Založ si blog

Môj život v emigrácii – 24.

70. časť

Už sme boli všetci po raňajkách, keď rozhodnutie padlo, že ideme do mesta Missoula a navštívime ďalších členov rodiny. Cesta nebola dlhá a iba niečo okolo dvoch hodín nám trvalo tých 160 kilometrov. Jej rodina bývala iba kúsok od letiska, takže sme videli z ich obývačky až na pristávaciu plochu. Strávili sme tam asi dve hodiny a potom sme sa vracali do hlavného mesta Montany, Helena a urobili nejaké nákupy. Odtiaľ to bolo iba asi dvadsať kilometrov domov. Dlho sme sa tam nezdržali, lebo sme sa chceli vrátiť ešte za svetla. Po večeri som sa rozhodol ísť popozerať nočne okolie, pretože doteraz som na to nemal čas a aby som aj vytrávil dnešnú bohatú večeru. Pouličné lampy som tam nikde nevidel ale ani som ich nepotreboval, pretože mi mesiac celý ten čas pekne svietil. Bol obrovský a veľmi žiarivý v tú noc. Bol tu Silvester 1984 a Nový rok 1985, bol iba za dverami. Celý večer sa oslavovalo a jedlo. Potom sme o polnoci vyšli von a strieľali  petardy. Bolo to veľkolepé, lebo mali také silné, až mi v ušiach zaľahlo. Lietali a vybuchovali rôznymi farbami. Bola to zábava mať hlavu do nebies uprenú a pozerať sa na to ako jeden po druhom lietali a rôznymi farbami svietili. Aj ma krk od toho trochu rozbolel ale akosi som si to v tom ošiale ani neuvedomil. Bolo mi veľmi dobre. Dlho do poludnia sme vyspávali ako vždy, keď človek celú noc prebdie oslavovaním.  Bol to náš posledný deň a na druhý deň sme sa po vyše týždni vracali domov do Portlandu. Aj som si tam celkom zvykol a bolo mi tam nádherne. Aj by som tam zostal a študoval by som v neďalekej Helene na univerzite, lenže to pre mňa nebolo uskutočniteľné v tom okamihu. Montana sa mi veľmi páčila kvôli nádhernej prírode a zimnej klíme. Tu bol vždy sneh a v lete veľmi pekne a slnečno. V Portlande na druhej strane v zime viac pršalo a sneh tam nikdy dlho nevydržal, lebo hneď na druhý deň sa aj roztopil. Niekedy aj tri dni, z čoho už ľudia začali  panikáriť. Potom len pršalo namiesto sneženia, takže veľa dážďu a depresívnych ľudí v našom meste bolo. Vyrazili sme za dňa, lebo sme sa zdržali trošku. Nakoniec mi to veľmi vyhovovalo a mali sme aj  trochu viac denného svetla. Prichádzali sme k Helene a z diaľnice som mal zrazu neuveriteľný pohľad na okolie rieky Missouri, kde na priestranstve pri brehu sedelo asi pätnásť belohlavých orlov. Hneď som Paula poprosil, či by sme mohli zastaviť na nejakú chvíľku, aby som sa pokochal týmto nezvyčajným rituálom orlov. Zastavili sme pri okraji krajnice na úseku diaľnice číslo 287, kúsok od Townsendu na ceste do Heleny a veľmi opatrne vyliezli z dodávky a svorne si to nádherné divadlo do sýtosti vychutnali. Paul i Heidi boli veľmi nadšení, že som si tých orlov vôbec všimol, pretože oni to tiež ešte nikdy nezažili, aby týchto krásavcov takto voľne v prírode vidieť mohli. Bol som z toho trochu aj  nanič lebo som nemal dlhší objektív, aby som mohol nejaké detaily vôbec nafotiť. Mal som len 50 milimetrový  u seba vtedy a v tom okamihu, by mi veľmi pomohol 500 milimetrový, ktorý som si nechal doma. Boli by to zábery na celý život. Mal som smolu, pretože nič z toho nakoniec nebolo ani tou 50-kou, čo som nafotil, lebo to bolo všetko príliš ďaleko. 
Dnes sa nám žiadna havária neprihodila a tak sme dobre domov dorazili veľmi unavení o štvrtej hodine ráno. Ja som si tiež zašoféroval, hlavne nočnú som ťahal sám, aby si Paul trošku odpočinul. Vodiča nákladiakov a diaľkových autobusov som nezaprel. Zaparkoval som priamo pred domom a pobrali sme sa svižne hore.Heidi, mačička naša, tam už na nás čakala aj so susedkou, ktorá sa o ňu celý ten čas poctivo starala. Mačiatko hneď ožilo, keď zazrela Heidi. Potom ju vzala do náručia a jemne si ju k sebe privinula . Začala priasť a celá sa trošku od radosti rozochvela. Heidi potom so svojou mačičkou  k ním do izby po schodoch vybehla. Keď som sa okolo štrnástej hodine zobudil, ležala mi vedľa hlavy. Mali sme ešte celý týždeň na to, aby sme sa zregenerovali predtým než pôjdeme zase do školy.
Dlho to netrvalo a musel som prestať chodievať aj do práce. Dostal som silný zápal pľúc a liečil som sa vyše polroka. Medzitým som predsa len mal šťastie a podarilo sa mi nájsť svedka, ktorý sa za mňa zaručil a svedčil pri prísahe na súde, kde mi sudkyňa slávnostne odovzdala dekrét o občianstve. Bolo to presne vo Štvrtok, 24. januára 1985, odkedy som štátnym občanom USA. Bola to nádherná a nezabudnuteľná životná skúsenosť na ktorú sa celý život nezabúda. Konečne som bol slobodný v skutočnosti, pretože naši súdruhovia Eštebáci nemali už žiadne legálné právo, podľa Dohovoru o naturalizácii medzi Československom a USA platný od 14. novembra 1929 do 7. júla 1997). 
Bolo nás tam vtedy okolo paťdesiat a všetci svedkovia s nami, čiže nakoniec celá súdna sieň sa hemžila naplnená asi s dvesto ľuďmi. Pri vychádzaní nás ochotný človek vyfotil i s mojou svedkyňou, ktorá sa obetovala. Nikdy som ju predtým nepoznal a nevidel. Bol to niekto zo Slovenskej katolíckej Jednoty, ktorý ju sprostredkoval.


