Príbehy

73. časť 
Bol som veľmi milo prekvapený, keď som sa dozvedel aké prekvapenie ma čakalo v hale hotela, v ktorom boli ubytovaní  svetoví atléti, ktorí sa zúčastnili tohto veľkolepého halového mítingu.  Išiel som výťahom nahor, kde som sa mal stretnúť so šéfom celého tohto veľkolepého atletického mítingu. Dorazil som do miestnosti, kde sa atléti registrovali a môj dobrý priateľ ma predstavil samotnému riaditeľovi pretekov Tomovi Jordanovi. Bol to veľmi milý pán, oblečený v tmavomodrom obleku, v bledomodrej košeli a kravaty farieb americkej trikolóry. Potriasli sme si pravicami a začalo sa oficiálne predstavovanie. Po ňom odišiel na chodbu a prišli s ním dve osoby. Tú prvú som nepoznával ale tú druhú veľmi dobre. Bola to Jarmila Kratochvílová a jej tréner Ing. Miroslav Kváč. Lámanou slovenčinou som prehovoril a zoznámili sme sa. Prečo lámanou, lebo som s nikým už dlhšiu dobu nekomunikoval v slovenčine, takže som mal trošku problémy. Po niekoľkých hodinách spoločnej konverzácie, som sa na nepoznanie vylepšil. Konečne som bol schopný plávať vo vode.

V tom okamihu som si spomenul na nedávne moje tréningy v plávaní, ktoré som pravidelne absolvoval v YMCA v rokoch 1981 – 1985. Tento rok som  ešte stále nebol v takej kondícii, aby som dokázal denne zaplávať vyše míle v krytom bazéne vo vode, ktorá bola pomerne teplá. 

Na druhý deň mala Jarmila preteky a tak som ich po zoznámení pozval na večeru. Išli sme si sadnúť do neďalekého Burger Kingu, pretože ten im dosť finančne vyhovoval už z predošlých dní na cestách Amerikou. Veľmi pekne sme sa tam zoznámili. V práci som sa dopredu ospravedlnil ešte v stredu, lebo som vedel, že celý víkend strávim pri atletike. Venoval som sa mojím vzácnym hosťom všetky tri dni od rána do večera, pretože to bola pre mňa naozaj obrovská česť. 

Jarmila Kratochvílová, doteraz stále drží svetový rekord na 800m časom 1:53.28 minúty zpred 38 rokov (1983) a to je naozaj obrovská rarita v akomkoľvek športe. Veľmi zaujímavé fakty dvoch svetovýh bežcov, ktorí sa narodili takmer v ten istý deň, mesiac a rok boli takí fantastickí bežci. Jarmila Kratochvílová, narodená 26. januára, 1951 – Golčuv Jeníkov, Československo, Steve Prefontaine,  narodený 25. januára, 1951 – Coos Bay, Oregon, USA. Zomrel tragicky 30. mája, 1975 v Eugene. Na jeho počesť je organizovaný medzinárodný míting Prefontaine Classic v Eugene od roku 1975 a jeho hlavným riaditeľom, ktorý aj pomáhal pri zakladaní pretekov je dobre známy Tom Jordan, ktorého som práve v tento deň stretol…

Článok z denníka The Oregonian, 24. januára, 1986 – Napísaný Kerry Eggersom:
Jarmila Kratochvílová zanechala nezmazateľnú spomienku v mysliach miliónov, ktorí sledovali televíziu ako zmietla svoje súperky pri výhrach na 400m a 800m počas Majstrovstiev Sveta v Atletike v roku 1983 v Helsinkách, Fínsko. Na krátko ostrihaná, československá  atlétka sa stala stredobodom  pozornosti celého atletického sveta. Všetci pochybovali, žeby ženská bežkyňa mohla nadobudnúť také svalstvo bez pomocných prostriedkov, akým sú stereoidy alebo iné nedovolené prostriedky. Kratochvílova, ktorá je hlavným ohnívkom halových pretekov Bell, ktoré budú o 19:15 hodine v piatok v Memorial Coliseum, nie je bez povšimnutia. Už dávno sa preniesla cez to, ale nikdy to nepochopí, povedala Jarmila Kratochvílova pri prekladaní tlmočníkom Johnom Slovincom vo štvrtok na tlačovej konferencii.

