Príbehy

60. časť 

Počas môjho pôsobenia na univerzite ako tréner, som sa zoznámil aj s novými ľuďmi, ktorí mi potom pootvorili dvierka. Bol to hlavne môj kolega Daniel, ktorý trénoval bežkyne. Požiadal ma, či by som nechcel trénovať s ním a teraz aj za peniaze na Saint Mary’s Academy – dievčenskej katolíckej strednej skole Svätej Márie v Portlande.  Bolo to iba kúsok od univerzity, prakticky iba cez ulicu, a tak som neváhal a prijal som túto novú ponuku. Predtým som sa ale musel ísť ukázať pani riaditeľke školy – sestre Joanne, ktorá si ma premeriavala, ale nakoniec ma prijala, aj vďaka tomu, že sa Daniel za mňa prihovoril. Mal som pridelené vrhy a hody, ale nakoľko nemali trénera v skoku do diaľky, prijal som aj túto prácu. Bola mi dosť blízka, pretože som aj ja trošku skákaval, takže som sa necítil celkom stratený v tejto pozícii. I keď to bolo ešte v januári, už sme boli pripravení na novú sezónu, ktorá tu na stredných školách začína vo februári a končí majstrovstvami v máji v meste atletiky, Eugene. Atlétkam ma predstavili na veľkej schôdzi, kde som sa zoznámil s mojimi zverenkyňami, ktoré prejavili záujem o vrh guľou, hod diskom a oštepom. Potom  aj dievčence na skok do diaľky. Bolo ich asi päť. Jedno dievča pochádzalo z Viedne, čo mi bolo veľmi blízke a príjemné. Trávili sme aj veľa času pri spoločných spomienkach na toto prekrásne mesto, v ktorom som prežil nejaký čas. Jej otec bol ortopédom – chirurgom a bývali iba kúsok od nemocnice v peknom koloniálnom dome z 19. storočia a z neho mali i nádherný výhľad na rieku Willamette. Občas ma k nim pozvali na návštevu, takže sme všetci spomínali na ich rodné mesto…

Suzanne bola iba prváčka, takže mala asi 14 rokov, ale vyzerala, že je v celkom slušnej kondícii. Hrávala aj volejbal, a tak dokázala pekne vysoko vyskočiť. Bolo to také malé žihadlo, ale veľmi dobrá duša, dychtivá prijať čo najväčšie množstvo nových informácií. Bol to talent a naviac tvrdo pracujúca včelička. Takýchto športovcov mám veľmi rád a práve toto ma vždy hnalo k tomu, aby som aj ja na sebe ešte viac zapracoval. Nechcel som zaspať dobu. Bol som pripravený ponúknuť tú najlepšiu odpoveď, pretože otázok bolo vždy neúrekom.
Preteky sme mávali raz za týždeň a medzitým sme trénovali každý deň, akurát vo štvrtok bol len taký technicky orientovaný tréning, nakoľko preteky vždy bývavali v piatok.
Bolo to vo februári 1983, keď som ešte pracoval v hoteli Benson, z ktorého som potom hneď v marci odišiel študovať. Atletická sezóna bola veľmi krátka, do konca mája, a tak som musel niečo hľadať, aby som mal nejaké tie peniaze naviac. Na vysokej škole som dostal prácu v kancelárii, kde som zakladal informácie o nových študentoch, ktorých sme prijímali každý deň. Pracoval som pre jednu pani, ktorá mi bola ako matkou. Veľmi sa o mňa starala a nakoniec ma aj k nim zopárkrát pozvala, aby som sa zoznámil s jej synmi a dcérami. Zaujímavosťou bolo to, že sa narodila presne v ten istý deň ako Marylin Monroe, 1. júna 1926. Volala sa Joyce a bola veľmi príjemná a pozorná. Vždy ma s otvorenou náručou vítala a ja som sa potom v práci vždy dobre cítil. Pomáhala mi so všetkým, aby som aj ja jej zase mohol pomôcť, pretože chcela, aby to nemusela všetko po mne prerábať. Dovtedy sa s tým aj natrápila, pretože niektorí študenti to podcenili a nevykonávali túto prácu dôsledne. Pracovala tam ešte aj jedna študentka, keď ja som nebol v práci. Pracoval som tri dni v týždni, pretože taká bola zmluva a financie sa museli prerozdeliť medzi viacerých študentov, takže som takto pracoval týždenne asi niečo okolo 20 hodín.