Zo zápalu pľúc som sa celkom dostal až niekedy na konci jesene, vďaka letu, ktoré bolo skutočne nádherné a teplé. Musel som sa teraz pohrať v histórii počasia v našom meste a tak som tam zistil, že najvyššia teplota v roku 1985, vystúpila k hranici 38 stupňov Celzia s nekonečným množstvom slnečných dní. Letá sú tu naozaj výdatné na slnečné dni a iba občas zaprší. Na jeseň sa to potom všetko zase otočí v novembri a prší a prší potom ešte k tomu aj celú zimu. Nechcem ale tvrdiť, že slnečné dni už nezažijeme, pretože je ich tiež zopár a tak si ich veľmi užívame. Niekedy je krásné slniečko ale fučí veľmi, takže človeku sa potom ani vonku nechce ísť.
Peňazí mi stále nepribúdalo a bolo mi veľmi ťažko. Nakoniec som mal veľké šťastie v apríli 1985 na jedného pána, ktorý bol profesorom v Texase a strávil tu dva týždne v období študentského voľna medzi štvrťrokmi. Dozvedel som sa, že hľadá osobného vodiča, ktorý mu poukazuje aj kus severozápadu s časťou Kanady. Tiež už mal aj vytipované miesta, čo chcel navštíviť. Mal som to najlepšie resumé ako bývalý vodič diaľkových autobusov a do Kanady som  jazdieval. Nakoniec som sa s ním spojil v hoteli Hilton, kde býval. Hneď ma prijal a dôveroval mi, že mu budem robiť šoféra a podriadím si celú životosprávu k jeho požiadavkám. Dokonca mi zaplatil izbu vedľa na celé dva týždne, aby som mu bol poruke. Zaplatil mi veľmi slušnú sumu päť tisíc dolárov a k tomu mi platil aj za stravu na celý deň a všetko, čo s tým súviselo. Bolo to ako vo filme a neskutočné niečo, čo som tak veľmi potreboval vyliečiť si všetky rany, ktoré mi život uštedril neprávom trošku. To mi vtedy veľmi pomohlo, pretože som ešte stále nepracoval.
Jeden z prvých výletov sme si urobili do najbližšieho okolia, takže som ho zaviezol k Multnomah Falls – vodopádu, kde sme strávili nejakú dobu a potom sme sa naobedovali v reštaurácii, ktorá bola na vrchu schodištia. Po dobrom obede pstruha na ražniči, veľa zeleného šalátu a celé malé zemiaky v šupke. Tie ja ináč ako celé ani nejedávam a vyžívam sa ako chlapec, keď sme ich vyberali z pahreby a jedli také aké boli celé uhlíkom ochutené.  Potom sme pokračovali po starej scénickej ceste hore ku Crown Point, kde je vežička. Tam sme sa navzájom pofotili, lebo som nemal stojan. S nádherným výhľadom na kaňon Gorge. Odtiaľ sme v ten istý deň pokračovali na Mount Hood, kde som nafotil aj nejaké zábery. Snehu tam bolo mimoriadne veľa, čo sa mi podarilo aj zdokumentovať. Vo vnútri som potom naďabil na záchranného psa Bernardína, ktorý ale nemal súdok s rumom na krku zavesený. Pes Bernardín ma pozval s ním na prechádzku chodbami hotela a zaviedol ma až do kancelárie, kde bola slečna veľmi zaneprázdnená. Psík to bol obrovský a mal hmotnosť vyše 120 kilogramov. Chcel som, aby sa pozrel do objektívu, lenže nemal už vôbec záujem sa so mnou baviť a len sa tam do cesty zvalil, tak ho museli potom všetci obchádzať. On si tam ležal a ležal a nevšímal si nikoho. Pán profesor ma potom s ním aj vyfotil.Pochodili sme ešte po okolí Mount Hoodu a taktiež sme si prešli celý Timberline Lodge, ktorý je veľmi atraktívnym miestom pre turistov. Urobil som ešte zopár záberov zimnej scenérie Mount Hoodu a potom sme boli konečne na odchode do Portlandu, ktorý je dobrých sto kilometrov odtiaľ. V aute sme kuli ďalšie plány, že kde sa zajtra vyberieme. Rozhodli sme sa pre Kanadu a mesto Vancouver, Britská Columbia. Je to pekná túra s vyše päťsto kilometrovou vzdialenosťou…
Skoro ráno sme vyrazili po medzištátnej diaľnici číslo 5-Sever a pred nami sme mali pekný cieľ niečo zase uvidieť a zažiť. Asi po dvoch hodinách jazdy sme sa zastavili v mestečku Chehalis v štáte Washington, kde sme si dali sendvič a zapili ho džúsom. Ďalšia zastávka bola potom v meste Seattle. Pri vchádzaní do mesta som nafotil zopár záberov, keď pán profesor si aj trošku zajazdil a ja som ho navigoval, aby sme zašli presne do mesta. Odskočili sme si na chvíľu a pozreli najvyššiu budovu na západnom pobreží. Nazýva sa Columbia Center, ktorá má 284 metrov.  Mrakodrap bol dokončený 12. januára, 1985 a v prevádzke pre verejnosť  od 2.marca 1985. Má 76 poschodí a na 73. poschodí je výhľad na okolie ako i na Tichý oceán. Bol to nezabudnuteľný zážitok, keď som tam hore na 73. poschodí stál. Všimol som si že určitá časť pod oknami na ktorej som stál bola presklená hrubým sklom. Dole podo mnou bola už len nekonečná hĺbka…

