Príbehy

27. časť

Nebolo to ani veľmi dlho po tom, čo som strávil moje najsmutnejšie Vianoce a bola tu ďalšia nepríjemnosť. Pani majiteľka náhle zomrela. Bol to pre mňa obrovský šok, pretože som vôbec netušil, že bola tak blízko k posledným okamihom tu na zemi. Stále som si ju predstavoval tak, ako som ju videl pred dvoma týždňami a aj ako sme sa pozdravili. Odišla tak neočakávane a bez rozlúčenia. Možnože to jej posledné, „Želám Vám taktiež príjemný deň!“ bola jej rozlúčka so mnou. Bola stále veľmi vitálna a tak rýchlo a neočakávane odišla? Stále mi to vŕtalo v hlave, ale musel som uznať, že mala dobre cez osemdesiat rokov, takže čas bol neúprosný a pánbožko si ju k sebe povolal…

Miro sa mi znovu ozval a pýtal sa kedy prídeme aj s Rudom, nakoľko má všetko pripravené, prácu a aj ubytovanie v spoločnom byte v mestečku Edison. Pomaly sme sa obaja začali chystať, ale ešte sme nejaký ten deň pracovali, aby sa doriešili finančné záležitosti s vyplatením všetkých peňazí, aby sme nemuseli znovu naháňať osobné oddelenie. Zotrvali sme ešte asi tri alebo štyri dni, keď sme boli nakoniec pripravení odísť a presunúť sa do nového miesta, kde budeme zase znovu začínať, veriac, že v lepšom. Moja angličtina bola už na solídnej úrovni a Rudo tiež niečo vedel povedať, takže neboli problémy konečne z hniezda vyletieť.
Vyrazili sme hneď po našom poslednom obede na starom mieste, pretože cesta k Mirovi mala trvať asi šesť hodín, takže sme to mali v pohode zvládnuť a prísť tam skôr, aby sme mali čas aj na obhliadnutie nového bydliska, kým sa Miro nevráti z poobedňajšej smeny niekedy tesne po polnoci. Všetko sme mali, presnú adresu aj telefón, takže sme nevideli problém v tom, ako sa tam dostaneme. Mira sme sa nepýtali na detaily, akurát nám povedal, kde máme z diaľnice vystúpiť a ešte nejaké informácie, ktoré som si ani ja, ani Rudo správne nezapamätali. A to bola veľká chyba, lebo sme cestovali takmer ako dobrodruhovia pri objavovaní Ďalekého Západu, hoci sme tento raz išli smerom na východ, z Pennsylvánie do štátu New Jersey. Konečne sme odbočili z diaľnice a dostali sa na hlavný ťah smerom do centra mesta. Motali sme sa nejakú dobu, pokiaľ sme niekoho našli, čo nás naviedol správnym smerom, pretože tu sa ľudia nestarajú ani o vedľajšiu ulicu. Nevedia ich názvy, pretože oni sú v aute a do toho ich miesta sa dostanú aj poslepiačky. Konečne sme už boli v tej správnej časti mesta, ktorá sa volala York Drive. Teraz už len to číslo aby sme našli. Trvalo nám to chvíľočku, kým sme sa mohli zorientovať, ale nakoniec sme sa tam konečne dostali. Potom som zistil, že sme okolo toho miesta prešli aspoň päťkrát, ale sme si to vôbec neuvedomovali. Bolo už tesne po polnoci, a tak Miro by už mal každú chvíľku z práce doraziť. Keď trošku meškal, mysleli sme si, že sa po ceste zastavil niekde v obchode alebo aj na pive, ale za chvíľočku sa určite dostaví. Však už len asi za pár minút…

Čas utekal a jeho nikde. Vtedy mobily ešte neexistovali, takže sme nemali žiadnu možnosť sa s ním skontaktovať. Už sme aj niekde dovnútra chceli zaliezť a zohriať sa, lebo zima vonku len tak trešťala a naviac bolo už dobre po tretej hodine ráno. Sedeli sme na predných sedadlách a ja som vykuroval motorom, aby sme nepomrzli. Muselo byť dobrých mínus dvadsať stupňov Celzia a my sme to poriadne pociťovali. Nakoniec som však musel motor vypnúť, aby sme nerušili ľudí, bývajúcich v bytovke. Zabalili sme sa do tých našich diek a podriemkávali trasúci sa . Už sa aj rozvidnievalo, ale Mira stále nikde nebolo. Začali sme mať aj všelijaké pocity, že čo sa mohlo stať, keď stále neprichádzal…
Konečne okolo deviatej hodiny dorazil domov aj s nákupom. Keď nás zbadal, tak bol veľmi prekvapený, že sme už tu a hneď nás pozval do nášho nového bydliska. Premrznutí na kosť sme obaja vpálili dovnútra a chytro vbehli do kuchyne, aby sme si mohli dať horúci čaj.

