Príbehy

33. časť  

Takmer každý večer po pracovnej dobe sme sa s Dušanom vybrali do nášho raja – do kasína v Atlantic City, do ktorého sme často chodievali. Bolo to jeho najobľúbenejšie miesto.

Pri vchádzaní do mesta z diaľnice sme sa zastavili na križovatke, keď bola červená. Dušan si zrazu spomenul, že musí zaistiť všetky dvere na vozidle. Nebol to problém, lebo auto malo automatické zatváranie, lenže vtedy mu akosi zlýhalo, a tak som ich rýchlo zaistil ručne. Prvýkrát to bolo veľmi čudné, že ma o to požiadal, ale nečudoval som sa dlho, lebo mi vysvetlil dôvod, prečo to tak chcel. Priateľskí vykrádači a nepozvaní hostia číhajú v tieni križovatiek a keď auto zastaví, vyrútia sa naň ako bez duše. Keď nemá vodič všetky dvere zaistené, poľahky sa mu dostanú do kabíny a okradnú ho o všetko. V niektorých prípadoch aj o automobil. On to vedel veľmi dobre, a tak bol na to pripravený. Takisto pri otvorení okna hrozilo niečo podobné, hlavne vtedy, keď sa nočné dámy pristavili a začali vyjednávať. Nemali sme o ne vôbec záujem. Bola to väčšinou spodina spoločnosti, a tak akákoľvek konverzácia by bola stratou času. Okno sa tak rýchlo zatvorilo, ako sa aj otvorilo. Ulica bola tmavá a nikde nebolo vidieť ani človiečika, takže som mal všelijaké pocity, či niekto nečíha v tieni, alebo za oknom. Ozvali sa vo mne pocity z Harlemu, kde som okúsil neuveriteľnú chladnosť ľudí, ktorí tam bývali a tým vo mne vypestovali akúsi opatrnosť, pretože tej nikdy nie je nazvyš.

Pomaly sme prichádzali k centru mesta, kde žiara svetiel oznamovala, že už sme tu v meste kasín, ktoré sú centrom risku a zábavy. Je to časť priamo na pobreží Atlantického oceánu a z toho aj názov mesta pramení. Z drevených dosák vykladaná cestička sa tiahla pozdĺž pláží, ktorú volali Boardwalk a v doslovnom preklade to znamená – Promenáda na pláži. Zaparkovali sme na parkovisku hneď za kasínom, a tak sme sa mohli pokojne vybrať za zábavou. Naším cieľom bolo vždy len jedno – odchádzať domov spokojní a s plnými meščami. Ja som sa sťažovať nemohol, pretože moje konzervatívne hranie rulety mi vtedy prinášalo len úspechy. Dušan, mal iné problémy, ako aj predtým niekoľkokrát i keď mal už niečo naviac na boku odložené, nebol schopný sa rozhodnúť a skončiť. Vždy, keď sme tam prišli, jeho jediným cieľom bolo zminimalizovať straty, ktoré si tam nahonobil. Ale toto je vždy ten najhorší prístup, keď človek myslí takto. Aspoň to tak vždy je, že sa potom ešte menej darí a príde aj o ďalšie peniaze. Je to akýsi zákon prírody a tu tomu hovoria, že človek hrá „with scarry money“, čo znamená, že hrá s peniazmi, ktoré potrebuje a bojí sa o ne prísť.  A zákon schválnosti je v tom, že práve o tieto príde najskôr a to potom bolí viac. Je pravdou, že aj v Atlantic City pri našich výletoch som o nejaké prišiel, ale nikdy to nebolo nič mimoriadneho a v následujúci deň sa mi to vrátilo. Mohol by som povedať, že som tam celkom slušne zarábal, aspoň v tomto prípade. Dušan prišiel o všetky peniaze, a tak som mu nejaké aj dohodil. Nedarilo sa mu a prišiel aj o tieto. Náladu mal hneď pod psa. Nechcel tam zostať už ani minútku, tak sme sa vybrali vtedy domov o niečo rýchlejšie, ako bolo naším zvykom. Prešli sme za kasíno a prichádzali k miestu, kde sme predtým zaparkovali nášho Lincolna, ktorý tam však nikde nebol. Miesto zívalo akousi v hrdle škrtiacou prázdnotou a on bol z toho ešte nešťastnejší. Vrátili sme sa do kasína a začali zisťovať, čo sa mohlo stať s vozidlom. Na jeho prekvapenie zistil, že sa tam už dlhšiu dobu nesmie zadarmo parkovať, ale za poplatok, ktorý sa dá do obálky a vhodí do železnej schránky, z ktorej vyskočí lístok a ten sa potom dá na palubnú dosku auta, aby ho bolo z vonku vidieť. Dozvedeli sme sa aj meno firmy, ktorá auto odtiahla a Dušan tam zavolal a zistil si všetky podrobnosti ako aj adresu. Nato sme sa rozhodli, že sa tam musíme dostať a čo najskôr. Dopravili sme sa tam taxíkom, lebo to bolo dobre vyše päť kilometrov z centra mesta.