71. časť

Výťahom dole, ktorý išiel pekne rýchlo, som konečne po prestupovaní asi dvakrát alebo trikrát dorazil až na prízemie. Pri jazde sa mi aj žalúdok trochu roztancoval.
Pokračovali sme na sever do Kanady, pretože sme mali pred sebou ešte nejaký ten úsek z tej 500 kilometrovej cesty. Tento posledný úsek som iba ja jazdil a pán profesor sa nadchýnal krásami prírody, ktorá je tak blízko cesty, hlavne keď sa prichádza bližšie k hraniciam s Kanadou. Nekonečné zelené pásy ihličnanov a vodné plochy zálivov.
Konečne sme boli na hraniciach v mestečku Blaine a na bezproblémový prechod nám stačili občianské preukazy. Ani pasy sme nepotrebovali. Ja som môj ešte nemal ani vystavený a vybavil som si ho niekedy až na jeseň. Vchádzali sme do mesta už za tmy a usadili sa v hoteli v centre a nie ani ďaleko od športovej haly, ktorá ešte slúžila  hokeju, pretože sezóna ešte neskončila. Majú výborné mužstvo Vancouver Canucks. Boli sme sa prejsť do nočného mesta. V centre je otáčajúca reštaurácia vo výške skoro 150 metrov v Harbour Centre. Zaplatili sme niečo okolo desať dolárov a vyviezli sa rýchlovýťahom na vrchol. Tam sme vstúpili do veľkolepelej časti, ktorá sa s nami jemne otáčala. Občas som začul škripot otáčajúcej sa reštaurácie. Pohoda tam naozaj bola, hlavne čo sa týkalo výbornej večere a ten nekonečne prekrásny výhľad na celé mesto. Kúsok bol aj záliv a na pobreží žmurkajúce svetlá, ktorých bolo neúrekom.
Po večeri sme sa tiež pekne prešli a vytrávili pstruha, ktorý sme si dali na večeru. Teraz keď si to všetko uvedomím, bola to jedna z mojich krásnych častí bezstarostného života. Tú možnosť si zacestovať a vidieť kus krajiny s toľkými zaujímavými stavbami a prírodnými krásami bolo veľmi úchvatné.  Na druhý deň sme sa išli pozrieť na hokejový zápas Vancouver Canucks, pretože akurát hrali doma. Už som aj celkom zabudol presný výsledok ale nálada tam bola fantastická, keď sa vyhrá. Ľudia oslavovali dlho do noci a tak po ceste do hotela sme ich na uliciach stretali v dobrej nálade.Pobudli sme vo Vancouveri ešte dva dni a potom sme sa vracali domov do Portlandu, lebo sme mali v pláne si pozrieť ešte nejaké miesta a pamiatky, ktoré mal už dopredu naplánované Ešte sme si znovu potom odskočili pozrieť aj náš Mount Hood na rozlúčku a pobrežie v Cannon Beach. Tiež sme si vybehli na tunajší kaštieľ Pittock Mansion, odkiaľ je pekný  výhľad na celé mesto. Bol postavený v roku 1909 a má aj dôležitú politickú históriu mesta Portland.
Rozlúčil som sa s pánom profesorom pri nastupovaní do hotelového minibusu, ktorý sa mi potom pred očami už len v diaľave viac a viac zmenšoval až sa mi celkom stratil z očú na nekonečnej ulici. 

Vancouver, B. C., Canada, April 1985
Gorge, Crown Point – April 1985
Multnomah Falls – April 1985
Mount Hood – April 1985
Road to Mount Hood – April 1985
At Timberline Lodge – April 1985
Timberline Lodge’s St. Bernard, April 1985

