Príbehy

67. časť

V prvú noc som sa konečne udomácnil v mojej novej kancelárii a začal  prechádzku, keď som mal celý areál budovy i s parkoviskom zaistený. Všetko bolo tak ako malo byť ale hlavne bezpečne proti vstupu nedovoleným osobám. Môžem povedať, že za  celý ten čas po dobu dvoch rokov, čo som tam pracoval, som sa s ničím nestretol, čo by bolo proti bezpečnosti firmy a to bol ten dobrý pocit, že som sa naozaj nemusel nikdy znervózňovať z ohrozenia. Postupne som prechádzal od stanoviska k stanovisku a poctivo kľúčom vydierkoval záznam na schovanom grafe môjho budíku. Myslím si, že tento objekt nemal až toľko kľúčov ale i tak ich mal dosť.  Bolo ich určite okolo desať ak nie aj trinásť. Predtým som pracoval pár nocí aj vo výrobni strešnej krytiny, kde som mal až 21 stanovísk  ale k tomu miestu sa znovu vrátim neskoršie, pretože som tam robieval častejšie, hlavne keď sme mali na univerzite dva týždne prestávky medzi štvrťrokmi. Vtedy sa robili v prvý týždeň zápočty a kto ich mal hneď hotové, zostavajúce takmer tri týždne skúškového obdobia si mohol viac odpočívať.

Ako som  z budovy vychádzal ocitol som sa na rampe na vykladanie vagónov. Neuvedomujúc si ničoho, zrazu niečo ponad hlavu mi preletelo a vyletelo do výšav ujúkajúce a stratilo sa v tme nad dvorom a zaparkovanými nákladnými vozidlami. Nevedel som najprv, čo to za vtáka bolo, čo som ho z jeho skrýše na rampe vyplašil z kľudného nočného života. Porobil som ešte zbytok stanovísk a vrátil som sa tade kade som vyšiel. Bol som dobrých päť až osem minút preč. Išiel som veľmi opatrne po schodíkoch a vyšliapoval na špičkách, keď som si všimol, že pod strechou bola oceľová tyč trčiaca z múru. To slúžilo tomu vtákovi ako bidlo. Bolo tam aj trochu viac svetla, ktoré ma ale zároveň aj oslepovalo a tak som si musel oči prižmúriť. Medzi lúčmi som zrazu zazrel nádherného bodkovaného vtáka. Bola to veľmi vzácna Sova bodkovaná – Strix occidentalis, ktorým hrozilo v tom čase vyhynutie a  stále sú v ohrození.
Oregon má nekonečné lesy plné zdravých stromov, ktoré sú mohutné a vysoko kvalitné. Vďaka tejto vzácnej surovine je zamestnaných v tomto priemysle obrovské množstvo ľudí, ktorí sa jedine touto prácou živia, že pracujú v lesoch od rána do večera. Potom ich aj zalesňujú, aby ďalšie generácie mali prácu a mohli sa uživiť. Je tu obrovské množstvo píl a výrobni nábytku ako i stavebného materiálu z dreva. V Oregone je aj obrovská tradícia pestovania vianočných stromčekov a tento štát dokonca ročne vyprodukuje najväčšie množstvo týchto sviatočných drevín. Tie sú na 98% pestované v škôlkách a na farmách, takže kvôli ním lesy nevyrubujú. Je to odjakživa už tradícia, keď sa tu začali prví ľudia usadzovať. V tých rokoch pred vyše sto päťdesiatimi rokmi, drevo bol jediný materiál z ktorého si mohli staviať príbytky. Všetky  priemyselné objekty boli budované z dreva. Až neskoršie sa začali páliť tehly a využívať ako prvoplatný stavebný materiál. Nakoľko Oregon je v tomto smere veľmi známy, že pestuje vianočné stromčeky, dozvedeli sa to aj v Bielom Dome a nejako sa to dostalo do uši tunajším podnikateľom. Guvernér štátu potom daroval prekrásny vianočný strom aj do Bieleho domu samotnému prezidentovi USA a nebolo to iba iba raz …