Leto bolo nádherné a čas letel ako šíp bez zastavenia sa. Bol už jesenný štvrťrok a ja som sa zrazu nejako zakukal a zbadal som inzerát, že hľadajú nových vodičov autobusov – diaľkárov pre firmu Greyhound. Bola to moja veľká túžba, aby som si mohol celkom slušne zarobiť a vykonávať prácu, ktorá ma veľmi bavila. Spomínam si, že keď som bol chlapec a niekto sa ma opýtal čo chcem robiť, prvé čo som povedal, že policajta! Potom aj učiteľa, lekára, ale aj šoféra.

Firma Greyhound má dlhú históriu a začala sa datovať od rokov dvadsiatych. Presnejšie v roku 1914, keď Carl Wickman založil túto spoločnosť v meste Hibbing, štát Minnesota. V roku 1929 sa potom pretvorila na spoločnosť, ktorej systém je aktívny až do terajšej podoby. Pohovory boli zhodou okolností v tom známom hoteli Imperiál, do ktorého som kedysi po práci, hlavne v nedeľu, chodieval s kolegami z hotela Benson na posedenia, vtedy hlavne s Mikom.

S mojim veľmi dobrým priateľom a kolegom Mikom v roku 1983

Vstúpil som do miestnosti, kde sa ma veľmi pekne ujali a podali mi formuláre, ktoré som mal vyplniť. Mal som na to čas tri dni, lenže ja som nechcel tak dlho čakať, a tak som to všetko urobil na mieste a potom som sa v ten istý deň zúčastnil aj pohovoru. Po rozhovore ma prijali, ale k tomu ešte chýbala zdravotná prehliadka a drogový test. Cez to som prešiel. Niektorí adepti drogový test nezvládli, a tak sa im dvere naveky zatvorili…

Cítil som sa výborne a už som sa tešil, kedy nás pozvú na stretnutie a samotný výcvik v dopravnej škole Greyhoundu. Videl som v tom nielen prácu, ktorá ma baví, ale aj finančnú odmenu, ktorá bola mimoriadne štedrá. Na tú dobu vyše tridsať tisíc ročne, keď ja som dosiaľ zarábal iba jednu pätinu. A to bol rozdiel. Bol to zároveň aj cieľ, ktorý som chcel dosiahnuť. Robil som preto všetko, čo som mohol, a tak som celý vtedajší život tomu aj podriadil. Neľutoval som ani jednu sekundu, ktorú som do toho investoval. Byť zase kráľom nekonečných ciest, ktoré ma tak vždy lákali a vracať sa na miesta, cez ktoré som už raz prešiel a navštívil. Prakticky som bol šoférom svojho života a zariadil som si ho vždy tak, aby som bol čo najviac spokojný. Môžem povedať, že aj žijem životom, ktorý ma veľmi teší, hoci netvrdím, že občas nie sú v ňom aj tienisté stránky. Tomu sa nikto nevyhne a ani vyhnúť nemôže. Každý život má vrchy aj doliny, ktoré potom zmenia jeho monotónnosť! Bolo nás tam asi tridsať a aj dve alebo tri dámy, ktoré tiež túžili pracovať v tomto povolaní. Nakoniec, v dnešnej dobe vídavam aj ženy za volantom tirákov, ktoré sa preháňajú naprieč Amerikou, ale i za mojich čias, keď som jazdieval, som občas nejaké nežné stvorenia postretol. 

