Príbehy

57. časť 

Do kostola sme chodievali pravidelne každú nedeľu na jedenástu hodinu, lebo to tak chcela rodina Jenny a aj preto, že oni boli tí, čo čítavali z Knihy božej.  James, Jenny a  jej sestrička Carol. Omše boli skutočne nádherné hlavne, keď jej pohľad počas čítania často zamieril smerom ku mne a naše oči sa vtedy stretli. Nikto nevidel naše pohľady, ale niekedy ona trošku zaskočená a vyrušená akoby zabudla pokračovať. Nastalo ticho na chvíľočku, ale potom sa zase mohla sústrediť na riadky, ktoré sa jej z pohľadu na okamih vytratili. Po dočítaní sa cudne pozrela smerom ku mne. Pocítil som jej srdce ako sa k môjmu pritúlilo.
Hudobná skupina bola zložená z mladých ľudí, ktorá nám vyhrávala. Spievali sme všetci s hlbokým oduševnením. Pristihol som sa občas ako sa snažím prehlušiť voje spevákov predo mnou i za mnou. To aby ma ona dobre počula, lebo som spieval len pre ňu, moju sladkú Jenny. Ona si tak jemne pospevovala, že som ju v tom hluku ani nepočul. Až potom som ju započul, keď si pri klavíri zanôtila sólo. Spievala ako slávik, krásne a príjemne. Celou jej nádhernou bytosťou.

Zaznela pieseň zo spevníka a po nej ďalšia a ďalšia, až pokiaľ nám kapela vyhrávala. Pri ováciách sa celý chrám otriasal radosťou, že sa dvaja zamilovaní tešia jeden z druhého. Láska prekvitala tak silno, že sa nedala nevidieť. Dala sa i do rúk chytiť a keď som hlavu dozadu otočil, ruky sa hlásili, že i ony by sa jej radi dotkli. Poletovala od človeka k človeku, čo ju chcel zažiť v tento deň slávnostný. Omša sa nakoniec skončila a ľudia sa začali rozchádzať. Niektorí domov zamierili, niektorí sa do jedálne pobrali. Tam nás už na stoloch čakali šálky s horúcim kakaom, ktoré som si tu tak veľmi obľúbil. Sadli sme si oproti sebe, aby sme si mohli do očú hľadieť. Ani som veľmi nevnímal chuť kakaa, pretože myseľ moja bola niekde inde, niekde hlboko v jej hrudi. Rodičia sa posadili ďalej, ako keby vytušili, že sa niečo dialo. Nechceli rušiť naše myšlienky, ktoré sme si navzájom  vymieňali. Takéto stretnutia sme mávali každú nedeľu a nikdy to ináč ani nekončilo…

S Jenny sme si naplánovali nádherný večer, lebo jar už bola tu a jej štúdium bolo ukončené. Mala už letné prázdniny, a tak sa rozhodla odpočívať a užiť si krásy leta, ktoré bolo iba za dverami. Išli sme na ich chatku, ktorá bola na odľahlom mieste. Zaviezol som ju tam mojím autom, ktoré si aj ona veľmi obľúbila, lebo bolo veľmi priestranné a pohodlné, naviac jej stále pripomínalo i mňa. Nádherný posledný májový podvečer, keď vonku bolo pekne a príjemne. Ležali sme v záhrade s pekne pokosenou trávou. Vyzerala ako zelený mäkkučký koberec a jeho vôňa sa rozprestierala celou záhradou, ktorá bola nekonečne dlhá a priestranná. Chránení ešte aj nádhernými zelenými voňavými kríkmi a stromami, ktoré tam strážili naše súkromie. Boli sme ďaleko od všetkých a prežívali  nádherné chvíle spoločných a tajných želaní. Bolo to jedno z našich občasných večerných stretnutí a teplo nás akosi burcovalo, aby sme sa odviazali, viac uvoľnili a pozhadzovali zo seba to nepotrebné, čo nám prekážalo. Pekne postupne  som jej uvoľňoval jeden kúsok oblečenia za druhým. Bola už aj opálená, lebo slnko pálilo celý mesiac, a tak sa predo mnou postupne začali rysovať známe kontúry jej nádherného tela, z ktorého som odstránil aj posledný kúsok oblečenia. Potom i ona opätovala nežný rituál odhaľovania, jej dotyk mal takú magickú silu, akú som nepoznal. V objatí sme tam ešte dlho ležali do nekonečna…

