Založ si blog

Život v emigrácii – 22.

64. časť

Pri rozlúčke v moteli, kde sme strávili štyri týždne vo výcviku, sme sa všetci rozlúčili a potom sme sa rozpŕchli ako kŕdeľ vtákov. Každý sa pobral svojím smerom tešiac sa na krásne Vianoce. Doug mal cestu do Portlandu, tak sme sa zviezli spolu. Po ceste sme sa zastavili na obed, lebo nám od rána trošku vytrávilo. Hoci som nemal nikoho, kto by na mňa čakal doma, nakoniec to dopadlo veľmi dobre a môj dobrý priateľ Mike s ktorým som pred dvomi rokmi robil v hoteli, ma s obrovskou náručou uvítal u nich doma. Prišiel som na večeru až v deň Vianočný, pretože tu taká tradícia nie je ako u nás doma, že tým prvým dňom je Štedrý večer. Tiež na Vianoce nepodávajú rybu ale moriaka, takže som vedel vopred, že ryba nebude. Nakoniec som si aj tak veľmi pochutnal na moriakovi, zemiakovej kaši s omáčkou a ako prílohu k tomu, uvarenú mrkvu. Aj  som si toto jedlo veľmi obľúbil a s chuťou si ho dám v hocijaký deň v roku. Najviac si moriaka dávame na Thanksgiving Day – Deň vzdania vďaky. Tu, ho aj vtipne  nazývame ako Turkey Day – Deň moriaka. Prakticky sú to naše Dožinky. Jeho tradícia siahá až do roku 1536, keď boli zrušene kresťanské sviatky a celkom zdecimované z množstva 95 na 27. Niektorí Puritáni  chceli všetky zrušiť a nahradiť ich len dňami v roku. Nakoniec sa im to podarilo a postupne sa zrušili aj ďalšie sviatky. Španieli si ho tu ale oficiálne oslávili 8. septembra, 1569 a aj odvtedy ho pravidelne oslavujú teraz už aj s nami v novembri. Thanksgiving bol potom ustanovený aj ako štátny sviatok v roku 1619 a odvtedy sa oslavuje v posledný štvrtok v novembri. V dnešnej dobe podniky uznávajú iba 6 až 7 platených sviatkov pre svojích zamestnancov. Ako je z tohto všetkého vidieť, Veľká noc nie je uznaným štátnym sviatkom, nakoľko je to iba kresťanský sviatok. Vianoce sú tiež kresťanským sviatkom ale jeho zástancovia musia stále bojovať o to aby ho uchránili, pretože je veľa vplyvných ľudí, ktorí chcú názov Vianoce celkom zrušiť…