Komunikovali sme potom ešte dobrých dvadsať rokov a bol som ho aj navštíviť  zopárkrát.  Vždy bol veľmi nadšený, lebo som mu do jeho domova v Texase priniesol kus Portlandu a spomienky na mesto, ktoré si tak veľmi obľúbil. Potom mi už jeho pani manželka oznámila iba tú smutnú správu, že už nie je medzi nami. Bol som s ním ešte raz už len na jeho poslednej ceste…
Konečne som dostal izbu na internáte a tak som sa tam nasťahoval a cítil sa zase ako doma. Bola to taká veľmi šikovná izbička o rozlohe asi štyrikrát štyri metre, kde som mal umývadlo, skrinku, posteľ a pracovný stolík. Kúpeľne a záchody sme mali spoločné ako pre mužov tak aj pre ženy.Kúsok na chodbe bola aj kuchyňka s chladničkami. Jednu som si delil s ďalšími tromi študentmi. Mali sme ju obtočenú reťazou a zamknutú na zámku. Každý z nás mal kľúčik a tak sme vedeli, že len jeden z nás to mohol byť, čo si „požičal“ niekoho jedlo. Nikdy sa to nestalo. Doteraz sa dosť jedlo strácalo a keď som tam prišiel, už to mali týmto spôsobom všetko vyriešené, takže som tie denno-denné rozbroje nezažil. Niekedy sa naozaj našiel aj neprispôsobivý študent, hlavne tí mladí, ktorí akurát skončili strednú školu. 
Robil som v tom čase na univerzite v časti športového centra, kde pracovali len sami študenti. Bola to práca, ktorú univerzita ponúkala svojim študentom na vylepšenie si svojich životných podmienok. Tento program bol dotovaný štátom pre vysoké školy a univerzity. Mal som aj to šťastie, že som bol dobrovoľným trénerom už štvrtý rok od roku 1981, tak mi kolegovia tréneri pomohli a šéf športov mi túto prácu aj potom dal. Pracoval som znovu vo výdajni športových potrieb a náradia a taktiež aj výdaja uterákov na sprchovanie. Už som bol povýšený na vedúceho smeny za omnoho lepší mesačný plat ako doteraz. 
Pri okienku sme sa najviac tešili na naše študentky, ktoré nám odovzdávali svoje uteráky. Niekedy aj športové odevy a uniformy. My sme ich potom vždy všetky vyprali ako aj uniformy zo všetkých ostatných športov, ktoré univerzita mala vo svojom talóne.
Bolo tam dosť práce a tak sme tam mali preto aj obrovskú práčovňu so šiestimi nadmernými pračkami a taktiež aj sušičkami. Žehliť sme našťastie nič nemuseli, pretože uniformy boli vyhotevené z nekrčivých syntetických materiálov. Pracovali sme vo väčších obrátkach hlavne cez víkendy, lebo preteky a zápasy sa uskutočňovali prevažne po sobotach a nedeliach, takže vtedy nás najviac potrebovali. Ja som ale cez víkendy  nepracovaI, lebo som si stále držal moju obľúbenú prácu v sklade, kde som pracoval už druhý rok. Tam sa mi predsa len najlepšie študovalo a o to mi ešte viac na konte aj pribúdalo, pretože každá korunka naviac sa vždy zíde.  V práčovni som robieval po obede do 23 hodiny a po 18 hodine sa to dosť ustálilo a tak sme si mohli vydýchnuť. I skoro ráno sa začínala práca vo výdajni. Ranná smena začínala o šiestej ráno ale už tam museli byť o pol šiestej. Končila sa o štrnásť tridsať. Druhá smena začínala o štrnástej hodine. 