Jenny bola nádherná, mladá a plná entuziazmu a často sa na univerzite stretávala so svojimi spolužiakmi, ktorí boli jej rovesníkmi. Ja som bol predsa len o osem rokov starší a mal som o niečo viac životných skúsenosti, ktoré mi určite boli veľmi na škodu. Začal som byť príliš  podozrievavý až žiarlivý voči každému, s kým prehodila pár slov. Bola veľmi spoločenská, a tak sa s každým porozprávala a to medzi nami vytváralo akúsi priepasť. Vtedy som si to vôbec nepripúšťal, žeby to bola moja chyba a jej som to stále vyčítal. Teraz po rokoch vidím, aký som bol malý a zaslepený a nevidel som to najdôležitejšie, čo náš zväzok robilo nepreraziteľným a naveky trvajúcim. Veľmi ma milovala ale ja som strácal kontrolu viac a viac, až som ju začal celkom bezcitne upodozrievať bez konkrétnych dôkazov. Ono to tak v živote je, keď strácame pôdu pod nohami, cítime sa neistými. Potom začneme vytvárať akúsi umelú paniku v náš neprospech, pretože keď niekoho milujeme, nemôžeme takto reagovať. Musíme dôverovať našej milovanej osobe až do posledného okamihu a až keď je to nerozlučné, tak až potom môžeme konať. Inak, nikdy! I po tomto nedorozumení sa mi vyspovedala a snažila sa všetko napraviť tak, aby som nemal dôvod na pochybnosti. Ja som ale oslepol, ohluchol a nepočul už ani jedno jej slovíčko, pretože moja myseľ bola celá zakalená. Nebol som v mojom žiali schopný porozumieť ničomu, a tak som tam len stál a pozeral na rybičku, ktorá otvárala jej jemné ústočká a prosila o pomoc. Otočil som sa, odišiel ďaleko do neznáma, na večnosť…

Po pár dňoch žiaľu som precitol a uvedomil som si, čo som to vykonal mojou nemotou a slepotou. Prišiel som o drahého človeka, ktorého už nikdy v živote neuvidím, lebo som mu tak veľmi ublížil. Bolo to už stratené. Stretli sme sa potom ešte zopárkrát na chodbách budov univerzity, ktoré boli dookola a vytvárali akési hradby. V strede na nádvorí vysadené nekonečnými kvetmi v tieňoch stromov na zelenej lúke. Pozrela na mňa a v jej krásnych nebeských očiach sa iba smútok a sklamanie zračilo. Konečne som precitol, ale až príliš neskoro a nič sa už nedalo vrátiť späť. Všetky mosty som spálil a po nich iba zhoreniská všade zostali. Už nikdy som nemohol nájsť ten môj, ktorý viedol do duše mojej milovanej Jenny. Zatriasol som sa smútkom a znovu som prežíval veľkú bolesť, ktorá mi srdce silno zvierala. Môj život nemal zrazu zmysel a ja som skončil niekde ďaleko stratený, bez nikoho. Bol som slaboch a sebec. Nechcel som už ani na tomto svete existovať a oddával som sa svojmu osudu povinného odchodu z tejto zeme. Uvažoval som ako si život zoberiem, ale nedokázal som to. Pán Boh ma ešte nechcel poslať tam, kde som sa tak úpenlivo náhlil, alebo ma iba skúšal, koľko žiaľu a bolesti znesiem a trestal ma za tú všetku nespravodlivosť, ktorú som voči Jenny napáchal. Neviem, kde bola pravda a ja som sa ju márne snažil vypátrať. Jenny sa potom s celou rodinou presťahovala niekde ďaleko do neznáma. Ešte dlho som chodieval do nášho spoločného chrámu božieho, aby som sa aspoň tam s jej duchom spojil, keď už bola tak ďaleko a nenávratne preč. Modlil som sa za spasenie duše mojej ako i jej, pretože som ju stále cítil dýchať vedľa seba a jej smiechot rozliehal sa celým chrámom. I organ samotný rozohral sa a vyludzoval tie najkrajšie melódie aké len život dokáže skomponovať. Bola tu pri mne a objímala ma, natiahla a dotkla sa mojej tváre a vo vlasoch sa mi začala prehŕňať. Cítil som jej nežný dotyk a silno som si ju privinul k sebe. Pozerajúc do jej nádherných modrých očí som videl svoj svet. Jej oči boli veľmi hlboké a ja som v nich zrazu zazrel siluetu mojej tváre. Nepoznával som ju. Zrazu sa z jej očí slzy skotúľali po nádherných lícach. Videl som v nich aj moju budúcnosť, kde sme boli ako rodina v prítomnosti dvoch krásnych detí. Chlapčeka a roztomilé dievčatko som tam zrazu uvidel, sediace na našich kolenách. Ja som v náručí držal dievčatko a Jenny chlapčeka, ktorý jej na kolenách poskakoval. Dievčatko na mojich  kľudne sedelo a túlilo sa ku mne. Držal som ho silno v náručí, aby nepadlo a neublížilo si. Zrazu ale vypadlo mi z rúk a rútilo sa do hlbokej priepasti, do záhuby. Ja som tam len nemo sedel a Jenny s chlapčekom sa vrhla za ňou. Výkrik rezonoval celou priepasťou, ktorá mi pod nohami ležala. Sedel som tam ako prikovaný na najvyššom vrchole a nebol schopný sa ani pohnúť. Nohy mi celkom oťaželi a dych zamrzol na ceste z hrtanu do pľúc. Nič som zrazu necítil, začal som sa znášať vo vzduchu a padal som teraz i ja. Na ceste dole som ešte stihol uvidieť Jenny, ako s deťmi na rukách hore vystupovala. Rútil som sa obrovskou rýchlosťou… 