Po prekrásnej oslave Nového roku, som tiež čakal aj na dobrú správu z firmy Greyhound. Dlho nič nechodilo a nakoniec sme sa všetci dozvedeli tú smutnú správu. Greyhound nás teraz nepotrebuje. Tým sa skončila aj naša nádej lepšieho a šťastnejšieho života. Všetko sa mi pred očami prevrátilo hore nohami, pretože som si od toho veľa sľuboval. Zase som zistil, že nič nie je isté i keď človek do toho investuje veľa citu po ktorom mu je potom pošliapané. Zároveň to bolo aj akési ďalšie prebudenie sa z ošiaľu a snov. Odvtedy sa už nikdy dopredu veľmi neteším, až keď je to už istou skutočnosťou. Ale ani potom, pretože viem, že všetko je len dočasné a nič nie je naveky. A tak sa z človeka – optimistu pomaly a postupne stáva pesimista. Ja som to ale povýšil ešte vyššie a to na slovíčko – Realista! Hneď som rozhodil siete a zisťoval, či pôjdem zase študovať na univerzitu, alebo pracovať do hotela. Nakoniec som našiel dočasnú prácu ako vodič hotelového autobusu na letisko z Hotela Hilton.
Začínal som tam ako parkovač vozidiel z hotela na vedľajšie parkovisko, ktoré malo osem podlaží. Postupne som sa každý deň štveral točeným parkoviskom až som konečne dorazil na vrchné podlažie. Tam som pekne zaparkoval a dole som sa zviezol výťahom. Takto to šlo celý deň. Navečer som ho zase šiel vyzdvihnúť a odovzdať nepoškodené majiteľovi. Každý majiteľ si ho podrobne prehliadol a keď bol spokojný dostali sme aj sprepitné. Táto práca sa mi aj celkom zapáčila a zarobil som si vždy niečo aj bokom, i keď to bola iba nárazovka na tri týždne. Boli tam tri semináre z rôznych štátov USA po dobu jedného týždňa, tak som mal veľmi dobre platenú prácu ale hlavne vďaka tomu sprepitnému. Medzitým som sa spojil so šéfom parkoviska a ten mi potom ponúkol aj viac hodín, hoci to nebolo na plný úväzok, stačilo mi to na celkom slušné živobytie.Tiež som hľadal ešte zopár hodín a tak som sa spojil s mojim dobrým priateľom – trénerom, s ktorým sme spolu trénovali atletiku na Dievčenskej Katolíckej Akadémii. Poradil mi, aby som šiel na školskú správu stredných škôl, kde som sa hneď v ten deň aj pobral. Bol som milo prekvapený, že práve Lincolnová Stredná Škola hľadala trénera hodov a vrhov, čo bola moja špecialita a tak som sa hneď dychtivo spojil s hlavným atletickým  trénerom školy. Pohovor sa potom na druhý deň aj uskutočnil v samotnej škole u riaditeľa športových odvetví a hlavným trénerom Davidom. Pekne sme sa porozprávali a tak mi vysvetlili, že potrebujú solídneho trénera, ktorý by im tú úroveň aj trošku povzdvihol, aby boli schopní súťaziť aj s ďalšími strednými školami v Portlande, kde bolo niečo vyše dvanásť tisíc študentov. Celkove tam bolo aj so základnými školami vyše 50.000 študentov.
