Príbehy

5. časť

Život v lágri bol zaujímavý v každom smere a denno-denne sa na mňa niečo nalepilo. Mal som zrazu viac skúseností. Spočiatku som však bol oslabnutý, bez nálady, veľmi bledý, a ani pľúca som ešte nemal celkom v poriadku. Navyše som počas môjho pobytu v nemocnici schudol päť kíl. Bol som v akomsi útlme a tento stav ma držal príliš dlho. Každý, kto prežil nejaký ten čas v nemocnici, vie dobre o čom hovorím. Človek je taký nijaký zo všetkého, veľmi unavený a nesvoj. Počúval som naše rádio, pozeral televíziu a čítal denne noviny, ale nejako sa to vôbec nelepšilo. Stále som mal silné nutkanie vrátiť sa domov. Tieto pocity som nemal len ja, ale aj mnohí ďalší, ktorí tu boli so mnou. Oni naviac zanechali za sebou rodiny, ale ja takmer nikoho, iba dvoch bratov. Ale zato veľa priateľov, ktorí mi tu zrazu veľmi chýbali. Stalo sa tu aj to, že rodičia prišli prosiť syna, aby sa vrátil domov, ale sa im ho nepodarilo prehovoriť. Neviem ako dlho tam ešte zostal, pretože o osudoch niektorých som sa už nedozvedel, keďže som neskoršie odišiel do USA.

Chodením na vzduch, utužovaním sa a cvičením, som si postupne zlepšoval kondíciu a slabosť začala pomaly ustupovať. Bol som na tom omnoho lepšie. Občas ma síce trápil ten pozápalový kašeľ a tak som si musel zvyknúť aj na čerstvý vzduch, ktorý mi akosi v začiatkoch viac škodil ako prospieval. Ale môj zdravotný stav sa vylepšoval a nemal som už pocit, že som neschopný dlhšie vydržať. Znovu som bol samým sebou, čo mi veľmi pomohlo aj psychicky zvládnuť toto neočakávané odlúčenie od domoviny. Len by sa boli zišli aj nejaké peniaze navyše, aby si človek mohol trošku užiť tej novej slobody.

Začal som sa zase dobre stravovať a cvičiť s činkami môjho nového kolegu z Topoľčian, ktorého som tu spoznal a stali sa z nás celkom dobrí priatelia. Topoľčany som dobre poznal, však som tam kedysi pravidelne chodieval ešte v rokoch 1967 – 1973 a aj potom ešte párkrát, až do môjho odchodu do zahraničia.

Pripravoval som plány ako sa znovu stretnem s mojou priateľkou Alicou. Predsa bola mojím anjelom strážnym počas najťažších chvíľ. Konečne som jej mohol po prvýkrát po takmer troch týždňoch zavolať. Našťastie som mal jej telefónne číslo. Bola veľmi rada a tak sme si naplánovali stretnutie podľa toho, kedy to bude najviac vyhovovať jej, nakoľko pracovala vo viedenskej nemocnici celé dni až do polnoci. Dohodli sme sa na dni a hodine. Bolo to v deň jej voľna, v sobotu, pretože v nedeľu znovu pracovala. Potom som sa ale rozhodol, že ju prekvapím a navštívim na oddelení, ktoré bolo prísne chránené a stále dobre zamknuté. Bodaj by aj nie, mali tam vážne stavy a nechceli, aby tam verejnosť príliš veľa nazerala.

Bol som napätý, pretože som nechcel, aby ma ona prvá objavila a tak som sa opatrne schovával za ľudí prechádzajúcich sa chodbou. Darilo sa mi to veľmi dobre. Zrazu ma však niekto jemne poťukal po pleci a keď som sa otočil, pozeral som do Aliciných očí. Po chvíľke sa trochu smutne zachvela, keď si uvedomila, že je v práci a nemá možnost byť so mnou hneď, ale až po polhodinke, a to jedine v jedálni, pretože vtedy mala menšiu obedňajšiu prestávku. Stále neveriaco krútila hlavou, že som ju takto prekvapil a pokračovala do izby, práve do tej, kde som aj ja nedávno prežil moje prvé začiatky v emigrácii. Pobehol som za ňou a znovu som ju vystrašil, keď som zadupotal v jej tesnej blízkosti. Otvorila mi dvere, ale dovnútra som radšej nešiel, len som tak letmo pohľadom preletel po celej izbe. Všetko tam bolo presne tak, ako som to tam zanechal. Posteľ bola stále na tom istom mieste, kúsok vedľa bolo umývadlo, kde som sa každé ráno umýval.