 Zazvonil zvonček kaplána a ja som tam stál ako skamenelý. Kňaz sa zrazu otočil k nám a začali sme všetci spievať Hosana, ktorá sa ozývala všade, kde som hlavu otočil. Moju sladkú Jenny som tam už nikdy neuzrel. Jej tieň, ktorý som ešte pred chvíľou videl sa vytratil ako horúca para vysoko, niekde do nebies. Náš spoločný chrám som naveky opustil a dlho som sa doň nevrátil. Pred 30 rokmi som sa tam znovu zastavil a stretol zopár známych, ktorí si nás ešte trochu pamätali…

I teraz po rokoch stále chodievam okolo nášho spoločného hniezdočka, kde som zažil niečo neskutočného a vyčkávam, či ju nezbadám niekde nablízku ako sa domov ponáhľa, aby sme mohli byť spolu. Prefarbili jej celý dom na šedo, hoci predtým bol jemne modrý, ako farba jej očí. Aj keď to už prebolelo, dosiaľ presne vidím ako sa náš vzťah rozvíjal od začiatku až po jeho koniec. I keď je mi pri srdci občas ťažko, všetka tá bolesť sa už dávno pominula. Iba teraz som si ju zase privodil a opäť to trošku zabolelo. Musel som sa naučiť žiť bez mojej sladkej Jenny a byť sám, kde ju už nepocítim nablízku a dotknúť sa jej nebudem nikdy môcť …

