Založ si blog

Môj život v emigrácii – 26.

  1. časť

Mal som už vyše stotisíc schillingov v zásobe a tak som začal rozhadzovať siete aj na iné hry, čiže nielen ruletu a očko som hrával ale aj kráľovskú hru Baccarat som začal skúšať. V tej sa naozaj nedalo krupierom veľmi manipulovať, pretože automat zamiešal karty niekoľkokrát a potom to bolo v krabičke a tá sa posúvala po stole. Hráči a krupier len zospodu karty vyťahovali a všetci za stolom ich bedlivo sledovali, takže to bolo naozaj len na šťastí bez vonkajších ovplyvnení, ako sa to dá ľahko robiť v očku, že krupier je kúzelník a rukami čaruje. Tu niečo podobné nehrozilo a tak som len a len túto hru potom hrával. Vyhrával som stále viac ale občas sa mi aj nedarilo, čo je normálne pri riskantných hrách. Bolo to vždy veľmi zaujímavé pre mňa, že v tom čase v Badene som prehral tridsaťtisíc a šiel som to znovu skúsiť do Viedne. Odtiaľ som sa potom už taxíkom viezol rovno do Neuhausu, za čo som zaplatil niečo vyše päťsto schillingov ale vo vrecku som mal už vyše päťdesiat tisíc, takže aj stratu som mal naspäť a k tomu naviac ešte aj nejaké drobné. K úspechu mi trochu dopomohol takzvaný progresívny systém, ktorý som si naordinoval. Vždy som zdupľoval stratený vklad, ale ani to nie je záruka spôsobu akým sa vyhráva. Vyhráva len ten kto má šťastie a ja som ho v tom okamihu mával…

Prišiel november, ktorý sa mi veľmi vydaril, hlavne po 6. novembri, keď som z Viedne odchádzal s čistou výhrou stotisíc schillingov, doteraz najvyššou. Na druhý deň, ciže 7. novembra bol ten zlomový deň, keď som dokonca na Baccarate vyhral tristotisíc schillingov a tak som sa rozhodol, že si na druhý deň kúpim nejaké vozidlo, na ktorom sa budem môcť spoľahlivo presunúť z miesta na miesto ale najmä na výletoch do kasín.
Na druhý deň som sa zastavil v Badene, v predajni s použitými vozidlami a kúpil som si ekonomického Chryslera, ktorý bol o niečo väčší ako Fiat s automatickou prevodovkou. Bol už večer a tak som ho išiel aj hneď vyskúšal do Viedne. Zadarilo sa a zinkasoval som zase niečo a doplnil si zásoby, ktorých som mal vtedy už okolo pol milióna schillingov. Nestihol som si vybaviť ani bankové konto a tak som na výlete mal všetky peniaze u seba. Naviac by som v Taliansku, kde sme sa chystali, ani nemohol nikde peniaze vybrať. Vtedy ten systém ešte tak nefungoval, takže toto bolo najlepšie riešenie v danej situácii, nakoľko som chcel každý deň pokračovať v hraní v kasínach. Bola to akási moja nová droga, ktorá ma hnala dopredu, pretože stále som si myslel, že neprehrám toľko, aby som skrachoval. K tomu som mal ešte dosť peňazí v poštovej rakúskej banke, takže keby som hneď všetko stratil, ešte stále som mal dosť, aby som sa nemusel triasť o prežitie. Stále som bol vo veľkom pluse a to ma dosť utešovalo. Moji dvaja spolubývajúci ma začali prehovárať, či by sme si nemohli popozerať trošku aj okolie. V Taliansku som nikdy nebol, a tak sme si vybrali práve túto exotickú krajinu. Rozhodli sme sa na pár dní, že sa prevezieme naprieč celou čižmou až celkom na samý juh. Plánovali sme vidieť všetky významné mestá a kultúrne pamiatky. Vyrážali sme nejako po 16. hodine, keď sa už začalo pomaly zmrákať a svetla ubúdalo každou minútou viac a viac. Nemali sme presné plány, kde budeme nocovať, a tak sme všetko improvizovali, skrátka ako sme sa v danom okamihu cítili. Prešli sme cez veľmi známe mestá, ako Graz, kde sa blízko v Thale narodil aj slávny Terminátor Arnold Schwarzenegger. Klagenfurt, kde sa zase narodil známy spevák Udo Jűrgens. Potom cez veľmi známy Villach.