Znovu som mal môjho dedka pred očami, ako sa mi ešte veselo prihovára, stále som videl predo mnou jeho pohľad a jemný úsmev, ktorý mu žiaril na tvári. Zrazu som sa zatriasol od smútku. Už to naozaj nebola pravda, boli to len nádherné spomienky s horkým blenom v ústach pri pomyslení…

Aj stôl bol na tom istom mieste, hneď vedľa okna, a na ňom stál krčah plný lipového čaju s citrónom a sladučkého ako med. Alica bola už takmer hotová s rozdávaním obedov pre pacientov. Bola akási čiperná a plná energie. S radosťou kládla každý tanierik, lyžičku a celý príbor každému na nočný stolík. Traja už netrpezliví a vyhladnutí vysedávali za stolom. Už sa dobre cítili a boli dostatočne zdraví na to, aby sa mohli aj prejsť a obslúžiť sa. Už nepotrebovali toľko cudzej pomoci, zvládali to sami. Na chodbe ma stretla pani primárka a hneď sa mi aj prihovorila, aby som sa na budúci týždeň nezabudol prísť ukázať na kontrolu. Vôbec jej nevadilo, že som tam bol ilegálne a nepovolene. Neobávala sa a verila mi. Potom sme sa rozlúčili a ja som ešte chvíľočku čakal na Alicu. Prišla a celá bola z toho všetkého ešte dosť šokovaná. Nečakala to ani vo sne, že by som jej niečo také vykonal. Bol som kvôli nej šťastný, že sa radovala ako to malé dievčatko s dlhými vrkočami a veľkou červenou mašľou zavitou do jej zlatých vláskov. Viedla si ma ako ženícha. Privinula si ma k sebe, akoby ma nikdy nechcela pustiť. I mne bolo veľmi príjemné pocítiť jej telo, ktoré sa chvelo tak blízko pri mne. Jedáleň bola už na obzore a hoci to bol iba kúsok, ten pochod bol nekonečný a nádherný. Posadili sme sa v rožku, aby sme mali kúsok svojho šťastia len pre seba, nechceli sme sa s nikým oň deliť. Možno sme boli vtedy akísi sebeckejší. Polievka bola slepačia, ale ja som akosi na jedlo nemyslel a nechal som ju takmer vychladnúť, kým som sa konečne k nej dostal. Jej chuť si už nepamätám, ale na chuť jej nádherných a šťavnatých perí som nikdy nezabudol. Boli ako jahody čerstvo zo záhrady odtrhnuté. Aj ona bola červená ako jahoda, ale ešte krajšia, ako tá ruža nádherná červená šípová.

Vonku bolo sychravo a sýkorky pri okne ešte semienka hľadali na jeho okraji. Jedna zrazu odletela a za ňou zase druhá priletela, ale tiež hneď ufrnkla, lebo semienka tam už žiadne neboli… 

6. časť

S Alicou sme sa dohodli, že sa stretneme v najbližšiu sobotu. Celý týždeň som na ňu stále myslel i nákladiak by ma mohol prejsť, čo som po mestečku taký zamyslený chodieval. Boli to predlhé dni, nekonečné. Postupne prichádzal ten deň a sobota bola tu. Boli sme dohodnutí, kedy sa asi vo Viedni ukážem. Už bol aj čas na odchod, aby som stihol vlak, pretože ďalší išiel až o hodinu a ona ma mala čakať na Oper-Ringu, neďaleko ružového parku. Mysliac na to, ako to všetko dopadne, som sa vyrútil cez bránu, kde si ma policajt dobre obzrel ako i moju preukážku. Bez nej by ma mohli aj zavrieť do väzenia. Bol to môj doklad pre slobodný život.

