Príbehy

54. časť

„To nemohlo ani ináč dopadnúť, keď si ťa matka Jenny takto obzerala. Ja na jej mieste by som asi robila to isté,“ vyriekla moja veľmi šarmantná priateľka potom, keď si pozrela fotografie, kde som stál vedľa  matky Jenny. Ženská intuícia mojej priateľky bola správna, pretože potom sa to všetko začalo pomaly rúcať. Vtedy som to  ani len netušil. S Jenny sme zažili ešte veľa príjemných chvíľ, keď si na ne spomeniem. I srdiečko mi od radosti vždy zaplesá, ako to urobilo aj teraz. Darmo je, pekné veci vždy človeka potešia…

Bola sobota, 15. augusta 1981 a James sa rozhodol, že mi ide ukázať Oregon, aký prekrásny v skutočnosti je. Vybrali sme sa na výlet do okolia Mount Hoodu, najvyššej hory Oregonu s výškou 3429m. Nachádza sa asi 80 km juhovýchodne od môjho mesta Portland. Veľmi som sa tešil že si ho budem môcť pozrieť, nakoľko som tu bol týždeň a ešte som sa s okolím nemal čas oboznámiť. Išli sme iba štyria, James, jeho manželka Mary, ich syn Michael a ja. Vyšli sme  po hlavnej trase diaľnice číslo 84 – Východ. Nebolo to ani tak ďaleko a po necelých 50 kilometroch sme  zastavili v úseku diaľnice, kde bolo parkovisko pre návštevníkov vodopádu – Multnomah Falls, ktorý padá z výšky približne 186 metrov. Pod ním asi vo výške 17 metrov je postavený mostík, ktorým sa prechádza na druhú stranu a odtiaľ do výšav skalného brala, na cestičky, ktoré sú pekne pozdĺž lemované stromami. Nakoľko je tu veľká zima a vlhko, všetky stromy su pokryté mäkkučkým zeleným machom. Okolie je skutočne nádherné a stojí to za to vyštverať sa do výšin týchto skalísk. Odtiaľ je vidieť jednu z najväčších riek Ameriky, Columbiu, ktorá je usadená v kaňone – Canyon Gorge. Táto celá časť Multnomah Falls je iba maličkým kúskom nekonečného Gorgu. Vyfotili sme sa všetci, ale niekedy sme aj okoloidúcich museli požiadať, pretože stojan som zabudol a všetci sme chceli byť v spoločnom zábere ako jedna veľká rodina. Ja som sa nebránil, nakoľko som si celú rodinu veľmi rýchlo obľúbil. Nebolo to iba preto, že som tak veľmi miloval moju malú Jenny, ale aj ostatní boli ako ľudia fantastickí. Prijali ma za svojho a mne to veľmi dobre robilo, že som niekde zase patril. Bolo mi skrátka nádherne.Dole bola aj pekná a veľmi lukratívna reštaurácia. Šlo sa do nej po schodoch hore a tam sme sa zastavili na obed. Už som aj zabudol čo presne som jedol, ale asi to bolo moje obľúbené grilované kurča, zemiaky a s bohatým a rozmanitým šalátom plným všelijakej zeleniny. Ako si tak matne trošku pamätám, tak niekto mal aj rybu, ale nie hocijakú rybu, pretože to bol pekný urastený pstruh. Všetci sme sa v kľude najedli a dali si zmrzlinu ako dezert – zákusok. Ja som si dal zelenú, ktorá mala mintovú príchuť, akú som doma na Slovensku nikdy nejedol a ani predtým tu. Skrátka sa mi akosi vyhýbala, takže som sa k nej nedostal. Boli v nej aj drobné kúsky horkej čokolády a to bola akási čerešnička na torte. Účet som zaplatil ja a bol som veľmi rád, že sa mi podarilo peniaze čašníkovi podstrčiť, pretože oni o tom nechceli ani počuť. Ako keby sa aj na mňa kvôli tomu nahnevali, lebo potom ešte chvíľku toho veľa nenavraveli.Nastal čas, a tak sme sa v kľude vybrali k autu a potom sme pokračovali po diaľnici smerom na východ do ďalšieho mesta Hood