Boli sme už na úpätí hôr a začali sme stúpať do nekonečných kopcov. Hmla nás začala pomaly zaťažovať, hoci sme už boli iba kúsok po takmer päťsto kilometrovej jazde v najbližšom mestečku, o ktorom sme nemali ani potuchy ako sa nazýva. Boli sme niekde na okraji, keď nás hmla celkom pohltila a ja som ani pred auto nevidel. Mesto Udine sa nazývalo. Jeden z mládencov vyšiel pred auto a pomaly hmatal v priestore, či tam nejaké auto nie je náhodou zaparkované, aby sme do neho nevrazili. Bolo to mojich najdlhších sto metrov, aké som kedy v živote, celý vynervovaný v obavách z havárie, absolvoval. Potom sa hmla zdvihla a uvideli sme pred sebou mesto, ktoré už pomaly zaspávalo, nakoľko bola už polnoc a my sme boli dosť unavení na to, aby sme pokračovali ďalej. Uvidel som zrazu nejakú vilu, z ktorej sa ozývali posledné výkriky do noci a tak sme sa tam zastavili. Našťastie nejakí ľudia vedeli po anglicky a spojili ma s majiteľom vily. Veľmi milo nás prijal a pozval nás dovnútra. Poslední hostia už odchádzali a tak sa začal starať o nás. Niečo nám narýchlo uvaril, pretože sme trošku aj vyhladli a uložili sa v izbe, ktorú nám pridelil. Keď sme ráno po raňajkách odchádzali, šiel som mu zaplatiť za izbu a stravu, ale on ma prekvapil, keď mi povedal, že nám nič účtovať nebude a že to bolo jeho potešením, keď mohol Američanom pomôcť. Veľmi som sa mu poďakoval a odchádzali sme veľmi spokojní na ďalší úsek cesty. Namierili sme si to rovno do Benátok, kde sme plánovali stráviť príjemný deň. Keď sme dorazili do Benátok, bola už nedeľa 9. novembra. Zaparkoval som auto na verejné parkovisko a zaplatili. Hlavou mi už vírili ďalšie plány ako si odskočiť na Lido do kasína. Predtým sme si mesto pekne vychutnali. Urobil som zopár záberov mesta, ako aj spoločných záberov. Keď som stojan nechcel vždy používať, požiadali sme ochotných turistov, aby nás vyfotili. Vyberali sme si výhradne šarmantné dámy, ktoré to s radosťou robili. Mali sme pritom vždy veľkú zábavu a dokonca sme raz aj jednu krásku chceli zobrať na cestu so sebou, lenže tá mala iné plány, lebo sa chcela vrátiť na sever a my sme išli postupne viac a viac na juh.

Benátky sú naozaj veľmi čarovné mesto. Boli sme na námestí sv. Marka a nekonečne vysoká veža, ktorá tam stála, nám veľmi učarovala. Keď sme boli už navrchu, pozeral som sa na okolie celého zálivu a fotografoval som si ho. Tu zrazu sa mi holúbok začal pozerať rovno do objektívu, a tak som si toho fešáka aj zvečnil. Ani sa mu odtiaľ nechcelo ísť a začal ešte viac hrkútať. Možno aj nejaké zrnko chcel, ale v tom som mu nemohol pomôcť, nakoľko okná boli zavreté a ja som žiadne zrnká u seba nemal. Ani len kúsok chleba, čo by som mu bol mohol dať…

Odskočili sme si do reštaurácie priamo na námestí Marca Pola a dali sme si nejakú taliansku špecialitu. Mládenci si schuti zajedli a vypili po pár pivách. Potom sme si ešte aj nejaké pribalili na cestu, aby sme neboli smädní. Ja som ale len ovocné šťavy pil, aby som sa lepšie cítil a mohol bezpečne šoférovať. Mal som predsa zodpovednosť, aby sme sa všetci v zdraví domov do Rakúska vrátili. Nadišiel čas, aby sme sa pozreli aj po kasíne, a tak som aj jedno špeciálne našiel. Bolo v nádhernej historickej budove s výhľadom na Canal La Grande. Pri vchode som odovzdal pas, aby si ma pozreli, či som v ich databáze a potom ma vpustili dovnútra, aby som si našiel nejaké dobré miesto. Mládencov nevpustili, lebo boli len v džínsach a obleky so sebou nemali, respektívne ani žiadne nevlastnili. Všetci tam boli pekne vyobliekaní, pretože to bola vždy veľká spoločenská udalosť, presne ako aj v Rakúsku. Mal som šťastie, že som o tom vedel a ten oblek som mal oblečený. V Amerike, keď som do Atlantic City chodieval, nikomu nevadilo ako som oblečený. Dôležité bolo byť celý odetý a mať peniaze na hranie.