Zastavili sme pred ohradou, ktorá mala navrchu plotu veľmi ostré hroty, ktoré mali tvar malých žiletiek. Za hlavnou bránou, asi tak pätnásť metrov, bola maringotka, ktorej okná boli zamrežované. Mal som všelijaké pocity. Vyzeralo to ako väznica. Vonku s nami postávala aj pani s baseballovou palicou a veľmi sa rozčuľovala. Hneď sme sa jej opýtali, čo sa jej prihodilo. Hlavu otočila smerom k maringotke a „chválospevy“ sa len tak hrnuli z jej úst. 

„Tie kurvy mi auto ukradli a teraz chcú odo mňa sto dolárov! Špiny jedny!  Ak mi moje auto nedajú, tak im všetkým hlavy porozbíjam!!!“ 

Dosť nepríjemné reči a nemal som dobrý pocit, že by to tu bolo celkom s kostolným riadom. Naviac som mal podozrenie, že to nie sú obyčajní pracovníci odťahovacej služby, ale niečo ako mafia. Mal som pravdu. Dušan podal lístok prevádzkovateľovi a ten išiel skontrolovať, ktoré vozidlo by to malo byť. Od brány bolo pekne vidieť jeho biely Lincoln ako sa vyníma medzi všetkými autami, ktoré tu mali skonfiškované. Otvorili mu bránu a vošiel dovnútra. Ja som ho hneď nasledoval, lenže zrazu ma pristavil druhý s puškou v ruke, že mám zostať vonku, keďže nie som majiteľom vozidla. Studený pot mi na čelo vystúpil a zrazu som mal pocit, že je to ako v nejakom kriminálnom filme a nie v skutočnosti. Dušan mi kývol, aby som sa nesnažil pokračovať za ním a aby som vyšiel radšej za bránu, lebo títo páni to mysleli vážne a nemali v úmysle tolerovať nejaké žarty. Nikto nám nerozumel, lebo sme sa zhovárali iba po slovensky. Dušan vošiel do maringotky a dlho sa tam ani nezdržal. Hneď nato vyšiel von a povedal, 

„Jano, budeš ma musieť zase založiť, lebo chcú odomňa 150 dolárov za nedovolené parkovanie!“ 

Siahol som do svojej peňaženky a vylovil jedného Benjamina – Stodolárovka s Benjaminom Franklinom na líci a k tomu dve dvadsiatky a jednu pokrčenú desiatku. Teraz to akosi ani nevadilo v akej kvalite bola, hlavne že splnila svoje poslanie a zachránila naše auto, aby sme sa mohli čo najskôr dostať domov. Bolo už skoro sedem hodín ráno a my sme mali pred sebou ešte vyše hodiny a pol jazdy.