„Po Majstrovstvách sveta v Helsinkách v roku 1983, mi zrazu nikto neveril, že je to možné dosiahnúť legálne. Stretla som veľmi veľa ľudí, ktorí vôbec neverili tomu, že je niečo možné dosiahnúť iba tvrdou prácou. Zo začiatku sa ma ich názory veľmi dotkli a bolelo ma to. Potom som si uvedomila, že tí ľudia nemajú ani potuchy, čo  som si vytrpela, aby som to všetko dosiahla. Dnes si už takéto poznámky ani nevšímam.“
Vysoká 173 cm a s hmotnosťou 68kg, Kratochvílová poznamenala, že to zdedila v génoch a preto je svalnatá.“ Zdedila som to po mojej matke.“, ako nám to preložil jej tlmočník John Slovinec, Čechoslovák, žijúci teraz v Portlande. “ Mala som to skrátka dané do vienka.“ 

Začiatkom roku 1969, keď začala trénovať pod dohľadom trénera Ing. Miroslava Kváča, ktorý bol československým štátnym trénerom žien v behoch na stredné trate, naordinoval jej prísny  tréning s činkami. 

„Trénujem veľmi tvrdo už 18 rokov. Musela som sa silne zapierať, aby som to všetko zvládla. Ľudia si nedokážu uvedomiť, koľko som sa obetovala a ako ťažko som pracovala, aby som sa dostala tam, kde som teraz.“ 

Tréner Kváč, ktorý je trénerom Kratochvílovej 16 rokov, vie najlepšie o jeho zverenkyni a  svet nemá o tom ani potuchy. 

„Jarmila je veľmi jemná, nežná a uvedomelá osoba, povedal Kváč. Je zdvorilá, a vôbec nie namyslená. Je to stále tá istá Jarmila, aku som ju vždy poznal.“ 

Kratochvílová bola veľmi príjemná i šarmantná a jemným hlasom odpovedala na otázky vo štvrtok. Mala na sebe oblečenú ružovú voľnu blúzku, nohavice a na ušiach sa jej hompáľali krásne visiace náušnice. Takmer hodinu sedela vedľa John Slovinca a trénera Kváča a odpovedala dvom reportérom. Bolo vidieť, že ju to veľmi bavilo odpovedať na všetky otázky tomúto páru reportérov pri  pomyslení, že je to už na sklonku jej bežeckej kariéry. Čechoslovenka, ktorá bude mať v nedeľu 35 rokov, ukončí pravdepodobne tento rok svoju kariéru na Majstrovstvách Európy v atletike v Stuttgarte, Západné Nemecko. Portland je  druhou zastávkou jej Rozlúčkového turné, kde bude štartovať na 880 yardov proti bývalej top atlétke Oregonskej Univerzity, Leann Warrenovej, Delise Waltonovej – Floydovej, Rose Mondayovej a Kanaďanke Brite McRobertsovej. Kratochvílová, priamo odpovedala na to, že jej schopnosti sa pomaly vytrácajú ale i napriek tomu bola stále Jednotkou na svete v behu na 800 metrov v roku 1985, keď vyhrala Finále Grand Prix a získala striebornú medailu na Svetovom Pohári. Jej najlepší čas sezóny bol 1:55.91 minúty, viditeľne za jej svetovým rekordom  1:53.28 minúty, ktorý dosiahla v roku 1983. 