Veľmi roztomilo si tam sedela moja sovička a pozerala sa smerom ku mne, že čo asi budem dnes robiť. Veľmi opatrne som vystupoval po schodoch so zatajeným dychom, aby som ju nevyplašil. Na druhej strane som ju chcel veľmi vidieť. Je to predsa len divý vták, hoci žije v blízkosti ľudí a prebýva pod ich strechou, kde celý deň si trošku aj zdriemne ale väčšinou prebdie, aby bola v strehu pre svoje bezpečie. Už som bol na vrchnom schodíku, keď tu znovu urobila nálet ponad moju hlavu a škriekajúca na plné hrdlo znovu vyletela do tmy nad dvor a poletovala ponad zaparkované nákladné vozidlá. Trvalo to nejakú dobu, že akonáhle som vystúpil z dverí na rampu urobila nálet ponad moju hlavu a znovu vyletela vysoko do tmy nad dvorom, kde začala krúžiť a pomätene vrieskala na plné hrdlo. Už si ani presne nepamätám, kedy sa to stalo, ale bolo to ešte toho istého leta roku 1984. Už sme boli trošku aj priatelia a prestala robiť nálety ponad moju hlavu.  Pekne tam na mňa  čakala až som zostúpil po schodíkoch a zamieril na dvor. Potom vyletela a strmo do nebies, ktoré boli zaplnené žmurkajucími bodmi – nádhernými hviezdami. Ona si od šťastia vrieskala a krúžila mi nad hlavou. Teraz už len ma akosi vyprevádzala na dvor a mala ma pod sebou a nasledovala ma všade, kde som sa po dvore pohyboval…
Musela byť už dosť  zvyknutá na ľudí, keď sa mi takto rýchlo prispôsobila doslovne ako psík. Niečo som si prečítal a dozvedel sa, že tieto vzácne vtáky konzumujú drobný hmyz ako aj menšie vtáky a plazy. Neďaleko tiekol potok a nejaké rybníky boli tiež nablízku. Tam si určite odletela zaloviť  žaby, myši a hmyz, ktorý sa pri vode zdržiaval. S nikým som sa o nej nerozprával. Možno väčšina pracovníkov o tom ani nevedela, že tam s nimi na rampe žije, hoci cez deň bola schovaná na trámoch strechy a zdola ju nebolo vôbec vidno…

Myslím, že to bol zemepis – subjekt populácia a obživa ľudstva. Pán profesor mal No’rske korene starých Vikingov, takže to bol poriadny kus chlapa. Meral určite dobrých 190cm, hoci už mal sedem krížikov a tie ho akosi k zemi ťahali. Veľmi sme si dobre vychádzali ale preto mi dobré známky nedával. U neho to musel každý vedieť. Mal aj dvoch vnukov, ktorí chodili práve na Lincolnovú strednú školu, kde som ešte prednedávnom skončil atletickú sezónu, ktorá bola pre školu veľmi úspešná. Myslím si, že oni atletiku vôbec nerobili ale boli obaja basketbalisti, pretože boli dobre urastení, skoro ako ich starý otec.

Spomenul som si na  časy, keď som býval ešte v Salt Lake City, Utah a jedna krajanka mi dala recept na pečenie domáceho chleba. Vyskúšal som si ho niekoľkokrát a raz ponúkol aj nášho pána profesora zemepisu, ktorý nadšene súhlasil. Potom ma poprosil, či by som niečo neurobil  aj v prospech našej triedy. Bolo nás takmer paťdesiat a tak som upiekol päť obrovských pecňov chleba o priemere vyše pol metra a priniesol do triedy. Nakoľko sme preberali obživu ľudstva celej planéty, bol to dobrý nápad tých päť obrovských pecňov chleba čerstvo upečených priniesť. Taktiež som pribalil aj zopár kúskov syrokrému a kuraciu šunku. Moja prisediaca v aule  Heidi, nakrájala predtym všetky pecne na úhľadné krajce chleba. Bolo vidieť, že je to predsa len žena s citom pre estetiku a tak to bolo všetko veľmi vkusné. Pán profesor mal tú česť  si ako prvý vybrať obložený chlieb. Spokojne si zahryzol do jedného. Dvihol obrvy do výšav a vyslovil “ áááááááh…“ Jemne prehltol sústo, ktoré mu bolo vidno ako sa predieralo hrdlom do hltanu a potom sa vytratilo z dohľadu, lebo skončilo v tom správnom mieste.  Druhý sandvič položil nabok a povedal, že ten je pre manželku. Sandviče nakoniec všetkým chutili a za chviľku sa z táciek do jedného celkom vytratili…