River. Aj v aute bolo ešte peknú chvíľku akosi veľmi mĺkvo, skrátka tichá domácnosť, lebo mi nemohli odpustiť, že som platil ja ako ich hosť, pretože pre nich to bola veľká česť byť hostiteľom.Ja som ani nesledoval presne kade všade ideme, lebo som sa bavil s Jerrym. Vpredu sedel Bob s Janice a občas prehodili aj s nami zopár slov, ale nie veľa, pretože sa ešte asi na mňa hnevali. Jerry sa nad tým ani nevzrušoval a iba jemne mi naznačil, že ono ich to predsa len pokiaľ domov dorazíme prejde. Mal pravdu.Ani som si neuvedomil a boli sme na lesných cestách, kde sa mihali stromy okolo ako zápalky. Bob bol výborný vodič, a tak nam cesta bez problémov ubiehala. Zrazu sme začali stúpať a pri odpočívadlách boli pekné múriky, kde sme sa vždy pristavili a urobili zopár spoločných záberov. V pozadí sa väčšinou týčil Mount Hood a pred ním sme mu my svojimi telami blokovali jeho krásu. Občas sme zbehli z cesty aj kúsok ďalej, aby sme stáli v krásnej zelenej prírode. Niekoľko takých záberov sa nám podarilo urobiť a potom sme zase pokračovali za vytúženým cieľom, o ktorom som ja presne ešte v tých okamihoch nevedel. Až za nejakú chvíľu mi povedali, kam sa vlastne poberáme.Snehu na Mount Hoode už toľko nebýva, pretože snehy sa rozpustia a iba trvalé zľadovatené vrstvy – ľadovce na ňom zostanú a vytvárajú akési šedé pásiky, hoci len veľmi krátke. Samotná hora má veľa odtieňov farieb potvrdzujúcich prítomné kovy, ktoré sa voľným okom ľahko dajú vidieť. Má číre farby, skoro ako niektoré ozdobné kamienky…
Lost Lake – Stratené jazero bolo naším cieľom a ja som sa tiež naň veľmi tešil, hlavne potom, keď mi ho tak pekne opísali. Jeho fotografie som si nemal ešte nikde možnosť prezrieť, takže som objavoval niečo neznáme, nepoznané, ale hlavne veľmi dobrodružné. Ocitli sme sa už v hustých lesoch, kade cesty boli už poväčšine len hlinené a občas štrkové, takže sme aj spomalili. Nenarušovalo to kontinuitu lesnej krásy a taktiež zvieratá, ako jelene a srny, nemali narušenú prírodu.Zrazu som si všimol pomedzi konáre  mohutných stromov jemné záblesky a to veštilo, že sme už niekde pri vode. Boli sme už tu, pri Stratenom jazere. Hľadali sme to najlepšie miestečko na zastavenie, ktoré už oni poznali, a tak sme sa už len chvíľočku prebíjali hustým lesom. Konečne sa objavili prvé chatky, ktoré zvestovali, že nablízku bude aj stanovisko s parkoviskom. Zaparkovali sme naše japonské autíčko Datsun, ktoré bolo naozaj také malé a útulné, ako ho James vždy pekne ospevoval. On ho doslova miloval a nedal naň dopustiť. Bol veľmi talentovaný žurnalista a nezaprel v sebe i kus umenia ako nadviazať kontakt s čitateľom, preto všetky jeho články mali niečo do seba a pri ich čítaní som sa nikdy nenudil. Popritom chodieval aj do väznice, kde robieval pre tunajšie katolícke rádio rozhovory s odsúdenými. Pripomínalo mi to (i keď z úplne iného prostredia) krásnu reláciu „Na zelenej vlne“ – o vojakoch a ich živote vo výkone povinnej základnej služby, ktorú som kedysi počúvaval. Nemal som to šťastie za mojej vojenčiny, že by sa u nás redaktori tohto vysielania niekedy zastavili, ale ďalšie tisícky vojakov to tiež nezažilo, takže naozaj si to musel ten-ktorý vojak zaslúžiť, keď sa o ňom malo celé Slovensko dozvedieť. Vtedy ešte Československo…