Pekne sme si všetko vydiskutovali, keď som im názorne predviedol techniky a vysvetlil celý tréningový harmonogram. Dokonca si ma vyskúšali aj v samotnom kruhu, pretoze to by mal tréner  vedieť aj predviesť. Dopadol som celkom dobre a tak so mnou urobili zmluvu na sezónu, pretože tu atletika na stredných školách je iba pár mesiacov. Začína sa v polovici februára a končí koncom mája, keď sú na záver sezóny Majstrovstvá Oregonu. Tam sa stretnú všetci atléti, ktorí postúpili zo všetkých okrskov mesta Portland a predmestia. O pár dní si ma pozvali, kde som bol uvedený pred vyše 120 atlétov ako dievčat tak aj chlapcov. Bolo to veľkolepé uvítanie, pretože ďalší nový tréner bol výborným oštepárom, ktorý oštep potom aj trénoval. Tiež pomáhal pri skoku o žrdi. Ja som trénoval vrh guľou a hod diskom. Bol som veľmi milo prekvapený, keď sa mi v prvý deň dostavilo vyše dvadsať dievčat a chlapcov a tak som ich podrobil testom. Tiež som im vysvetlil, že musia na sebe tvrdo pracovať, pretože to nie je iba guľu vrhať a diskom hádzať ale si to vyžaduje aj veľa sebazaprenia, odriekania ale hlavne vytrvalosti v práci s náradím. Tiež si to vyžaduje dosť fyzickej námahy ako aj behanie a skoky, aby bolo telo v dobrej kondícii a aby mohlo lepšie premeniť energiu v smerovaný cieľ. Robili sme toho veľa a dokonca som musel vytvoriť skupinky začiatočníkov, stredne pokročilých a pokročilých, ktorí už niečo v atletike dokázali v predošlých sezónach. Veľmi som sa tomu potešil, lebo som tam videl potenciál na celkom slušné výkony. Keby to ale záležalo iba od môjho rozhodnutia, mnohých by som tam nezobral, pretože nespĺňali v prvom rade fyzické predpoklady a naviac neboli ani fyzicky dostatočne v kondícii. Dozvedel  som sa od šéfa športov školy, že to musím brať, lebo tí študenti tam chcú byť a my sa musíme tomu podriadiť a venovať sa im tiež. Všimol som si jednu vec, že ku mne chodili väčšinou prváci, ktorí nemali fyzickú kondíciu a nikde inde nemohli byť. Skrátka behať nevedeli a ani nemohli, skákať tiež, tak poďho k Slovincovi, nech sa s nami trápi. Nakoniec sa ich tých solídnych atlétov vykryštalizovalo na konci sezóny polovica, čo bolo vďaka ich tvrdej práci a môjho presviedčania ich. Nakoniec mi aj dvaja atléti postúpili, dievča a chlapec na Majstrovstvá mesta Portlandu a vyhrali svoje kategórie. Oboch som ich trénoval disk a guľu a oni popritom ešte aj oštep robili, ktorý ich kolega trénoval. Obaja mu vyhrali oštep. Pre mňa zase v disku vyhrali. Chlapec sa príliš venoval oštepu a tak nemal čas na disk a guľu. V disku som od neho čakal viac ale kolega ho zaťažoval v oštepe prílis veľa a potom nemal energiu na disk, lebo bol príliš unavený. Na majstrovstvách mesta mohol hodiť v disku aj ďalej i keď suverénne všetkých porazil výkonom vyše 44 metrov. Mohol však hodiť aj 48 až 50 metrov, pretože na tréningu to pravidelne hádzaval blízko k 50-metrovej méte. V guli bol schopný vrhnúť okolo 14 metrov. Taký talent som už potom nikdy nenašiel. Ďalší atlét bol schopný hodiť diskom okolo 43 metrov a guľu vrhnúť za 15 metrov. Nakoniec vrhol guľou 15.35m a na budúci rok vyhral v oboch disciplínach na Majstrovstvách mesta. To dievča sa v oštepe vypracovalo na dvojnásobnú majsterku Oregonu a dvakrát po sebe vyhrala. Guľu a disk prestala celkom robiť, lebo ju dávali aj na prekážky, skok do diaľky a trojskok. Bola obrovským talentom a dokázala vo všetkých atletických disciplínach excelovať. Po ukončení strednej školy skončila v štáte Idaho na univerzite v meste Moscow, kde študoval a pretekal aj budúci olympijský šampión v desaťboji z roku 1996, Dan O’Brian. Stala sa z nej nakoniec celkom slušná sedembojarka…