Stretnutie bolo v zasadačke vtedajšieho Greyhoundu, ktorý bol na Piatej Avenue a Taylorovej ulici v centre mesta Portlandu. Zoznámili sme sa so všetkými inštruktormi, ktorí nám budú v nasledujúci mesiac odovzdávať svoje skúsenosti. Všimol som si aj obrovské nadšenie všetkých budúcich vodičov, ktorí tam boli. Bolo predvianočné obdobie, a tak to naviac akosi ovplyvňovalo celú náladu. Všetci  sa už tešili na Vianoce, ktoré plánovali stráviť, čo najkrajšie v kruhu svojej rodiny. Ja som bol asi jediný, ktorý rodinu nemal, takže som to ani neočakával. I tak som sa s nimi všetkými tešil a udržiaval si naďalej dobrú náladu. Poštou mi oznámili všetky detaily, ako to bude presne prebiehať. Informácie o ubytovaní, stravovaní a harmonograme celého výcviku. Stretli sme sa všetci na starej stanici Greyhoundu, kde sme iba prednedávnom strávili posedenie. Odtiaľ nás potom v šiestich autobusoch presunuli do nového miesta pobytu pri Seattli, v štáte Washington, v mestečku Federal Way, kde sme boli ubytovaní v hoteli, v ktorom sa celý výcvik odohrával. Na každý autobus bolo pridelených 5 vodičov, aby každý z nás získal dostatočnú prax za volantom. Boli tam aj budúci vodiči mesta Seattlu, takže nás tam bolo vyše sto a zabrali sme celý hotel. Práca to bola veľmi zodpovedná a náročná – prevážať vyše 40 ľudí a zároveň mať ich životy v rukách na cestách, kde sme boli sami sebe pánmi. Tam nikdy nikto nebol, čo by nám ruky pridŕžal, a tak sme sa museli veľmi rýchlo a správne rozhodnúť a zároveň aj konať…

Snežilo, a to akosi predlžovalo tú nádhernú predvianočnú náladu. Školenie trvalo šesť dní v týždni a z toho sme tri dni strávili v laviciach pri teórii a potom sme zase tri dni vnášali naše znalosti do praxe za volantom. Boli to zaujímavé stratégie, pretože sme jazdievali v rôznych časových intervaloch. Ono to tak aj v skutočnosti je, pretože nikdy to nebolo iba cez deň, ale i v noci a aj skoro nad ránom o tretej alebo štvrtej, keď sa nikomu nechcelo vychádzať do zimy a pripraviť vozidlo i s reťazami do snehu a mrazu a za hustého sneženia. Vždy v inú hodinu. Školenie prebiehalo pred Vianocami a skončilo tesne pred sviatkami, aby všetci mohli byť s rodinami doma. 

Federal Way, Washington State, USA

61. časť

Býval som na izbe s kolegom, ktorý pochádzal z neďalekého Newbergu a bol odomňa o štyri roky starší. Rozumeli sme si veľmi dobre. Bol dosť silným fajčiarom ale na izbe nikdy nefajčil, lebo vedel, že mi to trochu vadí a tak chodieval preto na neďalekú terasu a vždy sa chúlil do zimného kabáta. Vonku trešťala poriadna zima a k tomu aj často snežievalo, čo bolo veľmi nezvyklé v tejto oblasti. Bol to jeden z tých rokov na severo-západnom pobreží, že bol sneh a k tomu ešte aj primŕzalo. 
Cesty boli všade vyzdobené cukrom práškovým a posyp ich trošku olinajkoval čiernymi nepravidelnými pruhmi. Takmer ako zebry by na cestách boli ležali. Väčšinou ich posypávali jemným štrkom, takže na jar museli pekne poupratovať veľa drobných kamienkov, ktoré cesty takmer pokryli. Jazdievali sme s Dougom spolu. Bola to zároveň aj veľká výhoda, že nás všetkých takto rozdelili, pretože sme na jazdy chodievali v rôznych časových intervaloch. Chceli, aby sme nemali narušený plynulý odpočinok.  Takou zaujímavosťou bolo, že Doug bol poriadny kus chlapa. Taký drobček 6 feet a 8 inches – 203 centimetrový…

Mali sme veľkú poradu a tam nám vysvetlili celý harmonogram školenia. Každý týždeň bol rozdelený na jazdy alebo hodiny v triede. V pondelok, streda a piatok bolo vyučovanie a v utorok, štvrtok a v sobotu, jazdy autobusom. Nedele boli voľné.