“ Rok 1983 bol naozaj mojím vrcholným rokom, povedala Jarmila Kratochvílová. Keby som súťažila na Olympijských hrách v roku 1984, určite by som už vtedy ukončila svoju bežeckú kariéru. Keď sme však zistili, že sa nebudeme môcť zúčastniť Olympiády v Los Angeles, pretože to bol bojkot Východného bloku, naši starší atléti boli z toho veľmi rozčarovaní, pretože to malo byť aj akési vyvrcholenie ich kariér. Ja som sa ale rozhodla, že budem ešte pokračovať. Je to teraz omnoho ťažšie sa udržiavať v super forme. Mala som mnohé zranenia a už nemám ani toľko chuti sa trápiť nimi a pretekať. Milujem atletiku a tak nechcem, aby sa to už skončilo. Ale vo vnútri duše cítim, že je to môj koniec a toto je už naozaj môj posledný rok. S trénerom budeme sledovať ako sa mi bude dariť počas halovej sezóny a potom sa rozhodneme, či budem ešte pokračovať a zúčastním sa aj Majstrovstiev Európy v atletike, v Stuttgarte.“ Kratochvílová začínala s atletikou dosť neskoro. 

“ Nikdy som neverila, že budem raz slávnou bežkyňou, pretože v mojej rodine sa nikto nevenoval atletike. Ani som nevedela, čo sú to tretry.“ 
Pred dvomi rokmi vyhlásila, že keď ukončí svoju bežeckú kariéru, nebude sa už atletike nikdy venovať. 

„Akonáhle sa blížim viac a viac k svojmu koncu, uvedomila som si, že atletiku milujem príliš na to, aby som na ňu zanevrela. Chcem pracovať s malými deťmi v malom mestečku v akom som vyrastala. Možno jedného dňa nájdeme druhú Jarmilu Kratochvílovú.“ 

„Určite nie“, poznamenal tréner Kváč. „Je iba jedna Jarmila,“ usmial sa pokrútiac hlavou… 

74. časť    

Jarmila Kratochvílová prebehla cieľovou páskou ako prvá a znovu ako to predtým dokázala už niekoľkokrát. Bolo to trošku pomalšie ale stále dostatočne rýchle natoľko, aby ju nikto nepredbehol. Mala problémy s achilovkami a tak naozaj trpela počas celého behu. Po výkluse dostala menší obstrek, aby jej to utíšilo bolesti, pretože mala pred sebou ešte beh v Los Angeles. Na druhý deň mala 35. narodeniny a tak som jej ešte pred spánkom stihol doniesť kvety, blahoželanie k narodeninám a plyšového leva. Do blahoželania som jej potom napísal, že to je znak leva, ktorého tak dlho, statočne a úspešne reprezentovala. Pozdravili sme sa a rozišli…

Bola sobota ráno a tak som ich pozval na raňajky do ich obľúbenej reštaurácie. Tam som ich ešte vyfotil a po obede sme plánovali ísť na letisko. Nastúpili sme všetci štyria do taxíka, Jarmila Kratochvílová, jej tréner pán Kváč, Tom Jordan a ja. Cesta bola vyše polhodinová a tak sme sa ešte stihli všetci rozlúčiť. Všetko som to nahrával na magnetofón, keď sa Tom pýtal na mnohé veci. Oni obaja sa tiež veľmi družne zapájali do rozhovoru a tak som  prekladal aj ich posledný rozhovor. Na nešťastie nič sa mi nezachovalo a ani televízny prenos na verejnej  televízii, ktorý som mal na páske. Jeden redaktor to všetko omylom vymazal a už sa to potom nedalo vrátiť. Bola tam vtedy ešte aj západonemecká televízia ZDF a po vyžiadaní nahrávky som sa nič kladného nedozvedel, takže ani od nich nič nemám. Na záver pri rozlúčke mi prisľúbili, že mi pošlú knižku, ktorú napísali spoločne o športovej kariére Jarmily Kratochvílovej a prekonávanie úskalí k samotnému vrcholu. Mám ju stále odloženú a prečítal som si ju niekoľkokrát odvtedy. Jej názov je pekne výstižný, *** Čekání  ***