S Heidi sme sa rýchlo spriatelili a v jej prítomnosti som ani nedýchal. Bolo to neskutočne nádherné dievča – mladá dáma hoci o desať liet mladšia. Mala niečo nad dvadsaťdva. Dvadsaťtri, by mala mať koncom januára budúceho roku 1985. 
Bola skutočne nádherná! Blondínka s nebeskými a usmievajúcimi očami a pekne obdarovaná všade a na všetkých častiach tela. Mohol som ju len obdivovať ale nie dotknúť sa, pretože už mala fešáka. Bol od nej  o sedem rokov starší a hudobník. Hlavu mi ale poriadne pobalamútila, čo sa jej vždy dobre darilo. Chodil som okolo nej ako po hlave praštený a zasnený a ona ma dráždila viac a viac. Možno si to vôbec ani neuvedomovala. Nevedel som si to vysvetliť ale spriatelili sme sa natoľko, že ma k ním domov pozvala aj na oslavu narodenín jej mladšej sestry a predstavila ma celej svojej rodine. Jej otec bol s matkou už rozvedený a žil si svoj život. Heidi mala ešte dve sestry. Ona bola stredná ako aj ja som bol v našej rodine. Jej staršia sestra mala asi o tri roky viac a bola tiež veľka fešanda. Všetky boli veľmi rozkošné dámy po matke. Jej matke sa prvá najstaršia dcéra narodila v šestnástich a tak bola odomňa staršia o pár rokov ale vyzerala stále fantasticky. Tiež už ale mala aj nového manžela, ktorý bol od nej asi o tri roky mladší a tiež výborný hudobník. Vedel výborne hrať na gitare a k tomu spieval country music… 

68. časť

Bolo to koncom októbra, keď prišla Heidi za mnou a ponúkla sa mi, či by som sa nechcel k ním nasťahovať. Asi tak trošku aj vytušila moju obrovskú náklonnosť k nej, tak sa asi aj preto osmelila. Vôbec asi ani netušila, čo som k nej prechovával a po čom som tak túžil. Chcel som si ju veľmi vziať do náručia a pošepkať jej tie magické a sladké slová, ktoré ženy  tak zbožňujú. “ Mám ťa rad! “ 

V prenájme sme mali štvorizbový dom so záhradou, veľkou kuchyňou, obývačkou a k tomu aj priestrannú pivnicu, kde bola pračka so sušičkou. Mohla tam byť kľudne ešte aj ďalšia izba naviac. Je to dosť bežné, že si ľudia tu rozšíria ubytovacie priestory tým, že si v pivnici s priečkami vybudujú ďalšiu miestnosť, ktorá môže slúžiť na bývanie. Bol to skutočne naozaj veľmi pekný a útulný dom v zachovalom stave, pretože ešte len prednedávnom ho majiteľ celý zrenovoval. Drevená podlaha sa len tak blýskala, že som sa v nej skoro videl. 

