Založ si blog

Život v emigrácii – 13.

36. časť 

Nejako som sa predsa len vyspal, hoci sny som mal dosť silné a emotívne. Na môj zvyk boli matrace príliš mäkké. Ale to už tak majú niektorí návštevníci radi, tak im vyhovejú podľa ich predstáv. Bezváhový stav mi ešte nejaký ten deň trval, až sa napokon celkom vytratil. Veľakrát som sa pristihol, že v spánku prudko tlačím nohami na brzdy, aby sme do niečoho nevrazili.

Pobrali sme na návštevu do kancelárie AFCR, ktorá bola v meste. Cestu sme merali chvíľočku peši a potom autobusom z centra mesta po State Street, na 39. Avenue. 
V prístupovej hale bolo aj zopár iných emigrantov z Československa a taktiež veľa z Vietnamu, ktorých si AFCR zobralo pod svoje krídla. Postupne si nás všetkých vyvolávali do kancelárie. Nakoniec prišiel rad aj na nás. Kancelária to bola neveľká, v ktorej nás usadila sekretárka. Hneď sme sa pustili do debaty a ona nám vysvetlila niečo z činnosti organizácie. V tom vstúpila do kancelárie nádherná žena, vyzerajúca ako modelka. Krásna blondína s modrými očami a bol som z nej hneď celý bez seba. Mala asi o päť rokov viac ako ja, ale to nič nemenilo na tom, aby som si ju celú od hlavy až po päty neprehliadol. Bola už vydatá a fotografie detí mala vystavené na stole. Ja som ani nepočúval, čo všetko nám hovorila a len obdivoval jej krásu. Potom nám prezradila, že pracovala aj ako modelka. Musel som sa krotiť, aby som nevzbĺkol, pretože ma tak očarila a pobalamutila. Trvalo mi to ešte chvíľu, až som sa s tým celkom zmieril… 

Naším hlavným dôvodom návštevy kancelárie bolo to, že sme sa tam mali prihlásiť, aby nám pomohli s prácou a so zohnaním si nejakého ubytovania. Ubytovanie nám zaistili v tom momente, práve v tom moteli, kde sme nejakých tých pár dní aj pobudli. Mikovi vyplatili 500 dolárov ako pôžičku, ktorú sa  zaviazal splatiť a taktiež vyhliadli možnosti, kde by sme sa mohli nasťahovať po ukončení nášho pobytu v moteli. V ňom  sme zároveň mali aj akúsi čiastočnú prácu, kde sme všetko čistili a upratovali. Dokonca sme aj záhradníkov robili a odpracovávali sme si to, že sme si tam i hlavy na noc mohli skloniť. Pravidelne sme chodievali do kancelárie, aby sme zistili, či je tam pre nás niečo nové. Netrvalo to ani tak dlho, keď sa Mike skontaktoval s priateľmi v San Franciscu a odišiel od nás. Odvtedy som ho už viac nevidel… 

Zanedlho sa tam zrazu objavila rodinka s dvomi dcérenkami, Miškou, ktorá mala asi sedem rôčkov a Petrou, ktorá mala desať. Také dve roztomilé detičky, ktoré som si hneď obľúbil a tak ma potom volali aj strejda. Pochádzali z Orlovej, čo bola obrovská zhoda okolností, pretože tam býval od roku 1959 aj môj brat, kde pracoval v bani Doubrava, ktorá bola v časti Kopaniny . Bolo to veľké prekvapenie, keď sme neskoršie zistili, že ich otec Pavel tam pracoval tiež a dokonca aj môj brat si ho ešte tak trošku pamätal, takže o to sme si boli bližší. To sa tak často nestáva, že stretnete niekoho tak ďaleko od domoviny a zistíte, že máte spoločných známych.  Bolo to veľmi pekné a srdečné zvítanie. Všimol som si, že i oni boli po týchto objavoch nadšení. Ich mamička sa volala Marienka. Bola aranžérkou výkladov a bolo to vidieť ako svoje znalosti aplikovala aj vo svojom novom byte. Potom aj vo vlastnom dome. Boli sme  rovesníci.  Pôvod mala slovensko-moravský, pretože jej otecko bol odniekiaľ z Kysúc a robil v ostravských baniach. Mnoho ľudí z týchto neúrodných tvrdých oblastí krásneho Slovenska robilo v baniach. Je tam skutočne nádherne, hoci je to kraj tvrdý a niekedy aj krutý, tak ako aj Orava moja milovaná… 