S radosťou naštartoval svojho tátoša a upaľovali sme rýchlo smerom k diaľnici. Cesta bola vtedy akási príliš dlhá a Dušan si neodpustil zopár nadávok, ako na nich, tak aj na seba, že si tú ceduľku na parkovisku riadne neprečítal. Neurobil nijakú chybu, pretože na tej ceduľke nebolo nič napísané, čo by nám bránilo parkovať bezplatne celú noc. Iba jediný háčik bol v tom, že treba odtiaľ auto presunúť skoro ráno, pred piatou. Po piatej hodine musí byť parkovacie miesto vyprázdnené. My sme vtedy naozaj nejakú tú minútku meškali, alebo sme tam boli aj načas ale oni nás predbehli a prišli o niečo skôr a auto odtiahli. S takýmito ľuďmi sa nedá príliš dobre vyjednávať, pretože oni to ani nevedia ináč, len hrozbami, o čom sme sa napokon aj na vlastnej koži presvedčili. Týždeň sme tam radšej nešli, ale potom nás to prešlo a znovu sme nabehli do starých koľají a pokračovali v našich dobrodružstvách. Ja som už aj zabudol koľko som tam prehral a vyhral, ale jednu vec si pamätám, že som nebol na tom až tak zle a asi dve tisícky som si nahonobil…

34. časť 

Blížilo sa už k zvečerievaniu na východnej strane Ameriky, a tak tu bol čas rozhodnúť sa, čo bude ďalej, lebo tu som postupne a isto strácal zem pod nohami a i moje zdravie malo k tomu čo povedať. Prekonanie dvoch zápalov pľúc v priebehu dvoch rokov bolo varovaním, že moje telo až tak dobre neznáša kombináciu horúčav a obrovskej vlhkosti vzduchu. Bol to skrátka pobyt v parných kúpeľoch, pretože taký je celý Východ a jeho podnebie až do stredu Ameriky. Je to údajne ovplyvnené teplým Golfským prúdom zo severu až na juh Floridy. Mával som časté problémy už aj tak s dosť oslabenými pľúcami a návštevy lekára mi len potvrdili, aby som sa pobral ta, na Divoký západ, kde kedysi len dobrodruhovia s Indiánmi bojovali o i ten posledný kúsok zeme, ktorá po tisícročia patrila pôvodným obyvateľom. 

Začali sme veľké prípravy s Mikom. Ten sa veľmi tešil, že bude bližšie k svojim známym, ktorí bývali v Californii v známom San Franciscu. Toto nám všetko ešte uľahčila aj ponuka zo sesterskej kancelárie dobročinnej spoločnosti AFCR, ktorá bola v štáte Utah, v meste Salt Lake City. Rozprestieralo sa v obrovskej a nekonečnej doline, hneď vedľa Salt Lake, soľného jazera a podľa neho dostalo aj názov. Začiatkom 19. storočia sa tam nasťahovali prenasledovaní veriaci s ich hlavným vtedajším kňazom Josephom Smithom. V roku 1830 vydal knihu o Mormonizme…

I teraz, ešte po vyše 40 rokoch, mám odložený ten anglicko-slovenský slovník, ktorý nám pán z AFCR pri výstupe z lietadla na pamiatku venoval ako bibliu a ktorá nám potom pomohla otvoriť náručie tunajšieho obyvateľstva. Pekne nás privítal vo svojej pracovni a bez problémov navrhol, že má pre nás pekné miesto, kde sa nám bude určite veľmi páčiť a budeme môcť začať znovu, i keď po zbabranom začiatku. Ale takýchto začiatkov človek za život niekedy zažije aj niekoľko. Niekedy sa z nich aj poučí a využije tú znalosť vo svoj prospech. My sme stále nevedeli, čo nás čaká v novom meste, a tak sme mali aj dosť veľké predstavy, čo a ako sa tam zariadíme… 

Zatiaľ som ale v mojej práci vo Woodbridge ešte nejaký čas pokračoval. Upratoval som stoly, zametal a vynášal smeti, ale aj obsluhoval zákazníkov, ktorí si prišli cez víkendy užívať. V ten môj posledný víkend, keď som tam ešte pracoval, tak ten môj starý známy zákazník, čo som mu večere až do izby nosieval, tam nebol, takže som sa s ním nemohol rozlúčiť a povedať mu všetko, čo som chcel, keď sa už asi tak skoro, alebo aj nikdy neuvidíme. Už sme sa viac nevideli.  