James i naďalej básnil a rozplýval sa prírodou v okolí, ako aj krásou samotného jazera. Ja som si len tak tíško dušou hladkal to prekrásne prostredie, ktoré bolo v diaľave zakončené týčiacim sa gigantom Mount Hoodom, obkoleseným nekonečnými zástupmi stromov. V jazere sa „On“ – môj Mount Hood zrkadlil ako svieca, nad ktorou slnečná žiara nevyhasínala, pretože deň bol ešte dlhý. Urobil som zopár záberov a tiež sme sa vyfotili pri sedení na obrovských kmeňoch stromov, ktoré padli alebo tam boli naukladané, aby si návštevníci mali kam sadnúť a rybári pohodlne nahodiť udice do vody. V tom okamihu som tam žiadneho nablízku nevidel. Až tak kúsok ďalej, pretože rybári dopredu vedeli, že nejakí návštevníci sem prídu a potom by im plašili ryby. Kúsok za nami rástli obrovské kríky, čo som nikdy predtým nevidel. Boli to gigantické čučoriedky, veľké skoro ako višne a sladučké ako med s tou príznačnou horskou príchuťou. Bolo ich tam nekonečne veľa a ja som sa zafúľal ako malé prasiatko, až mi potom tmavomodrá farba zostala na rukách ešte aj niekoľko dní po našom výlete. Hneď pri pohľade na ruky som si spomenul na ten celý náš nádherný výlet, ktorý nemal žiadnu chybu a všetko tak príjemne dopadlo. Pobudli sme tam asi dobré dve hodinky a pomaly, dosť vyšťavení od únavy a horúceho slniečka, sme sa začali poberať. Ešte my chlapi sme vbehli do neďalekých kríčkov a Mary sme nechali peknú kadibúdku aj s toaletným papierom, mydlom, uterákom a tečúcou vodou. Naspäť sme išli iným smerom, aby sme spoznali aj iné zákutia tohto národneho parku, ktorého meno nemohlo byť ani iné ako Národny park Mount Hood – Mount Hood National Forest. Cesta bola akási dlhšia, ale to mi vôbec nevadilo, pretože som takto aspoň trochu spoznával ďalšie krásy tohto nekonečného národného parku. Je to obrovské miesto plné stromov, skál, jazier a nádherných horských lúk. Doľahol na nás hlad, tak sme sa zastavili v malej osade a dali sme si niečo narýchlo, pretože sa začínalo príliš rýchlo stmievať a my sme mali pred sebou ešte okolo šesťdesiat kilometrov, čiže dobrá hodinka jazdy, nakoľko sme išli aj cez také miesta na ceste, kde bola povolená iba 40 kilometrová rýchlosť. Cesta pekne ubehla a už sme boli iba kúsok od našich postieľok. Konečne sme dorazili a ja som sa nemohol dočkať tohto okamihu, keď uvidím Jenny pekne odpočinutú a budem sa jej môcť vrhnúť do náručia. Všetci ju objali, hlavne jej matka Mary sa s ňou dosť dlho držala v náručí. Po všetkých bol rad aj na mne. Bola tam a netrpezlivo čakala aj na mňa. Podišiel a objal som ju ako moju dobrú priateľku, ale božtek som jej nemohol dať, hoci som tak veľmi chcel. Nemohol som sa prezradiť, pretože jej rodičia nesmeli o našej romanci vedieť. Rozišli sme sa a postupne sme sa vrhali do kúpeľne. Ja som počkal na všetkých, lebo sme mali všetci vyhradenú päťminútovú sprchu, aby sa na každého ušlo. Ja som mal zbytok vody, tak som si ju s pôžitkom vychutnal. Spomenul som si na vyčkávanie, keď som ešte kedysi dávno chodieval na obedy do školskej jedálne a chcel som dupľu, tak som čakal na všetkých, ktorí sa mali naobedovať. Keď všetci boli už najedení a zostalo jedlo nazvyš, potom som si vždy mohol dať dobrých parených buchiet, ktoré takmer plávali v roztopenom masle so sladučkým kakaom. Bola to veľká pochúťka, pri ktorej mi vždy asistovala aj pani kuchárka, ktorá sa tiež mohla konečne v kľude najesť. Potom som jej v kuchyni aj pomohol a našla sa vždy aj nejaká doboška, ako vtedy napolitánku alebo rezy Oraváci nazývali. Vyniesol som aj odpadkový kôš na skládku, ku ktorej sa schádzalo po schodíkoch zo zadného vchodu kuchyne. Bola vybetónovaná, aby neprepúšťala rôzne neduhy do zeme. Potom to všetko vždy vyčistili a vydezinfikovali a aj vybielili, aby sa skládka blýskala nielen od čistoty, ale aj lesku…