Heidi s Paulom už dlhšiu dobu hľadali ďalšieho spolubývajúceho-študenta, aby im pomohol s nájomným a výdavkami za, elektriku, plyn, telefón a káblovú televíziu. Na každého to potom vyšlo iba okolo sto päťdesiat dolárov, čo bolo veľmi únosné ale hlavne výhodné, keď má človek obmedzený finančný rozpočet.  Ja som si to doteraz musel všetko platiť sám a vyšlo ma to na tristo dolárov mesačne a pracoval som iba 24 hodín týždenne za päť dolárov na hodinu a tak som si musel opasok veľmi uťahovať, aby som to zvládal. Ešte šťastie, že štúdium a učebnice s písomnými potrebami som mal zdarma, pretože môj príjem bol veľmi nízky. Nakoľko sme sa s Heidi poznali iba od konca septembra, kedy začal jesenný štvrťrok, neosmelila sa mi ešte ponúknuť spolubývanie v dome.
Postupne sme si našli k sebe cestu a spoznali sa lepšie. Nedokázal som jej odolať a tak som tu ponuku prijal. Mala tam aj svojho priateľa ale to mi nijako neprekážalo, aby som si s ním nerozumel. Nakoniec sa z nás stali celkom dobrí priatelia. Všetky spálne boli na poschodí. Moja i keď trochu menšia i tak mi stačila na prebývanie. Ja som aj tak študoval hlavne v univerzitnej knižnici, kde som mal ten najväčšíi kľud a žiadne rozptyľovanie. Naviac som tam mal prístup k všetkým knihám a výskumným materiálom. Doma by som už toho kľudu toľko nemal, lebo som sa vždy rozptyľoval našou kráskou, ktorá sa u mňa v izbe aj občas zastavila na prekonzultovanie nejakých štúdijných zadaní. Jej priateľ Paul, zase často cvičil na gitare a piane, aby na víkendy mohol potom vyraziť a hrať v kluboch a baroch. Aj na svadby jeho skupinu občas pozvali si zahrať. Doma sme mali aj nahrávacie štúdio v ktorom tvoril a nahrával. Občas som si aj zaspieval s ním. Dokonca mi nahral aj skladbu, ktorú naspieval v jeho doprovode. Bolo to celkom slušné. Bola to moja obľúbená pieseň od The Animals – The House Of The Rising Sun…

To bola jeho jediná práca. Zarobil akurát len toľko, aby zaplatil nájomné a niečo si zajedol, aby od hladu nezomrel. Nemal to jednoduché.
Konečne som sa celkom vysťahoval z môjho predošlého bytu, keď mi Paul s kolegom zo školy pomohli. I Heidi sa veľmi činila a tak sme to všetko s celým ziariadením bytu presunuli do nového domu v ktorom veľa nábytku nebolo. Paul bol vedúcim jeho hudobnej skupiny a mal veľký skriňový nákladiak, niečo ako skriňová Ávia, v ktorom si vždy prevážal svoju hudobnú aparatúru ako aj hudobné nástroje a i celú svoju kapelu. Bolo tam toľko miesta, že sme všetko mohli bez problémov poprevážať. Zariadili sme si mojím nábytkom kompletne celú obývačku. Mal som ešte aj niekoľko skriniek a stolíkov, ktoré nám potom veľmi dobre slúžili. Tiež do kuchyne veľa riadu a hrncov pribudlo. Ako i televízor a video nahrávače. Oni veľmi televíziu nesledovali ale potom sme niekedy aj spoločne pozerávali hlavne filmy, ktoré sme si vyzdvihli z neďalekej požičovne.  Heidi, bola veľmi opatrná a nikdy neprejavila náklonnosť ku mne v jeho prítomnosti, takže som sa ani potom nesnažil. Bolo to vždy oficiálne stretnutie, lebo sme preberali materiály zo školy. Veľmi mi to vyhovovalo, lebo sme sa takto vždy uistili, že sme obaja správne pochopili profesorove zadanie. Niekedy dlho do noci sme polemizovali ale Paulovi to nevadilo. Bolo to jeho dievča a ja som sa ani nesnažil niečo si s Heidi začínať pokiaľ im to vychádza a majú sa stále veľmi radi. Veľmi som im fandil, aby im to vydržalo do nekonečna, pretože s oboma som bol veľmi za dobre, i keď v kútiku srdca som mal miesto aj pre Heidi. Veril mi a ja som ho ani nikdy nesklamal…

Myslím si, že sme sa s Heidi stretli po prvýkrát na prednáške zemepisu – urbanizácia a výstavba miest. To bol iba jediný seminár, ktorý sme spolu navštevovali ale sedávali vedľa seba. Paula som vtedy ešte nepoznal.