Prvé čo bolo pri jazdách sme robili tzv. škôlku, čiže jazdu medzi prekážkami, cúvanie a parkovanie. V začiatkoch som sa v tom autobuse cítil dosť stratený, pretože mi to bolo všetko akési veľké a tak som sa dosť bál, aby som do niečoho nenarazil. Trvalo mi to iba prvy týždeň a potom som sa cítil zase ako v osobnom vozidle. V pohode a bez nervozity. Jazdievali sme smerom na Seattle, čo bolo iba kúsok odtiaľto na sever. Chodievali sme aj smerom ku Kanadským hraniciam, čo bolo dobrých 230 kilometrov. Po určitej dobe sme sa menili, takže každý si denne zajazdil minimálne hodinu a pol. V autobuse nás vždy bývavalo po päť, aby každý odviedol aspoň hodinu a pol za volantom. Medzitým boli aj tie prestávky ako obed a menšie zastavenie pre fajčiarov, pretože tí najviac trpeli. Ono ani neskoršie sa tomu neubránili, nakoľko nebolo v autobusoch povolené si jednu zapáliť a tak sa museli zaťať. S polhodinkou obedňajšou sa to tak akurát vyrovnalo. Medzitým tie spomínané dve päťminútovky pre fajčiarov. 
Všetci budúci vodiči sme opatrne sledovali, čo každý za volantom robí ako aj predjazdovú inšpekciu vykonáva, pretože na tom si náš inštruktor Robert Smith, veľmi zakladal. Bol už takmer na dôchodku, takže všetko videl, všade bol a naviac aj všetko vedel, takže nič mu neuniklo. Bolo to aj pre nás dobre, pretože keď sa človek niečo učí, mal by sa to naučiť čo najlepšie, aby sa vyhýbal zbytočným stresom a konfliktom. 
Nikto sa z nás netešil ísť prvý, pretože porota piatich ľudí bola veľmi inkvizitívna a všetko chcela vedieť. Rozhodli sme dať mená na lístkoch do čiapky a Bob si pomaly lístky vyberal a nahlas oznamoval poradie jednotlivých jazdcov. Jazdila s nami aj jedna žena. Náš inštruktor počas jazdy skoro nikdy nezasahoval, pretože nám dôveroval. Občas sa ale niečo neočakávané udialo, tak nemal inú možnosť ako to riešiť. Boli sme už takmer svojimi pánmi po dvoch týždňoch vodičského školenia, ktoré trvalo mesiac. 
Myslel som aj na brata a jeho rodinu doma, hlavne jeho dve dcéry, ktorým som chcel niečo kúpiť pod stromček. Problémy neboli veľké akurát som to všetko musel zladiť, aby obe moje prepeličky mali všetko rovnaké, aby si nezávideli hoci bol medzi nimi štvorročný vekový rozdiel. Staršia mala štrnásť a tá mladšia iba desať. Ináč mi to poradil aj brat pri našom spoločnom telefonáte, lebo on ich predsa len najlepšie pozná, takže som všetko po pároch vyberal. Do toho som kozmetiku pre švagrinú prihodil a bratovi zase cigarety, ktoré tam vtedy ešte kúpiť nemohol. Boli to jeho obľúbené Marlbora bez filtra, ktoré mu život spríjemňovali. Alkohol som tam dať nemohol, takže ešte nejakú tú drobnosť som tam pribalil. Balík nakoniec vážil 22 kilogramov, čo bola maximálna povolená váha podľa poštových predpisov. Podal som ho na jednej z jázd v malinkej dedinke North Bend v štáte Washington. Na toto miesto asi nikdy nezabudnem, pretože mi všetci fandili, aby mi to na pošte prešlo bez najväčších prieťahov ale hlavne rýchlo. Oni si vtedy dali trošku dlhšiu fajčiarsku prestávku. Strávil som tam dobrých 20 minút ak nie aj polhodinku s vypisovaním colných prehlásení a poistenia. Vyhol som sa tam aj colnici, pretože tu sa na colnicu nemusí chodiť a všetko si potom poštový úrad rieši sám. Určite na ceste z Ameriky si to pozrú aj na colnom úrade. 

Vo väčších mestách je všade colnica ako aj tu v Portlande a je hneď kúsok od hlavnej pošty. Tiež vedľa je aj Federálna budova s pasovým a vízovým oddelením, občianstvo a pracovné povolenia. Vtedy tam ešte nebola stanica Greyhoundu ale teraz je tam od roku 1986 a hneď vedľa je aj Union Train Station, veľká vlaková stanica, ktorá bola daná do užívania 14. februára, 1896.  Jej história sa začala písať ešte v roku 1882, keď sa podujali urobiť plán budúcej vlakovej stanice. Schválili ho v roku 1885 a samotná výstavba sa začala v roku 1890….