Dozvedeli sme sa, prečo Miro neprišiel skôr. Niekto nemohol prísť do práce kvôli chrípke, tak ho majster požiadal, aby ostal pracovať aj na nočnú smenu a on netušiac, že prídeme v noci, súhlasil. Dlho sme sa zahrievali, ale nejako to veľmi dobre nešlo. Obaja sme poriadne nachladli a ja som si uvedomil, že prešiel presne rok, čo som sa takto zle cítil…

Lekár ma vyšetril a zistil, že mám zápal pľúc. Nasadil mi antibiotiká a dlhý odpočinok. Aká irónia, však sa mi to isté stalo aj presne pred rokom a tiež vo februári. Nemohol som ani hneď do práce nastúpiť, a tak som sa prvé štyri týždne liečil doma. Miro to všetko v práci zariadil a ja som sa mohol v kľude vykurírovať. I keď som nemal mesiac príjem, mal som ešte niečo našetrené, takže to nebol príliš veľký problém, dokonca aj keby som musel byť rok bez práce. Auto som mal vyplatené a taktiež poistku na celý rok. Rudo zatiaľ s Mirom chodievali jeho autom do práce, ktorá bola asi tridsať kilometrov od miesta nášho bydliska.

Konečne sa začala jar prebúdzať a ja s ňou. Všetko začalo pekne oživovať a aj prvé púčiky sa objavovali na stromoch. Dni boli nádherné, slnečné a tie chmúrne v dávnom zabudnutí. Bola to skutočne nádherná jar a ja som sa práve aj vďaka tomuto akosi rýchlejšie pozviechal a bol pripravený začať pracovať.
Konečne som mohol nastúpiť do práce. Bola to už predtým spomínaná firma, ktorej majiteľom bol ten postarší pán, rodák z Košíc, čo vlastnil aj ďalšiu firmu v Brooklyne. Tu bol v čele jeho príbuzný, ktorý pochádzal z Čiech. Pekne sme sa zvítali, lebo Miro mu už o mne čo-to povedal, takže to boli viac-menej formality, ktoré i tak musel urobiť, aby to všetko bolo oficiálne. Jeho meno som už zabudol, ale boli sme s ním zadobre, nakoľko sa s ním dalo celkom dobre vychádzať. Čo bolo potrebné, to som urobil, takže všetko to išlo pekne od začiatku tak, ako sme si obaja predstavovali. Po ukončení pohovoru som podpísal pracovnú zmluvu a bol som nadmieru spokojný s finančným odmeňovaním. Predtým to bolo iba 1.65 a teraz trikrát toľko, päť dolárov na hodinu. Naviac sme mali zaplatený polovičný príplatok za nadčasy a niečo naviac, keď sme robievali nočné. Teraz tu už bolo iba záverečné fotografovanie, aby som sa mohol stať oficiálnym zamestnancom tejto firmy. Usmievať som sa neusmieval, ale ani som sa nemračil. Na fotografii som taký niekde v strede, ani mastný, ani nemastný. Mal som šťastie a dostal som tu prvú zamestnaneckú vizitku, pretože dovtedy som nikde žiadnu nepotreboval.
Toto bola menšia fabrička, v ktorej boli hlavne väčšie skladovacie priestory o rozmeroch približne 40 x 80 metrov, čiže ako menšie futbalové ihrisko…