Mne sa tiež začala atletická sezóna za mesiac nato a tak som sa pripravoval v telocvični ako aj v posilňovni. Tento rok 1986, som si stihol ešte zapretekať aj za univerzitné atletické družstvo vo vrhu guľou a v hode diskom, hoci v duchu som sa už pohyboval v Európe. V Oregone v júli začali  aj  prvé Oregonské hry, čo bola obdoba olympijských hier, nakoľko sa pretekalo vo všetkých športoch, ktoré sú obdobné tým olympijským. I ja som sa ich zúčastnil. V guli som v mojej vekovej kategórii ( 30-35 ) skončil na druhom mieste. V hode diskom sa mi zadarilo. V guli som už nemal veľa energie, pretože som sa dal prehovoriť na tú hlúposť aká len mohla existovať. Tesne predtým som si dal do tela 5000m chôdzu a totálne som sa vysilil, že som ledva chodil a nie to ešte pretekal v takej náročnej disciplíne akou vrh guľou je. Bol to ten, čo ma nakoniec v guli aj porazil. On bol totižto vo výbornej kondícii, takže nemal problémy zraziť ma na zem, už ako padajúceho súpera. V guli som to už nedokázal ďalej zatlačiť a prehral som o pár centimetrov. Nakoniec som bol veľmi spokojný aj s tým, čo som v ten deň dosiahol v hode diskom.

Na Lincolnovej strednej škole bolo už dávno po atletickej sezóne i tak som mnohých mojich atlétov stretával všade na atletickej dráhe ako i v sektoroch na vrh guľou ako aj hod diskom. Niektorí boli skutočne výborní a vyhrávali. Postúpili zároveň aj na Majstrovstvá USA v atletike dorastu. Mali sme tu aj na výmene bežkyne z Holandska, Belgicka, Dánska, Afriky ako aj zo Západného Nemecka. Bol som veľmi milo prekvapený, keď dve z Holandska so mnou až do Amsterdamu leteli. Mali sme veľa zábavy počas celého letu a popritom sme stihli sledovať aj dva celovečerné filmy, ktoré nám ponúkla letecká spoločnosť SAS, ktorou sme leteli až do Amsterdamu cez Kodaň. Tam sme sa trošku poprechádzali po meste, lebo sme mali niekoľkodinovú prestávku. Z letiska premával pravidelne autobus do mesta a tak sme sa zviezli. Pofotil som zopár objektov a potom sme to stihli ešte na letisko do odletu lietadla do záverečného miesta Amsterdamu. Po prílete do Amsterdamu som sa v meste ešte pár dní zdržal, nakoľko ma dievčence popredstavovali svojím rodičom. Boli z dievčat veľmi nadšení a tak sa konala menšia oslava. Boli aj susedky, takže sa nemuseli ďaleko presúvať.
Chcel som si Amsterdam ešte zopár dní užiť, nakoľko som bol po prvýkrát v Európe po siedmich rokoch a k tomu ešte v Amsterdame. Už na hlavnej vlakovej stanici ma trošku zarazil ten fakt, ako veľmi veľa ľudí fajčilo marijuánu, tak som znechutene odtiaľ hneď odchádzal do najbližšieho hostela, aby som tam prenocoval tých pár dní, predtým než sa s týmto mestom rozlúčim. Nič ma nesúrilo, takže som si v kľude vychutnával celý Amsterdam. Prešiel som ho krížom – krážom a tak som každý večer veľmi dobre od únavy zaspával. Ubytovanie som nakoniec dostal v zakotvenej loďke, ktorá mala tri miestnosti na prespávanie. Všetky izby boli prepojené dverami, takže ten čo šiel do poslednej tretej, prešiel cez prvú, druhú a až potom bol vo svojej izbe. Ja som na smolu mal miesto v prvej, takže som sa celú noc nič nevyspal, lebo to bolo ako na námestí. Mládež sa vracala neskoro do noci. Nakoniec som mal aj to šťastie, že som tam stretol aj nejakých študentov z USA – Wisconscinu a tak sme nadviazali kontakt, ktorý nám pretrval ešte mnohé roky potom. 