Bol to môj čašník, ktorému som pomáhal, aby jeho zákazníci mali všetko po ruke, čerstvú vodu s ľadom, horúcu kávu a príbor s taniermi ale hlavne servítky, ktoré si potom veľmi vkusne okolo krkov ovili ako chomúty alebo podbradníky, aby si krásne oblečenie nepoškvrnili jedlom alebo nápojom. S čašníkom sme boli veľmi dobrí priatelia, lebo sme sa chápali, najmä ako cudzinci, ktorí išli za štastím do novej krajiny. I keď to trvalo iba krátku dobu, čo som tam s ním spoločne strávil. Volal sa Vincente a pochádzal z Mexica ale nehanbil sa za svoj latinský prízvuk. Dokonca, ako keby sa v tom prízvuku občas aj vyžíval, lebo sa až tak veľmi nesnažil americké „r“ prehĺtnúť, ale práve naopak, zvýrazňoval ho takým vrčaním ako podráždený pes, ktorý majiteľa upozorňuje. Vždy hovorieval, že keby len konečne zarobil veľa „dinerov“ na koňských dostihoch, že by si otvoril svoju vlastnú reštauráciu a pracoval by tam až do smrti. Aj teraz to počujem, keď rodáci z Mexika hovoria: „Mucho dineros“, čo v preklade znamená veľa peňazí. Ale dinner v angličtine taktiež znamená aj večera, tak som mu nerozumel, prečo stále hovorí o veľa večeriach. Myslel som si, že to hovorí obrazne ako o jedle. Však aj u nás sa nie nadarmo hovorievalo: „Až si zarobíš na vlastný chlebík, potom môžeš, synu môj, vyskakovať!!!“ Čiže zase je to len o jedle a o istote, že budeš mať čo dať do úst a ten dinner ako večera je tiež celkom dobrý príklad… Po prvýkrát, keď ma Vincente poslal na koňské dostihy, aby som mu vsadil na koňa, ktorý by mu eventuálne zaistil štastnejší život, tak som ten koňský stánok vôbec nenašiel. Potom mi to ale Dušan lepšie vysvetlil, a tak sa mi to podarilo a podal som asi sto dolárov, čo by mu určite prinieslo nejaký dolárik naviac, pretože vsádzal na nejakého najnevýraznejšieho koníka a ak by bol vyhral, tak by naozaj mal niekoľko večier naviac a mohol by si tú reštauráciu aj otvoriť. Takú malú mexickú, kdeby mu jeho krajania chodievali na Fiesty a špeciálne jedlá, ktoré nikto nedokáže pripraviť tak dobre ako oni samotní. Tiež to isté platí aj o čínskom jedle, pretože to vie predsa len najlepšie pripraviť rodený Čínan, ktorý vie o všemožných trikoch a spôsobe úpravy zeleniny, ktorá nikdy nevyzerá varená, ale stále sviežo a chrumkavo. K tomu príjemne chutí, ochutená rôznymi prírodnými šťavami. Preto som nikdy inde nechodieval jedávať čínské jedlá, ako len do pravej čínskej reštaurácie. A tých je tu naozaj nekonečné množstvo.
Dokončil som poslednú večeru a bolo rozhodnuté, že sa už do tejto reštaurácie viac nevrátim. Nepamätám si, či to Vincentovi vyšlo alebo nie, ale naďalej pokračoval pracovať v tej reštaurácii, kde som sa potom aj ja občas zastavil, teraz však už len ako hosť. Teraz som už býval s Mikom, ktorý mal tiež auto a obaja sme sa ich potrebovali zbaviť. Ja som mal veľmi veľké štastie, pretože Vincente ho odomňa odkúpil za celkom peknú sumu, za vyše tisícku, takže som bol nadmieru spokojný. Vtedy to boli veľmi pekné peniažky a moja osobná zásoba sa o to zvýšila. Viem, že som ich zopár natlačil do ponožky, takže som nezačínal v úzkostiach o prežitie. Mikovi sa tiež na poslednú chvíľku podarilo predať auto, ktoré si ale ešte ponechal na posledný rozlúčkový týždeň.