Vyhľadal som si tri stoly s ruletou. Dva boli v jednej miestnosti a ten tretí vo vedľajšej, a tak som pulzoval od stola k stolu. Bol som prekvapený, že mi to povolili, pretože v Amerike to nie je povolené a krupier vždy odtlačil môj vklad nabok. Ako na neuverenie všimol si ma jeden z upratovačov, ktorý zbieral ohorky z cigariet a vymieňal popolníky za čisté. Vždy keď som vyhral zdvihol ruku s palcom hore. Keď som o vklad prišiel, tak dal zase palec dole. Myslím si, že sa mi celkom dobre darilo, pretože za necelú hodinku som odchádzal z kasína so sumou desať miliónov lír, čo bolo asi sto tisíc schillingov. Ako veľkému môjmu fanúšikovi som mu dal za odmenu desať percent z mojej výhry. Bol veľmi šťastný, pretože to bolo toľko ako jeho mesačný plat. Veľmi mi mával, až ho ruka musela rozbolieť, chudáka, a ja som mal dobrý pocit…

Venice, November 09, 1986
Venice, November 09, 1986
Venice, November 09, 1986
Venice, November 09, 1986
Venice, November 09, 1986
  1. časť

Z Benátok sme vychádzali, keď sa začalo už stmievať. Do Ríma sme chceli prísť ešte pred polnocou. Vzdialenosť to bola celkom slušná, 550 kilometrov, ale po diaľnici sa to dalo celkom dobre zvládnuť za niečo vyše päť hodín. Dalo sa ísť až 130 km za hodinu, takže s menšou prestávkou asi za päť a pol hodiny. Nakoľko sa pomerne rýchlo stmievalo, videli sme menej a menej z okolia diaľnice. Prebehli sme rýchlo cez mestá Rovigo, Ferrara, Bologna a rozhodli sme sa, že menšiu prestávku si dáme vo Florencii. Bolo to niečo vyše 260 kilometrov, takže to už bol pravý čas na trošku odpočinku. Odbočili sme z diaľnice a zamierili rovno do mesta. Čakalo nás tam nepríjemné prekvapenie. Bolo to tam ako v historickom filme, keď som po celom námestí videl horieť odpadkové koše a stoly boli všade poprevracané. Už len ozbrojení rytieri s mečmi mi tam chýbali, aby som mal pocit, že som v stredoveku. Všetci traja sme boli zhrození, že čo sa tu v tento 9. november 1986, mohlo len udiať. Rýchlo sme si mohli len vydedukovať, že futbalové mužstvo Fiorentina musela svoj zápas doma vysoko prehrať alebo je to ich nezvyčajné oslavovanie výhry. Hľadal som úpenlivo na Google, či tam niekde nie je zmienka z tohto dňa ale bohužiaľ sa mi to nejako nedarilo zistiť. Teraz si môžem myslieť obe teórie. V každom prípade to bol pre nás veľký kultúrny šok! Chytro sme sa odtiaľ vypratali, pretože všetky obchody boli už dávno pozatvárané. Preleteli sme mesto a konečne sme sa ocitli na diaľnici. Netrvalo to ani dlho, keď sme objavili odpočívadlo s bufetom. Takých sme potom v Taliansku navštívili ešte niekoľko, aby sme sa vyhli zbytočnému zdržiavaniu. Zaparkoval som na parkovisku a vošli sme dovnútra. Bolo tam tichúčko ako v knižnici a tak sme sa poobzerali dookola, kde by sa nám najlepšie sedelo s dobrým výhľadom na celý bufet. Konečne sme si vybrali stôl, ktorý nám najviac vyhovoval a usadili sme sa. Vo výkladoch jedla sme si vybrali. Ja som si tradične pochutnával na vyprážanom kuracom rezni v žemli. Dal som si dva kúsky, pretože jeden by mi asi nestačil. Potom som to zapil džúsom. Po krátkej asi polhodinovej prestávke, počas ktorej sme rozobrali aj celú situáciu z Florencie, sme sa pobrali na ďalšíi úsek do Ríma. Čas sme mali stále priaznivý, hoci vonku bola už všade hustá tma. Do Ríma to bolo takmer 300 kilometrov, takže som rátal, že za niečo vyše tri a pol hodiny, by sme mohli klopkať na Koloseum.

Ani sme sa nenazdali a boli sme už pri odbočke z diaľnice do centra mesta. Bolo to celkom jednoduché ale dosť zdĺhavé, pretože premávka na uliciach Ríma nikdy neutícha. Nakoniec sme prešli aj okolo Koloseumu ale len tak prebehli a zastavili sa na Piazza Venezio, kde stál Pomník Vittorio Emmanuel z nekonečným schodišťom z druhej strany. Tam sme aj poniže objavili parkovisko, kde nás dedko uvítal a po zaplatení nam aj hneď poradil, aby sme si nič v aute nenechávali, lebo nám ho do rána zlodeji vykradnú. Kúsok dole sme objavili aj hotel, kde nám ponúkli izbu pre troch za sto tisíc lír na noc. Tie sumy sú neuveriteľné a tak som si už aj zvykol na tie astronomické ceny. Ľudia v Taliansku boli asi všetci milionári. Vyplatil som to všetko v hotovosti a zaľahli sme.