Sobota, 15. augusta 1981, Multnomah Falls, Oregon, USA

58. časť 

Ešte tesne na sklonku roku 1981 zavítali k nám do hotela Benson súrodenci Honza a Mária. Honza sa veľmi rýchlo usadil a dostal prácu skladníka vín a alkoholu. Robil po večeroch dlho do noci. Nevedel som ako sa k tej práci dostal, či už mal nejakú prax v tomto smere alebo nie, ale dôverovali mu, a tak ju dostal. Čo sa týkalo jeho znalosti anglického jazyka, tak na tom nebol zle a práve to mu otvorilo dvere dokorán. Vykonával ju k ich veľkej spokojnosti, lebo ho práca veľmi zaujímala a uspokojovala. Mária pracovala v kuchyni a pripravovala rôzne studené jedlá a obložené misy, buď zo šalátu alebo z mäsa. Občas som ju v jedálni vídaval, ale nie až tak často, a tak by som ju asi už nespoznal, keby som ju teraz na ulici stretol. Honza, to bol už iný prípad, pretože toho som stretával každý deň a  končievali sme vždy okolo jednej hodiny v noci, až kým sme všetko nedokončili. On robieval menšie inventúry pravidelne, aby mu všetko sedelo a aby na druhý deň nezistil, že mu tam niečo nepasuje. Skrátka, musel to mať všetko pod kontrolou. Stretávali sme sa u Jirku v dome a aj tak sme utužovali naše priateľstvo. Honza bol výborný kamarát a človek, na ktorého som sa mohol hocikedy spoľahnúť. Ako som už predtým spomenul, neskoršie som začal pracovať na ranné smeny, takže som mal na starosti raňajky a obedy. Nastupoval som veľmi skoro ráno, aby sme mohli otvárať reštauráciu okolo šiestej. Ja som musel prísť o polhodinu skôr a pripravoval oddelenia s maslom, pečivom, čerstvou kávou, ako s kofeínovou, tak aj s nekofeínovou. Musela byť všade čerstvá a počas celej smeny som stále dohliadal na to, aby sme ju mali stále pripravenú. Po ani nie dlhej dobe som si na tento režim celkom slušne zvykol, a tak mi tento kolobeh nerobil problémy. Je pravdou, že zo začiatku som to dobre nezvládal, hlavne keď sme mali nával ranných hosťov, ale potom som si vypracoval akýsi pracovný systém a bola to pohoda. S Mikom sme boli veľmi zohratá dvojica, pretože sme sa hneď spriatelili. Obľúbil som si ho aj z toho dôvodu, že bol ľudskejší a nesprával sa nadnesene, pretože tí ostatní čašníci nás pomocníkov považovali za čosi menej, a tak aj deľba s tringeltom nebola napoly, ale tri štvrtiny pre nich a zvyšná štvrtina pre nás. Mike sa dosť zaujímal aj o to, čo som predtým robil a aký som mal dôvod na odchod z domoviny. Predebatovali sme dlhé hodiny, ale hlavne sme boli obaja spokojní s našou prácou. Hlavne vedúci bol s jeho výkonom mimoriadne nadšený, takže sme sa mali dobre. Ja som sa tiež pekne s ním viezol, hoci som musel robiť všetko tak, aby zákazníci mali všetko, na čo si len pomysleli. Športoval som pravidelne a jeho to začalo dosť zaujímať, hoci nebol na tom s hmotnosťou zle, chcel sa tiež dostať do určitej kondície a vytrénovanosti. Nešportoval veľmi, ale ho to motivovalo, a tak sme chodievali pravidelne do športového klubu YMCA, kde bol 25 metrový bazén a tam sme denne spolu preplávali jednu míľu. V prepočte je jedna míľa 1609 metrov a asi 34 centimetrov. Zo začiatku to robieval asi za päťdesiat minút, ale postupne začal z času ukrajovať a zlepšoval sa