Union Train Station, Portland, Oregon, USA,

Je to naozaj honosná stavba s krásnou architektúrou, ktorá tak pekne lahodí oku každého okolidúceho  i návštevníka.

Prestávka sa už skončila a tak bol rad na mne si urobiť inšpekciu autobusu a sadnúť si za volant. Malý detail, ktorý som ešte nespomenul, čo bolo asi aj preto, že som ešte ja nejazdil. Počas celej tej  procedúry inšpekcie vozidla sme museli vsetko nahlas komentovať, aby inštruktor ako aj celá porota mojich kolegov vedela, že tomu rozumiem. Je to na druhej strane aj výborná vec, pretože si to človek opakuje a zároveň upevňuje znalosť. Ak sme niečo prehliadli, tak nás na to náš inštruktor Bob, aj hneď upozornil. Všimol som si ako mi radili aj moji kolegovia, keď inštruktor bol mimo pozornosti. Po prvej jazde sme to všetci robievali už ľavou zadnou. Bolo to skrátka samozrejme a automatické.

Taktiež pri jazde sme museli všetko komentovať, čo robíme alebo plánujeme urobiť, aby si náš inštruktor upevnil o nás mienku, že je v bezpečí ako aj celá posádka pod našim velením za volantom. Veruže som sa aj zapotil, pretože to bolo dosť stresujúce, keď ma niekto celú tú jazdu kontroloval. Niekedy som si musel vypočuť aj kritiku od kolegov, ktorí nikomu nič neodpustili. Posledný to mal vždy najľahšie, pretože si všimol na čo si dal inštruktor najviac záležať a čo chcel aby to bolo vždy perfektné.

Konečne bol deň za nami a všetci sme sa už veľmi tešili na ten okamih, keď konečne po deviatich hodinách sa budeme môcť vyvaliť na posteľ aspoň na chvíľu, osprchovať, navečerať a potom trošku zabaviť sa v bare. Samozrejme, že alkoholické nápoje sa konzumovať nesmeli počas celého výcviku, nakoľko sme boli stále v službe a pripravení kedykoľvek ísť na výjazd…
Na druhý deň bolo vyučovanie v triedach, kde sme zase absorbovali informácie a robievali testy na konci každého vyučovania. Testy boli zo všetkého ako z technických znalostí, tak aj z dopravných predpisov. Popri tom aj zo samotnej prepravy cestujúcich, výdajov cestovných lístkov, preberania zásielok a samotnej nakládky a vykládky. Bolo toho ešte veľa, čo všetko sme museli ovládať, aby z nás boli budúci schopní operátori prepravy… 

62. časť

Po vyučovaní nám oznámili, že skoro ráno budeme musieť vyrážať na cestu, takže aby sme sa na to aj dobre pripravili. Zaľahli sme omnoho skôr ako sme zvykli, nakoľko vždy sme vysedávali v bare a užívali si voľný čas po dlhom dni, ktorý sme strávili v učebni. Teraz sme sa dlho nezdržali a o 21 hodine sme boli už v posteliach, aby sme aspoň päť hodín spánku mali pred dlhým dňom za volantom a dobre zvládli preplnené diaľnice vozidlami. Našťastie skoro ráno ako v tento čas, je veľmi málo áut na cestách