Raňajky boli výdatné a tak sme sa k spokojnosti nasýtili. Bolo pekné slnečné počasie a chceli sme z Ríma toho čo najviac vidieť. Chodili sme po všelijakých miestach. Využívali sme aj miestnu hromadnú dopravu ako autobusy tak aj električky, aby sme sa mohli ľahšie presúvať z jednej historickej pamiatky k druhej. Chôdzi sme sa nijako vyhnúť nemohli a tak na záver sa toho nazbieralo aj niekoľko kilometrov. Prvé miesto, ktoré sme si pozreli bolo Koloseum, čo bola asi dvojkilometrová prechádzka z hotela. Pred Pomníkom na Piazze Venezia sme sa vyfotili v pozadí s majestátnym Koloseumom.

Rome, November 10, 1986
Colosseum – Rome, November 10, 1986
Rome, November 10, 1986

Potom sme sa pomaly poberali k cieľu. Po ceste som ešte niečo stihol nafotiť a potom sme si už len užívali prekrásne miesto vykopávok a samotný Koloseum. Strávili sme tam nejaký čas a všade sme sa pofotili, aby bola pamiatka na toto okúzľujúce mesto. Pred Koloseumom sme nastúpili do autobusu, ktorý nás potom zaviezol do centra mesta. Tam sme prestúpili na električku, ktorá nás zaviezla priamo k samotnému Vatikánu.
Tam sme stáli pred zátarasami, ktoré chranili túto posvätnú zem samotného Pápeža. Námestie bolo nekonečné a tak sme si tam dosť zapochodovali dookola. Nakoniec sme sa postavili do radu a navštívili aj slávnu Sistínsku kaplnku, ktorú ozdobil svojimi dielami sám Veľký Michelangelo Buonarroti ( 1475 – 1564 ). Bol to nekonečný zážitok si túto architektonickú krásku celú prejsť za pomoci sprievodcu, ktorý tam bol určený pre anglicky hovoriacich. Po taliansky vôbec nerozumiem, takže som si počkal až na túto časť turistov, ktorých tam bolo neúrekom. Netrpezlivo sme tam čakali ale všetko to čakanie stálo to zato! Chlapcom som to všetko prekladal, hlavne keď mali záujem. Ten z nich ale v nijakom prípade výnimočne nesršal. To len ja som sa nadchýňal. Oni určite už mysleli na iné veci. Nakoniec sme sa všade pofotili, aby sme mali nejakú pamiatku na tieto miesta v Rime.

Vatican City, November 10, 1986

Kasíno sa mi tam žiadne ani nepodarilo zohnať. Už v Benátkah ma na to upozorňovali, že nikde na juhu od Benátok nie sú…

Bol podvečer, a tak sme sa rozhodli, že sa presunieme do ďalšieho mesta. Vybrali sme si Neapol, ktorý je taký slávny a bohatý na históriu. Hlavne v opernom svete, pretože slávny Enrico Caruso (1873-1921) sa v tomto meste narodil a začínal svoju nekonečne bohatú kariéru. Bol vzorom potom všetkým operným spevákom, ktorí sa snažili niečo v opere dosiahnuť. Bol akýmsi barometrom pre ich hlasový rozsah a každý sa potom snažil vyspievať to zázračné vysoké Céčko, ktoré sa iba máloktorému spevákovi podarilo. Tiež sa tvrdí, že ho nikto dlho nezaspieval, ale predsa sa našiel jeden spevák, narodený vo Filadelfii v ten istý rok, keď veľký Enrico zomrel. Volal sa Mário Lanza (1921-1959) a bol jeden z tých, ktorí to dokázali. Milujem tohto speváka, lenže šťastie nemal, keď zomrel náhle vo veku iba 38 rokov…

Nakoniec sme našli hotel v blízkosti mora v nenápadnej a veľmi tichej uličke, kde sme si odpočinuli. Bolo ráno a nádherne, takže som nemusel byť ani veľmi zabalený a stačilo by mi v tento deň iba tričko. Po raňajkách v jednom obchodnom centre sme sa vybrali do ulíc hľadať obchody s oblečením. Chlapci si chceli kúpiť nejaké tenisky, tričká a džínsy. Ja som tiež už mal dosť iba obleku a chcel som trošku dýchať v ľahšom oblečení. Nakoniec som predsa len našiel obchod so športovým odevom a obuvou. Tam sme si všetci nakúpili. Prispel som im nejakým vreckovým, ako pravidelne každý deň, a tiež sa pekne zaodeli. Objavili aj kanadskú vlajku, a tak si ju náš budúci Kanaďan aj zakúpil. Potom ju s hrdosťou aj ukazoval. Čisto náhodne smerom domov do hotela som objavil obchod, kde šili na mieru. Času som na to veľa nemal, tak som si vybral niečo, čo bolo približne na moju mieru a kúpil som si celovečerný oblek do kasína. Bol to smoking Tuxedo, parádna biela košeľa, topánky a motýlik, ktorý som si odložil. Cena za toto všetko bola primeraná a iba dva milióny lír som zaplatil..:)) Nakoľko som odvtedy pribral dosť na hmotnosti, tak už som oblek nemohol nosiť, a on si potom už iba visel v skrini. Po rokoch mi ho napadli mole, tak som to nakoniec musel dať všetko preč.