65. časť
Tréningy bývali o 15:00 hodine, nakoľko vyučovanie končievalo o 14:45 hodine. Samotné preteky zase pravidelne bývali v piatky a potom sa všetci mohli dobre zregenerovať do pondelka, kedy zase dostávali nemilosrdne do tela. U mňa sa trénovala technika hodov a vrhov každý deň a v utorky a štvrtky sa posilňovalo. V pondelky a stredy sa behávalo, skákalo ale aj prekážky sme robievali kvôli telesnej koordinácii, pretože tá je veľmi dôležitá pri otočke v kruhu v hode diskom ako aj vo vrhu guľou. Niektorých som už trénoval aj vrh guľou s otočkou, takže som nemusel s nimi drilovať dve techniky. Otočka je menej stabilná ale výkony sú lepšie nakoľko otočkou sa viacej energie nazhromaždí a potom sa to prejaví aj v dĺžke pokusov s náradím. Posunom v kruhu sa začalo vrhať ešte v rokoch Paťdesiatych, ktorý začal ako prvý Parry O’Brien (28. januára, 1932 – 21. apríla 2007). Bol to  olympijský víťaz v Helsinkách v roku 1952. O’Brien potom vyhral aj vrh guľou na OH v roku 1956 v Melbourne. Na jeho posledných olympijských hrách v roku 1960 v Ríme získal striebornú medailu vo vrhu guľou. Vytvoril 17 svetových rekordov a nenašiel premožiteľa v 116 pretekoch po sebe. Zomrel v bazéne ako 75-ročný, keď ešte ako senior pretekal v plávaní 21.aprila, 2007. Mal srdcový infarkt.Na OH 1952 v Helsinkách dominoval hlavne náš Emil Zátopek, keď vyhral 5,000m, 10,000m a na záver k tomu ešte aj maratón, čo sa doteraz ešte nikomu nepodarilo a ani len tak skoro nepodarí.  
Vo štvrtky sme trénovali iba s ľahšími váhami na rýchlosť a vytrvalosť, aby ešte vládali na druhý deň dosiahnúť dobré výkony a poraziť súpera. 
Naša škola bola Lincolnová a tie ďalšie stredné školy boli: Bensonová, Madisonová, Marshallová, Grantová, Franklinová, Clevelandová, Rooseveltová, Jeffersonová a Wilsonová. Takže v našej Portlandskej divízii bolo dokopy desať škôl a súbojov bolo osemnásť. Každý s každým. Na víkendy potom ešte bývali rôzne preteky, takže nebola nuda. My sme tiež na škole, okrem pretekov robili špeciálne preteky pre duševne postihnutých, kde som sa vždy poriadne zapotil. Pre každé preteky sme museli ako tréneri, upraviť všetky atletické sektory. Ja som mal na starosti guliarský, diskársky a oštepársky. Bolo s tým dosť práce to všetko  vápnom vyznačit ako aj značkami vzdialenosti a naviac aj vlajkami všetky sektory vyznačiť, aby sa nám tam niekto nezatúlal a dopomohol si zraneniam hlavne pri hode  oštepom a diskom. 
Jeden raz som zažil tragédiu, hoci som už predtým upozorňoval pánov z hlavnej športovej správy, že každý diskársky kruh má byť chránený sieťovou klietkou a nikto nemá byť v odhodovej zóne. Nikto si nedal povedať a ignorovali moje varovanie. Nakoniec si to dokonca odniesla jedna kolegyňa profesorka – trénerka, ktorú zasiahol disk priamo do hlavy. Nikdy na to nezabudnem, pretože som stál vždy z druhej strany a sledoval hody. Keď hádzal pravák, tak som stál na jeho ľavej strane a sledoval ho počas celej otočky. Na ľavákov som išiel zase na druhú stranu a sledoval ich veľmi pozorne. Vždy som stál aspoň päť až sedem metrov, pretože disk sa im môže z ruky vyšmyknúť v hociktorej časti otočky. Nie je nikdy zaručene, že ten disk pôjde tade kade má isť, čiže smerom dopredu. Atlétovi sa môže vyšmyknúť počas otočky pri doskoku, keď disk ťahá za sebou a vypustí ho rovno dozadu. Niekedy som išiel čo najďalej, pretože som sa na to ani nemohol pozerať ako to bolo všetko zle zabezpečené. Robilo sa to tu odjakživa a ľudia boli na to zvyknutí. 