55. časť 

Jenny bola šťastná, že ma konečne videla po dni, ktorý bol pre ňu ako i pre mňa nekonečný. Bol som nadšený, keď som ju uvidel v zástupe vítajúcich. Mala na sebe pekné vypasované biele tričko, ktoré veľmi zvýrazňovalo jej nádherné poprsie. Taktiež modré džínsy, ktoré boli akousi jej vizitkou. Stála tam s bratom a sestričkou a vítala ma, ako keby som sa vrátil z cesty okolo sveta. Museli sme ísť rýchlo nabok, lebo som sa už nemohol dočkať toho okamihu, keď ju budem môcť pobozkať. Jej rodičia a taktiež aj súrodenci o tom nesmeli nič vedieť. Dychtivo privrela svoje modré oči, ktoré ako nezábudky žiarili a s krásnym úsmevom na tvári jemne pootvorila horúce ústa. Priložil som moje rozohnené pery na jej a horúci dych z nich ma ešte viac rozžeravil. Roztriasli sme a jeden druhého pridržiaval, aby sme nespadli. Mal som pocit, že sme sa nad zemou vznášali, a tak sme sa ešte viac k sebe pritúlili, aby nás nič nerozdelilo. Bozk to bol nekonečný a prestať sa nám vôbec nechcelo. Obaja sme chceli, aby to trvalo do nekonečna, lebo nám bolo tak dobre. Najradšej by sme spoločne umreli, keby to muselo zrazu skončiť a nikdy viac by sme sa takto radi mať nemohli…

Či o tom niečo vedela aj jej mladšia sestrička, to som sa nikdy nedozvedel. Nikdy sa mi s tým  nezdôverila, nikdy nič neprezradila, ale určite niečo vedela, alebo aspoň tušila. Bolo to tajomstvom medzi Jenny a mnou, pretože som bol u nich ani nie týždeň a všetko sa to tak rýchlo otočilo v priebehu jedného dňa, keď som ju po prvýkrát zočil v ten večer, čo som vo dverách jej izbietky stál i s jej otcom. Odvtedy sme obaja tak veľmi chceli byť spolu a túžili sme po našich stretnutiach v očakávaní strávenia príjemných okamihov.

Nastal čas ísť hľadať prácu, čo nebolo jednoduché, pretože som toho veľa robiť nemohol, a tak som si musel obnoviť vodičský preukaz, aby som mohol v Oregone legálne jazdiť. Ten môj pôvodný z Californie som si chcel nechať na pamiatku, tak som nahlásil, že som ho stratil. Testy dopadli dobre a vystavili mi nový vodičský preukaz. Bolo to presne po 30 dňoch, pretože potom už z druhého štátu vodičský preukaz neplatí. Dobre som to mal zrátané a  dal som si na tom záležať, aby som nezmeškal termín. Prišiel som do Oregonu 8. augusta a obnovoval som si ho presne 8. septembra.

Prácu som hľadal, ale nie zase tak intenzívne, pretože som mal ešte dosť nasporené a naviac som si chcel užiť leta s Jenny. Jej škola začínala až v tretí septembrový týždeň, takže sme mali predĺžené leto. Povedal by som, že už to bolo babie leto. Teploty boli stále veľmi príjemné okolo 25 stupňov Celzia, takže sme mohli chodievať aj naďalej na kúpalisko.

Jenny sa už pripravovala na nový školský štvrťrok, pretože na Portlandskej Štátnej Univerzite a v celom štátnom vysokoškolskom systéme, mimo súkromných univerzít, sa študovalo na štvrťroky. Poväčšine to bolo 10 týždňov, nakoľko medzi nimi bývali dva týždne voľna, v ktorých sa robili zápočty. Najlepšie bolo si to vždy urobiť čo najskôr a potom sa mohol človek sústrediť aj na príjemnejšie veci, nielen byť ponorený nekonečné hodiny v knihách a obávať sa trošku ako to všetko dopadne.

Raz som sa zastavil na atletickom štadióne a srdiečko mi ožilo. Akurát začínala jesenná príprava, a tak som si vyhliadol hlavného trénera, s ktorým som hneď aj nadviazal kontakt. Bola to nekonečná debata, pretože obaja sme zistili ako tú atletiku milujeme. Nakoniec sme došli k tomu, že by sme mohli aj spolupracovať, lebo potrebovali trénera vrhov a hodov. Netrvalo to ani týždeň, keď mi predstavil mojich zverencov, ktorých som mal trénovať. Skupinka bola veľmi malá a o to bolo viac času na individuálne tréningy. Mal som štyroch atlétov. Oštepára a troch vrhačov. Dve dievčence, ktoré prišli zo strednej školy a jedného mládenca. Všetci boli vo veku Jenninej mladšej sestry Carol. Doteraz som jej meno nespomenul, ale nebolo to úmyselné, ale preto, že som naň akosi už aj zabudol po toľkých rokoch.  Všetkým som urobil tréningové rozpisy, aby sa mohli riadiť presne podľa toho. Počas tréningu som mal iba dvoch atlétov a tým ďalším dvom som naplánoval posilňovanie v činkárni, alebo iné kondičné cvičenia. Takto som sa mohol skutočne venovať iba jednej osobe. Po určitej dobe, asi tak po dvadsiatich minútach, som sa presunul s inštrukciami k druhému atlétovi a tak som pendloval zo stanoviska guliarskeho sektoru do diskárskeho alebo oštepárskeho. Boli to veľmi entuziasticky naladení mladí športovci. Chceli niečo dokázať, aby mohli čo najlepšie reprezentovať svoju univerzitu. Všimol som si tu zaujímavý fakt, že tu to tak je a robia to mnohí – s veľkou hrdosťou reprezentovať svoju univerzitu, čo najlepšie a najdôstojnejšie. Roky potom spomínajú na to, keď už sú mimo školy. Aj keď ubehne od tých dôb dvadsať alebo aj viac rokov. Občas ich stretávam i teraz, a tak spomíname na časy, keď sme spolu začínali; oni ako atléti a ja ako novopečený tréner. Za túto prácu som nepoberal žiadnu odmenu a mojou jedinou útechou bolo to, že som pomohol ľuďom aspoň takto v športe, ktorý som robil takmer celý život až pokiaľ som len vládal.