Boli to krásne začiatky pre celú  rodinku, ktorá prišla skúšať šťastie ďaleko od domoviny, tu v Amerike. Stal som sa akýsi ich sponzor, potom čo ma AFCR prijalo ako prekladateľa a pomocníka v ich začiatkoch, nakoľko po anglicky ešte nič nevedeli. Občas som ich aj vyučoval, keď sa dalo, ale nebolo to často, pretože si obaja museli hľadať prácu, aby sa mohli uživiť. Organizácia im veľmi pomohla finančne a aj zaistením čiastočného prechodného ubytovania v moteli Kendell, ktorý sme spoločne denne krášlili.  Chodievali sme aj na pracovný úrad, kde sme hľadali nejakú prácu. Marienke som hľadal hocičo, kde by si mohla zarobiť a Pavlovi zase niečo, kde by sa mohol uplatniť aj ako konštruktér, kreslič na výskumnej báze. Mal vyštudovanú strojnícku priemyslovku v odbore banských ťažkých strojov, a tak ho to lákalo znovu pracovať niekde, kde sa bude zase cítiť ako doma, hoci to nemusí byť ako kreslič a konštruktér – návrhár. Bol pripravený na všetko, čo by mu pomohlo. 
Po dlhých útrapách sa mi podarilo pre Marienku vybaviť prácu upratovačky v nemocnici, kde pracovali tiež niektoré Češky, takže sa tam necítila veľmi stratená. Popri práci potom chodievala aj na kurz angličtiny, aby sa čo najskôr začlenila do denného rituálu. Človek si ani neuvedomí, ako ho to zmôže, keď nerozumie ani slovíčko a všade sa len cudzou rečou okolo neho hovorí. Tiež si to pamätám a veľmi dobre ako ma to vtedy sprevádzalo a ztrpčovalo mi život. Dosť to deptá myseľ, ale človek to musí prekonať. Potom nastáva akýsi obrovský kľud po veľkej búrke a všetko je krajšie… 

Bolo naozaj najlepšie, že Marienka na tie kurzy angličtiny chodievala, i keď po celodennej práci v nemocnici bývala z toho vždy unavená. Doma však mala kľud a opakovala si to, čo sa naučila, aby si vedomosti upevnila. Aj ja som jej to vždy pripomínal, že toto je najlepší spôsob ako to zvládnuť a naučiť sa cudzí jazyk. Neskoršie sme sa na tom i zasmiali, keď mi do telefónu už len po anglicky odpovedala a ja som mal taký príjemný pocit, že tá námaha nebola zbytočná… 