Udialo sa to na Franklinovej strednej škole, keď sa už začalo trošku stmievať a bola to posledná disciplína, ktorá mala rozhodnúť o celom dueli. Nakoľko tí istí rozhodcovia robili všetky hody a vrhy, s časovým rozpisom boli značne pozadu. My, ako tréneri, sme na iných školách neasistovali pri pretekoch, aby sa zamedzilo ovplyvňovaniu  výsledkov. Diskár z Bensonovej strednej školy urobil dosť rýchlu otočku a vyletelo mu to z ruky. Zasiahol trénerku-rozhodkyňu rovno do hlavy. Bol to veľmi tupý náraz, až bolo počuť  prasknutie lebky. Hneď v tom okamihu ako podťatý strom padla na zem a upadla do hlbokého bezvedomia. Z hlavy sa jej valila krv a tak som rýchlo skočil a zobral uterák, ktorý tam ležal a pritlačil silno, aby som jej ako tak spomalil krvácanie. Všetci zhíkli až zamrzli údivom. Bol to obrovský šok pre nás všetkých, pretože sme boli z celej tejto udalosti veľmi zaskočení. V duchu som sa modlil, aby to len čo najlepšie dopadlo. Úrazovka tam bola do troch minút a tak ju rýchlo odviezli do neďalekej nemocnice. Pri takýchto pretekoch bývavalo príliš veľa aj iných atlétov pri sektore, čo tam nemali vôbec byť. Každý týždeň som to šéfovi atletiky hovoril ale nikto ma nepočúval. Až po tejto veľmi nepríjemnej udalosti mi uznali za pravdu a všade nainštalovali ochranné siete, ktoré boli iba zo strán. Vzadu ponechávali priestor otvorený. Na to som  tiež poukazoval ale nikto nepočúval moje rady. Bola to záležitosť finančná, takže chceli šetriť na rozpočte a potom si rozdávali prémie. Oficiálne mi za ten návrh nepoďakovali a ani sa o tom len nezmienili. Našťastie sa už žiadna tragédia nekonala počas mojich ďalších rokov trénovania…
Všetci sme odtiaľ dosť smutne odchádzali nevediac, aký osud ju postihol. Nikto nevedel a tak som sa tam vybral hneď ako preteky skončili. Po diaľnici som tam bol za chvíľu. 
Už bolo okolo 21 hodiny a tma, keď som zaparkoval pred hlavným vchodom nemocnice a celý vzrušený som sa ponáhľal dovnútra. Na recepcii mi udali číslo izby a poschodie, kde bola. Hneď som vedel, že je ešte živá. Zaklopal som jemne na dvere ale nikto sa neozýval. Pomaly som pootvoril dvere a ležala tam. Krv jej ešte presakovala cez obväzy, ktoré mala čerstvo previazané okolo hlavy. Stolová lampa len tak jemne ožarovala jej spiacu tvár, ktorú mala celú opuchnutú. Rozhodol som sa ju nechať v kľude, aby načerpala sily po tom obrovskom šoku a ťažkom zranení. Pred mojim príchodom sa tam zastavil aj jej priateľ ale sme sa akosi minuli. Nakoniec som sa u nej zastavil na druhý deň v sobotu a znovu navečer, pretoze som ešte robil v hoteli Hilton na parkovisku. Bola veľmi rada, lebo som bol iba jediný zo všetkých jej kolegov profesorov a trénerov, ktorí sa u nej zastavili. Bolo to aj dosť čudné, že sa nikto z ních neunúval. Akosi sme sa tam spriatelili a bola mi veľmi povďačná, že som nestratil duchaprítomnosť a pomohol jej v tých nepríjemných chvíľach na ihrisku. Dozvedela sa o mne až od lekára, lebo si na nič nepamätala. Mala iba niečo okolo štyridsiatky a musela odísť do trvalého invalidného dôchodku, pretože mala dosť nepríjemné zdravotné následky. Pôvodne bola profesorkou telocviku a zdravotnej výuky. Občas sme sa potom aj stretli. 
Chlapec, ktorému sa ten disk z ruky vyšmykol bol z toho všetkého veľmi zdevastovaný a viac sa už k športu nevrátil, hoci mal pred sebou este tri ročníky. Stretol som sa s ním ešte veľakrát potom, ako sa z toho trochu dostal ale i tak už nechcel športovať a venoval sa radšej iným aktivitám. Bol celkom nadaný gitarista a spevák a tak sa preorientoval iba na hudbu. Sezóna pokračovala veľmi úspešne a s ňou aj záverečné Majstrovstvá Oregonu v meste Eugene, ktoré je bežeckou Mekkou. Štadión bol prekrásne upravený a pripravený na dva dni vrcholnej atletiky stredných škôl. Bolo tu niekoľko stovák atlétov. Pricestovali sme tesne po obede, nakoľko to bolo iba dve hodiny jazdy autobusom, ktory nám pridelila školská správa pre športové aktivity. Zložili sme sa v moteli a ja som bol s kolegom ošteparom na izbe. Tí ďalší tréneri sa tiež ubytovali. Náš najvyšší šéf atletiky nás potom všetkých pozval na večeru. Zašli sme si na špagetti do neďalekej reštaurácie spoločne aj s atlétmi. Zabrali sme niekoľko stolov a tak nám z nich vytvorili jeden obrovský ovalný stôl. Bola to naozaj družná debata medzi nami a našimi pretekármi, ktorí sa už nemohli dočkať zajtrajška, kedy budú môcť pretekať. Viem si to doslovne predstaviť, pretože som to zažil niekoľkrát nielen na majstrovstvách okresu, kraja a potom samotnej republike ale aj pred každým kolom II. Slovenskej Národnej Ligy v Atletike, keď sme cestovali do rôznych miest. Vždy som sa veľmi tešil na Bardejov, lebo tam som spoznal aj veľa nových atletických priateľov a kolegov.
Po majstrovstvách v Eugene, sme sa všetci spokojne vracali domov, keď sa potom zorganizovalo aj naše školské posedenie. Išli sme ho osláviť do našej obľúbenej reštaurácie Silver Dollar Pizza. Tam som potom dostal za odmenu od mojich atlétov krajčírsky plastický meter, aby som ešte lepšie mohol odmerať vzdialenosti.Po ani nie desiatich rokoch, som sa dozvedel tú smutnú správu, že naša kolegyňa pani profesorka-trénerka, už medzi nami nie je a naveky nás opustila. Zomrela ani nie paťdesiatročná…