28. časť

Zo začiatku sme všetci traja pracovali na dennú smenu, a tak sme jazdili iba Mirovým autom, aby sme nemuseli zbytočne márniť peniaze na benzín. Ono by to ani nemalo logiku, aby sme oba naše tátoše osedlávali každý deň, tak sme sa len skladali na benzín a všetky mechanické údržby. Naviac Miro chcel jazdiť iba na svojom Skylarku a ja som šetril moju veľkú dodávku Ford Gran Torino, parkujúcu pred bytovkou. Zaúčanie sa na nové remeslo mi vôbec nevadilo, pretože istota práce tu bola vždy nulová a ak človek chcel prežiť, musel byť pripravený na všeličo možné a vyberanie si, čo bude alebo nebude robiť, by ho ďaleko nedoviedlo. Iba asi tak na ulicu, kde by musel spávať v kríkoch, v kartónových krabiciach, bez hygieny a zapáchajúci ako posledný kojot. Naviac väčšinou títo pouliční bezdomovci radi holdujú fľaštičke, ktorá vždy zanechá nejaké stopy na ich dychu…
Hala bola pekne veľká a mašinky boli jedna vedľa druhej. Hluk bol zodpovedajúci tejto výrobe. Vyrábajú tu plastické vrecúška na ovocie a zeleninu ako na čerstvú tak i mrazenú. Tie na mrazenú boli trochu iné a i kvalitnejšie. Mašinky obsluhovali len skúsení pracovníci. Miro bol jedným z nich, nakoľko tu pracoval už vyše polroka. Teraz som si spomenul, že tam bol ďalší mladý pán, presne môj ročník, ktorý pochádzal tiež z Bratislavy a spoznali sme sa čisto náhodne ešte vo Viedni. Myslím si, že to mohlo byť v období, keď sme čakali na víza a asi sme sa stretli na jednom z pohovorov na americkej ambasáde vo Viedni. Nie som si tým už istý, ale to si pamätám, že som u nich aj párkrát prenocoval, pretože som vtedy býval 35 kilometrov od Viedne, v Traiskirchene. Zaujímavosťou bolo aj to, že sme boli v tom istom znamení, on bol asi o pár rokov mladší, aspoň tak si to matne pamätám. Najviac sa pamätám na jeho manželku. Bola to veľká krásavica a veľmi mi pripomínala Milušku Voborníkovú a tiež pochádzala z Čiech. Hneď som si s ňou porozumel a boli sme dobrými priateľmi. Teraz, keď som ich tu úplne náhodou znovu stretol, to bolo veľmi príjemné stretnutie takmer po roku. Stýkali sme sa často, pretože bývali iba asi sto metrov od našej bytovky. Adresu mali presne takú istú ako aj my, akurát číslo bolo iné. Sám sa čudujem, že som si na nich takto čisto náhodne spomenul, pretože som už na nich aj zabudol a ani som ich nevidel 40 rokov. Určite by som sa s nimi znovu rád stretol, ale nepamätám sa už na ich mená a nemám ani potuchy, ako by som ich vôbec našiel…

Práca nebola náročná, akurát si vyžadovala dosť veľkú pozornosť, pretože cievky sa točili a ja som musel sledovať naraz asi štyri alebo päť a nesmel som z nich spustiť oka ani len na chvíľočku. Ak som si nedal pozor, všetko sa začalo zamotávať a potom sa s tým človek musel dosť narobiť, kým to znovu dal do pohybu. Samozrejme tiež vedúci prevádzky sledoval ako sa činíme, nakoľko sme museli určitú časť vyprodukovať. Odberatelia nemali s nami zľutovanie. To som ale chápal, pretože aj oni v obchodoch museli mať dostatok zásob plastových vrecúšok, ináč by zákazníci neboli príliš spokojní. Bolo to zaujímavé, keď som sa naťahoval po vrecúšku na špuľke v obchode a spoznával som naše výrobky. Vždy mi bolo tak príjemne pri srdci, keď som zistil aké sú veľmi praktické. Preto sme sa aj v práci snažili ich vyprodukovať čo najkvalitnejšie. Všimol som si, že občas boli príliš jemné, a tak sa veľmi ľahko trhali. Vadilo mi to, že sa v našej prevádzke toľko šetrilo na materiáli a tým aj na hrúbke a pevnosti. Lenže tým zároveň sa vyprodukovalo väčšie množstvo, za čo zinkasovali aj viac peňazí. Dlho to však nevydržalo a my sme museli pridať trošku na hrúbke, aby vrecúška mali dostatočnú kvalitu a trvanlivosť. Suroviny, plastické guľôčky, boli vo väčších balíkoch vzadu v sklade. Chodieval som pre ne na vysokozdvižnom vozíku a privážal som vždy celé palety, aby som mal dostatočné množstvo surovín. Boli tam ešte aj iné materiály, ako farby, nejaký poprašok, vazelína na mašinky, ktoré išli 24 hodín, takže potrebovali aj dobrú starostlivosť. My sme prakticky robili aj údržbárov, ale ja som z toho v začiatkoch ešte takmer nič nevedel, preto to všetko vždy robil Miro, ktorý sa premenoval na Majka-Mike, takže odteraz ho už budem volať len Mike (Majk). Darilo sa nám veľmi dobre a čas len tak letel, že som sa ani nenazdal a prišla tá správa, že náš Rudo už dostal povolenie a víza na prinavrátenie sa domov, kde sa tak veľmi tešil…
Zaujímavé je na tom, že to bolo asi prvého mája. Rudo bol veľmi šťastný a celé posledné dva dni sa s nami lúčil. Našťastie bol víkend a my sme nemuseli ešte cez víkendy pracovať. Rudo bol na jednej strane veľmi šťastný, ale na druhej strane sa mu až tak veľmi nechcelo odísť, pretože s tou akousi nostalgiou vedel aj jednu vec, že sa už nikdy v živote nemusíme uvidieť. Bolo to také každodenné dlhé lúčenie a pokračovalo ešte aj v noci, keď sme už ležali v posteliach. Bol som to hlavne ja, lebo Mike mal svoju izbu, pretože tam býval už dlhšiu dobu, ale my s Rudom sme bývali v jednej izbe, ktorú prednedávnom niekto opustil. Už si ani nepamätám kto, hoci to bol niekto z mojich známych, ešte z utečeneckého tábora. Rudo spomínal na svoje mesto Trnavu a na rôzne zážitky a zároveň sa veľmi tešil, že bude môcť znovu robiť svoju prácu. Aspoň si to tak vysníval, hoci vedel, že za nezákonné opustenie krajiny je trest odňatia slobody na jeden rok. Jemu ho zmiernili na šesť mesiacov, ale tá skúsenosť ho dosť poznamenala, na čo nikdy nechcel zabudnúť a vždy na to spomínal dosť negatívne. Tie posledné noci boli dlhé, a tak sme vyspávali dlho až do obeda, ale jemu to nevadilo. Povedal by som, že mu to vyhovovalo, ako keby sa pripravoval na ten časový rozdiel, ktorý bol šesť hodín. Hoci to aj tak robil nesprávnym spôsobom, pretože by mal chodiť spávať o štrnástej na obed a vstávať o 21 hodine , aby bol preorientovaný na európsky čas. Mal to celkom prehodené, ale asi mu to nevadilo.