Rýchlo som vyšiel do ulíc a pozeral som sa priamo pred seba, keď zrazu počujem nejaké trúbenie, ale také jemné a nevnucované. Otočil som hlavu a Ona tam stojí v pekných červených šatách s úsmevom na tvári. Jemne zamávala a z tváre sa jej jasne zračilo, že je tu len pre mňa a pre nikoho iného. Srdce sa mi rozbúšilo a skoro som ani nedýchal. Ja sa ženiem bezhlavo niekde inde za ňou a Ona je tu a vyčkáva ma dychtivo celá rozjarená! Hneď som sa z toho všetkého prebral a mierne šokovaný som ju už z diaľky zdravil, akoby s ospravedlnením, že som si ju nevšimol. Však som ju tu ani neočakával. Podišiel som už k nej celkom blízko a znovu ma privinula k sebe, a svojimi žeravými perami ma objala. Bol som ako omráčený. Keď som sa spamätal, pokračoval som v tejto nádhernej hre, ktorá skoro nemala konca…

Bol už čas nastúpiť do auta, kde ma na sedadle čakal darček od nej. Netrpezlivo som ho začal rozbaľovať, ale ona mi položila ruku na moju. Pustila nádhernú klasickú hudbu. Milovala ju a naviac ju vedela aj nádherne zahrať na jej koncertnom klavíri, ktorý mala vo svojom byte, celkom navrchu, na piatom poschodí. Mala pekné červené Audi, ktoré sa vhodne dopĺňalo s jej nádhernými šatami rovnakej farby. Na krku peknú bielučkú hodvábnu šatôčku. Voňala ako ruža, nádherne a naplno rozkvitnutá. Ešte predtým než sme mohli vyštartovať na cestu, ktorej konečnú som nepoznal, nahla sa smerom ku mne a stretli sme sa presne v strede. Bol som veľmi rozrušený. Bolo to pre mňa ťažké sústo, ale všimol som si, že tak isto aj pre ňu. Ešte sme tam chvíľku postávali pod stromami, ktoré začínali mať prvé jarné puky, hoci bolo ešte veľmi chladno. Zrazu však bolo ako v horúcom lete, až som si hneď musel vyzliecť zimný kabát. Hlas sa mi triasol a nebol som schopný jedno súvislé slovíčko vyrieknuť. Konečne sme sa ukľudnili, hoci sme obaja chceli, aby to nikdy neskončilo a trvalo to do nekonečna. Pripadal som si ako pri svojom prvom zamilovaní a bol som ako malý psíček, čo okolo len pobeháva a nevie čo robiť so sebou. Nasmerovaní sme boli na západ, smerom do Badenu, ktorý bol iba naskok, asi tri kilometre. Pomaly, i keď trochu váhavo,  sa pohýňala  od krajnice. Vzápätí ale znovu stočila volant naspäť ku krajnici a zaparkovala: „Janko, ja nie som schopná takto jazdiť, skrátka nemôžem, ja som z toho celá preč. Čo budeme robiť?“ Ťažká otázka pre človeka, ktorý ani sám nevedel čo so sebou. Myslím, že som ani nič nevyriekol a len som tam sedel ako hríbik. Pozerali sme jeden druhému do očí a čítali si myšlienky. Neviem, ale určite dlho som nebol schopný odpovedať a len som naďalej pozeral do tých jej krásnych modrých nezábudkových očí, ktoré mi telegrafovali len tie najpríjemnejšie správy. Sedeli sme naďalej v aute a stále blízko tábora, na verejnosti. Cítil som sa dosť nepríjemne a ona to vycítila. Po chvíľke odtiahla auto ďalej od tábora, do nekonečne dlhej aleje. Zaparkovali sme na peknom a kľudnom mieste. Vôbec nič sa nezmenilo a všetko bolo také isté ako aj pred necelou minútkou. Bola to len prerušená pieseň a zase sme hneď v nej aj pokračovali. Znovu sme sa spojili v tom silnom objatí a srdcia nám bili. Bolo to prekrásne, keď som to jej držal takmer v dlani a bolo také nádherne teplučké a šťastné. Poskakovalo od radosti a ja som ho nežne chytil oboma dlaňami a chránil ho pred zimou, ktorá bola všade naokolo. Aj som sa mu jemne prihováral a ono mi vždy odpovedalo. Priložil som si ho k lícu a ono mi rumenec veľký vytvorilo, a žiaril som ako slniečko. Bolo akosi viac svetla v ten sychravý deň. Stromy akoby začali ožívať a kvitnúť priamo pred nami. Kvety sa zafarbili všetkými farbami, vtáčiky veselo štebotali a poletovali poblíž nášho auta. Občas nám nakukli do okienka ale aj rýchlo odleteli iba kúsok a vždy sa k nám vracali a tešili sa z nášho šťastia. Čas ubiehal a my sme sa cítili fantasticky.

