú napísali spoločne s manželkou, bývalou svetovovou oštepárkou Danou. Najzaujímavejšie je, že sa obaja narodili v ten istý deň, mesiac a ešte aj rok, čiže 19. septembra 1922…

Kniha bola veľmi pútavo napísaná, a najlepšie som si zapamätal Emilove zážitky a tréningové postupy, ako kedysi tvrdo pracoval, aby sa tak vypracoval, že sa mu podarilo to, čo sa doteraz nepodarilo nikomu – na jedných Olympijských hrách vyhrať beh na 5000 m, 10000 m a maratón, ako jemu v roku 1952 v Helsinkách. Je to výkon, ktorý sa asi len tak niekomu nepodarí a možno aj nikdy…
Behanie v bagančiach v hlbokom snehu ma tiež veľmi zaujalo, a tak som sa i ja snažil niečo podobné robiť, aspoň preto, aby to behanie nebolo príliš nudné. Je to poriadna zaberačka, ktorá sa preniesla aj do mojich výkonov, i keď iba krátkodobých, lebo som ani vo sne netušil, čo ma ešte čaká, čo preruší moje plány a potom ma aj celkovo odstaví od behov…
Ešte doma som behával a zúčastnil som sa zopár cestných behov, hoci som bol len v začiatkoch, keď z guliara a diskára sa stával bežec. To som ešte ani netušil, že ma to tak uchváti. Športoval som vždy viac len rekreačne, aby som sa udržiaval v kondícii, ale hlavne aj kvôli tomu, aby sa moja hmotnosť stabilizovala. Samozrejme, že sa mi to aj podarilo, ale vždy niečo prerušilo tú dobrú náladu.
Jednu dobu som chodieval plávať na priehrady Slovenska a kde sa dalo, tam som si to vyskúšal. Najbližsie bola Bolerázska, čo som si spojil zároveň aj s pekným behom, ktorý som vždy skončil preplávaním priehrady tam a naspäť, potom asi 5 minútový oddych a poďho naspäť domov. Robieval som to každý druhý deň, aby som mal dostatočný oddych medzi týmito zaberákmi. Občas som si odskočil aj na Bukovú, ale tam som už jazdieval mojou z roku 1959 Jawou 250. Bol to už starší motocykel a tak sa mi aj dosť často kazil. Môj sused bol opravár, tak mi s ním vždy pomohol. Nebolo to až také komplikované, nakoľko to nebolo auto, ale iba jednoduchá motorka na jeden valec. Buková bola celkom pekná rekreačná oblasť na vyvýšení za dedinou vľavo. Bolo tam skutočne nádherne v porovnaní s Bolerázom. Boleráz bol viacmenej ako keby len vodná nádrž, ale Buková, to bola paráda. Potom som tam začal jazdievať častejšie. Na druhej strane bola pekná chatová oblasť, kde som mal jedného známeho, ktorý nás nechal vždy prenocovať, najmä cez víkendy. Keď to nebolo možné, tak sme si odskočili na Škarbák, ako sme predtým volali vrch Jahodník. Bola to turistická oblasť kúsok od Smoleníc, aj so slávnou jaskyňou Driny, ktorej spoluobjaviteľom bol Štefan Banič, tiež vynálezca leteckého padáka, ktorý ho aj sám otestoval vo Washingtone v roku 1913, keď zoskočil zo 41 poschodovej budovy pred vojenskou patentovou radou. Na druhý rok, v roku 1914, dokonca vyskočil z letiaceho lietadla a za pár dolárov predal tento úspešný patent vojenskému oddeleniu USA…
Škarbák – to bolo aj naše miesto, kde sme pravidelne ako väčšia skupina motocyklistov jazdievali. Hlavným takým jazdcom bol slávny Veľký Jano, ktorý bol aj silákom a venoval sa silovému trojboju. Bol v tom celkom dobrý, napriek tomu, že sa tomu toľko nevenoval a jeho záujem bol niekde inde a toto bola len akási jeho ďaleká láska. Potom sme chodievali spolu na trojbojárske preteky po celom Slovensku a ja som bol ich fotografista a vždy som niečo zachytil. Dlho som to ale nerobil, lebo za krátky čas som odišiel…

V Mount Airy Lodge som mal výborné podmienky v prekrásnej prírode, či už letnej alebo zimnej. Všade dookola boli len stromy s hlbokými lesmi, v ktorých boli nekonečné chodníčky.
Nielen behmi som sa vyžíval, ale i prírodným náradím, ktoré mi slúžilo na počiatočné kroky v kondičnom tréningu. Pracoval som na sebe dosť tvrdo, aby som sa dostal do čo najlepšej kondície, pretože aj to je jednou z podmienok, ako lepšie čeliť denno-denným stresom, ktorým sa človek v cudzej krajine nikdy nevyhne, keď neovláda jej jazyk a nemôže sa dobre dorozumieť. Najhoršie na tom je, že som sa cítil veľmi dlho menejcenným, nech som bol akokoľvek vzdelaný, a tak tento handicap ma dosť ubíjal…
Vedel som, že je toho ešte veľmi veľa potrebného, aby som sa cítil spokojne. Nič iné mi neostávalo, len sa zaprieť a na sebe tvrdo pracovať. Neskoršie som zistil, že všetka tá moja drina a mnoho času odriekania, keď iní si možno užívali života, sa vyplatila.
Bol som presunutý na iné miesto a nálada ma začala akosi opúšťať, preto som začal vážne uvažovať o tom, že sa vyberiem za Mirom, ktorý mi stále odkazoval, aby som len prišiel, lebo prácu pre mňa má už zaistenú.
Bolo predvianočné obdobie a ja som sa pripravoval na to, ako ho prežijem. Ale ešte predtým ma zoznámili s pani majiteľkou, ktorá aj so svojím manželom ešte v roku 1938 začala v skromnej reštaurácii, ktorá sa potom rozrástla na toto veľkolepé rekreačné stredisko. Trošku vedela po česky, ale už jej to až tak nešlo. Jej synovec riadil celú operáciu a aj vďaka jemu som sa s ňou zoznámil. Zhodou okolností pochádzal zo Starej Turej.
Pani posielala rodine do Československa menšie vianočné poukážky a tak ma poprosila, aby som jej pomohol s prekladom a samozrejme aj s napísaním listov pre jej blízkych. Potom ma aj štedro odmenila. Bol to akýsi môj darček k Vianociam, ktoré i tak boli pre mňa dosť smutné. Tie najsmutnejšie, keď som musel byť sám bez rodiny a domova…