Mali sme nádhernú dovolenku a užívali sme si ju do posledného dúška. Nemuseli sme sa trápiť, že treba skoro zrána vstávať, hoci ja som bol nočný vták a chodieval som spávať až nad ránom, čo bol dôsledok tých našich denno-denných výletov do Atlantic City. I teraz si na ne občas spomeniem, ale nie až tak často ako na iné príhody, ktoré som zažil na Východnom pobreží. 
New York City nás pozýval na poslednú návštevu pred odchodom, ktorý bol naplánovaný na jeden zo septembrových dní. Presný dátum bol 27. septembra 1980. Zatiaľ sa nechám prekvapiť, pretože ešte máme pred sebou posledné dni v našom meste, ktoré sa mi vždy veľmi páčilo a raz tam asi znovu pôjdem sa poprechádzať mojimi známymi ulicami, Centrálnym parkom, k Dvojičkám, i keď tam už nie sú. Aspoň pohľadom pohladkám aj moju Sochu Slobody… 

Veľa sme toho nemali čo baliť, ale i tak sme obaja mali svoje kufre riadne naplnené. Ja som mal pekný bledomodrý, ktorý perfektne ladil s farbou môjho Fordu, ale myslím si, že obaja sme mali kufre rovnakej farby, lebo sme si ich spoločne kupovali vo veľkom nákupnom stredisku Woodbridge Shopping Center, kde sme často chodievali. Bol to pre mňa zážitok vidieť ho. Bolo to niečo nového a prevratného. Ten pri Viedni sa mu nijako nemohol rovnať, pretože ten už bol dosť zničený a tento bol ako menšia botanická záhrada, kde bolo plno zelene, kríčky, kvety a dokonca i menšie stromy vyrastali zo zeme na prízemí hlavnej haly. Všetko bolo zastrešené, takže vývrtky počasia tu nijako nemohli ovplyvniť pohodlie zákazníkov, ktorých tam bolo denno – denne na tisícky. Skrátka, mnohí tam žili aj svoje životy, hlavne dôchodcovia, ktorí tam pravidelne chodievali jedávať do jedálne, kde si mohol človek vybrať z nekonečného množstva jedál a toto volali Buffet. Boli to veľmi vkusné horúce pulty, kde si mohol zákazník vybrať čo chcel. Zjesť mohol koľko len chcel a koľko mu len hrdlo ráčilo, ale nesmel si nič so sebou vyniesť. Ani nebudem môcť popísať všetky tie jedlá z každého druhu mäsa a príloh, ale môžem dodať, že tam boli aj rôzne nápoje a to všetko za veľmi výhodnú cenu a dôchodcovia mali naviac i zľavu. Bolo tam tiež veľa zeleného šalátu a čerstvo nakrájaného ovocia, alebo aj celistvých banánov, jabľk, pomarančov, hrozna, jahôd a nekonečné množstvo dobrotiek, ako zákuskov, šľahačiek a zmrzliny…