Po ukončení návštevy Amsterdamu som sa pobral vlakom až do Viedne. Mal som pred sebou dlhú cestu a tak som si našiel dobré kupé prvej triedy, aby som sa nemusel s nikým tlačiť. Ani to dlho netrvalo a mal som dvoch spoločníkov. Bol to mladý pár o pár rokov mladší ako ja. Posadili sa oproti mne. Po chvíli sa naša konverzácia rozprúdila na plné obrátky. Počas celej tej vyše päťhodinovej cesty sme tam boli naozaj len my traja. Ich konečná stanica bola vo Frankfurte nad Mohanom a dorazili sme už neskoro v noci. Stihli sme sa trošku spoznať a tak ma pozvali k ním, či by som u nich neprenocoval, nakoľko som toho musel mať určite dosť cestovať až z USA. Chceli mi dopriať odpočinok, aby som mohol potom ráno už odpočinutý pokračovať v ceste do Viedne, ktorá trvala ešte zopár hodín. I z Frankfurtu to bol ešte pekný kúsok 720 kilometrov, takže mi to celkom vyhovovalo. Pridelili mi hosťovskú izbu v ich byte a tak sme sa nato všetci pobrali na odpočinok. 

Raňajky už boli hotové a tak ma ponúkli, aby som si s nimi zasadol za spoločný stôl. Poďakoval som sa im za pohostenie a porúčal som sa. On bol odborným asistentom matematiky na univerzite vo Frankfurte. Boli mi obaja veľmi povďační za expresný kurz angličtiny a že si mohli obohatiť ich znalosti v konverzácii. Išiel som len naslepo do Rakúska, kde som plánoval zostať. Pamätám si, že sme mali aj rovnaké krstné mená Jan. Ja som mal už teraz John, ale i tak to bolo zaujímavé, keď som mu to povedal, aké je moje pôvodné meno. Nakoniec som sa aj vo Frankfurte zdržal a odskočil som si na vojenskú základňu. Bol som sa informovať o možnej práci na základniach Európy. Poradili mi, aby som šiel do Heidelbergu, kde je centrum pre prácu a tak som sa pobral znovu na stanicu. Heidelberg je okolo 90 kilometrov na juh a tak som  tam šiel. Po dorazení som hľadal nejaký hostel na prenocovanie ale bol obsadený do posledného miesta. Nakoniec som neďaleko katedrály v úzkej uličke objavil „Zimmer Frei“ – Voľné izby na prenájom, kde som prenocoval pár noci a užíval si mimo iného toto nádherné historické mesto s univerzitou, ktorá práve oslavovala 600. výročie. Bola založená v roku 1386. Počas návštevy mesta som si pozrel aj túto stálicu vzdelávania a tiež som sa zúčastnil semináru anglického jazyka po povolení z rektorátu. Pozrel som si aj architektonický skvost, nádhernú historickú univerzitnú knižnicu, ktorá bola postavená v roku 1905. Na univerzite som sa zoznámil aj s nejakými študentmi z USA. Dokonca aj z Oregonu tam bola jedna mladá a šarmantná dáma. Vymenili sme si vzájomné kontakty a nejakú dobu sme si aj dopisovali. 

Správy z vojenského centra ma veľmi netešili, pretože som sa dozvedel, že žiadosti sa musia podávať výhradne na území Spojených Štátov a nie v cudzine. Je to z dôvodov, aby ma mali doma v USA a potom mohli znovu zistovať moje kriminálné pozadie, predtým než znovu vycestujem mimo územia. Veľmi ma to mrzelo, že som sa nechal oklamať tým inzerátom na prácu pár mesiacov dozadu a vyhodil som sumu, ktorá by mi postačila na spiatočnú letenku z USA do Európy, pretože toľko ma vtedy letenka stála.