Už som pomaly končil aprobáciu Social Studies – Spoločenské náuky  – Zemepis – Dejepis a Politickú náuku – obdoba našej Občianskej výchovy a k tomu som mal aj Americkú ústavu. Na víkendy v dňoch, keď som pracoval po obede som aj viac odpočíval, aby som zvládal nočné smeny a štúdium v piatok a v sobotu. Medzitým mi prišla správa, že som skúšky na Americké občianstvo zvládol a budem konečne pravoplatným občanom tejto krajiny, ktorá ma prijala za svojho syna. Celý ten proces trvá okolo šesť mesiacov. Mne to dali už po necelých štyroch, pretoze FBI na mňa nič negativného nenašla. Zisťovali si hlavne všetky moje pohyby a pozadie, ako aj kriminálne záznamy zo všetkých štátov, kde som doteraz prebýval. Našťastie som žiadny nemal. Už predtým si ho tiež zisťovala aj spoločnosť súkromnej bezpečnosti, predtým než sa rozhodli ma prijať k ním do zamestania. Teraz už len termín, kedy bude slávnostné ale zároveň aj oficiálne rozhodnutie súdu. Tešil som sa na ten deň, pretože i keď som mal občianstvo sľúbené, musel som absolvovať oficiálny ceremoniál na súde, kde sme prisahali na vernosť a oddanosť tejto krajine. 

Na slávnostný sľub som mohol ísť už na ďalší víkend ale dozvedel som sa, že to tak nefunguje, pretože iba raz za mesiac sa táto akcia uskutočňuje. Nakoniec som dostal to oznámenie, že sa to všetko uskutoční vo štvrtok, 24. januára 1985. Heidi s Paulom mi tiež už vopred zablahoželali so želaním všetkého najlepšieho v roli ich nového spoluobčana. Mohol som už potom aj voliť ale hlavne vycestovať do zahraničia na čo som sa mimoriadne tešil. Tešil som sa znovu vidieť moju Európu, ktorá mi tak chýbala. I domov som si chcel odskočiť ale to by ma asi “ zabásli.“ Možno by ma len odmietli. Nikto, kto to nezažil si ani nevie predstaviť, koľko človek trpí, keď je odlúčeny od svojej domoviny. Niektorí to nevydržia a vrátia sa domov bez dosiahnutia svojho cieľa ako to urobil aj Rudo… 

Paul a Heidi mali krásnu a roztomilú siamskú mačičku, ktorá mala iba pár týždňov. Behala si bez obmedzenia po celom dome ale najviac sa predsa len zdržiavala v obývačke, čo bolo hneď vedľa kuchyne a samozrejme blízko jedla a vody. Mala prekrásne modré oči ako Heidi, a tak ju Paul pomenoval Heidi. Venoval jej ju ešte k 21. narodeninám, ktoré oslavovala 25. januára 1982. Občas som si zdriemol po nočnej  smene na gauči, ktorý sme mali v obývačke a keď som sa zobudil niečo teplého a mäkkučkého bolo na mojom krku.  Bol to akoby šál, ktorý ma aj pekne ohrieval. Heidi si spokojne ležala na mojom hrdle a odfukovala. Vyčkával som dosť dlhú chvíľu, lenže slečne sa nechcelo ísť dole a naďalej si pochrapkávala. Trošku som jej dal najavo, že už chcem ísť a tak som jemne zatočil hlavou do strán ale to akosi nezaberalo na ňu a tak som si musel trošku pomáhať. Začal som ju hladkať a ona sa ešte viac preťahovala na mojom krku ale aj akosi sa začínala už aj preberať. Asi konečne aj pochopila, čo som jej chcel mojimi činmi dať najavo. Otvorila ústočka dokorán a pekne si zazívala a podfarbila to aj menším zamrnčaním ako to len mačičky vedia. Pozrela mi rovno do  očú svojimi belasými a olízala mi nos. Potom sa už celkom uistila, že ma musí pustiť zo zajatia. Vstal som a ona ma ako psík nasledovala do kuchyne, kde som ju odmenil dobrotami. Mali sme konzervy ako aj suché keksíky, ktoré jej majiteľka Heidi nakúpila v neďalekom  supermarkete Safeway. Tam sme si vždy chodievali nakupovať potraviny, pretože to bolo asi len päť minút prechádzky. Naviac ceny boli veľmi dostupné  a mali tam aj veľmi slušný sortiment potravín, mäsa, ovocia, zeleniny ako aj čerstvého pečiva, ktoré si sami piekli v obchode. V zadnej časti mali pekáreň ako aj vychladenú miestnosť, kde krájali a sekali mäso,  sekali mäso, ktoré potom už pripravené zabalili do celofánu na polystyrénovej podložke a dávali potom do mraziacich regálov.
S Heidi, našou mačičkou, sme boli odvtedy nerozlučnou dvojicou. Paul mal dvojnohú Heidi a ja som mal tiež Heidi ale tú štvornohú, pretože odvtedy ku mne vždy hore do izby v noci vybehla a skončila mi na krku, keď som to ani netušil. Každé ráno sme potom vstávali spolu. Keď som prišiel po nočnej domov, už na mňa čakala a vybehla ku mne do izby. Vždy si ľahla na posteľ k mojim nohám, nakoľko som mal veľkú dvojposteľovú manželskú. Keď som zaspal, tak sa potom mi  k hlave presunula. Prestala mi už chodiť na krk a iba občas to len potom urobila. Bolo to predsa len malé mačiatko, ktoré hľadalo ešte stále svoju maminu a vo mne si našla akú takú náhradu… 