S Pavlom sme tiež denno-denne hľadali nejakú prácu a veľmi úporne. Nakoniec sme aj našli veľkú firmu, ktorá vyrábala ťažké stroje – buldozéry, bágre a ťažkotonážne nákladné vozidlá. Zdeněk bol z toho celý nadšený. Boli sme už u riaditeľa firmy, ktorý nás veľmi pekne privítal a mal veľký záujem o Pavla u nich zamestnať, lenže jazyková bariéra to akosi predlžovala, a tak sme nepochodili. Pavlovi potom tiež nič iné neostávalo, ako len chodiť na kurz angličtiny s celou rodinou i s detičkami, ktoré boli veľmi šikovné. Netrvalo to ani dlho a otec s mamou sa mohli učiť. od nich… Je to viacmenej taký vtip, ale aj vo veľa prípadoch pravdivý, hoci si nemyslím, že v tomto prípade to tak bolo. Marienka a Pavel naozaj na sebe tvrdo pracovali, a tak boli veľmi skoro za tú námahu odmenení. Nakoniec sme mali šťastie, aj vďaka Mormónom, ktorí akosi majú pod kontrolou aj celý výrobný proces v Salt Lake City a mohol by som povedať, že aj v celom štáte Utah.  Prišiel ten deň, keď sme objavili ďaleko na okraji mesta firmičku, kde sa Pavel mohol znovu zamestnať a vykonávať niečo, čo ho lákalo. Podarilo sa nám, že mohol pracovať na sústruhu a opracovávať výrobky, alebo aj vytvárať nové. Veľmi bol nadšený, pretože mohol znovu nejaký ten peniažtek domov priniesť a obohatiť stôl, ktorý tam potom nikdy núdzou necivel, ale vždy bohatstvom, ktoré Marienka s radosťou vyložila a rozprestrela celý stôl. Dievčatkám sa tiež veľmi darilo, nakoľko sme sa všetci presťahovali na 21. južnú ulicu, kde nás pohromade bývalo aj viacej Čechoslovákov a bolo nám tam veľmi dobre. Dokonca tam bývala tiež aj Marienkina sestra, takže už jej naozaj nič nechýbalo k tomu, aby bola spokojná. Nežilo sa nám tam zle a ja som bol väčšinou u nich, viac ako vo svojom dvojizbovom byte, ktorý som obýval aj s pánom asistentom univerzity, ktorý akurát obhajoval svoj doktorát, získaný na Karlovej Univerzite. Volali sme ho Frank. Mávali sme časté spoločné posedenia a občas sme sa presúvali z bytu do bytu, ale predsa len najradšej sme boli u Marienky, pretože tá to vedela nejako nádherne pripraviť, a tak sme poväčšine naše večery trávievali u nich. Hlavne tie víkendové, keď sme nemuseli ísť do práce… 

37. časť  

Postupne som už nemal žiadnych nových emigrantov z Československa, ktorým by som mohol pomáhať, pretože spoločnosť sa začínala preorientovávať iba na krajiny Ázie, ako Vietnam, Laos, Kambodža a Kórea. Ojedinele to boli emigranti aj z Číny, Taiwanu, dokonca aj z Tibetu. Títo mali aj svojich sponzorov, ktorí im pomáhali pri ich začiatkoch v Amerike. Naviac boli skromnejší v požiadavkách na byt, prácu a finančnú podporu od organizácie, ktorá  začala byť dosť podporovaná mormónskym kostolom, takže donášky pochádzali vo väčšine prípadov odtiaľ. Naviac misia Mormónov mala za cieľ získať, čo najviac ľudí, aby sa stali členmi ich cirkvi a vyznávačmi ich viery. Dosť ľudí sa preorientovalo na Mormónov a ich život sa tak aj rapídne zmenil. Je to prakticky aj akási výsada, keď človek žije v určitej spoločnosti, ktorej sa dobrovoľne podriadil a potom ho ostatní prijmú medzi seba. Tým má zaručenú prácu, niekedy aj s lepším postavením. Nakoniec všetci nemôžu byť pánmi, lebo niekto musí aj na nich pracovať a keďže oni majú tie finančné statky, majú opraty v rukách. Nezamestnanosť je všade, ale keď človek chce a snaží sa, bude vyslyšaný. Určite aj ja som dostal ponuku stať sa Mormónom a byť ich členom, lenže moje katolícke presvedčenie mi akosi bránilo meniť košeľu alebo prevracať kabát. Niečo podobné, čo som zažil aj doma, keď som sa chcel presadiť. Pretože členom Komunistickej strany, ktorí mali ašpirácie na postup, práve Ona (KS) otvorila dvere a pomohla im, aby sa mohli realizovať. Bola to do určitej miery niekedy aj jediná alternatíva. Spoločnosť bola celá vybudovaná na týchto princípoch, takže to bolo dosť prirodzené. Na druhej strane, nebolo to zase veľmi jednoduché dostať sa medzi jej členov. O tých strana rozhodovala sama a nie každý mohol byť Chosen – Vybratý. Človek musel do určitej miery byť veľmi ohybný a pokorný. Však takých bolo veľmi veľa, ktorí boli len radovými členmi a iba platili na tých ostatných povinné mesačné známky. Bola tu aj akási kvóta, ktorá musela byť umelo udržiavaná, aby tam bola demokracia s ľudskou tvárou…  No ale nedá sa odsudzovať spoločnosť ako taká, nakoľko jej samostatnosť nikdy neexistovala a krajina bola po stáročia vždy utláčaná. Boli sme prakticky iba akýmsi nástrojom mocných, ktorí si boli toho vedomí počas celej tej doby kontroly. Nebudem rozoberať príčiny ani korene tohto javu, pretože si každý vie dobre uvedomiť. Vždy sú tu politici a jednoduchý ľud si to odnesie. Chcel som použiť aj iné slovíčko, ktoré takto podobne znie, ale som sa rozhodol byť trošku viac civilizovaným, nakoľko ich nerád používam a tiež nie sú ani súčasťou mojej slovnej zásoby… 