35. časť  

Náš odchod do nového bydliska bol plánovaný z New Yorku, tak sme sa rozhodli, že ešte posledný víkend strávime tam, práve v tom meste, kde som môj pobyt na tomto kontinente začínal. Mike ešte predtým musel predať svoje auto, ale ten problém sa veľmi ľahko vyriešil, nakoľko náš kolega z práce a dobrý priateľ Tito našiel dobrého kupca z filipínskej štvrte. Na cestu sme už boli pekne pobalení, a tak nás nový taxikár Tito, zviezol ale s nami zároveň na hoteli pobudol aj posledné dva dni pred dlhou cestou na západ. Oslavovali sme od rána do večera, ale to neznamenalo, že sme len pili, hlavne oni dvaja, ale sme aj chodili a obzerali si naše známe miesta. Bol čas na odchod. Rozlúčili sme sa na autobusovej stanici Greyhound, New York City, ktorá sa rozprestierala medzi Ôsmou až Deviatou Avenue a od Štyridsiatej až po Štyridsiatudruhú ulicu. Obom nám bolo aj tak trochu smutno za Titom, ale hlavne Mikovi, ktorý s ním robil už nejaký ten čas. Ešte predtým sme sa na rozlúčku aj vyfotili ako na Poslednej večeri za stolom. Cestu sme mali pekne dlhú pred sebou, niečo okolo tritisícsedemsto kilometrov. Trasa bola na diaľnici číslo Osemdesiat, ktorá začínala v New Yorku a končila v San Franciscu. Naším cieľom bolo mesto Salt Lake City v štáte Utah, nachádzajúce sa pri Sol’nom Jazere – Salt Lake, podľa ktorého bolo mesto aj pomenované. Spoločnosť Greyhound, ktorá pôvodne začala v roku 1914 ako turistická spoločnosť, sa neskoršie spojila s ďalšími majiteľmi podobných spoločností a jej pôsobenie sa rozšírilo po celých Štátoch s takmer päť tisíckami autobusových staníc. Vytvorila sa veľká spoločnosť, ktorá mala vyše desaťtisíc zamestnancov a štyri tisícky vodičov. Greyhound neslúžil len ako cestovný systém, ale aj ako prepravný pre zásielky. Tým zároveň veľmi dobre konkuroval poštovým prepravcom, pretože za pár hodín mal nový majiteľ zásielku v rukách. Bol to akýsi vedľajší zárobok tejto obrovskej spoločnosti, ktorá si týmto prilepšila… Rozlúčka s Titom bola dosť smutná, pretože to bol práve on, ktorý to odlúčenie najťažšie znášal. Vyzeralo to tak, ako keby zostal po našom odchode sám, hoci to nebola pravda, lebo mal rodinu a priateľov. Ale na druhej strane, keď človek strávi v práci s niekým denne 12 hodín je to predsa trochu iné. Po príchode domov sa trošku s rodinou porozpráva a musí rýchlo ísť do postele, aby bol na druhý deň pripravený na ďalšiu dlhú smenu v práci, v ktorej znovu vidí len tie známe tváre, ktoré mu vypĺňajú celý život. Na víkendy sa potom človek teší najviac, pretože si vždy dobre odpočinie, hlavne tým, že dobehne hodiny spánku, ktoré si nestihol odslúžiť počas týždňa plného pracovných povinností. Vtedy toho času ani na zábavu veľmi nezvýši, a tak víkend bol na to tá najvhodnejší. Dvanástky sú dosť náročné, lebo vyžadujú od človeka dlhú koncentráciu, ale hlavne výborný výkon. Tam sa majiteľ nepýta, či človek nemá aj krízu a či mu neubúdajú sily. Chce vidieť splnený úkon na sto percent! Usadili sme sa s Mikom na sedadlách. Naše kufre išli do útrob autobusu, ale príručné tašky sme si nechali u seba, hlavne ja som mal u seba fotoaparát, pretože sme vedeli, že ho dosť využijeme. Pohodlne usadení sme začali pomaly odchádzať z dohľadu mávajúceho Tita, ktorého smutnú tvár mám pred sebou až doteraz. Tiež sme mu mávali a on znovu späť, až sa nám pri výjazde celkom stratil z dohľadu. Išli sme bočnými uličkami a pomaly sa približovali k tunelu, ktorý