69. časť

Každé leto chodievala skupinka Američanov z Portlandu, ktorých korene rodín Ďuriš a Minarík siahali na Slovensko do oblasti Rudna, Diviackej Novej Vsi, Diviakov a Bojníc. Boli tam už predtým niekoľkokrát ale mali vždy vážne problémy sa dorozumieť a tak ma požiadali, či by som nemohol zorganizovať vyučovanie Slovenského jazyka. Nakoniec sme sa dohodli, že každý zaplatí malý poplatok a tak sme si prenajali miestnosť v tunajšej knižnici a od septembra sa to všetko rozbehlo. Mal som asi pätnásť záujemcov sa vzdelávať v slovenčine. Niektorí to vydržali mesiac, niektorí dva a tí najzdatnejší až do Vianoc. Potom sme si dali menšiu prestávku. Boli to ľudia už v dôchodkovom veku alebo blízko dôchodku, takže boli trochu z toho všetkého aj unavení. Naviac ten počiatočný entuziasmus vždy ochladne po určitej dobe a tak to bolo aj v tomto prípade. Neskoršie sme to znovu skúsili ale už len takým letmým spôsobom a nie ako doteraz že tri dni v týždni. Teraz už len raz za týždeň sme sa stretávali a ja som im vždy zadal domáce úlohy, aby mali na celý týždeň. Bolo to naozaj vsetko len v miernom tempe. Popritom som im nahral na pásky veľa slovíčiek, číslovky, dni v týždni, mesiace a zopár základných viet. K tomu som im potom nahral aj nejaké krátke príbehy, aby to mohli dookola počúvať. V tých rokoch tu toho ešte veľa na trhu nebolo, takže o to to bolo výhodnejšie. Cudzí jazyk veľmi unavuje, čo si veľmi dobre pamätám, keď som sa snažil naučiť po anglicky. Často ma bolievala z toho všetkého hlava a tak som na to aj párkrát aj zanevrel. Potom ale po čase ma nemohúcnosť dohnala k tomu, že som sa predsa len začal znovu vzdelávať v jazyku, ktorý je tak prepotrebný na existenciu v anglicky hovoriacej spoločnosti.

Blížili sa Vianoce a s nimi aj najkrajšie dni sviatočné. Plán bol na svete. Ideme stráviť sviatky v Montane, kde bývali rodiny od Heidi. Mala tam ujov a tety v zastrčenej dedinke pod horami, kde bolo iba okolo päťsto obyvateľov. Jeden z ujkov bol richtárom, ďalší vlastnil obchod s potravinami a krčmu a tretí z nich pracoval ako vedúci pošty. Nepamätám si či už tam mali aj políciu a ak mali, určite tam niekto z ich rodiny tiež pracoval. Tiež vlastnili nekonečné lány polí, kde pestovali hospodárske plodiny. Mali obrovské farmy s dobytkom ako aj s koňmi. Boli do určitej miery aj milionármi. Ich pôvod siahal až do Holandska po otcovej strane a do Nemecka po matkinej. Takže Heidi bola oboje, čo sa aj odzrkadľovalo na jej výzore modrookej blondínky plnej života.