Ale aby som sa vrátil k Mormónskej viere. Má určité princípy, ako všetky iné spoločnosti, alebo ich môžeme nazvať organizácie, ktoré majú tento hierarchický systém. Snažili sa práve tým, že ponúkli pomocnú ruku všetkým emigrantom bez rozdielu odkiaľ boli. Na druhej strane od nich ale očakávali, že sa začlenia do ich organizácie. Určite, ako som už spomenul, niekoľko ich prešlo do ich radov, kde sa stali celkom fundovaní, ale zároveň odvádzali povinný „desiatok“, ako kedysi aj u nás vo feudalizme, a tak týmto zároveň aj finančne budovali Kráľovstvo Mormónske.  Chodieval som pravidelne na Úrad práce, aby som niečo objavil, čo by mi pomohlo sa postaviť na vlastné nohy. Nebolo to jednoduché, a tak som zobral čo sa dalo, aby som pokryl moje výdavky na život. Vybral som si ponuku ísť pracovat do veľkého obchodného strediska, ktoré bolo v srdci mesta, hneď vedľa Mormónskej Katedrály. V tejto obrovskej mormónskej budove bola aj svetová výskumná centrála ľudských pokolení. Skrátka, zaujímali sa o generačné rozvetvené stromy z pokolenia na pokolenie. Boli schopní zistiť rodinných príslušníkov aj niekoľko generácií dozadu. Nikdy som tieto ich služby nevyskúšal, ale možno raz sa o to pokúsim, nakoľko naozaj nemám žiadne znalosti o mojich predchodcoch. Najďalej tak iba o mojich starých rodičoch, ale aj to iba veľmi máličko. Rád by som sa dozvedel aj viac, takže tá moja akási nesplnená túžba stále pretrváva. Môj syn bude mať obrovskú výhodu, pretože toto všetko čo píšem mu padne do vienka a bude mať takmer do podrobnosti zaškatuľkovaný celý môj život od detstva až doteraz. Niečo podobné nemá každý a jemu to padne do lona bez námahy. Bude môcť tieto spomienky posúvať ďalej. Ako som už spomenul, opíšem všetko až od mojich detských liet a už som začal na tom aj pracovať. Dúfam, že to stihnem včas a dokončím kapitolu jedného ľudského života. Moja práca v ochodnom stredisku bola veľmi jednoduchá, mal som pracovať v oddelení kožušín rôznych vzácnych zvierat. Nemal som ani potuchy, čo ma čaká, až keď som prišiel na prvé stretnutie. Pani a pán, ktorí vlastnili túto firmu, boli dosť zámožní a ani sa nečudujem, keď predávali kožuchy už vtedy, pred vyše štyridsiatimi  rokmi, za vyše dvadsaťtisíc dolárov. Môj nástupný plat bol vtedy niečo okolo tri doláre a pol, takže nič fantastické, ale ani nie zlé na to, aby som mohol prežiť. Dokonca som bol schopný aj niečo ušetriť. Povedal by som, že som si nahonobil celkom slušné úspory za tú krátku dobu, čo som v Salt Lake City pobudol. Od začiatku som robil všetko, čo potrebovali a neboli žiadne problémy. Pani majiteľka si ma trošku obľúbila, a tak ma pozývala aj na jej súkromné posedenia v spoločnosti zámožnejších ľudí. Bola milionárka a bývala hore Wasatch, odkiaľ bol nádherný výhľad na nočné osvetlené mesto Salt Lake City. Miloval som tie výhľady a aj som si na ne dosť zvykol. 