Naples, Nevember 11, 1986

Mali sme pred sebou ešte 500 kilometrový úsek do Reggio Calabria, a tak sme sa vybrali na cestu. Po ceste sme sa kochali nádhernou prírodnou scenériou juhu a zastavili sa aj na diaľnici, odkiaľ sme obdivovali Vezuv – mohutnú spiacu sopku, ktorá vyplienila známe mesto Pompeje v roku 79 nášho letopočtu. Vyfotili sme sa pred ňou a pokračovali smerom na juh. Zastavili sme sa aj nad mestom Salerno a odtiaľ sme pokračovali do nášho cieľa. Dole viac na juhu sme si odskočili aj do typického horského mestečka s úzkymi uličkami a popozerali si ho. Všetci si nás v tamojšom obchode premeriavali, lebo sme tu boli neznámi. Možno sme ich niečím aj trošku vystrašili, naviac som rozprával iba po anglicky, a tak všetci na mňa ešte viac nemohúcne zazerali. Bol som pre nich Marťan. Nakoniec sme si niečo predsa len vybrali a kúpili. Zaparkovali sme na námestíčku poniže a sadli si na lavičku, kde sme si urobili takú menšiu siestu. Dobre sme sa najedli a pokračovali úzkou cestičkou, na ktorej som viac brzdil a stál, ako sa posúval. Bola taká úzka, že dve autá po nej vedľa seba neprešli. Musel som vždy zastaviť a uhnúť sa až do járku. I mne sa niekto raz takto vyhol a ja som mohol bez prerušenia pokračovať. Potom som šiel len krokom, aby som do niečoho nenarazil. Pri vchádzaní na autostrádu som si spomenul na jeden taliansky seriál o diaľniciach, keď ich kedysi budovali a mafiáni na nich pekne vyčíňali. Bolo to niekedy v rokoch 70-tych…

  1. časť

Na ceste smerom na juh som si začal všímať, že popri stromoch pribúdalo viac a viac stánkov s predajom citrusových plodov. Neodolal som a tak som sa pri jednom pristavil. Chcel som si kúpiť tak zo tri kilogramy, lenže predávač mi to nechcel predať. Bol neodbytný a naliehal, že iba ak celú debničku, alebo nič. Ovocie vyzeralo veľmi lákavo a naviac som ho chcel, takže som dlho neodporoval. Nakoniec na tú celú debničku sme boli predsa traja, takže ju poľahky skonzumujeme predtým, než by sa nám ovocie začalo kaziť. Zaplatil a zobral som si ju. Každý z nás si dal pomaranč a mandarínky. Pomarančom by sa ešte zišlo tak zopár dní na strome visieť a nabrať trochu viac cukru, ale mandarínky to perfektne vykompenzovali svojou šťavnatosťou a sladkosťou. Potom som celú debničku strčil do kufra a uberali sme sa do nášho cieľa – Reggio Calabria. Dorazili sme za tmy, ako vždy v tento novembrový čas, keď sa deň krátil z jedného dňa na druhý. Zaparkoval som auto na parkovisku pred motelom a pobrali sme sa dovnútra. Mali sme zase šťastie, izbu sme bez problémov dostali, ako napokon aj všade v celom Taliansku. Pánbožko nás vždy ochraňoval a všetko vyšlo podľa plánu, aby sme všade vždy a načas dorazili. Od únavy sme rýchlo zaľahli. Ráno po raňajkách sme si boli pozrieť pláž a urobili si zopár záberov na pamiatku. Aj sme váhali, či pôjdeme na Sicíliu, ale nakoniec sme si to predsa len rozmysleli a rozhodli sa ísť na sever.

Reggio Calabria and the view of Sicily, November 12, 1986

Mňa osobne juh ani veľmi nelákal pre nekonečne vyprahnuté miesta. Užil som si toho dosť v Amerike, keď som jazdieval cez Utah, Nevadu, New Mexico a Arizonu. Nakoľko som bol po diaľniciach zvyknutý jazdievať bežne tisíckilometrové úseky, ozvalo sa vo mne nutkanie si to znovu predsa len vyskúšať. Chlapci s tým súhlasili, a tak mi v tom nič nebránilo, aby som sa podujal na menší akrobaticky kúsok. Naším cieľom bolo mesto San Remo, ktoré ma vždy lákalo a chcel som ho vidieť, pretože bolo známe veľkým piesňovým festivalom, ktorý som sledovával v šesťdesiatych rokoch, keď dávali prenos v televízii. Bol to mimoriadny úsek a meral vyše tisíctristo kilometrov! Predtým som v Amerike urobil tiež tisíc kilometrový úsek na jeden záber, ale šiel som s prestávkami dvadsať-osem hodín. Potom sa mi ešte asi týždeň snívalo o jazdení a vždy som tlačil tvrdo na brzdy v zákrute, aby som neskončil v priekope, alebo nedajbože v priepasti, ktorých tam bolo neúrekom…