Konečne sa mi naskytla platená práca, ktorá síce nebola nijaká mimoriadna, ale aspoň som mohol začať produkovať na živobytie aj nejaké odmeny v podobe financií. Dostal som prácu v hoteli Benson, ktorý má bohatú históriu. Bol postavený v roku, v ktorom sa potopil Titanic 1912 a pomenovaný bol po známom portlandskom obchodníkovi s drevom pánovi Bensonovi. Architektonicky je to skvost francúzskej architektúry s mosadznou strechou a i teraz po rokoch, keď idem okolo sa pristavím a spomínam na tie časy, keď som tam začínal. Sú to nádherné spomienky, pretože som tam stretol niekoľko zaujímavých ľudí a kolegov, s ktorými doteraz udržujem kontakty. Taktiež som sa rozhodol po vzájomnej dohode, že sa odsťahujem od „mojej rodiny“, ktorú som si veľmi obľúbil hlavne vďaka mojej veľkej láske Jenny. Tú som potom vídaval veľmi často aj na univerzite, takže sme stále udržiavali príjemný kontakt. Občas sa prišla pozrieť na mňa, keď jej to vyhovovalo medzi jednotlivými seminármi. V každom prípade som sa delil s univerzitou a s prácou, ktorú som v začiatkoch vykonával od šestnástej hodiny do polnoci. Tréningy som mával okolo obeda, alebo tesne po ňom. Z atletického štadióna to už bol len kúsok do práce. Neskoršie som to tak naplánoval, že som robil tréningy od štrnástej hodiny a vždy som stíhal prísť do práce načas, nakoľko to bol iba kilometer a asi päť minút jazdy autom. Veľakrát som si to prešiel pešo, keď predtým som auto zaparkoval v podzemnom parkovisku hotela pre zamestancov a potom som sa prešiel až na štadión.Moja nová práca bola jednoduchá, ale veľmi zodpovedná, pretože zákazníci hotela museli byť spokojní. Bol to predsa len štvorhviezdičkový hotel s medzinárodnou reputáciou, ktorý navštívili všetci americkí prezidenti, počnúc prezidentom Williamom Howardom Taftom, ktorý ako prvý navštívil tento hotel v roku 1913. Ďalší známi prezidenti, ktorí tam strávili noc v Prezidentskom apartmáne, boli mimo iného aj Woodrow Wilson, Franklin D. Roosevelt, Harry Truman, Dwight Eisenhower, John Fitzgerald Kennedy, Lyndon B. Johnson, Richard Nixon, Gerald Ford, Jimmy Carter, Ronald Reagan, George Bush starší, ako aj George Bush mladší a na záver celej plejády aj William „Bill“ Jefferson Clinton.Pracoval som ako pomocník pre čašníkov, ktorí boli skutoční profesionáli. Pripravoval som takzvané Carts, čo bol  vozík, ktorý mal tri poličky a na každej boli predmety a prípravky na to, aby mohol čašník pred očami samotných zákazníkov vyčarovať tie najromantickejšie jedlá a dezerty. Na vrchnej bol varič a na ňom pripravená mosadzná panvica, ktorú som musel každý večer vyčistiť, aby sa leskla ako nová. Vedľa nej ležali čisté varechy, lyžice, vidličky a nože, ktoré čašník používal počas prípravy jedál. Taktiež tam boli fľaše s rôznymi alkoholickými nápojmi, ktoré sa používali pri varení a tiež pri príprave dezertov. Plamene občas šľahali do výšky aj vyše pol metra a ja som len pozeral na túto nádhernú show, niekedy aj s otvorenými ústami, pretože som niečo podobné dovtedy nevidel. Až tu, v tomto luxusnom hoteli. Postupne som si na tento efektný výjav zvykol, takže som sa mohol lepšie koncentrovať a pripraviť vždy nový vozíček pre ďalších zákazníkov, ktorí sa nemohli dočkať večere. Bolo to vždy veľmi slávnostné a niekedy i vyznanie lásky a požiadanie o ruku sa tam prednieslo. Láskou žilo toto miesto a každý večer sa niečo zaujímavé udialo, takže som sa nikdy nenudil. Niekedy som to aj nestíhal, tak sa na mňa hlavný šéf čašníkov Rick, aj nahneval. Musel som sa rýchlo presúvať z miesta na miesto, aby boli všetci včas uspokojení. Občas aj Rick predvádzal svoje umenie a išlo mu to veľmi pekne. Bol tam aj jeden z Egypta, ktorý bol šéfom čašníkov a s Rickom sa striedali. Na jeho meno som už celkom zabudol, ale zdá sa mi, že sa mohol volať Omar. Vždy som si spomenul na Omara Sharifa, pretože tiež pochádzal z Egypta a narodil sa v roku 1932 v Alexandrii. Omar bol drobnejšej postavy, asi tak 165 cm . Rick bol jeho opakom a vyčnieval do výšky nad 190 cm. Boli veľmi dobre zohratá partia, a tak všetko išlo ako po masle. Problémy riešili za chodu a veľmi operatívne. I keď som tam robil iba krátku dobu, necelé dva roky, nevšimol som si nejaké vážnejšie problémy. Boli to skutočne profesionáli. Ako som už spomenul Omar bol z Egypta a taktiež tam bolo zopár ďalších. Najviac si pamätám na Aliho, ktorý bol z Libanonu a boli sme najlepší priatelia, pretože sme nedali jeden na druhého dopustiť. Angličtina mu nešla zle, ale i tak sa vzdelával na vysokej škole a po večeroch pracoval v hoteli. Okrem toho ovládal aj perfektne francúzštinu a samozrejme jeho materinský jazyk, arabčinu. Ešte tam bol ďalší z Iránu alebo Iraku, Nassir, s ktorým som mal neskoršie menší konflikt a nechýbalo veľa a bol by som ho sknokautoval. Bol to práve Ali, ktorý ma od toho odhovoril, aby sa predišlo zbytočnému problému. Určite by ma potom boli prepustili, pretože by sa to ani nehodilo do takéhoto vznešeného miesta, akým bol práve tento super hotel. Nassir bol aj taký menší provokatér a považoval nás pomocníkov za menejcenných. Mojím čašníkom bol niekto iný a ten mi dával príkazy, podľa toho, čo práve potreboval. Každý čašník mal prideleného svojho pomocníka, ktorý mu musel byť stále naporúdzi. Občas, keď to nestíhal, tak mu samozrejme  aj iní pomocníci pomáhali a nebolo to jedenkrát, ale niekoľkokrát v priebehu večernej smeny. Nassir, ten to niekedy aj poriadne prehnal… 