Nakoľko som bol vedúcim smeny chodieval som tam omnoho skôr a preberal s vedúcim oddelenia plány a vyťaženie celého zariadenia. Keď chcel niekto využívať priestory ako telocvične, musel si ich dopredu objednať. Celodenný harmonogram bol potom vyvesený pri okienku, tak sme presne vedeli, čo sa bude diať a kto bude využívať, ktoré časti celej športovej budovy.  Keď sa to tam neskoršie  utíšilo, hrávali  sme karty, hlavne žolíka o peniaze ale nie zase až také vysoké sumy. Bol to vždy vklad taký minimálny, že za jeden dolár, čo si každý mohol dovoliť. Niekedy som zarobil aj zopár dolárov za smenu, lebo niektori sa nedokázali zdržať a chceli zvýšiť výhry. Dávali sme odteraz do klobúka každý po jednej dolárovej bankovke. Ten, čo to vyhral mal potom krásnu odmenu pár dolárov, takže už z toho bolo také menšie kasíno, čo som si vtedy ani neuvedomoval. Hlavnými iniciátormi boli chalani z Ázie, ktorí veľmi radi riskovali.Naviac v meste som si všimol, že nielen čínske reštaurácie vlastnili ale aj čistiarne a krajčírstva asi na deväťdesiat percent. Taktiež aj verejné práčovne, opravy obuvi a odevov. Bola to skrátka ich tradícia a tak sa v nej nezapreli. Naviac Američania tieto práce veľmi robiť aj tak nechceli, tak niekto sa toho musel ujať…
V miestnosti, kde sme sa vždy zdržiavali, sme mali kúsok za rohom zamrežované okienko, aby sa nikto neobsluhoval sám. Taktiež tam bola priložená kniha, kde sa zapísali a museli nám odovzdať svoje preukazy študentov, na ktorých boli aj ich podobizne, takže sme sa takto vyhli zneužívaniu a odcudzovaniu športových potrieb. Na konci smeny sme potom pozamykali po kontrole priestory a všetky telocvične, aby nám tam neprespávali bezdomovci, pretože tí sa tam dosť hemžili a využívali výhody sociálnych zariadení. Chodievali sa tam hlavne osprchovať ako som aj ja ešte iba prednedávnom musel. Bol som ale legálnym študentom. Tiež sme museli skontrolovať aj všetky toalety a v závere zamknúť celú budovu. Ono to prakticky bola akási športová hala o dĺžke vyše sto metrov a šírke šesťdesiat metrov. Hore na poschodí sme ešte mali aj tenisové kurty, ktoré boli kryté, takže sa tam dalo trénovať v akomkoľvek počasí. Študenti tie kurty veľmi radi využívali ako aj profesori a odborní asistenti. Tiež tam mohli chodievať aj bývalí študenti, keď si predplatili vstupné na využívanie športového zariadenia. Bolo to takto omnoho lacnejšie pre nich ako chodiť do súkromného klubu. Mali sme tam aj  bazén so sprchami a saunou ako aj parnými kúpeľmi. Taktiež tam bolo aj športové rehabilitačné stredisko, v ktorom pracovali študenti, ktorí potom končili ako pracovníci športovej rehabilitácie. Bolo to nahodou veľmi pekné, keď som sa zranil a niekto sa o mňa postaral. Tiež tam mali aj lekára – chiropraktika každý deň, takže mohol byť hneď po ruke a pomôcť, keď to bolo najpotrebnejšie. Chodievali tam všetci športovci aj na masáže po tréningoch a saune ako súčasť ich regenerácie po ťažkých tréningoch…