Odcestoval som vlakom späť do Frankfurtu a odtiaľ na poslednú časť cesty vlakom.  Trvalo mi to okolo deväť hodín, keď som dosť vyčerpaný dorazil do Viedne. Odtiaľ som sa zo Schwechatu hnal autobusom do mesta, kde som na Opera Ringu chytal môj modrý vláčik do Badenu. Bol som znovu v meste, ktoré tak milujem a ten názor som nikdy nezmenil. Viedeň ma naozaj svoje obrovské čaro a znovu sa to všetko vrátilo. V stánku som si kúpil aj náš denník Šport ako z čias spred siedmich rokov, keď som z Viedne odchádzal. Veľmi ma to lákalo ísť aj domov do Bratislavy, ktorá bola iba kúsok. Musel som sa ale brzdiť a potláčať vášne.  Rýchlo som z toho vytriezvel a nastúpil do môjho vláčiku. Trvalo to iba niečo vyše hodiny a bol som na stanici v Traiskirchene. Odtiaľ som to mal iba kúsok do samotného utečeneckého tábora, kde som ešte prednedávnom čakal na splnenie môjho veľkého sna. Bola už tma a tak som šiel rovno cez plot, aby ma strážnici nevideli, pretože cez bránu by ma nevpustili. Ešte som to tam stále dobre poznal a ľahko našiel budovu i po tme, kde boli krajania moji. Prenocoval som tam a mal som šťastie, že v ten večer tam strážnici náhodou nerobili kontrolu ako za mojich čias, keď každý večer kontrolovali dokumenty na izbách. Podozvedal som sa kopu noviniek a tak na druhý deň som sa spojil aj s oddelením jazykov. Stretol som sa s jednou Poľkou, ktorá chodievala vyučovať do okolitých miest a tak ma prevádzala všade, kde robila semináre. Bol som trošku  sklamaný, pretože prácu lektora pre mňa momentálne vtedy nemali. Nakoniec to ale všetko dobre dopadlo a spojil som sa s bratom, ktorý sa chcel potom so mnou stretnúť v Maďarsku… 

75. časť    

Vybavil som si víza na 6 mesiacov a šiel som do Budapešti. Na hlavnej stanici som zaplatil za ubytovanie v Starej Budapešti v časti Buda a taxíkom som sa doviezol do nového miesta bydliska. Privítala ma pani domáca, ktorá sa mi starala o stravu a moju izbu, aby som mal bezstarostný život, keď som po celé dní bol mimo a pracoval alebo bol na prechádzkach Budapešťou. Kuchárka to bola ale výborná. Bolo to ako doma. Býval som v paneláku. Strávil som tam potom štvrťrok, lebo som dostal prácu ako lektor angličtiny na jednej súkromnej jazykovej škole, kúsok od obchodného domu Skála. Hneď nato som aj začal vyučovať letný kurz a tak som nemusel načierať do mojich finančných zásob. Býval som na šiestom poschodí a tak som mal výborný výhľad aj na Dunaj a most, po ktorom som sa mohol dostať pešo aj na ostrov Margitsziget, kde som pravidelne chodieval na prechádzky, aby som sa zrelaxoval po celodennom vyučovaní. Boli tam aj bazény s minerálnou horúcou vodou a tak som sa tam vždy dobre zrelaxoval a nabral nových síl. Pred našim panelákom bol neďaleko aj nekonečný mestský park, kde boli futbalové ihriská a tenisové kurty. Chodieval som si tam pravidelne zahrať futbal trikrát týždenne. Aj ma tam už poznali, nakoľko som tam bol pravidelným hosťom hoci nikto z nich nevedel po anglicky. Po čase sa všetci snažili komunikovať so mnou v angličtine. Ja som potom opätoval ich láskavosť akou-takou maďarčinou a bolo to výborné po celú tú dobu, čo som tam zotrval. Tiež som ich naučil aj niekoľko anglických zdvorilostných viet a tak ich s radosťou používali. 