56.časť 

Za pár dní som zistil, že sme tu dvaja Čechoslováci. Ten druhý pracoval o niekoľko poschodí vyššie, pretože moje miesto bolo v slávnom London Grill, ktorý bol na prízemí hotela Benson. Jaro, ktorý pochádzal z Prahy – Žižkova bol o pár rokov starší a pracoval tu už dlhšiu dobu. Prišiel do Ameriky v roku 1969. Jeho miesto čašníka bolo v bálových sálach, kde sa robievali školenia, svadby a podobné spoločenské oslavy. Robia sa tam dokonca aj volebné akcie, keď ašpiranti na prezidenta, senátora, kongresmana alebo guvernéra tam majú svoje stanovište, ako aj všetci ostatní, ktorí sú zapojení v kampani. Párkrát som sa zúčastnil podobných akcií a bol som tam vítaný. Každý volič ovplyvní konečný úspech kandidáta na novú funkciu alebo obhájenie tej pôvodnej. Najväčší zážitok som mal pri kampani prezidenta Billa Clintona, ku ktorému som sa vtedy veľmi blízko nedostal, pretože bol prísne strážený osobnými strážcami. Potom som ho však znovu videl a dostal som sa k nemu až na pár metrov. Ale k tomu sa ešte vrátim v neskorších častiach. Jaro ma pozval aj k nemu domov, kde u neho prebývali i ďalší krajania. Vtedy tam u neho bol aj jeden Slovak – zlatokop, ktorý sa tu teraz práve objavil a vrátil sa späť po niekoľkoročnom pobyte na Slovensku. Ešte som sa s ním nestihol stretnúť. Najviac si na neho pamätám z tohto obdobia, že bol znamenitým pianistom a vždy som si ho veľmi rád vypočul, keď vyhrával nádherné melódie na klavíri. Jaro mal vo svojom dome pomerne veľký a priestranný suterén, a tak sme sa tam často stretávali. V ten deň podvečer na jeseň roku 1981 tam boli aj ďalší Čechoslováci. Jaro miluje Slovákov, čo sa odzrkadlilo aj v tom, že si zvolil Slovenku za svoju nastávajúcu a terajšiu pani domu. Nie je to ani tak dávno, čo si dom už celkom splatil, takže si konečne vydýchol po 30 rokoch splátok. Práca ubiehala, ale ja som chcel robiť aj denné smeny, a tak som si to začal vybavovať. Nakoniec som dostal rannú a dennú smenu, takže po obede som mohol konečne žiť. Ono ma to už aj prestalo baviť chodievať každý deň domov až po polnoci. Niekedy aj po jednej hodine som sa vracal domov, a tak večery som si nemohol užívať s mojou sladkou Jenny. Určite to do istej miery narúšalo náš vzťah, pretože ja som mal voľno a ona bola v škole a potom boli zase večery, keď bola ona voľná a ja som tam nebol. Na víkendy sme sa vždy najviac tešili, pretože to sme mali voľno obaja. Ja som v začiatkoch po sobotách a nedeliach nepracoval. Mal som to šťastie, alebo aj nešťastie, pretože vtedy som ako pomocník zarábal najlepšie tringelty. Cez týždeň to bolo trošku poslabšie, ale zase na druhej strane som mal Jenny a kvôli nej som všetko veľmi rád obetoval. Žil som len pre ňu a ona pre mňa. Naša láska prekvitala a nebol dôvod jej neveriť, že bola skutočná. Ona prekvitala a nikdy nezvädla.