72. časť 

Začal som prípravy na možný návrat do Európy, pretože som chcel bývať v Rakúsku, aby som bol bližšie domov. Myslím si, že aj kríza z odlúčenia sa prihlásila, hoci doma boli komunisti stále pri kormidle nič mi v tom nebránilo, aby som sa netešil na ten okamih byť zase doma. Tiež som ale vedel, že by som skončil asi vo väzení ako Rudo, ktorý sa vrátil pred piatimi rokmi. Ja som mal ale nenáročné plány vrátiť sa iba do Rakúska, kde by som mohol pracovať ak by som zistil, že mám politický azyl aj v Rakúsku. Ani by som ho nemusel mať, pretože som si to už overil, že by som mohol niečo robiť a to hlavne súkromne v stavebných firmách, ktoré tam vlastnili krajania zo Slovenska. Musel by som si tam najprv vybaviť pracovné povolenie, čo bolo celkom možné a tak som tomu podriadil aj všetko na to, aby som tam išiel pripravený. V prvom rade som si musel začať tvrdo priťahovať opasok a sporiť všetko, čo sa len dalo. Mal som dve práce ako na  univerzite tak aj v mojom sklade. Zrazu som pracoval sedem dní v týždni s cieľom to dosiahnúť, pretože som chcel do roka ísť na skusy. Tiež som našiel nejaké staršie kontaky vo Viedni a tak sme komunikovali. Boli tam ľudia z Topoľčian, ktorí prerábali priestory na útulné nové garsónky, takže som mal už vytipované miesto, kde by som potom aj býval. Taktiež približnú cenu za mesačný nájom v centre starej Viedne, kúsok od Operningu. Poznal som to tam celkom dobre z mojej poslednej návštevy zpred šiestich rokov v roku 1979. To bola jedná z možností, ktorú som chcel skúsiť. Druhá možnosť  bola pracovať v službách americkej armády niekde na základni v Európe, ktorých tam bolo neúrekom, hlavne v Nemecku ako aj v Turecku ale tam som sa veľmi nechcel usadiť, aby som bol za každú cenu v Európe. Tiež tam bola možnosť pracovať ako športový referent v Saudskej Arábii ale ani tam som nechcel veľmi ísť, pretože najviac ma to predsa len ťahalo do Nemecka, kde bolo neúrekom možností. Objavil som veľký reklamný oznam v denníku USAToday a tak som zaplatil 400 dolárov a začal moje veľké plány na možnosť práce. Každý deň som netrpezlivo čakal na tú príjemnú správu po zaplatení nie najnižšieho poplatku ale dlho sa nikto neozýval. Nakoniec sa mi predsa len po mesiaci ozvali a informovali ma, že moja žiadosť o prácu je vo vybavovaní, takže aby som len vyčkal chvíľu. Potom som čakal ďalšie tri mesiace ale nikto sa už neozýval ani na telefonáty, ktoré som skúšal. Ani jedno z čísel ma už nespojilo so šarmantnou telefonistkou, ktorú som dovtedy počul asi trikrát. Po vyše šesťmesačnom čakaní som sa nakoniec čiste náhodne v televízii na stanici CBS v relácii „60 minút“ dozvedel, že to bol podvod na mnohých Američanov, ktorí podľahli vidine práce v zahraničí. Malo to mať obrovské výhody ako dostávania popri plnom plate aj poplatky za odlúčenie, neplatenia daní a možný niekoľko tisícový mesačný zárobok. Táto vidina ma ešte viac hnala k tomu, aby som nezaváhal a podujal sa na túto dobrodružnú cestu. Asi dvadsať minútova segmencia to všetko potvrdila. Vyšetrujúci redaktor zistil, že firma už dávno neexistuje a všetko bolo tak perfektne pripravené. Možnosti, ktoré ponúkali oni existovali aj na internete, ktoré sa dali stiahnúť a taktiež zažiadanie si o prácu cez oficiálnu  stránku, kde boli oznámenia na práce vo všetkých odvetviach. Zistil som veľmi prekvapený, že sa to doslovne podobalo štruktúre ako títo šikovní špekulanti ponúkali, pretože to stiahli z tejto stránky. Zhrabli tvrdé milióny, pretože mali niekoľko sto tisíciek záujemcov, ktorí zaplatili za túto službu. Redaktor nakoniec predsa len niekoho z tejto bývalej firmy našiel a ten sa obhájil, že keby si žiadatelia pozornejšie prečítali detailne celú ponuku, zistili by, že im prácu nezaručovali, takže ich súdy nemohli za to stíhať. Tiež som si to overil, že to bolo doslovne tak a tak zákon v nijakom prípade neporušili a pekne sa na tom nabalili. Bola to naša naivita veriac v šťastný koniec…