Vyrážali sme niečo okolo tretej ráno na sever do mesta Spokane, v štáte Washington, po diaľnici číslo 90, ktorá ide cez celú severnú časť Ameriky a končí až na východnom pobreží v meste Boston, v štáte Massachusetts.  Na okraji štátu Idaho v oblasti Kootenai, sme  sa ocitli na Priechode Štvrtého Júla – Fourth of July Pass. Príroda tam je skutočne okúzľujúca a tak som sa nadchýňal zasneženou scenériou. Bol som rád, že nemusím jazdiť, pretože by som musel sledovať iba cestu a prírody, by som si neužil. Keď sme neskoršie odbočili z diaľnice si zajesť do reštaurácie bola pekná rovná cesta a zrazu pravotočivá devaťdesiatstupňová zákruta. Ani sme rýchlo nešli ale človek nevidí, čo sneh zakrýva. Bol to ľad, ktorý nad nami nemal zľutovania a už sme sa aj šmýkali. Namiesto na ceste, skončili sme v járku, ktorý bol našťastie iba niečo okolo pol metra hlboký. Premávka tam nebola žiadna a tak iba zriedkavo sa tam niekto objavil. Nezostávalo nám nič iné ako tlačiť celú dodávku s Heidi za volantom. Trvalo nám to dobrú polhodinku, kým sa nám podarilo naše vozidlo znovu dostať z jarku na cestu. Myslím si, že sme ho tlačili dobrých sto metrov, keď sa cesta zase zatočila teraz ale doľava. Ako sme boli dobre rozbehnutí, podarilo sa nám ho tesne pred zátačkou dostať konečne rovno na cestu. Tam bol ten jarok už aj plytčí a tak sme boli úspešnejší. Paul bol z toho celý nanič ale potom to dobre dopadlo a mohli  sme sa osviežiť a zahnať aj hlad. S Heidi sme sa potom aj od srdca nad tým zarehotali, ako sme sa šmýkali a skončili v tom jarku. Heidi sa aj slzy od smiechu kotúľali po premrznutých červených líčkach.  Našej dodávke sa nakoniec nič nestalo, čo bolo veľmi dobre, pretože opravy aj niečo stoja. Hlavne keď sa musia vyrovnávať plechy. Vtedy si opravári aj pekne zaučtujú.