Prichádzal víkend a s ním aj návšteva mojej rodiny, brat, švagriná a ich dcérka, moja neter vtedy iba 13-ročná. Domáca pani pripravovala niečo dobrého na večeru, pretože skoro vyrážali z Karvinéj, aby boli načas tu v Budapešti. Bol piatok, keď navečer konečne dorazili na hlavné vlakové nádražie. Určite by ma asi len ťažko hľadali, takže som bol hneď poruke. Odtiaľ sme šli taxíkom priamo do nášho miesta bydliska. Pani domáca akosi ožila a veľmi sa okolo nich mala, najmä okolo mojej netere. Komunikovať nemohli a tak ja som to akosi ustálil a všetci sa popredstavovali. Uložila ich ku mne do izby, pretože iná tam nebola. Našťastie tam boli dve váľandy na ktorých spali naše dievčence. Matka s neterou. S bratom sme si ustlali na zemi a potom sme si to vyskúšali ešte aj ďalšiu noc až do nedele. Dlho do noci sme sa zhovárali a spomínali na naše spoločné detstvo, ktorého časť sme spolu prežili v Bratislave pod Slavínom. Potom sme sa rozišli, keď brat odišiel do banského učilišťa v Orlovej, kde potom celú svoju kariéru baníka aj strávil od roku 1959 do 1992, takže plných 33 rokov tam pracoval. Nakoniec skončil ako kombajnista na uhlie a vedúci čaty, ktorá pracovala aj na vytvorení rekordov v ťažbe uhlia. Vtedy to  nazývali Brigáda Socialistickej Práce…Bola sobota a po raňajkách sme sa vybrali na prechádzku Budapešťou. Nadchýnali sa týmto prekrásnym mestom na každom kroku ako i ja som sa, pretože Budapešť je skutočne nádherná. Cítil som sa tam skoro ako v mojej rodnej Bratislave. Na druhej strane som absolvoval tréning v maďarskom jazyku už v útlom detstve u babky a vedel som celkom slušne komunikovať. I nemčinu do mňa vštepovala, pretože za Rakúsko-Uhorska sa len tak učili na školách.  Z Bratislavy to bolo iba kúsok do Budapešte a na skok do Viedne. Išlo mi to celkom dobre a potom som si tie základy oprašoval v škole ale len nemčinu teraz už len v roku 1965 v Handlovej. Maďarčinu som zase využíval počas čias, keď som bol na celoslovenskom učilišti v Nitrianskej Strede. Mali sme tam veľmi veľa učňov z južných miest a obcí, takže maďarčina sa šírila nekonečnými chodbami kaštieľa v ktorom sme vtedy bývali a vzdelávali sa v budúcom našom životnom povolaní, obuvník zákazkovej ručnej výroby.Tiež sme sa na záver zastavili aj na ostrove Margitsziget, kde bola s nami už aj pani domáca a tiež si to všetko pekne vychutnávala. Na večer sme odchádzali domov už pekne unavení po dvoch výletoch, rannou Budapešťou a potom po poobednajšom tu na ostrove, ktorý je nazaj skutočne prekrásny. Urobili sme si tam aj zopár záberov, aby sme mali spomienku, pretože sme nevedeli  kedy sa zase splou uvidíme. Brata už neprenasledovali, takže mu dali pokoj akurát hneď po mojom odchode ho dosť terorizovali, či o tom náhodou nevedel. On ale o ničom ani len netušil, pretože som musel môj odchod do cudziny veľmi tajiť, aby som si ho neprekazil. Naviac sme od seba bývali pekný kúsok, on v Orlovej a ja v Trnave. Lúčenie na stanici bolo veľmi dojemné a brata to tak zobralo, že mu slzy vyhŕkli a rozplakal sa. Myslel si, že sa asi už nikdy neuvidíme… 