Bola to čistá náhoda, ktorá sa udiala ešte v roku 1973, keď som býval v Trnave. Spoznal som sa s jednou nádhernou dievčinou – kaderníčkou. Ani neviem ako k tomu prišlo a už som po večeroch vysedával v kaderníctve a ona sa mi pohrávala s mojimi vlasmi. Stal sa zo mňa účesový model, čomu som sa venoval potom ďalších päť rokov. Bola to celkom zaujímavá práca na víkendy, pretože chodievala súťažiť po celom Slovensku, začínajúc na majstrovstvách okresu Trnava, potom kraja a nakoniec aj na Majstrovstvách Slovenska. Naozaj som sa nemohol sťažovať, pretože nikde sme neplatili ani halier a naviac sme za to dostávali finančné odmeny. Bol som vtedy slobodný, takže som sa nemusel v ničom obmedzovať. Takýto život mi veľmi vyhovoval, pretože nielenže som bol v spoločnosti nádherných žien, ale mal som aj mnohé krásne zážitky z týchto výletov. K tomu ešte aj dobre umocnené i finančne. Bolo to nádherné rozvážať sa cez víkendy  po hoteloch a tráviť voľný čas, po tom, čo som si odsedel pár minút v kresle a ona sa mi prehrabávala vo vlasoch. Dosť ma to vzrušovalo a ona si to ani neuvedomovala, tak som sa snažil vydržať čo najdlhšie bez mihnutia oka v kresle. Občas som si aj trochu zdriemol celý roztúžený. Vtedy mnou musela jemne potriasť a žalostne vyriecť: „Nespi mi, Janko!!!“ Až mi jej bolo ľúto, lebo niekedy počas našich sedení to musela povedať aj niekoľkokrát…

Čas ubiehal a my sme skončili v Bratislave, myslím si, že to bolo v roku 1975. Ubytovali sme sa v novučičkom hoteli, ktorý bol postaveny na okraji Bratislavy a znovu som si naň zaspomínal, keď dávali minulý rok reláciu, pretože som spoznával fasádu budovy a aj interiéry hotela, ktorý mal rovnaké meno ako samotné mesto. Bol to Hotel Bratislava, vybudovaný na vtedajšiu dobu prevratnou architektúrou, hoci ja som mal pocit, že tá betónová fasáda bola dosť studená. Ale nič proti architektovi tejto veľkolepej stavby nemám. akurát sa mi zdal nevhodný ten materiál akéhosi bunkrového štýlu. Napriek tomu tam bolo nádherne a útulne. Býval som ešte s jedným pánom na izbe, na každej izbe boli vždy len dvaja. Ono to takto trošku zaručilo, že to nebude až taký problém s organizovaním povinného času na spánok, pretože mi vždy vadili ľudia, ktorí sa radi zabávali aj celú noc. Nedalo sa potom nikdy poriadne vyspať a človek bol ráno ako udretý po hlave… 