Rýchlo sme vyrazili, pretože sme tam chceli do polnoci byť. Bolo iba niečo okolo deviatej ráno, takže čas to bol stále solídny na to, aby som to zvládol. Jazdieval som úseky maximálnou rýchlosťou, a tak po menšej prestávke sme už boli v Ríme, ktorý bol okolo sedemsto kilometrov vzdialený. Tam sme si mimo diaľnice dali aj krátku prestávku a rýchlo pokračovali, lebo sme si chceli ešte pozrieť aj šikmú vežu v Pise. Z Ríma to už tak ďaleko nebolo a zvládol som to za dve a pol hodiny. Konečne sme dorazili do Pise a zaparkoval som na neďalekom parkovisku, odkiaľ sme videli ako sa tá naša šikmá veža majestátne týčila. Pomaly sme sa k nej približovali a fotili sa takmer na každom kroku. Kanaďan vybral kanadskú vlajku a aj s jeho priateľom ju rozprestrel. V pozadí sa táto architektonická svetová rarita pekne vynímala. Už som pri nej stál, a tam pred ňou sme začali vypisovať pohľadnice, ktoré sme posielali rodinám. Všimol som si jeden fakt, ktorý ma dosť vykoľajil. Šikmej veži v Pise som prestal veriť, hneď keď som to všetko uvidel. Bolo to tam ako vo vojnovej zóne a všade ťažké mechanizmy. Práve ju zachraňovali cementovými injekciami, aby sa im celkom nezrútila! Hlavou mi vírili všelijaké myšlienky -“ čo keď tá veža pravé teraz padne, keď sa na ňu nič netušiac hore schodmi budem štverať ? Kto mi zaručí to, že to teraz nevyvedie a ja ešte taký mladý nechcem ísť hore do nebíčka. Chcem iba bližšie byť k nemu, ale to je všetko! Ja to radšej skúšať dnes ani nebudem. Keď chlapci chcú, nech ta hore idú a uvidia svet okolo ako vyzerá! Ja si tu dole obďaleč budem radšej stáť a obdivovať krásy. Vy si len choďte hore a ja si vás tam potom zvečním!“ Boli sme tam dobrú hodinku a užívali sme si toto prekrásne historické mesto.