Konečne sme dorazili do zasneženej dedinky, ktorá bola iba kúsok od diaľnice. Zastavili sme sa pri  dovtedy neznámom dome a vstúpili po zaklopaní dovnútra. Prvá vkročila Heidi, ktorá sa hneď začala objímať so svojimi. Paul a ja sme len vo dverách postávali a vychutnávali si to vrúcne uvítanie. Heidi bola veľmi šťastná, pretože tam už dlhšiu dobu nebola. Nakoniec z Portlandu je to aj poriadny kus cesty. Je to neďaleko hlavného mesta štátu Montana, mesto Helena.  Bolo iba tesne po dvadsiatej prvej hodine a tma ako v rohu. Únava na nás konečne doľahla po dlhej ceste, ktorá bola vyše tisícky kilometrov dlhá. Rýchlo sme sa uložili do postele, aby sme zahnali únavu z nekonečnej túry.  Spal som ako zarezaný.  Vo sne som stále cestoval a nadnášal sa. Dobre si pamätám na tie časy, keď som naprieč Amerikou nákladiakom jazdieval, že človek má potom aj divoké sny. Váčšinou to boli také, že som nemohol ubrzdiť sa valiaci nákladný kolos do priepasti. Každé ráno som sa potom na hromoch budil. Nebolo tomu ináč ani  tu, keď som ešte unavený vstával. Chytro som na seba nahádzal oblečenie a prebehol si tvár čerstvou vodou a očistil zuby, aby som nerozohnal zasadnutých pri obrovskom stole, kde už zrazu sedelo aspoň osem ľudí, ktorých som vôbec nepoznával. Nezabudnem na tu rozvoniavajucu praženicu, ktorá mi mimoriadne chutila. Celý trik bol v tom, že pani domáca do vajíčiek na jemno oranžový syr  American Velveeta nastrúhala a ten zvláštnú chuť tejto jednoduchej dobrote dodal. K tomu nám pripravila bravčové talianské klobásky, a ako prílohu postrúhané zemiaky ako rezance nakrájané upiekla v trúbe. Ešte aj anglický muffin upečený a k tomu kávu. Na záver sme to potom zapíjali pomarančovým džúsom, aby sme aj vitamín C na lepšie trávenie v sebe mali. Nakoniec som sa celkom prebral a bol plný energie. Pekne sme sa tam pobavili a Heidi s radosťou veľmi spomínala, keď ešte ako malé dievčatko tam chodievala k starým rodičom. 
Vybrali sme sa potom pešo na peknú prechádzku na ich farmu, kde mali nasadené stromčeky, ktoré pestovali na tento účel. Ľudia si tam potom chodili a za určitý poplatok si mohli vybrať a vyťať jedličku, ktorá sa im najviac páčila. Tú pre nás mal už vybranú a označenú. Pilkou som ju pekne dole odpílil. Merala tak asi tri metre a tak sme ju potom s Paulom niesli v rukách celú tú cestu. Boli to dobré štyri kilometre tam a naspäť, takže sme hneď vytrávili naše raňajky. K tomu aj pekne primŕzalo, pretože bolo mínus dvadsať stupňov Celzia, hoci sa mi zdalo, že to bolo iba okolo mínus päť. Tu v Montane je suchší vzduch ako v Oregone, takže to človek ľahšie znáša. Taktiež je to aj s horúčavami, keď som bol vo Phoenixe v Arizone, tam je tiež vzduch suchší ako u nás a tak som to aj lepšie znášal, hoci teploty boli vyše štyridsať stupňové.

Postavili sme si stromček do obývačky, kúsok od televízora a začali ozdobovať. Heidi im to určite  dopredu oznámila, lebo mali pre nás guličky aj s menami pripravené. Je to tu taká tradícia v niektorých rodinách, že každý má guličku so svojím menom a potom si ju aj na stromček zavesí.   
Páry si ich vzájomne vymenia a každý toho druhého guličku na stromček potom zavesí. Ja som si zavesil svoju, ktorá bola nádherne azurová s bielymi vzorkami a v strede moje meno sa tam vynímalo. Bol som z toho všetkého veľmi dojatý. Dlho som si tú moju guličku ešte chránil a potom vešal na Vianočný stromček. Oči mi aj trošku zvlhli ako ma to dojalo, že si ma takto uctili. Za všetkým tým bola Heidi, pretože vedela, že som len sám a rodinu žiadnu nemám… 

Deň akosi preletel a bol zase čas na odpočinok. Predtým sme si ešte pri stromčeku posedeli a rozprávali sa dlho do neskorého večera. Tiež sa vyzvedali ako sa mi tu v Amerike páči a potom mi zaželali všetko najlepšie k môjmu budúcemu občianstvu. Najviac sa ale tešili z prítomnosti svojej milovanej vnúčky Heidi ako aj jeden z druhého, že sa takto dali dokopy práve v tieto sviatočné dní. Ja som len tichúčko sedel a vychutnával si úsmevné príbehy z Heidinho života. Dozvedel som sa veľa príhôd o ktorých som ani len netušil. Malá Heidi bolo veľmi živé dievčatko ale pritom aj  veľmi roztomilé. Otvorili sme spolu album s fotografiami a Heidi opísala každú fotografiu. Občas aj nejakú peknú príhodu k nej vždy prihodila. Bola pri tom veľmi šťastná a celá sa červenala z vínka, ktorým sme sa  potužovali. Horúčava zrazu prehnala sa mojimi žilami a oči dokorán sa mi roztvorili. Heidi ma nakoniec objala a silno pritlačila k sebe až som pocítil jej nádherné vymodelované prsia a pobozkala ma vášnivo na pery, keď mi želala všetko najlepšie do nového roku 1985 v tom mierne podnapilom jej ošiali. Cítil som sa v tento večer nádherne. Boli to skutočne prekrásne Vianoce…