Vášeň sa pomaly ako-tak utíšila a tak sme sa dohodli, že budeme pokračovať v našom výlete. Jemne a šťastne mi pridržiavajúc ruku odbočila na cestu a pokračovali sme v jazde nádhernou krajinou. Išli sme do Badenu, kde ma pozvala na obed do peknej reštaurácie, akých je tam viacero, priamo na pešej zóne. Auto zaparkovala neďaleko divadla, ku ktorému sa neskoršie ešte v mojich spomienkach vrátim.

Mladá dáma nás uviedla k stolu, tiež vedľa okna, z ktorého sme mali nádherný výhľad na susediaci parčík, kde v lete bývavali klasické koncerty. Bola to záhrada vedľa badenského Kasína, pod strmším vŕškom, z ktorého sa občas skotúľali nadol vápencové kamienky. Všetky cestičky boli pekným bielym štrkom vystlané ako perinkou…V centre bola Beethowenova busta a stolov okolo plno, aby si ľudia mali kde posadať.

Neskoršie, v roku 1986, som sa znovu vrátil na tieto miesta, ktoré mi tento krásny deň pripomenuli…

Čašník sa pristavil a ponúkal nás aperitívom. Vybrala červené Cinzano s jemným plátkom citróna doň ponoreným. Pripili sme si a oči sa nám znovu stretli. Trochu prudšie som vstal a všetko rozlial. Súc slepý a hluchý som ju k sebe pritiahol a vtlačil jej hlboký a horúci bozk. Ona z toho zaskočená ma jemne odtlačila na okamih kratučký, ale vzápätí si ma k sebe silno privinula…

7. časť

Všimol som si každé ráno, že niektorí ľudia vstávali veľmi skoro, aj o štvrtej hodine a odchádzali do práce. Bol som ešte veľmi nový a naviac ešte nie v takej kondícii, aby som to mohol aj ja zvládnuť. Najskôr som nemal ani potuchy o aké práce sa jedná. Potom som zistil, že to boli práce od výmyslu sveta, kde Rakúšania potrebovali dobrú, ale popritom lacnú pracovnú silu. Boli to práce na poliach, v dieľňach, alebo aj pri opravách vozidiel, pretože ľudia v tábore mali rôzne vzdelanie a remeslá. Bol som prekvapený, aké rozmanité povolania sa tam objavili. Mali sme tam lekára, lekárku, právnika, zubára, dokonca aj veľkého architekta, ktorý sa rozhodol pre takýto únik z rodnej krajiny. Všetci patrili k československým emigrantom.

Neskoršie, nakoľko som fotieval, pozvali si ma Poliaci na svadbu ako fotografistu. Bola to nádherná svadba, plná nefalšovanej a úprimnej radosti. On bol zubný lekár a ona inžinierka. Spoznali sa ešte vo Varšave na univerzite a spoločne unikli nespravodlivosti. Prišli na výlet, ako aj mnohí iní, ktorí mali ten istý úmysel zostať mimo domoviny a začať život niekde ďaleko a v neznámom prostredí. Tie negatívy mám doteraz odložené ako pamiatku. Rád by som ich teraz niekde stretol a pripomenul im tie časy neistoty, keď ešte žili v tábore. Určite by sa v tú istú sekundu ponorili do minulosti spred mnoho rokov. 

Postupne som sa začal lepšiť, nakoľko som s činkami trénoval každý deň a chodieval behávať na ihrisko, ktoré sme mali v priestoroch tábora. Bývali tam veľké futbalové duely medzi rôznymi národnosťami. Väčšinou sme hrávali futbal na menšie bránky, nebolo totiž vždy po ruke toľko ľudí, pretože mnohí z nich pracovali dlhé a nekonečné hodiny.