spája New York so štátom New Jersey cez Hudsonov záliv. Väčšinou sa jazdievalo cez Lincolnov tunel, kde pred vstupom museli všetky vozidlá pribrzdiť a pripraviť sa na zastavenie pri platení mýta. Potom sa konečne začali preteky o míle… Pomaly sme prechádzali cez všetky naše známe okolité mestečká a nakoniec aj cez Pensylvániu, kde som vo východnej časti určitú dobu aj pracoval v známom rekreačnom stredisku Mount Airy Lodge, v Mount Pocone. Únava na nás doliehala, a tak nám nič iné nezostávalo, len na chvíľu zatvoriť oči a ponoriť sa do snov o novom mieste. Autobus sa na ceste nádherne húpal a my sme určite necítili ani jeden kamienok. Ak sme náhodou nejaký na ceste našli, perá autobusu ich tak utlmili, že sme o nich ani nevedeli. V zadnej časti autobusu bol vľavo záchod, ktorý sme používali počas cesty. Bolo tam aj menšie umývadlo, aké bývajú v lietadlách. Bývalo v nich aj dosť nafajčené, pretože niektorí cestujúci rozjímajú v tých polohách najradšej pri poťahovaní si z horiacej cigarety. Celkovo to bolo dosť nešťastné obdobie pre nefajčiarov, pretože fajčiarom umožňovali všetko možné. Darmo určili posledné štyri sedačky len pre fajčiarov, keď všetok dym skončil aj tak až na prvých sedadlách, a tak deti trpeli najviac. Samozrejme aj my, nefajčiari. Neskoršie tento priestupok sa už netoleroval a vyšiel nový zákon o ochrane všetkých ľudí pred fajčiarmi. Nikde na verejných miestach a v dopravných prostriedkoch sa už nesmie fajčiť. Vo vlakoch to ešte stále trvá vo vymedzených vagónoch, pretože tam fajčiari nemajú možnosť kde ísť, nakoľko jednotlivé zastávky sú od seba veľmi vzdialené. Ale to je už Amerika – nekonečná ako Veľká Rus… Približovali sme sa k nočnému Clevelandu, do ktorého je z New Yorku 490 míl, asi 788 kilometrov. Tam sme mali prestávku, aby mohli vymeniť, ale hlavne vyčistiť sociálne zariadenie a občerstviť vzduch v celom autobuse. Ľudia napoly ospatí posedávali v čakárni na lavičkách a pokračovali v spánku. Asi po hodine sme sa všetci vrátili na svoje miesta i s novými pasažiermi. Všetci cestovali až do San Francisca alebo Sacramenta a odtiaľ po diaľnici číslo Päť na juh až do samotného Los Angeles, alebo potom na sever, do Portlandu, Oregonu, Seattlu, štátu Washington, alebo až do Kanady, mesta Vancouver. Znovu sme sa ponorili do spánku, pretože bolo asi okolo dvadsiatejdruhej hodine. Pred sebou sme mali ďalšiu zastávku v meste vetrov, Chicago – The Windy City, ktoré bolo vzdialené ďalších 580 kilometrov. Ani sme sa nenazdali a začali sme sa prebúdzať po spánku dosť dolámaní, však bodaj by sa človek mohol aj lepšie cítiť, keď spí v takej sediacej polohe, alebo viac-menej bdie. Cítil som sa veľmi mizerne, a tak som sa tešil, že sa s Mikom trošku poprechádzame počas ďalšej servisnej služby na našom autobuse, ktorá mala trvať niečo okolo dvoch hodín. Bolo nádherné slnečné ráno, teplučko, vetrík pofukoval od obrovského jazera, ale my sme boli chránení hradbou tých obrovských budov. Niekde v centre sa výšila vtedy ešte najvyššia budova sveta Sears Tower, celá čierna a jagajúca sa od slnečných lúčov, ktoré na ňu dopadali z každého uhla. Popozerali sme sa po meste, aby sme si ho trošku osvojili a cítili sa v ňom, i keď len na kratučkú chvíľku, čo najpríjemnejšie. V parku pri jazere sme boli tiež chránení nánosom, takže sme jeho vetríky takmer necítili. Vyfotili sme sa v ňom na pamiatku, ja Mika a on zase mňa, aby sa nám spomienky zachovali aj