a jedine čo je sú nákladiaky a opozdenci z práce alebo cestovatelia.
Zobudil som sa dosť po hlave udretý ale pomerne rýchlo som sa spamätal, pretože na vojenčine nás dobre vytrénovali vstávať v hocijakú hodinu. 
Vonku snežilo a  inštruktor si ma vybral ako prvého na prvý úsek, ktorý bol niečo vyše 50 kilometrový. 
Prvé, čo som začal bola inšpekcia celého autobusu, ktorú som musel ako vždy  nahlas komentovať. Trvalo to dlhšie ako iba  zvyčajných päťnásť minút, pretože si to všetci dobre obzerali i keď boli akýsi nemastní, neslaní. Dokonca ani inštruktor s veľkou energiou neovplýval, takže sme tam boli ako zmrznutí. Trošku som to oživoval mojimi žartovnými komentármi a občas som do toho hodil aj nejaký ten slovenský vtip. Potom som im ho všetkým musel vysvetľovať, lebo sa im vôbec nezdal smiešnym. To isté je to aj  s ich vtipmi. Človek tu musí nejaký ten čas žiť a pochopiť mentalitu národa, aby ich mohol celkom slušne pochopiť. I teraz po 42 rokoch som niekedy stratený. Ale je to asi už aj vekom, lebo tých mladších človek len tak ľahko nerozosmeje. Musí to mať naozaj vysokú úroveň.
Trvalo to dlhšie, aby som nič nezabudol a naviac uistil inštruktora ako aj kolegov mojich, že niečo o tom viem. Samozrejme aj v sebe človek týmto umocňuje akúsi istotu znalosťou a tak sa omnoho lepšie cíti. Hlavne, keď je na diaľnici sám v tom obrovskom autobuse, ktorý pojme 43 pasažierov. Bol to autobus firmy Greyhound, značka MCI-9. Parametre autobusu boli, dĺžka – 12.20m, šírka – 2.45m, výška 3.35m a hmotnosť okolo 13 ton.
Konečne som bol pripravený na jazdu. Všetci si posadali dovnútra do prednej časti autobusu, aby videli kade dnes ideme. Môj úsek bol do Snowqualmie, mestečko s niečo vyše 12,000 obyvateľmi. Kedysi tam žil indiánsky kmeň Snoqualmie a tak po nich je aj tak pomenované. Bola tam obrovská píla, ktorá kedysi zamestnávala veľa ľudí. Veľmi sa im darilo aj v poľnohospodárstve, nakoľko je tam dosť úrodnej pôdy, ktorá živí roľníkov a farmárov až doteraz. Tiež koncom 19. storočia  tam vybudovali železničnú trať a tak to dosť napomohlo tomu, že mohli svoje produkty a výrobky vyvážať do neďalekého mesta Seattle. Železnica tam už zanikla, pretože v rokoch 50-tych sa rozmohla diaľková preprava tovaru nákladiakmi ale i napriek tomu si tam zachovali aspoň tú pôvodnú železničnú stanicu, ktorá teraz slúži už len ako múzeum.

Zo Seattlu je Snoqualmie vzdialené asi 50 kilometrov po diaľnici číslo 90 – Východ. V samotnom Seattle aj diaľnica začína, pretože mesto je už pri Tichom Oceáne. 

Bolo to príjemné, pretože všade už bolo vidno vysvietené obchodné centrá a domy na okolí. Taktiež aj po uliciach viseli vysvietené ozdoby. I v moteli bolo vidno a cítiť, že Vianoce sú už iba za rohom. Všade bolo všetko nádherne vyzdobené vianočnými dekoráciami a k tomu tá slávnostná hudba,  ktorá oznamovala tú dobrú správu, že Vianoce sú tu.

Po diaľnici som šiel dosť opatrne a až po niekoľkých kilometroch mi inštruktor oznámil miesto, kde ideme, takže celú tú dobu som to ani len netušil. 
Ani nie zadlho som sa veľmi priblížil k odbočke do Snoqualmie. Vychádzalo sa mierne do kopca a len len, že som to zvládol, aby som sa nezošmykol smerom dole po rampe. Našťastie tam bolo hneď aj dosť veľké parkovisko s motelom a reštauráciou. Tu bola naša prvá prestávka. Všetci sme sa húfom vytratili a zamierili priamo k reštaurácii, ktorá mala 24 – hodinovú prevádzku. Dalo sa tam aj benzín alebo nafta natankovať. Taktiež tam bol obchod nepretržite otvorený. Každý si dal kávu, aby sme lepšie znášali tú počiatočnú únavu z nedostatku spánku a nezvyklého režimu. 
Padajúci sneh nám po polhodinke stihol celkom stopy zahladiť, kým sme sa my v reštaurácii posilňovali raňajkami. Tam zároveň na mňa čakala aj veľká skúška dávania reťazí na všetkých šesť pneumatík. Nielen na zadné štyri ale aj predné dve, pretože keď sa taký kolos začne kĺzať, tak ho už nič nezastaví. Našťastie na parkovisku bola veľká a žiarivá pouličná lampa a tak som videl  veľmi dobre. Ani moju baterku som nepotreboval. Trošku mi to dlhšie trvalo ale nakoniec som to slušne po prvýkrát v živote zvládol so spokojnosťou nášho inštruktora, čo som vôbec neočakával.  