38. časť 

Celý deň v Bratislave bol nádherný, plný aktivít, a tak navečer príjemne unavený som sa osviežil dobrou sprchou a menším odpočinkom, aby som trošku vychladol po horúcej sprche. Čakal ma ešte zajtrajší nedeľňajší účesový kolotoč a potom samozrejme aj ukončenie nekonečne dlhého a nádherného víkendu. S kolegom sme zbehli do reštaurácie, kde nás už čakala večera a všetko čo k nej patrí. Dnes som si dal aj trošku červeného vínka, nakoľko biele mi robí kyselinu, a tak som si zároveň urobil aj akúsi lepšiu náladu a zábrany razom padli. Uvoľnil som sa pekne, lebo som ešte stále cítil príjemné následky, červeného  vínka. Dievčence sedeli hneď vedľa nás, a tak pri rozhodnutí vyjsť si na parket sme obaja povstali a povyzvŕtavali ich pekne, až sa im očká rozsvietili a začali trošku ujúkať od radosti. Určite aj vínko malo na tom zásluhu, ale my sme si pomáhali ako sa len dalo. Najviac som sa tešil na to, keď sa tanec spomalil a ona sa ku mne pritúli, opätoval som jej gesto. Srdiečko jej búšiace som cítil na svojej hrudi a zrazu som mal pocit, že iba jedno počujem. Možnože to bolo tým, že sme chytili spoločný rytmus. Voňala nádherne a to ma ešte viac vábilo, aby som bol k nej čo najbližšie. Večer bol nádherný, a tak sme sa ani nevracali k stolu, aby sme si odpočinuli ale pokračovali v tanci. Zrazu popri nás prešiel pár – starší pán a pekná blondínka s prelivom. Bola to vyššia dáma a ten jej šarmantný partner bol jej nový svatko. Krútil sa s ňou ako mládenec a popritom už mal pár rôčkov za klobúkom. Po dotancovaní sa vrátili k stolu, kde som si všimol aj jej nového manžela. Po menšej odmlke sa teraz prevalčíkovali po celom parkete už mladomanželia. Rozprávali sa po nemecky, a tak som usúdil, že to budú asi Rakúšania, veď Viedeň bola iba naskok, preto sa sem prišli zabaviť v tom najpríjemnejšom duchu osláv uzavretia manželstva a s prisľúbením si spoločného života na večnosť… 

Netrvalo mi to dlho a akosi som začal uprene sledovať túto nádhernú dámu, ktorá sa mi začala veľmi páčiť. Nebol dôvod nemať záujem, nakoľko som si potom uvedomil, že to nie je nikto iný ako moja obľúbená speváčka Evička Máziková, ktorá sa podrobila verejnej oslave svojho intímneho večera so svojím milovaným. Dlho som váhal, či sa pristavím a zablahoželám jej k tomuto vzácnemu kroku života. Nakoniec som sa predsa len odhodlal a neľutoval som, pretože mi po gratulácii jemne a s veľkým nadšením poďakovala. Bola skutočne nádherná v onen večer a takú som si ju aj zachoval v mojej pamäti, nádhernú a usmievajúcu sa… 

Ťažšie sa mi vstávalo v nedeľu ráno, pretože sme museli byť už okolo ôsmej hodiny pripravení na ďalšiu show účesovej tvorby, ako sa galantnejšie a s prestížou hovorievalo strihaniu vlasov. Ono to predsa len krajšie a príjemnejšie zaznelo v ušiach. Deň bol dlhý a potom s ním aj návrat domov, hoci Trnava od Bratislavy zase až tak ďaleko nie je. Ono všetko akosi v ten deň trvalo dlhšie po tej nádhernej prebdenej noci zo soboty na nedeľu, ako je aj názov rovnomennej piesne v podaní Václava Neckářa „Ze soboty na nedeli“, ktorú naspieval v čase jeho vrcholnej slávy v rokoch šesťdesiatych… 

Kariéra, ak sa to vôbec dalo tak nazvať, v účesovej tvorbe ako model mi pretrvala celkom slušných pár rôčkov, netušiac, že aj tu ďaleko za Veľkou mlákou sa k tomu znovu čiste náhodne dostanem…  