Pisa, November 13, 1986
Pisa, November 13, 1986

Ale bol už čas sa poberať ďalej na sever, tak sme sa pozbierali, nakoľko som mal pred sebou približne rovnaký úsek ako z Ríma sem. Bolo to ďalších tristo kilometrov a pomaly sa začalo už aj zmrákať. Prehnal som sa cez večerný Janov a výhľad bol nádherný na celé vysvietené mesto. I Stredozemné more sa zrkadlilo od nábrežných svetiel. Odtiaľto to bolo ešte ďalších stopäťdesiat kilometrov do nášho cieľa, kde sme chceli mať miesto s dobrou posteľou na prespanie. Je to naviac aj známe katolícke centrum, takže na každom kroku sme vídali rádové sestry, mníchov a kňazov. Nakoniec sme zakotvili v jednej vile, kde nás uvítala rádová sestra a dala nám kľúče od izby. Rýchlo som sa osprchoval a ako zmysluzbavený som vyletel do nočného San Rema, ktorého som sa chcel čo najviac nadýchať. Chlapci zaľahli od únavy a ja som mal v sebe toľko energie, až som sa tomu čudoval. Teraz viem veľmi dobre prečo, bol to ten neuveriteľný adrenalín, ktorý mi lietal celým telom. Kasíno ma rozohnilo, a tak som sa nemal ani kedy unaviť. Už som sa ho nemohol dočkať, keďže od Benátok som si nikde ani len neškrtol. Tu som si uvedomil aká je to závislá látka, bez ktorej mnohí ľudia nemôžu žiť. Všetci nakoniec dopadnú zle a o všetko v hrách prídu. O všetky peniaze, dom a nakoniec aj celú rodinu, ktorú zapredajú, len aby mohli mať ten posledný pocit, že im to vyjde. Neunúval som sa touto myšlienkou, pretože som si myslel, že som neporaziteľný. Vydržalo mi to chvíľu a potom ešte veľmi dlho… Premenil som si peniaze za nádherné lesklé červené okrúhle žetóny, z ktorých mal každý hodnotu rovného milióna talianskych lír a posadil som sa za stôl. Zakúpil som si ich za desať miliónov a začal hrať ruletu. Trošku sa mi darilo, lenže progresívny štýl ma usadil hlboko do kresla, až som zistil, že už nemám ani jeden z nich. Nahnevaný som sa pobral z kasína a uháňal do vily. Nebolo to ani tak ďaleko. Chlapci už dávno spali spánkom spravodlivých, takže som ich vôbec nezobudil, keď som načrel do mojej ďalšej zásoby. Zase som si zobral toľko isto, desať miliónov lír, a pobral sa späť do kasína. Dlho som sa nezohrial a prišiel som aj o tieto líry. Teraz už aj trosku naštvaný som sa hnal nocou do našej vily a zobral si posledných tridsať miliónov. Ešte dosť som si ich ponechal, aby som sa mohol vrátiť bezpečne do Viedne. Zvýšil som vklady a začalo sa mi aj celkom dariť. Keď som nadránom odchádzal, mal som k dobru desať miliónov. Hneď mi srdiečko od radosti poskočilo a spokojne som zaspával. Ráno som sa ani nebudil ako tradične, pretože doľahla na mňa aj iná únava, tá z dlhej jazdy, ktorú som absolvoval, tak som sa trošku viac povyvaľoval. Bolo už poludnie, keď som sa konečne z postele vytackal a pobral na raňajky. Ono to už bol takmer obed, len ja som si objednal čaj, pečivo, maslo a džem. Chlapci sa medzitým dobre naobedovali a vybrali sme sa na pláž, kde sme si urobili zopár záberov. Popritom sme sa vyfotili aj pred „mojím kasínom“, ktoré mi tak prialo, hoci až na tretí pokus, ale vyšlo to, takže všetky prehry predtým ma už dávno preboleli. Na to mi skrsla myšlienka – skočiť si aj do Monte Carla, ktoré bolo iba niečo vyše štyridsať kilometrov. Kanaďan nemal pas, takže tam nemohol ísť, ale ten druhý mal rakúsky pas a keď som mu na na hraniciach vybavil doložku, už mu nič nebránilo v ceste až do Centra Sveta Hazardných Hier. Ibaže on nechcel hrať, a tak sa radšej potuloval po meste. Dohodli sme sa približne o ktorej sa stretneme v parku, ktorý je oproti Monte Carlo Casino. Musel som si zmeniť všetky líry v neďalekej banke za franky, pretože mi ich v kasíne nechceli zobrať. Naklusal som dnu s balíkom frankov. Vtedy to bol pomer jeden frank : dva rakúske schillingy. Hral som ruletu, pretože Bacaratt nebol ešte v prevádzke. Ten otvárali až tak nejako navečer a teraz bolo len okolo druhej hodiny poobede. Vsádzal som po desať tisíc na dvoch stoloch, a aj takto som si pripomenul Benátky, kde som presne takto hral. Išlo to tak dookola – raz som vyhral, raz prehral a nejako sa to nechcelo rozbehnúť. Netrpezlivý z tohto vývinu požiadal som, či by som mohol zvýšiť môj základ na dvadsať tisíc namiesto desať. Hlavný krupier odbehol a nie ani za dlhý čas stál tam aj s generálnym riaditeľom kasína. Ten ma pozdravil a vzájomne sme sa predstavili. Pokynul smerom na hlavného krupiera a všetko bolo rozhodnuté. Ani som si neuvedomil a vonku sa celkom zotmelo, hoci bolo len niečo po sedemnástej hodine. Tu som si tiež našiel pomocníka, ktorý ma dobrovoľne povzbudzoval. Bol to tiež upratovač, ktorý sa tešil z každej mojej výhry, pretože dobre vedel, koľko si kasíno zarobí za jeden večer. Mal možnosť to tam vidieť každý deň. Bol to ďalší veľmi úspešný večer a odchádzal som s pekným balíčkom frankov. Bol ich slušný zväzok. Bolo toho niečo vyše stopätdesiatpäťtisíc. Upratovačovi som potom šokovanému dával do ruky pätnásť tisíc, mojich tradičných desať percent. Ja som bol aj tak veľmi spokojný, lebo v rakúskych schillingoch to bolo stále super, lebo to bol dvojnásobok, vyše tristotisíc. Všetko som to mal v päťsto frankových bankovkách a k tomu aj moje ďalšie líry, ktoré som si rozmenil, aby som mal dosť, keby som začal prehrávať, hlavne po nočnej skúsenosti zo San Rema. Pozval som Amosa na dobrú večeru a potom sme sa šli dole do prístavu popozerať na jachty tunajších zbohatlíkov, ktorých je tu naozaj neúrekom. Veru dobre a veselo sa nám šlo späť do San Rema a mňa už vášeň nejako neťahala si tam znovu skúsiť šťastie. Bol som nadmieru spokojný z dnešného dňa. Večer som sa ešte poprechádzal po rozsvietenom meste, kde som objavil aj horšie miesta tohto slávneho mesta. Bolo tam dosť ľudí bez domova, a tak som siahol do vrecka a ponúkol im pomocnú ruku. Boli šťastní a dlho mi potom do diaľavy mávali. Neuvedomujúc si to, pánbožko mi asi aj potom ešte viac prial, aby sa mi len darilo…