Jednou z výhod mojej práce bolo aj to, že som tu postretával aj zopár slávnych osobností.  Známy profesionálny golfista Arnold Palmer sem chodieval na turnaj The Fred Meyer Challenge a jeho partnerom nebol nikto iný ako ďalší profesionálny golfista a jeho veľký priateľ Peter Jacobsen. Boli vždy nerozlučná dvojica, pretože to bol turnaj dvojíc, na ktorom sa potom záverečné body oboch zrátali. Dvojica, ktorá ich mala najmenej sa stávala víťazom celého turnaja. Myslím si, že to vyhrali zopárkrát. V ten deň boli mojimi zákazníkmi, a tak to bolo pre mňa veľkou cťou stretnúť sa s najlepším golfistom sveta. Podal mi ruku a natiahol sa do vrecka po pero, ktorým mi potom podpísal fotografiu, uverejnenú na prvej stránke novín The Oregonian. Dlho som si to ochraňoval, ale pri sťahovaniach z bytu do bytu som to niekde stratil. Škoda! Spomienky mám ale stále nádherné a vždy si na to spomeniem. Peter Jacobsen bol tiež veľmi milý, takže som mal len tie najkrajšie  spomienky na týchto dvoch športovcov – gentlemanov. Pri odchode zanechali peknú odmenu na stole a moja čašníčka sa rozdelila so mnou. I ona bola veľmi spokojná. Zo známych hollywoodských osobností náš hotel navštívil aj komik a maliar Red Skelton, narodený 18. júla 1913, zomrel 17. septembra 1997. Bol to známy americký herec – klaun a tohto kréda sa po celý jeho bohatý život držal. Videl som ho tu v roku 1981, alebo  začiatkom roku 1982. Na presný dátum si po rokoch už nepamätám, ale viem, že spôsobil menší rozruch, lebo naozaj aj v súkromnom živote si veľmi rád zavtipkoval a vytváral dobrú atmosféru. Na záver sa nám odvďačil pekným sprepitnym, na čo človek nikdy nezabúda, pretože niektoré hviezdy umenia sú trošku opatrné pri výdavkoch. Mal som šťastie, lebo tento starý pán nešetril svoju hlbokú a plnú peňaženku a veľmi rád aj v ten deň do nej siahol. Dokonca tam nechal pre moju čašníčku obrázok klauna, ktorého veľmi často kreslieval. Keď som sa potom dozvedel o jeho úmrti, hneď som si spomenul, že som aj ja mal to šťastie a česť ho, aj i keď len na chvíľočku, osobne stretnúť a poznať. Bolo mi tak trochu ľúto, že už nie je medzi nami… Ďalšou známou osobnosťou, ktorú som mal možnosť stretnúť a poznať počas mojej krátkej stáže v hoteli, bol černošský spevák Al Jarreau, ktorý sa narodil 12. marca 1940, takže len nedávno by oslavil Osemdesiatku. Tej sa ale nikdy nedožil a zomrel 12. februára 2017. Spevák to bol znamenitý a v tých rokoch bol veľmi populárny. Neskoršie sa vytratil z hviezdneho neba slávnych a usadil sa  do ústrania. V jeho veku to už nie je príliš jednoduché, nakoľko konkurencia je neuveriteľné silná a odvtedy sa objavili stovky nových umelcov – spevákov. Veľmi príjemný pán to bol a naviac veľmi slušný, lebo nemal hviezdne maniere. Mal som to šťastie, že sa k nám nikto z týchto osobností negatívne neprejavil, ale asi je to aj tým, že toto boli skutočné hviezdy s tou najvyššou visačkou umenia. Vtedy umelec nemusí nikomu nič dokazovať, pretože mu stačí iba  prejaviť sa svojím talentom. Nedosadili sa sami na najvyšší trón, ale boli tam dosadení národom a korunovaní jeho vôľou. Takíto umelci sú naozaj vzácni ľudia. Sú to skutoční ľudia, ktorí slúžia ľuďom; ozajstní ľudoví umelci a v dnešnej dobe sú doslovne vzácnosťou.