66. cast

Atletika skončila svoju sezónu neočakávane rýchlo a tak som sa začal pozerať po novej práci. Zároveň som začal znovu pokusy ísť späť do školy. Aj som nakoniec skončil na mojej univerzite a popritom som začal na čiastočný úväzok pracovať v súkromnej bezpečnostnej firme, ktorá strážila a ochraňovala budovy, tak i výrobné objekty. Tiež sme sa zapojili pri ochrane počas kultúrnych akcií  ako aj pri štrajkoch. V protištrajkovej pohotovosti sme boli už aj vyzbrojení, pretože niektorí štrajkujúci sa nechovali voči nám najtolerantnejšie a tak pre istotu sme boli pripravení. Oprášil som si skúsenosti z vojenskej základnej služby, keď som bol aj ako člen vojenskej polície a museli sme kolegov vojakov z krčiem vyzdvihovať, keď sa im nedarilo kontrolovať spotrebu alkoholu a primeraného správania sa. Chodieval som si povinne zatrénovať mimo iného aj streľbu na tunajšej streľnici k dostačujúcej pripravenosti, keby som bol donutený v najkrajnejšom prípade použiť aj zbraň.V štrajkoch sa niektorí štrajkujúci vedeli premeniť v netvory a potom celkom strácali kontrolu nad sebou. My sme to ale nemohli tolerovať do nekonečna. Žeby ma táto práca v protištrajkovej photovosti fascinovala, to nemôžem tvrdiť ale na druhej strane to bola moja práca a tak som ju musel vykonávať ako najlepšie som len vedel a potlačiť popri tom aj svoje osobné city. Po tejto skúsenosti som sa už viac nepodujal túto prácu vykonávať a tak som radšej pracoval v strážení budov v meste. Bol nádherný júlový horúci večer a ja som si ho užíval plným dúškom. Cítil som sa príjemne a vychutnával si vôňu celej rozkvitnutej prírody. Keď vetrík zavial trošku, príjemný čerstvý vzduch ma osviežoval. V tom som na okamih zavrel oči a pocítil nežnú ruku ako sa mi prehŕňa vo vlasoch. Otvoril som oči ale po víle už nebolo ani stopy. To iba čerstvý vánok z rieky priletel až ku mne…
“ Poď už a prestaň snívať!  Máme pred sebou celý večer! “ stroho sa ozval a s úsmevom vtipkujúci, môj priateľ a kolega. Chodili sme celý večer až do polnoci a užívali sme si tento krásny letný čas. Mohlo byť asi okolo 23 hodiny, keď tu zrazu prerušil sa tento nádherný film. Okolo nás sa prehnal mládenec bez košele a za ním pár metrov letela obrovská procesia černochov s hrozným pokrikom. Bolo ich vyše päťdesiat. Nakoniec ho dobehli uštvaného a ako vlci srnu obkľúčili. Niekoľko zurvalcov ho začalo mlátiť hlava – nehlava. To im asi ale nestačilo a tak začali do neho aj kopať. I ženy ho začali mlátiť a kopať, keď bezradne ležiacého na zemi. Tých pár belochov, čo tam bolo si nedovolilo proti takej obrovskej presile ani len muknúť. Len akosi pateticky dávali svoj nesúhlas najavo s tým, čo sa pred ich očami práve odohralo. Ja som s mojim kolegom tiež šokovaným celkom zamrzol, pretože niečo také som v živote ešte nezažil. Naviac sme nemali ani právo do toho zasahovať, lebo to bolo mimo nášho objektu, ktorý sme vtedy hliadkovali. Nakoniec sme ani hrdinmi  nechceli byť v ten večer, pretože by nás udupali ako stádo koní, keď je splašené. Jedine, čo sme vtedy urobili volali na vysielačkách nášmu vedúcemu smeny a ten hneď nato volal políciu, ktorá prišla až príliš neskoro, aby urobili niečo. Všetci sa stihli rozpŕchnúť, len on chudák tam osamelý ležal v kaluži krvi dobitý. Našťastie ešte žil, keď ho úrazovka za doprovodu sirén odvážala… 