San Remo. November 14, 1986

Chlapci ešte spali a ja som sa vybral do skorého ranného San Rema, ktoré ešte spalo. Bola sobota a mali sme pred sebou posledný úsek domov do Viedne. Neďaleko sa začala otvárať malá kaviarnička a ja som mal chuť na niečo dobré. Objednal som si prvú espresso kávu, ktorá sa len tak penila a k tomu kúsok sladkého pečiva. Bolo mi nádherne, a dlho sa nikto iný do kaviarničky neprišiel posadiť. Pán majiteľ po anglicky nevedel, a tak sme sa iba rukami a nohami dorozumievali, ale aj tak som mu skoro nič nerozumel. Po krátkej prechádzke plážou som sa pobral za chlapcami do hotela. Keď som dorazil, boli už hore s vyjaveným výrazom, že kde som tak skoro ráno chodil. Možno to bolo akési upozornenie, aby som si užíval posledné šťastné chvíle, pretože nič netrvá večnosť.

V ten večer som v malom mestečku Velden videl môjho anjela strážneho, ktorý mi neporadil a len sa tak zvláštne na mňa pozeral, keď som vyhral vyše pol milióna schillingov, moju najväčšiu výhru akú som kedy dosiahol. Chcel som už ísť domov, lebo som bol veľmi spokojný, ale chlapci ma zdržiavali: „Ešte pár minút vydrž a hneď pôjdeme!“ Dal som im ešte zopár tisíciek ale oni nevedeli kedy majú prestať. Potom som im zase nejaké dal a stále sa im málilo. Bola to nekonečnosť a ja som začal znovu vsádzať na rulete. Teraz som ale začal rýchlo prehrávať, a tak som vsádzal z paniky stotisícové červené žetóny, ktoré sa len tak strácali v rukách krupierov. Keď sa mi začalo zase trošku dariť a dostal som sa aspoň na moje peniaze, chlapci sa stále neponáhľali. Bolo mi to súdené – a prehral som všetko. Zostalo mi už len zopár tisíciek schillingov a zronené srdce z toho, že som sa odvrátil od môjho anjela strážneho…

Môj život v emigrácii – 31. Koniec

19.08.2021

časť Pokračoval som stále v zaužívanom cykluse do Canady netušiac, že sa už k niečomu chýli a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi domov do Portlandu, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia – Chehalis. Tam si ma potom zase [...]

Môj život v emigrácii – 30.

15.08.2021

časť Nikdy nezabudnem na štvrtok, 17. októbra, 1989 na 17 hodinu a štvrtú minútu. Mal som v tento deň aj veľké šťastie, lebo som mal voľno a bol som doma v Rene. Je to historický deň ale veľmi smutný na druhej strane, v ktorý postihlo mesto San Francisco aj druhé najsilnejšie zemetrasenie o sile 6.9 Richterovej stupnice. Epicentrum bolo viac na juhu pri meste Santa Cruz. [...]

Môj život v emigrácii – 29.

12.08.2021

časť Začal som vyhľadávať možnosti ako sa znovu vrátiť späť do Rena a občas vidieť aj moju sladkú Sandy. Tiež ale si zahrať aj v kasíne. Po poslednej skúsenosti, som nechcel nechať nič na náhodu, nakoľko sa mi vrátila späť energia, ktorú som mal v časoch, keď sa mi darilo. V kútiku duše som ale vedel, že s výstupmi na vrchol hory, sa musí človek vrátiť aj na [...]

Najvyšší správny súd, budova

Opozícia žiada zasadnutie výboru ku kontrole rezortu spravodlivosti na Najvyššom súde

26.04.2024 15:28

Predseda výboru Miroslav Čellár reagoval, že zatiaľ podanie opozičných poslancov neeviduje. Ak ho dostane, výbor zvolá.

Vuong Dinh Hue

Komunista dobrovoľne odstúpil z postu šéfa parlamentu. Hue „porušil stanovy strany“

26.04.2024 15:02

Vuong Dinh Hue je ďalším popredným vietnamským činiteľom, ktorý prišiel o funkciu v rámci prebiehajúcej protikorupčnej kampane.

čaputová

Čaputová sa na záver úradovania v Košiciach stretla s Schusterom

26.04.2024 14:08

Súčasťou jej piatkového programu bola aj diskusia so študentmi žurnalistiky a politológie Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika o význame slobodných médií pre demokraciu.

Fico, Kmec

Peniaze z plánu obnovy môžu byť podľa Fica štartom veľkých modernizačných programov

26.04.2024 13:54

Premiér Robert Fico to uviedol po pracovnom stretnutí s podpredsedom vlády SR pre Plán obnovy a odolnosti a využívania eurofondov Petrom Kmecom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 66102x
Priemerná čítanosť článkov: 2132x

Autor blogu

Kategórie