raketovou rýchlosťou. Je to už pár rôčkov, ale ak si to ešte trochu pamätám, najlepšie som jednu míľu zaplával asi za 28 minút. V tréningoch som to robieval pod 30 minút. Mike sa natoľko zlepšil, že začal predbiehať aj niektorých solídnych plavcov. Po mesiaci bol v určitej kondícii, a tak som mu začal pridávať. Zameral som sa hlavne na to, aby mu spevnelo svalstvo, hlavne to brušné, lebo mal tam nejaké prebytočné tukové zásoby z pitia piva. Ale čo sa týkalo jeho hmotnosti, nemal ju vôbec príliš nad normál. Zameriaval som sa hlavne na jeho celkovú kondíciu. Súčasťou kondičného napredovania bolo aj to, aby bol schopný niečo zabehnúť, a tak som ho prehnal aj po atletickej dráhe, aby si vylepšoval svoju formu. Išiel pekne hore, hoci beh ho až tak nelákal. Radšej si zabicykloval na stacionárnom bicykli v činkárni, ale behať musel, aby ma nesklamal a hlavne nenahneval. Bol som zrazu nechtiac jeho trénerom, pretože si ma na túto prácu vybral. Bolo tu už leto a z Mika sa stal výborný plavec. Dokázal zaplávať jednu míľu za 33 minút a niečo aj na lavičke zatlačil a prebehol na dráhe. Myslím, že som ho donútil zabehnúť si osem okruhov, čo sú dve míle a išlo mu to celkom solídne. Bol len o rok mladší ako ja, a tak aj to bol predpoklad, aby sme si dobre rozumeli, keď sme boli takmer rovesníci. Tiež som ho prehováral, aby si so mnou aj diskom zahádzal, ale mu to nejako veľmi nešlo, tak som ho s tým radšej už viac netrápil. Darmo, disk si vyžaduje dobrú techniku vypušťania samotného náčinia z ruky a to nie je nikdy jednoduché sa naučiť, ale hlavne, aby to bolo na úrovni. Až tak o tri alebo štyri roky som sa dozvedel, že má vysokú školu, ktorú vyštudoval v New Yorku, ale o tom sa mi nikdy nezdôveril. Táto práca čašníka ho tak  bavila, že nemal vôbec chuť niekde v kancelárii od rána do večera vysedávať. Tu sa cítil voľný ako vták. Naviac mal obrovský talent na humor a bol zábavný, čo sa zákazníkom veľmi páčilo a často ho prehovárali, aby im zase povedal nejaký nový vtip. Tiež som sa dozvedel, že Mike mal slušný inteligenčný kvocient. Niečo vyše nad 140, čo neskoršie aj potvrdil. Ale k tomu sa ešte vrátim. Po práci, hlavne v nedeľu, sme sa stretávali v hoteli Imperiál, ktorý bol oproti nášmu. Tam sme potom trávievali čas aj s inými čašníčkami a čašníkmi. Po nedeliach sme robievali takzvaný Brunch, čo bolo pôvodne spojenie raňajok s obedom, čiže, Raňajky – breakfast, Obed – lunch, Br-unch. Toto oddychové, relaxačné jedenie začínalo približne tak o ôsmej hodine ráno a končievalo to až nejako po štrnástej hodine. Predtým sme museli pripraviť všetky stoly, aby boli zoradené podľa počtu objednaných ľudí. Postávali ich nekonečné rady až na schodoch, ktoré viedli z haly hotela do suterénu, kde bol London Grill. Táto sviatočná siesta bola veľmi obľúbená u zákazníkov, a tak sme ich obslúžili veľmi veľa. Bolo tam množstvo všakovakého jedla od výmyslu sveta, takže si mali všetci z čoho vybrať. Podávali sme aj šampanské víno, a preto sme mávali veľa zákazníkov. Chceli odchádzať v dobrej nálade. Cukrovinkár Martin z východného Nemecka bol vynikajúci majster a ja som sa tiež vždy tešil na jeho výplody. Robieval výbornú