Nastal čas ísť do New Yorku a odviezť ho na Kennedyho Airport, a tak sme sa tam všetci traja vybrali. Z Edisonu to až tak ďaleko nebolo. Po chvíli sme vybehli na Turnpike – diaľnicu za poplatok, čo nás v začiatkoch šokovalo. Táto diaľnica mala šesť jazdných pruhov v oboch smeroch, čiže spolu dvanásť, čo bolo neuveriteľné. Samozrejme, že mýtu sme sa nevyhli. Bolo to pol dolára a platili sme to na rampách, kde pracovníci v búdke očakávali peniažky, ktoré vždy rýchlo zhrabli a dali nám lístok, ktorý sme si potom museli vystrčiť za okno, aby bol viditeľný. Niečo podobné som potom ešte zažil neskoršie v Oaklande, keď sa prechádzalo cez záliv do San Francisca.

Rudo vystúpil z auta, ktoré sme zaparkovali na letištnom parkovisku Kennedyho Airportu a odtiaľ sme ešte mali pekný kúsok na jeho nástupište, kde sme ho vyprevadili. Už sme stáli v hale a on si vyzdvihol svoju letenku, lebo dosiaľ ju nemal v ruke. Dosť často sa to stáva, že až priamo na letisku ju dostanete a toto bol ten prípad. Nejako sa mimoriadne netešil, asi mal stále tie predstavy, že sa naposledy vidíme a veru neviem, aké mal pocity, či si to náhodou nechcel rozmyslieť, ale nemohol. Mal staršieho otca už na dôchodku a i mama nebola najmladšia, a tak to nebolo iba sebecké rozhodnutie vrátiť sa, ale tiež nechcel, aby sa s nimi nemohol rozlúčiť, ešte kým sú tu. Teraz sú už obaja v nebíčku. Rozlúčili sme sa a Rudo sa pobral do tunela, kde sme ešte na neho chvíľočku mávali, až kým sa nám celkom nevytratil z výhľadu…