Snoqualmie, Washington State, USA

Boli sme konečne pripravení na odchod a na ďalší úsek ale ešte som musel pár kilometrov odjazdiť, aby som ukázal, či som schopný to zvládnuť aj s reťazami ale hlavne, aby som predpísanú rýchlosť dodržiaval. Autobus s reťazami na všetkých pneumatikách môže ísť maximálne rýchlosťou  40 kilometrov za hodinu. Keď sa jazdí príliš rýchlo, pneumatiky sa dosť opotrebuvávajú reťazami, ktoré pod veľkou hmotnosťou autobusu dosť tlačia na ne a poškodzujú ich, preto sme museli jazdiť opatrnejšie. Naviac pri vyšších rýchlostiach sa aj reťaze ľahsie poškodia a uvoľnia. Na ďalsej zastávke môže vodič zistiť, že už nemá žiadne reťaze na kolesách… 
Stalo sa mi to  neskoršie niekoľkokrát, keď som sa príliš ponáhľal. 

Bola to predlhá noc, kým sme sa všetci za volantom vystriedali a ani káva už nezaberala. Ja som ju radšej vôbec už viac nepil, aby som mohol ísť hneď do postele a zrehabilitovať sa. 
Na druhý deň sme tiež museli vstávať pomerne skoro, aby sme boli v triede už o ôsmej hodine. I tak sme si večer šli a užívali večerný život. Najprv sme si odskočili s Dougom do čínskej reštaurácie a potom sme sa popozerali ešte aj po celom obchodnom centre. Človek ani nemal kde ísť a tak sme si odskočili do kina, potom čo sme sa stretli s našou kolegyňou, ktorú sme pozvali. Už som aj celkom zabudol aký film hrali ale pamätám si, že sme sa celkom slušne zabavili. Musela to byť nejaká komédia. Potom nás ešte čakal tradične bar, kde sa dalo aj tancovať, tak sa nám vždy naskytla možnosť spoznať nejaké miestne krásavice. Na uliciach postávali aj iné ale obaja máme určité zásady a nie ako môj kamoš Vilko, ktorý na to doplatil hneď v prvú noc, keď sme prišli do New Yorku pred pár rokmi… 

Na druhý deň nás čakalo vyučovanie a to sme nemali veľmi radi, lebo bolo veľmi zdĺhavé a niekedy až príliš monotónne. Prestávky nám pomáhali najlepšie preklenúť cez tú časovú zónu, ktorá bola nekonečná. Držali nás tam vždy aspoň do 16 až 17 hodiny a mali sme toho vždy plné zuby. Jediné čo nás hnalo dopredu, bola vidina, že si pomáhame k novému remeslu a k lepšiemu životu. Už sme to mali iba za pár, presnejšie za týždeň, keď nám dali diplom, že sme slušne zvládli výcvik Greyhoundského vodiča. Nechcem ale zabudnúť na jedného pána, ktorého som poznal a vídaval ešte niekoľko rokov. Bol to náš veľky šéf a Generálny riaditeľ západného regiónu v San Franciscu. Všetko držal pevne na úzde. Učivo, aby sa prebralo podľa jeho predstáv a osnov. Taktiež nám vypracovával všetky testy a dohliadal na to, aby sme ich potom mohli aj hravo zvládnuť pred dopravným komisárom. Gary, mi aj dosť svojim výzorom a správaním, pripomínal môjho bývalého kolegu atléta, takže som ho videl znovu. Boli sme oddelení akurát diaľavou a nekonečným Atlantickým oceánom. Ono je to vždy taký príjemný pocit pre človeka, keď stretne niekoho, kto mu pripomína osobu, ktorá mu bola velmi blízkou. Stalo sa mi to niekoľkokrát. 

Spoznali sme sa ešte v detstve…