Po týždni nás presunuli na nové miesto, ktoré som s radosťou prijal. Miesta dosť často menili, pretože mali kontrakty na určité obdobie iba. Bola to nočná smena vo veľkom sklade s papierovými výrobkami, ktorý bol obrovský ako futbalové ihrisko. Prechádzky boli vždy niekoľko-minútove. Smena sa mi začínala o dvadsiatej-druhej hodine a pracoval som do pol siedmej ráno. Polhodinu som mal vždy na prestávku. Ani neviem ako to mám nazvať, keď som obedoval okolo pol tretej v noci. Ono som prakticky aj večeral. Po práci som si doma vždy zdriemol na hodinu alebo aj tri a šiel rovno do školy na prednášky. Môj týždenný náklad bol pätnásť hodín, čo bolo päť predmetov, takže v priemere každý deň tri hodiny v škole. Nie ale každý deň som v škole bol a tak som to mal rozložené tak, že dva dni to bolo po šesť hodín a jeden deň zostávajúce tri hodiny. Mal som tú výhodu, že som býval iba kúsok od univerzity. Po škole som si zvykol pospať do dvadsiatej hodiny. Potom som sa osprchoval a zajedol si niečo ľahké ako na raňajky. Pravidelne som si varieval, aby som mal v práci niečo teplého ale hlavne aby to bolo niečo z domácej kuchyne našej slovenskej, pretože tá mi tu vždy veľmi chýbala. Potom som sa pobral autom do práce. Ďaleko som to do práce tiež nemal, asi tak 20km, takže  po diaľnici  som to stíhal za dvadsať minút.
Samotná práca bola kontrola celého objektu každú hodinu, keď som mal prejsť všetky stanoviská a kľúčom zaznačiť čas v ktorý som bol na tom mieste. Mal som taký kotúč, po našom hodiny, v ktorých bol graf a ten zaznamenával informácie z každého stanoviska ale hlavne, kedy som tam bol. Na každom kontrolnom bode bol iný kľúč a s inými kódmi, takže človek tam skutočne musel byť, aby dokázal, že tam bol. Počul som i to, že nejaký chytrák si zaznamenal všetko s jedným kľúčom, ktorý odtiaľ odňal a tak presedel celú noc za stolom. Dokonca si aj zdriemol. Samozrejme, že mu na to prišli až ale za dva týždne. Potom sa musel porúčať. Na druhej strane som to veľmi uvítal sa každú hodinu na 20 minút ísť prejsť a popreťahovať si stuhnuté údy.  Tri až štyri hodiny som každú noc nad knihami strávil, takže to bolo výborne odreagovanie sa niekedy aj z monotónnosti, a mentálnej únavy. Jój, ako som sa vždy dobre cítil, keď som sa vratil z  “ prechádzky “ po sklade a celom dvore. 
Miestnosť, ktorú nám vyhradili bola  mimo pracovných kancelárií, kde sme mali stôl, stoličku a musím povedať, že tá stolička bolo nádherné a veľmi pohodlné kreslo, takže som si mohol doslovne aj nohy na stôl vyložiť. Do celkového pohodlia mi nechýbalo ani rádio, ktoré som si so sebou do práce vždy nosieval, aby mi čas príjemnejšie prebiehal. Doslovne som miloval nočné smeny, kvôli kľudu a bez zhonu. Keď som robieval denné smeny, bolo to niekedy aj veľa stresu a šikanovania ako od zamestnávateľa, potom aj od pracovníkov firmy pre ktorú sme pracovali. Taktiež zákazníci neboli dvakrát príjemní. Všetko to muselo byť perfektné, čo mi problémy nerobilo. Občas to niekto prehnal verbálne a tak som sa tomu vždy snažil vyhnúť. Chcel som byť bez stresov, aby som mal čo najlepšiu pohodu, pretože tých tlakov je dosť aj bez toho. Život sám o sebe je niekedy jeden obrovský stres!
V budove skladu ma nikto nemohol prekvapiť, pretože to bolo všetko na bezpečnostné kódy a ja som musel vždy otvárať dvere alebo brány pre vodičov nákladných vozidiel, ktorí sa tam začali zbiehať okolo piatej hodine ráno. Jedine dvaja ľudia mali kódy a to bol riaditeľ firmy a jeho zástupca. Tí, sa ale nikdy v objekte v noci neobjavili za celú tú dlhú dobu, čo som tam pracoval. Potom som o piatej hodine otvoril všetky skladové priestory, lebo začali robotníci prichádzať. Pracovať začínali od pol šiestej a končili o štrnástej hodine. Poobedňajšia smena robila od trinástej hodiny a tridsiatej minúty, takže sa akosi prelínali, aby pracovisko celkom neosirelo. Robievali do dvadsiatej druhej hodiny. Po ich odchode som potom kódmi zabezpečil administratívnu budovu, kde bola aj moja kancelária a taktiež aj samotný sklad. Tiež som musel pozamykať všetky brány na dvore ako aj prístup pre nákladnú železničnú dopravu. V noci mi vždy zavolali, že pristavujú prázdne vagóny alebo odťahujú naložené pričom som  vždy asistoval…