takto. Po peknej prechádzke sme sa ešte stihli aj naraňajkovať a pokračovať do ďalšieho miesta nášho „výletu „. Tým miestom bolo veľmi prítulné mestečko Des Moines v štáte Iowa, známe svojimi univerzitami. Bolo vzdialené okolo 547 kilometrov, takže dobrých 8 hodín jazdy. Ale cesta nám pekne ubiehala a už sme boli v Des Moines. Deň bol ešte pred nami, nakoľko sme tam boli asi okolo 19 hodiny. Tiež sme si odbehli na chvíľočku do mesta, hoci nie až tak ďaleko, lebo sme nemali takú dlhú prestávku. Tá hlavná bola v štáte Nebraska, v meste Omaha, ktoré bolo vzdialené asi 220 kilometrov. V Des Moines sme sa s Mikom rýchlo vyfotili, niečo popozerali a ponáhľali sa, aby nás náhodou nenechali na autobusovej stanici. Za niečo vyše dve hodinky, o dvadsiatej druhej hodine sme boli v samotnej Omahe, keď už bola tma. Tu bola prestávka asi dvojhodinová. Mali sme dosť času, aby sme si pozreli nočné mesto, ktoré sa ťahalo smerom do kopca, a tak sme si aj trošku zašportovali a dobrú hodinku sme chodili. Bolo to výborné aj na uvoľnenie svalstva a spálenie nejakých kalórií, ktoré sa v sede ťažko spaľujú. Pokračovali sme po diaľnici do Wyomingu. Celá Iowa a Nebraska je rovina, rovina, nekonečná rovina, kde sú na poliach nekonečné lány kukurice a  obilnín. Asi by som tam veľmi nerád býval, pretože ja musím mať na ceste nejaký ten hrbolček, najradšej nejakú horu o výške niekoľko tisíciek metrov, aby som mal svoj cieľ každý deň pred očami. 
Ďalšia zastávka bola v meste Cheyenne, vzdialenom 810 kilometrov, takže výlet na celý deň. Už druhá noc v autobuse v sedacej polohe ma začala dosť zmáhať a naviac k tomu autobus začínal aj dosť zapáchať od cestujúcich, ktorí svoju hygienu veľmi striktne nedodržiavali. Topánky dole a nohy vyložené na operadlách. Museli sme s Mikom občas spolupasažierov požiadať, aby si dali nohy pod sedadlá na zem, tam kde patria. 
Dosť uzimení sme dorazili do ranného Cheyenne, ktoré bolo ako Ghost town – mesto duchov. Bodaj by aj niekto bol hore, keď bola nedeľa a ešte len ráno asi okolo deviatej. Väčšina sa už určite v kostole k Pánu Bohu modlila a o odpustenie hriechov si žiadala. Prešli sme si toto prázdne mestečko až ku Capitol Building, kde sídli vláda Wyomingu. Zastávka bola neďaleko známeho železničného centra západu, ktoré nádhernou krajinou, mohol by som povedať až panenskou, prepájalo štáty Wyoming a Utah na diaľnici číslo 80. 
Ďalšia a konečná zastávka bol vzdialená 708 kilometrov, takže dobrých deväť hodín jazdy. Nádherná príroda s mnohými farmami poblíž diaľnice, kde človek na nekonečných lánoch mohol zhliadnuť aj koníky a kravičky. Slnečné lúče ich stuhnuté telá pomaly a isto zohrievalo po ľadovej hviezdnej noci bez obláčka. Sú to najchladnejšie noci, keď tesne nad zemou sa mrázik objaví na stebielkach trávy a zatrasie človekom ako osikou. Takáto predsa polopúšťnatá krajina je. 
Pri vchádzaní do štátu Utah sme šli pomerne dlhý úsek v hornatých miestach a postupne sme schádzali do doliny, kde bolo mesto Salt Lake City, vo výške 1288 metrov nad morom a my sme zostupovali dole do mesta. Vysvetlenie bolo jednoduché, veď Cheyenne je vo výške 1848 metrov nad morom. Dorazili sme v podvečer a ani sme sa netešili na prehliadku mesta, ale hneď sme sa hrnuli do motela, v ktorom sme mali zaistený nocľah na najbližšie dni. Ten motel sa volal Kendell a to meno mi utkvelo v pamäti, pretože som s ním aj tak trošku prepojený. Prišli sme, osprchovali sa a zaľahli…