29. časť

Lietadlo sa pomaly vzďaľovalo z parkoviska leteckej spoločnosti Lufthansa a my sme Ruda v ňom ešte mohli vidieť. Mávali sme mu ešte aj tu, až kým sa lietadlo nezatočilo a začalo sa presúvať smerom na štartovaciu dráhu, ktorá bola asi pol kilometra odtiaľto.
Nikdy nikomu nezávidel a vedel sa uskromniť i s tým, čo mal. Peniaze u neho nemali dlhú históriu. Žil zo dňa na deň a nikdy sa neobával, že ďalšie sa k nemu znovu nezatúlajú. Peniaze ho zbožňovali a vždy sa k nemu chodievali predvádzať. On len tak jemne nastrčil ruku, trošku ju pootvoril a oni skočili do jeho rozohriatej a dychtivej dlane. Tiež vedeli, že dlho sa u neho nezohrejú a budú pokračovať v ďalšom dobrodružnom kolobehu, pretože je to ich jediný životný cieľ, aby sa čo najviac premiestňovali a tým obšťastnili čo najviac sŕdc.
Bol výborný fotografista, ale kým bol ešte doma, tak v poslednom čase robil iba kameramana. Spojil sa s dramaturgom Petrom a spravili spolu nejeden úspešný dokumentárny film. Stala sa z nich nerozlučná dvojica, ktorá žila veľmi bohémskym životom. Ja som im to tak trochu aj závidel, ale v dobrom, a zároveň som im to aj doprial. Peter bol mimoriadne talentovaný hovorca, ako ich už dnes nazývajú, a bol schopný si všetkých súdruhov dostať na svoju stranu. Svojou obrovskou slovnou zásobou bol veľmi prezieravý ako líška, ktorá vedela ako má na všetkých ísť. Nedokazoval to však iba v tých vyšších kruhoch, ale i v súkromnom živote, keď ani jedna krásavica neodolala jeho šarmu. Ony doslovne vyhľadávali jeho spoločnosť, a tak sa s ním niekedy zatúlali dve aj tri a on chudák mal toho dosť.

Rudo sa mi potom, po návrate domov, za nejaký čas mohol konečne ozvať. Tu však zakrátko zistil, že jeho doba už prešla a nič z toho, čo kedysi tak úspešne robieval viac robiť nemohol. Bol na čiernej listine. Nikto ho už viac nevyhľadával a on si po chvíli nevrlý uvedomil, že je to už všetko preč a v zabudnutí. „Do kelu, takto som si skurvil celý život!“ a kopol prudko do prázdnej krabice, ktorá sa rozletela po celej izbe až kúsky lietali ako páperie vo vzduchu, až sa konečne ako prach usadili na zemi. Toto všetko a i iné veci som sa potom od neho dozvedel z našej spoločnej korešpondencie. On už mohol písavať aj telefonovať, pretože ho odstavili na vedľajšiu koľaj, ale vycestovať už nikde do zahraničia nemohol, ani do Maďarska a ani do Poľska. Cestovný pas mu na večnosť odňali, aby viac nemohol zažiť nič iné, ako len tú nenávisť, ktorou ho na každom kroku častovali ako kriminálnika. Keď sa vrátil z väzenia, bol už opečiatkovaný a vždy mu to na oči „vyhodili“, aby nezabudol, že to bol práve on, ktorý sa snažil vrátiť sa a „oni“ ho už do ničoho nenútili. On bol ten, čo to tak chcel, takže jeho občianske práva mu už neprinavrátili. Odvtedy robil rôzne práce, ktoré boli nedôstojné jeho osobnosti. Predtým, keď odchádzal do emigrácie, odchádzal ako niekto, ktorého ako filmára poznalo veľa hercov a spevákov a tiež súdruhov z Jednotných roľníckych družstiev, ako aj predsedov miestnych a mestských národných výborov. Mal z tých čias krásne zážitky a spomínal aj na stretnutie s Karlom Gottom, keď žil istý čas v Prahe a býval na tej istej ulici, kde vtedy býval aj Karel Gott…