jablkovú a makovú štrúdľu, ako aj ďalšie výborné cukrovinkárske pochúťky. Na konci smeny sme aj pekné sprepitné zakaždým utŕžili, preto sme sa všetci na nedeľu tešili. Bola to vždy pekná odmena za slabý týždeň. Leto tu už bolo a s ním aj jeho radovánky. Bolo to počas pikniku 10. júla 1982, keď som sa zoznámil s otcom Honzu a Márie. Bol to už starší pán, pretože sa narodil v roku 1917 a teraz sa písal rok 1982, takže mal už 65 rokov. Honza mal ešte len niečo nad dvadsaťpäť a Mária mala ešte o niečo menej. Viem ale, že bola veľmi pekná. Až teraz som ho po prvýkrát uvidel, keď mi ho Honza predstavil. Samozrejme jeho priezvisko mi bolo povedomé, ale ma ani vo sne nenapadlo, že ho tu stretnem a budem sa s ním môcť aj osobne spoznať a spriateliť. Bol to mimoriadne spoločenský človek a k tomu veľmi skromný a milý. Podali sme si ruky a starší pán mi navrhol, aby som mu tykal. Volal sa Arnošt Kavka. Áno, bol to ten spevák, ktorého som poznal iba z gramoplatní a z televízie, hoci bol dosť obmedzovaný a na obrazovke ho ukazovali až v rokoch 1968 – 1969. Jeho hlas mi utkvel v pamäti, pretože veľmi pekne spieval. Na jednu jeho pieseň som si pamätal najlepšie. Bola to Lýdie. Sedeli sme vedľa seba pri piknikových stoloch a spomínali na tie časy, keď som ho vídaval na obrazovke. Bol z toho veľmi nadšený, pretože nie každý si ho už pamätal v jeho dôchodkovom veku. I teraz po rokoch, minulý týždeň, som si tú pieseň znovu pozrel na internetovom Youtube a taktiež som znovu videl Arnošta pri jej prednese. Hneď som si pripomenul tie roky spred vyše štyridsiatich rokov. Vedľa bol aj bazén, a tak sme trávili veľa času v bazéne v tento horúci júlový deň Pikniku Hotela Benson. Boli tu zamestnanci hotela a ich rodinní príslušníci. Bol som veľmi spokojný s celým piknikom. Zahrali sme si aj baseball v parku, zahádzali podkovou na cieľ, kde sme hrali vždy po pároch. Myslím si, že som s partnerom Američanom celkom dobre obstál. Skončili sme asi na treťom mieste. Na pikniku sme boli asi do šestnástej hodiny a potom sme sa presunuli k nim, ku Kavkovcom. Mali pred domom jedného krajana mobilný trajler, v ktorom prebývali. Dom to bol celkom príjemný a v obývačke bolo staré harmónium, na ktorom nám sám majster Kavka vyhrával a spieval. Počúvali sme ho všetci dlho do večera, až sme boli celkom zničení po dlhom dni vonku na slnku, v bazéne a ešte aj pobehovaním pri hre baseballu. Arnošta v závere veľmi mrzelo, že mi chcel venovať nejakú kazetu, lenže ich už všetky predtým stihol rozdať, tak nemal žiadnu naviac. Neskoršie mi potom výber piesní aj poslal, keď sa vrátil po nejakej dobe domov do Prahy. Ja som naďalej s Honzom a Máriou v hoteli pracoval, ako aj s Jirkom, a tak sme sa stretávali často a aj u Jirku doma. Celkom som už na to zabudol ako to všetko dopadlo, ale mám také hmlisté spomienky, že Honza odišiel niekde do Californie a začal podnikať v nákladnej doprave. Údajné si kúpil nákladiak a jazdil s ním po celej Amerike ako som ja kedysi, čo nebolo ani tak dávno. Odvtedy som už Honzu nikdy nevidel. Jirko mi pred par rokmi povedal, že Honzu videl a ani o rok nevyzeral starším. Oslávil päťdesiate – piate narodeniny…