Prišiel som na víkend do môjho skladu a pri prvej obchôdzke som moju nočnú operenú priateľku nevidel, pretože ma na starom mieste ani nečakala. Trošku ma to zobralo a nemohol som to stráviť, že je už preč. Bola to veľmi dlhá smena a celú noc som sa ani do kníh nepozrel, pretože som sa s ňou lúčil. Na druhý deň sa to znovu celé zopakovalo. Mal som celý víkend pokazený. Celý týždeň ma to trápilo ale musel som sa začať koncentrovať na štúdium a taktiež aj na prácu na univerzite vo výdajni. Znovu tu bol víkend tešiac sa, že je späť a zase ju uvidím ona ale neprišla. Nakoniec som sa s tým celkom vyrovnal a nevyhľadával som ju. V kľude som si už zase vykonával svoju prácu. Tiež sme už mali na univerzite atletickú sezónu v plnom prúde a tak som trénoval s mužstvom atletickej skupiny nielen ako tréner ale aj ako atlét. Cez víkendy som sa zúčastňoval pretekov a potom po obede som si vždy dobre zdriemol, aby som to zvládol aj v mojej nočnej práci na víkendy. 
Ubehli minimálne dva mesiace a nič netušiac som sa prechádzal po sklade. Nakoniec som otvoril a vykukol von a zavrel dvere za sebou. Tu zrazu niečo zapišťalo a celkom oslepený svetlom na rampe som si ani neuvedomil, čo sa vlastne udialo. Srdce sa mi prudko rozbúšilo a skoro som infarkt od radosti dostal, keď som zazrel moju kamarátku po dlhom odlučení nič neočakávajúc a zmierený s faktom, že ju už nikdy neuvidím. Vyletela do výšky na dvore a zakrúžila. Potom sa vrátila na svoje bidlo. Znovu som sa tešil na každú hodinu, keď ju zase uvidím pri obchôdzke. Bolo už nádherné letné počasie a obloha bola posiatá tisíckami hviezd. Sledoval som aj pohybujúce sa hviezdy. To hviezdy neboli ale lietadlá, ktoré každé tri minúty prilietavali z východnej strany od Mount Hoodu a pristávali na neďalekom medzinárodnom letisku.
Leto ubehlo a bola tu už jeseň. Zoznámil som sa náhodne s jednym trénerom strednej školy a ten mi oznámil, že v januári roku 1986 bude veľký atletický míting v Portlande. Začal som s ním spolupracovať v reklamnej kampani. Pripravoval prekvapenie, ktoré bolo neuveriteľné ale mi ho nevyjavil, takže som čakal dosť netrpezlivo ďalší mesiac. Vianoce som strávil  u Mika a rodiny jeho priateľky Pamely. Bol som tam už ako doma, lebo som tam chodieval dosť často i keď nie až tak často ako predtým. Pracoval som veľmi veľa, aby sa mi môj sen vyplnil a mohol som odcestovať do Európy. Peniažky mi pekne pribúdali, takže som bol pripravený na prvé začiatky aj bez práce. Na univerzite som robil posledné predmety, aby som to dotiahol do konca a konečne urobil štátnice. V poslednej chvíli som ale zmenil moju aprobáciu a zameral som na iné spektrum mojich štúdií, nakoľko s pôvodnym smerom môjho zamerania, by som prácu ťažšie zháňal. Bolo to dosť rozšírené smerovanie vzdelania profesorov stredných škôl a tak aj horšie uplatnenie sa. Väčšinou hľadali profesorov matematiky, chémie a fyziky, ktorú by som nezvládol a ani som nemal žiadne základy. Musel by som celkom od začiatku začínať na čo som nemal vôbec chuť, energiu a ani čas, pretože som chcel mať diplom v ruke, aby sa mi dvere pootvorili pri výbere práce. Matematiku, ktorú som miloval, hlavne v detstve, by som musel tiež začínať od úplných začiatkov, pretože by som musel mať požadovaný zápočet kreditov, aby som naplnil predpísané kvoty novej aprobácie. Chcel som čo najskôr ukončiť moje stúdium a dosiahnúť životný cieľ ale nemal som veľký záujem začínať od začiatku. Vyžadovalo by si to veľa, pretože som mohol moje zameranie využiť priamo v Portlande. Bolo tu nekonečné množstvo emigrantov z celého sveta, takže stále potrebovali na vysokých školách nových lektorov anglického jazyka. Táto vidina mi trošku zaslepila zrak a tak som sa celkom preorientoval a zanevrel na aprobáciu výučby spoločenských vied ( Dejepis, Zemepis a Politické Vedy ). Týmto som si pribral mnohé nové predmety, ktorým som sa naplno venoval, aby som to všetko stihol načas a bol pripravený na novú pozíciu budúceho pedagóga. Veľmi ma to bavilo a mal som úplné uspokojenie z tohto smeru mojej budúcej aprobácie…