S Mikom sme jazdievali naďalej, ale chodievali sme teraz už len dvaja a Rudo nám začal dosť chýbať. Bol predsa len svetákom a my sme v tom boli neznalí. Situácia sa trošku zmenila a začali sme robievať nočné dvanástky, od osemnástej do šiestej hodiny štyrikrát v týždni. Nám tie dlhšie smeny veľmi vyhovovali, pretože sme potom predsa len mali tri dni voľna a to nebolo zle. Najhoršie ale na tom bolo to, že to boli nočné, pretože okolo polnoci sme boli dosť unavení a únava sa len stupňovala. Na Východnom pobreží sú sparné letá. Skrátka bolo to na nevydržanie. Cez deň sa ani nedalo poriadne spať kvôli hluku na ulici a naviac sme v našom byte nemali ani klimatizáciu. Taktiež susedia bývali hluční a my sme museli zanedlho vstávať do práce. Vyše polhodiny autom a na nekonečných dvanásť hodín. Vždy, keď sme dorazili do práce, pripravili sme si všetko tak, aby sme v noci mali dosť času aj na zdriemnutie si a taktiež sme si vybrali miesta, kde kto bude spať. Ja som mal rôzne miesta vybraté, a tak keď prišiel môj čas, tak som nastúpil svoju smenu na spánok. Poväčšine som šiel prvý a potom Mike, ale poslednú dobu chodieval on prvý a ja potom totálne zničený ako druhý. Vždy sme si pekne odpočinuli, a tak sa nikdy nič nestalo a všetko bolo v poriadku. Hlavne, keď ráno videli plné krabice našich cievok s namotanými plastickými vrecúškami. V práci sme spoznali aj zopár iných ľudí ako len Američanov. Bol tu jeden aj z neďalekých Filipín a volal sa Tito. Bol drobnej postavy a ak si trochu pamätám, bol ešte stále slobodný, tak ako sme boli aj my. Alebo žeby bol už aj ženatý? To si už presne nepamätám. Ale to nič, pretože mám na neho iba tie najkrajšie spomienky, i keď som tam príliš dlho nezotrval. Vyhodili ma, keď ma nachytali v kancelárii odpočívať na zemi, keď len kartóny boli mojou podstielkou, aby mi tvrdá betónová podlaha nepolámala všetky kosti, ktoré ma vždy aj tak bolievali. Ten kartón mi veľmi nepomáhal, takže sme si vozievali vankúše a deku, tak sa nám spalo omnoho lepšie. Doteraz neviem ako sa to mohlo stať, že ma tam našiel vrátnik pojazdnej služby, ktorý strážieval firmu. Ani to mi nejde do hlavy, že Mike bol tiež niekde a on sa sám prechádzal fabrikou. Neskoršie som zistil, že to bol jeden človek z firmy. Bol to šok, keď ma preberal baterkou, svietiacou mi priamo do očí ako na výsluchu. Znovu sa mi premietli tie najhroznejšie okamihy, ktoré som prežil. Bolo to niečo neuveriteľné, hlavne, keď je človek taký unavený a nevyspatý.
Hneď ráno ma prepustili a zostal som bez práce. Dlho to však netrvalo, a mal som šťastie. Našiel som si prácu ako pomocník v jedálni, asi tak polhodinu jazdy autom. Mojou prácou bolo obsluhovať zákazníkov. Dať im všetko, čo potrebovali ale hlavne podať im vodu, kávu, upratať stoly, aby boli pripravené aj pre ďalších čakajúcich hostí. Občas ich tam bolo aj 20! Pracoval som len na poobedňajšie smeny, a tak som sa v práci zdržal aj dlho do noci, čo mi však vôbec nevadilo. Ďalšou výhodou tejto práce bolo aj to, že to bol motel a poriadne veľký i s bazénom. Počas letných horúčav to bolo fantastické miesto na schladenie sa v tých sparných a lepkavých dňoch, keď človek najradšej trávil čas v bazéne, aby sa nepotil a netrpel. K tejto práci som sa dostal veľmi náhodne, keď som sa spojil s rodákom, ktorý kedysi pracoval ako baník s mojím bratom na Karvinsku-Orlovsku. V roku 1968 emigroval a odvtedy tu žil. Poznali sme sa aj z toho obdobia, lebo bol rodákom z Bratislavy a s mojím bratom sa potom aj spolu učili na Orlovskom baníckom učilišti, od roku 1959. V rokoch šesťdesiatych bývali o poschodie vyššie v tej istej bytovke ako aj môj brat, takže sa aj často stretávali. Povedal by som, že dosť pravidelne.

Dušan bol veľmi rád, keď sme sa stretli po prvýkrát od tej doby z rokov 60-tych. Už ma ani nespoznával, lebo to už bolo poriadne dávno, čo sme sa naposledy videli. On si ma najlepšie pamätal ako chalana a teraz som už bol dospelý chlap. Bolo to veľmi pekné zvítanie a dlho sme sa každý deň rozprávali o časoch, keď ešte býval v Orlovej. Dušan bol mojím šéfom, lebo mal na starosti celú reštauráciu. Majiteľ ho mal veľmi rád, a tak sa u neho často zastavil a podebatovali si čo-to o práci a živote. Bol asi o tri roky mladší odo mňa. Jeho otec mu venoval tento motel, aby sa staral o jeho prevádzku. Bol pôvodom Grék…