Dennis Miller, narodený  3. novembra 1953 v Pittsburghu, komik, spisovateľ, komentátor a show hosť, ako v rádiu, tak aj v televízii. Začínal ako komik v kluboch a postupne sa prepracoval až do súťaže „Star Search“ , v ktorej sa veľmi pekne blysol, keď vo finále bol na prvom mieste aj s ďalším komikom, ktorý napokon rozhodnutím divákov v sále vyhral. Dennis ale dominoval naďalej a bol členom slávnej relácie „Saturday Night Live“, ktorá začala v roku 1975 a sledujem ju už od roku 1979. Kedysi som túto reláciu sledoval pravidelne, ale posledné roky mi obsah v scénkach začal vadiť. Je v ňom veľa liberálneho zmýšľania, ale hlavne akosi sa vytratil humor, ktorý bol soľou relácie a vtesnala sa tam vulgarizácia a podpora agendy podivných demografických skupín. Nie je to už to, čo to kedysi bývavalo, pretože to podľahlo modernizácii, žiaľ k horšiemu, a nie k napredovaniu. Kde sú tie časy, keď som sa každú sobotu tešil na môj najobľúbenejší večerný zábavný program plný komédie, smiechu a výbornej hudby v podaní vtedajších hviezd pop music a rock and rollu. Kde sú tie časy, keď Dennis svojimi hláškami rozosmieval celé zástupy ľudí, ako v televíznom štúdiu, tak i po celej Amerike. Je to nenávratne všetko preč. Mal som aj  to šťastie, že som ho stretol, keď ešte nebol slávnym v  roku 1982 a iba začínajúcim umelcom – komikom. Posadil sa za stôl aj s ďalšími tromi kolegami komikmi, ktorí s ním vystupovali v portlandskom Klube komédie a rozosmievali nedozierne okruhy divákov v sále. Bol akosi pichľavo naladený, hneď si ma vybral a zarypol do mňa. Bol som trošku zaskočený, pretože som to od neho nečakal, ani som ho nepoznal a on bol dosť namyslený a navyše ešte aj drzý. Najradšej by som mu jednu vyťal, ale nakoniec sa to utíšilo a po spoločne strávenej hodine, keď bol spokojný, začali sme trošku viac komunikovať. Ale moje znalosti angličtiny mali ešte obrovské medzery, tak som všetko celkom presne neporozumel. Vytiahol zo mňa veľmi rýchlo môj pôvod, československý. On tiež nemal námietky a spomenul svojich predkov, hoci on sa už tu narodil, takže bol rodený Američan, drzý a chrapúnsky. Začal som jeho predkov vychvaľovať, lebo sa mi o nich pochválil, lenže ma potom aj zaskočil: „Čo sa stane, keď nepraskne gumička? Ďalší nenarodený Čechoslovák!“ Veľmi zábavné, Dennis! No ale čas ubiehal a my sme pomaly končili tento zábavný program komikov za stolom a v dobrom sme sa rozlúčili. Jeho tringelt nebol najhorší, ja som bol nadmieru spokojný a môj nový čašník Michael tiež…