Začali sa kuť plány a všetko vyzeralo tak, že budem mať vedľajšiu prácu v oddelení a občas si zažúrujem v spoločnosti nádherných dám. Určite som spomenul niekde, že táto milá pani mala aj kolegu spolumajiteľa a ten až taký náklonný voči mne nebol, nech už z akýchkoľvek pohnútiek. Skrátka nesadli sme si, čo oddialilo aj moju spoluprácu so starou paňou, ktorá mala o ňu veľký záujem. Je pravdou, že tam bola aj vedľajšia myšlienka, aby som sa stal Mormónom, členom ich spolku.  Všetci robíme to, čo nám najviac uľahčí prežiť život pokojne, ale hlavne šťastne! Nejako som to nemohol zmeniť a tak som sa tomu dosť vyhýbal, ale i tak to zatiaľ nevadilo a všetko tomu nasvedčovalo, že stará pani ešte stále chce, aby som pre ňu pracoval aspoň v oddelení. Začali aj prvé kroky k tomu, aby som sa prejavil, či mám vzťah ku kožušníctvu, a tak som šiel do ďalšieho učenia. Už som mal jedno pekné remeslo v rukách, šusterčinu – obuvníctvo a dokonca ručnú výrobu, takže som nebol cudzím v tomto smere. Kožušníctvo je tiež ručná výroba, ale vzácnejšie kožušiny sa zošívajú aj na stroji. Začal som pekne od začiatku a to tým, že prišli surové kožušiny a ja som ich dodatočne upravoval, aby ich bolo možné použiť na ďalšie spracovanie, čiže samotné vymodelovanie záverečného výrobku, kožuchu. Najprv som všetky kože pekne vypral v chemickom prostriedku, ktorý som namiešal a nalial do veľkého pracieho bubna na spôsob práčky. Po určitej dobe boli opraté a vyčistené od akýchkoľvek prírodných a biologickych nečistôt. Potom sa navlhčené v roztoku naťahovali a pritĺkali na dosky. Takto potom ostali nejaký ten deň a až potom celkom vysušené sa mohli dať dole… 

Život v emigrácii – 25.

29.07.2021

73. časť Bol som veľmi milo prekvapený, keď som sa dozvedel aké prekvapenie ma čakalo v hale hotela, v ktorom boli ubytovaní svetoví atléti, ktorí sa zúčastnili tohto veľkolepého halového mítingu, práve tu v meste Portland. Išiel som výťahom nahor, kde som sa išiel stretnúť so šéfom celého tohto veľkolepého atletického mítingu. Dorazil som do [...]

Život v emigrácii – 24.

26.07.2021

70. časť Už sme boli všetci po raňajkách, keď rozhodnutie padlo, že ideme do mesta Missoula a navštívime ďalších členov rodiny. Cesta nebola dlhá a iba niečo okolo dvoch hodín nám trvalo tých 160 kilometrov. Jej rodina bývala iba kúsok od letiska, takže sme videli z ich obývačky až na pristávaciu plochu. Strávili sme tam asi dve hodiny a potom sme sa vracali do [...]

Život v emigrácii – 23.

24.07.2021

67. časť V prvú noc som sa konečne udomácnil v mojej novej kancelárii a začal prechádzku, keď som mal celý areál budovy i s parkoviskom zaistený. Všetko bolo tak ako malo byť ale hlavne bezpečne proti vstupu nedovoleným osobám. Môžem povedať, že za celý ten čas po dobu dvoch rokov, čo som tam pracoval, som sa s ničím nestretol, čo by bolo proti bezpečnosti [...]

Bolívia, Sputnik V

COVID-19 sa stáva pandémiou nezaočkovaných, upozornil Inštitút pre stratégie a analýzy

29.07.2021 17:13

V máji a júni bolo na Slovensku celkovo 18 135 ľudí nakazených koronavírusom, z toho 91 percent nebolo zaočkovaných.

polícia protest hodžovo námestie

Počas protestu v hlavnom meste bolo poškodené auto. K útokom podľa polície nedošlo

29.07.2021 17:05

Počas protestov v centre hlavného mesta nezaznamenala polícia vážne porušenie verejného poriadku. Protest je monitorovaný kamerami.

Google

Rusko pokutovalo spoločnosť Google za porušenie zákona o uchovávaní údajov

29.07.2021 16:38

Ide o prvý prípad, keď bola americká firma pokutovaná za porušenie sporného ruského zákona schváleného v roku 2014.

protest proti zvýhodňovaniu očkovaných, Prezidentský palác

Minister vnútra rozumie snahe polície vyhnúť sa donucovacím prostriedkom na proteste

29.07.2021 16:22

Ministra Mikulca mrzí, že neohlásené zhromaždenie znepríjemnilo deň vodičom aj obyvateľom hlavného mesta.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 25
Celková čítanosť: 21209x
Priemerná čítanosť článkov: 848x

Autor blogu

Kategórie