S Arnoštom Kavkom, Sobota, 10. júla 1982, Sellwood Park, Portland, Oregon, USA

Arnošt a Jan Kavka – Otec a Syn

59. časť 

Začal som po debate s niektorými v hoteli uvažovať, že sa začnem vzdelávať. Hlavne si zlepšiť znalosti angličtiny natoľko, aby som bol schopný študovať akýkoľvek predmet a komunikovať na slušnej úrovni. Prihlásil som sa vysokú školu, kde som sa najprv musel podrobiť skúškam a dokončiť nedokončenú strednú školu. Dali mi osnovy, ktoré som si naštudoval. Bolo to jednoduchšie ako som očakával. Bol som prekvapený ako sa tu stredná škola považuje prakticky za nič, nakoľko všetci tu majú strednú školu. Je to takmer ako základná škola u nás, na Slovensku. To bol pre mňa taký menší kultúrny šok, ktorý som neočakával, že zažijem.

Začal som študovať na Sylvania Community College, ktorá bola pekne ďaleko od môjho bydliska, a tak som sa rozhodol presťahovať sa bližšie, aby som netrávil denne dve hodiny autobusom na ceste tam a späť. Našiel som inzerát a miesto bolo veľmi blízko, ale i tak chôdzou to bolo pekne ďaleko, niečo vyše dva kilometre, čo mi ale nevadilo, lebo som to bral ako rozcvičku pred vyučovaním. Býval som s jedným Mexičanom, ku ktorému sa často vracala jeho priateľka a to nerobilo dobrú krv, pretože sa tam začala dosť nepríjemne správať. Zistil som, že neplatí a žije tam s nami. Naviac jej správanie nebolo najvhodnejšie, takže som sa tam veľmi dlho nezdržal a zase som si musel hľadať nové ubytovanie. Vrátil som sa späť do mesta a dochádzal som denne do školy autobusom, lebo som moje vozidlo predal kolegyni z práce v hoteli Benson. za 400 dolárov. Začalo skrátka vypovedávať, a tak som trávil nekonečné chvíle v opravárňach. Prestalo ma to baviť, preto som sa rozhodol, že budem cestovať ako za starých čias v masových dopravných prostriedkoch. Bolo to zo začiatku trošku nezvyklé, ale zvykol som si na to veľmi rýchlo.  Na škole som študoval výlučne anglický jazyk-konverzáciu, gramatiku a čítanie. V ďalšom štvrťroku som sa rozhodol pre špecializáciu vo výslovnosti a prejav. Keď som prišiel po prvýkrát do triedy, všimol som si, že tam bolo dosť študentov mojej vekovej kategórie, ale aj mladých okolo dvadsiatky. Zloženie bolo veľmi zaujímavé. Boli tam dvaja z Ruska, jedna osoba z Poľska. Prevažne tam boli z Vietnamu, traja z Etiópie a zopár Číňanov. V triede nás bolo niečo vyše dvadsať, a tak sme neboli až taká veľká skupina. Jeden pán v mojom veku bol z Vietnamu, kde pracoval ako právnik a musel odísť z Vietnamu kvôli perzekúciám zo strany vtedy ešte stále komunistického režimu, takže som nebol sám, ktorý utekal z domoviny. Jedna ruská rodina ma občas pozvala k nim, a tak som si oprášil svoju ruštinu. Potom sme sa radšej stále rozprávali iba po anglicky, aby sme si vylepšili jej znalosti. Všimol som si, že všetci sa začali, i keď lámanou angličtinou, dorozumievať v triede z popudu našich profesorov. Iba to je jediná možnosť, ako sa môže v jazyku napredovať. Potláčať svoj materinský jazyk v priestoroch školy môže dopomôcť si vylepšiť znalosti a schopnosti a zaradiť sa rýchlejšie do spoločnosti. Človek nechce stále tápať a nebyť schopný sa poriadne vyjadriť. Bol to výborný spôsob ako sa cítiť v angličtine ako doma.
Ten spomínaný Vietnamec bol veľmi príjemný pán a chodil aj so svojou manželkou do tej istej triedy. Ako som spomenul, bol v mojom veku a občas sme sa stretli aj u nich doma. Jeho manželka bola výborná kuchárka, a tak nám vždy niečo uvarila. Veľmi mi chutila slepačia polievka s ryžovými rezancami. Boli jemnučké takmer ako lanká na rybárskej udici. Ich ryžová chuť mi veľmi vyhovovala. Nikdy som niečo podobné dovtedy nejedol ale som si to aj hneď obľúbil.