Môj život v emigrácii – 31. Koniec

19.08.2021

časť Pokračoval som stále v zaužívanom cykluse do Canady netušiac, že sa už k niečomu chýli a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi domov do Portlandu, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia – Chehalis. Tam si ma potom zase [...]

Môj život v emigrácii – 30.

15.08.2021

časť Nikdy nezabudnem na štvrtok, 17. októbra, 1989 na 17 hodinu a štvrtú minútu. Mal som v tento deň aj veľké šťastie, lebo som mal voľno a bol som doma v Rene. Je to historický deň ale veľmi smutný na druhej strane, v ktorý postihlo mesto San Francisco aj druhé najsilnejšie zemetrasenie o sile 6.9 Richterovej stupnice. Epicentrum bolo viac na juhu pri meste Santa Cruz. [...]

Môj život v emigrácii – 29.

12.08.2021

časť Začal som vyhľadávať možnosti ako sa znovu vrátiť späť do Rena a občas vidieť aj moju sladkú Sandy. Tiež ale si zahrať aj v kasíne. Po poslednej skúsenosti, som nechcel nechať nič na náhodu, nakoľko sa mi vrátila späť energia, ktorú som mal v časoch, keď sa mi darilo. V kútiku duše som ale vedel, že s výstupmi na vrchol hory, sa musí človek vrátiť aj na [...]

SIS / Slovenská informačná služba /

SIS označila tvrdenia, že robí nadprácu, za konšpiračné teórie

18.09.2021 08:31

Uvedené konšpirácie vychádzajú pravdepodobne z absolútneho nepochopenia zákona o SIS, tvrdí Slovenská informačná služba.

Afganistan, USA, dron

Útočili v Kábule na teroristov, zabili civilistov. USA sa za útok ospravedlnili

18.09.2021 08:06

Desať civilistov, z toho sedem detí, zomrelo koncom augusta po útoku dronom omylom, priznali Spojené štáty a ospravedlnili sa.

koronavírus, COVID-19

ONLINE: Nemcom sa zatiaľ darí držať deltu na uzde

18.09.2021 07:50

Počty novo nakazených v Nemecku sú z týždňa na týždeň nižšie, ale aj pred rokom po poklese v rovnakom období došlo k prudkému nárastu.

Ekológia, reality

Šéf OSN varuje: Svet je na ceste ku katastrofickému otepleniu

18.09.2021 06:55

Zlyhanie pri znížení globálnych emisií posúva svet na "katastrofickú" cestu k otepleniu o 2,7 stupňa Celzia, varoval šéf OSN António Guterres.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 29374x
Priemerná čítanosť článkov: 948x

Autor blogu

Kategórie