Čas letel a bol tu ďalší víkend, ktorý mi tu do Budapešti zavial ďalšieho hosťa. Bol to môj výborný priateľ Maroš, ktorý mi v roku 1978 pomohol nájsť v sebe odvahu a síl na to, aby som sa rozhodol v roku 1979 nato odísť navždy z domoviny. Vtedy som ani nemohol tušiť, že presne za desať rokov po mojom odchode z domoviny sa to všetko prevalí a sloboda znovu zavíta do mojej rodnej zeme. Ja som to všetko sledoval už iba z diaľky. Nakoniec to všetko dobre dopadlo a mohol som plánovať s ďalším výletom do Európy. Teraz už aj do mojej rodnej vlasti.
Dlho do noci sme spomínali na staré dobré časy, keď sme boli o niečo mladší a užívali si života. On sa ešte v roku 1973 v septembri oženil a po svadbe sme sa spoznali vďaka jeho veľmi šarmantnej manželke, ktorá pracovala v našom podniku pozemných stavieb v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé žieňa s dobrou oravskou dušou po mamičke a k tomu sa mi aj mimoriadne páčila. Mala v sebe niečo magického, ktoré lákalo všetkých mužov v jej okolí. Ten jej bol predsa len najlepší a toho aj najviac milovala. Mali dve nádherné detičky. S ich synom  Maroškom som občas strávil aj pekné chvíle, keď som bol u nich na návšteve. Tesne pred mojim odchodom do zahraničia natrvalo, sa narodila aj dcérka Mišelka, ktorú som stihol ešte v perinke vidieť. Bol to roztomilý poklad s modrými okáľmi a blonďavými vláskami. Rozlúčili sme sa s Marošom ale na železničnú stanicu sme už nemuseli ísť, pretože prišiel za mnou na svojom Žiguláku – Lade. Je to skutočne nádherné auto a i teraz po rokoch sa mi stále veľmi páči, hlavne ten jeho nádherný vzhľad. Boli to naozaj veľmi vydarené vozidlá.
Pomaly sa mi napĺňal čas a končili mi aj víza v Budapešti. Bol som na tento okamih pripravený a tak som medzitým na víkendy chodieval aj do Viedne a okolia a robil si kontakty. Nakoniec som predsa len odišiel do malinkej dedinky Neuhaus, ktorá bola veľmi pekná a útulná. Sedela v dolinke obkolesená samými kopcami. V strede dediny s jazierkom, kde ľudia trávievali svoj voľný čas ako aj utečenci, ktorí tam prebývali v dvoch penziónoch – hoteloch Stephanie a D’Orange. Kedysi to boli kúpeľné hotely pre turistov, lenže II. svetová vojna ublížila prosperite tohto kúpeľného mestečka  a veľmi negatívne ovplyvnilo. Prišli o všetkých stabilných návštevníkov. Teraz dotáciami štátu ale hlavne Ženevskou konvenciou o utečencoch, mohli prechodní hľadajúc slobodu, mať kde hlavu skloniť a nasýtiť sa. U direktora-majiteľa som si už dopredu zaistil a zaplatil na polroka ubytovanie. Stretával som sa s mnohými rodinami ako aj samotnými ľuďmi, ktorí sa pripravovali na ďalšie prestupovanie do novej zeme. Bola to buď Amerika, Kanada, Austrália ale niektorí zostávali aj naďalej v Rakúsku, kde chceli žiť. Ja som tiež chcel zostať v Rakúsku a žiť tam.

Rozlúčil som sa s pani domácou v Budapešti, ktoru tiež slzy zaliali a odišiel som do Neuhausu, kde som mal už aj nové pracovné miesto zaistené. Po príchode som sa tam usadil na izbe, kde boli aj iní so mnou ako kedysi na internáte. Bolo nás tam asi päť alebo šesť. Boli zo Slovenska a jeden z nich bol z Čiech. Boli to všetko mládenci vo veku 18 až 20, takmer ako moji synovia.  Chodievali sme do okolia na dlhé výlety výlučne pešo a tak som toto miesto za chvíľku ako dlaň svoju spoznal. Tiež som tu oprášil moju starú vášeň, ktorú som mal na pár rokov skrytú a to boli kasína – hazardné hry, čo znie veľmi hrozivo, pretože je to len hra, ktorá iba o pár peniažkov človeka oberie ak si nedá pozor. Nesmie sa nechať zaslepiť čiastočnymi vavrínmi, ktorého ho občas postretnú. Neodolal som a tak naše prvé zastavenie bolo v neďalekom Badene, kde sme sa autobusom alebo vlakom dopravovali ale moje prvé hranie začalo až vo Viedni a potom som chodieval raz do Badenu a potom zase do Viedne. Začalo sa to celkom nevinne, keď som si sadol za ruletu a položil tisíc schillingov na čiernu a vyhral som. Potom som to ešte raz urobil a skončil za ten večer. Ostatní sa snažili tiež aj na iných hrách ako na Black Jack. Na druhý deň som znovu prišiel a znovu som si to skúsil po dvakrát a vyšlo to. Domov som odchádzal veľmi spokojne a so štyrmi tisíckami. Robil som to potom takto každý deň asi dva týždne a zistil som, že sa mi celkom darilo, keď som to len dvakrát za večer urobil a porúčal sa. Po dvoch týždňoch sa vo mne prebudila obrovská vášeň začať si týmto spôsobom celkom slušne aj zarobiť…