Tento štvrťrok sme to dobre všetci zvládli a ja som konečne dostal moje prvé vysvedčenie, ktoré ma iba hnalo ešte viac vpred. Skončil som veľmi dobre a bol som nadmieru spokojný s výsledkami. Mal som pred sebou ďalší štvrťrok, ktorý bol už o niečo ťažší, pretože profesori od nás už aj viac vyžadovali. Začali prísnejšie posudzovať našu prácu, preto sme sa museli veľmi dobre orientovať. Hlavne sme písavali slohové práce, ktorých nám zadávali neúrekom. Každý týždeň aspoň jednu. Niekedy aj dve, takže za štvrťrok ich bolo minimálne desať. Bolo to trošku náročné, ale si myslím, že s odstupom času môžem konštatovať, že sa to pekne odzrkadlilo aj v znalostiach… Mal som jednu výhodu, že som bol slobodný a sám, a tak ma štát dotoval financiami na štúdium a dostával som aj nejaké štipendium, na  bývanie a stravovanie. Zároveň som sa kvalifikoval aj pre Work-Study, čo znamenalo, že škola mi poskytla prácu, ktorú som si vopred vybral. 
Pri nástupe do školy som sa spoznal so šéfom športov na škole a ten mi hneď ponúkol prácu trénera na polovičný úväzok. Výplatu som mával potom každé dva týždne, ktorú mi vyplácal štát. Bola to celkom zaujímavá práca, pretože i keď atletická sezóna ešte nezačala, ponúkli mi miesto asistenta trénera futbalu, takže som dni trávil na ihrisku a v telocvični. Na jar potom som pomáhal aj v atletike, pretože som na univerzite už toľko času netrávil. Popritom sa pri mne niekoľkí zastavovali a tak som ich zapojil do procesu s mojimi novými atlétmi na škole.  Našim futbalistom sa darilo veľmi dobre. Ak si ešte dobre pamätám, trénerom bol Rudi Sommer, čiže mal nemecký pôvod, hoci po nemecky nič nevedel. Len tak zopár zdvorilostných slov, ale ináč nič iné. Študoval som výslovnosť  v menšej skupine, aby sa nám mohla profesorka viac osobne venovať. Ako si pamätám, tak nás bolo dokopy asi  šesť a tiež som mal svoju tútorku, ktorej pôvod siahal niekde do Nemecka a Poľska. Bola celkom pekná blondínka a modrooká. Veľmi sa mi zapáčila, a tak o to viac som sa snažil ešte viac napredovať, aby bola so mnou spokojná. Ona za to bola odmeňovaná štátom a ja som sa naučil pri nej toľké veci, že som jej doteraz za to veľmi povďačný. Angličtina má také výslovnosti, ktoré v našom jazyku neexistujú, preto sa človek musí pekne potrápiť, aby to zvládol. Bez poctivej práce sa to ani nedá dosiahnuť. Dosť dlho som sa nevedel ani z miesta pohnúť, ale ona mala so mnou veľkú trpezlivosť a myslím si, že sa mi to podarilo zvládnuť. Nehanbím sa teraz, hoci je tam stále ten prízvuk, ktorého sa človek už nikdy nezbaví. Ale to len rodení Američania vycítia, alebo tí, čo tu už dlhšie bývajú. Všimol som si ako to je dosť počuť, keď počúvam cudzinca. Skrátka, nedá sa to prehliadnuť. Aj ja som sa snažil veľmi tvrdo, aby som sa prízvuku zbavil, čo sa mi celkom slušné podarilo, keď vyslovujem jednotlivé slová a pomaly. Akonáhle to zrýchlim, už to potom podcením a nesnažím sa stráviť pri každom slovíčku toľko času na to, aby som ich nepodviedol. Hneď už bežím za druhým, aby som aj to pobláznil a utekal potom zase k ďalšiemu. Všetky sa potom cítili oklamané a doslovne podvedené. Nebol som schopný byť k nim spravodlivejší, čo sa potom vždy vypomstí v podobe tej najnepríjemnejšej. Človek tú kvalitu potom nikdy nedosiahne. Treba sa snažiť a vydržať trošku napätia, pretože tvrdá práca sa vypláca, čo vie každý. Vydržať to neustále napätie ale nedokáže každý zvládnuť a v tom je to najväčšie umenie. Profesorka mala veľmi pekný zámer, ktorý sme robievali pravidelne na konci týždňa. Museli sme postupne predstúpiť pred všetkých a boli sme snímaní kamerou. Potom sme sa na seba pozerali ako trápne vyzeráme. Bol tam aj jeden mládenec asi 19 ročný, ktorý sa pripravoval na prácu do rozhlasu. Medzitým už aj praxoval ako Disco džokej v našom školskom rozhlase, kde som si ho mohol aj veľakrát vypočuť, pretože som prechádzal denne okolo štúdia, ktoré malo presklené oddelenie a všetci študenti školy sa mohli na nich pozerať pri ich práci za mixážnym pultom. Chlapec mal celkom slušný talent, hoci toho mexického prízvuku sa dlho nezbavil a aj preto pracoval na svojej výslovnosti. Ja som mal zase pred sebou ten vznešený cieľ, že jedného dňa bude zo mňa učiteľ a môj veľký sen sa mi vyplní. Musel som celú moju námahu tomuto cieľu aj podriadiť, ináč som nemal nádej, že sa na ten vrchol vyškriabem.

Boli Vianoce 1983 a ja som bol sám bez mojej sladkej Jenny, na ktorú som veľmi myslel. Stretol som ju na polnočnej omši, a hoci bola odo mňa iba na pár krokov, mal som pocit, že je vzdialená na tisícky míľ…