Život v emigrácii – 25.

29.07.2021

73. časť Bol som veľmi milo prekvapený, keď som sa dozvedel aké prekvapenie ma čakalo v hale hotela, v ktorom boli ubytovaní svetoví atléti, ktorí sa zúčastnili tohto veľkolepého halového mítingu, práve tu v meste Portland. Išiel som výťahom nahor, kde som sa išiel stretnúť so šéfom celého tohto veľkolepého atletického mítingu. Dorazil som do [...]

Život v emigrácii – 24.

26.07.2021

70. časť Už sme boli všetci po raňajkách, keď rozhodnutie padlo, že ideme do mesta Missoula a navštívime ďalších členov rodiny. Cesta nebola dlhá a iba niečo okolo dvoch hodín nám trvalo tých 160 kilometrov. Jej rodina bývala iba kúsok od letiska, takže sme videli z ich obývačky až na pristávaciu plochu. Strávili sme tam asi dve hodiny a potom sme sa vracali do [...]

Život v emigrácii – 23.

24.07.2021

67. časť V prvú noc som sa konečne udomácnil v mojej novej kancelárii a začal prechádzku, keď som mal celý areál budovy i s parkoviskom zaistený. Všetko bolo tak ako malo byť ale hlavne bezpečne proti vstupu nedovoleným osobám. Môžem povedať, že za celý ten čas po dobu dvoch rokov, čo som tam pracoval, som sa s ničím nestretol, čo by bolo proti bezpečnosti [...]

banán, draslík

V zásielke banánov v Rumunsku našli vyše 500 kilogramov kokaínu

29.07.2021 15:24

Kokaín bol ukrytý medzi 35 škatuľami s banánmi a jeho odhadovaná hodnota na čiernom trhu je zhruba 25 miliónov eur

očkovanie, Sputnik,

Na prvú dávku vakcíny Sputnik V čaká už len 241 ľudí

29.07.2021 14:57

Najviac čakateľov na prvú dávku vakcíny je vo vekovej skupine 20 až 24 rokov.

Turecko Antalya požiar lesný

Pri požiaroch na juhu Turecka zahynuli traja ľudia, desiatky sú hospitalizované

29.07.2021 14:51

Ďalších najmenej 122 ľudí utrpelo zranenia. V nemocniciach sa v súčasnosti nachádza 58 z nich.

lipšic žilinka

Lipšic odpovedá Žilinkovi: Sú chvíle, kedy sa nesmie mlčať

29.07.2021 13:45

Prestrelka medzi prokurátormi pokračuje.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 25
Celková čítanosť: 21189x
Priemerná čítanosť článkov: 848x

Autor blogu

Kategórie