Prišiel čas vyraziť do práce. Skoro ráno o štvrtej som vyskočil z postele aj s ďalšími a okolo piatej sme už čakali pred bránami tábora, v stromovej aleji. Autá mohli pristaviť až ku krajnici, pretože tam bolo miesta dosť. Určite nás bolo okolo piatej aspoň päťdesiat čakajúcich na prvé vozidlá, ktoré sa vždy pristavili a šofér, niekedy aj z okna, rukou ukazoval: „Ty, Ty, Ty, Ty nie, Ty, Ty“ a vybral aj šesť ľudí, ktorí rýchlo naskočili do mikrobusu. Mnohé autá tam chodili naisto, pretože mali svojich ľudí už dopredu zaistených, skrátka, už ich mali odskúšaných. Pomaly sa blížilo k šiestej hodine a nás sa tu zrazu hemžilo už okolo stovky. Boli sme vedľa seba natlačení a autá stále prichádzali. V priemere sa tam zoradilo vždy okolo 200 smädných ľudí po práci. Tešil som sa na ten okamih, že sa niekto zastaví aj pri mne a vyberie si ma. Doslovne som mal pocit, ako keby som postával na slávnom viedenskom Gurtli, kde jedine „Dámy Noci“ postávali…

Vyčkávali sme tam až do deviatej hodiny, ale zostalo nás tam aj tak vyše dobrej stovky a všetci sme so sklonenými hlavami odchádzali na svoje izby. Bola možnost ísť sa ešte aj naraňajkovať, nakoľko vydávali raňajky až do desiatej. Človek, keď túži po práci, určite nemá čas myslieť na iné, len na to, aby ju dostal. Jedlo bolo to posledné, na čo sme všetci v tom čase mysleli. Prešlo veľa dní a práca nebola žiadna. Iba tých zopár šťastných ju malo každý deň. Prišiel čas na odchody tých šťastlivcov, ktorí sa konečne mohli dostať do svojho vytúženého cieľa. Bolo ich zopár aj z Československa. Odlety bývali iba raz za mesiac a títo páni mali zelenú. Môj priateľ, bol Moravák a horník, ako sa sám vždy nazýval: „Já jsem horník, kdo je víc, pětset korun na měsíc!!!“ trošku vulgárnym podtónom to oznamoval. Aj sme sa všetci pritom zasmiali a on s nami. Mal taký hurónsky smiech, ktorý by aj toho najväčšieho spáča zobudil. Vždy mal nejaké to pivo v ruke a bol vždy veľmi šťastný. Už sme sa všetci lúčili a fotili.

Mám aj jeho fotografiu, urobenú tesne pred odchodom na letisko do Schwechatu, o ktorom som sa hneď v prvej časti zmienil, že ho ešte spomeniem neskoršie. Takže tu je znovu ten Schwechat. Hovorí mi: „Janku, můžeš mít mou práci na stavbě u jednoho Rakušáka a tak se dej dokupy s Mirkem a budeš si moci něco taky vydělat. Práce je dost náročná, ale Ty to všechno zvládneš, ne? Však je Tě dost pořadneho chlopaka!“ To už tam trošku z tej sliezštiny prihodil. Môj brat tam žil vyše päťdesiat rokov od roku 1959 a tiež bol poznačený týmto dialektom. Naviac jeho manželka je Slezanka.

Ešte sme sa naposledy všetci vyfotili, samozrejme, že on s fľaškou piva v ruke a už sa bral do autobusu, ktorý zanedlho odchádzal. Potom ho už čakala len cesta priamo do USA, do Pennsylvánie, kde som ho… už nezastihol živého. Jedného dňa, celý zúfalý, údajne mal manželku z Juhoslávie a hrozilo mu nejaké ublíženie na zdraví, tak sa vybral na neďalekú strelnicu a bol tam sám. Majiteľ už počul len obrovské výstrely, ktoré si vpálil do srdca…Bolo mi z toho nanič, pretože keby som bol prišiel o nejaký týždeň skôr, určite by sa mi zdôveril a možno by som ho bol od toho odhovoril, možno. Teraz sa to už nikdy nedozviem. Bolo s ním vždy veľa žartu, pretože bol tým obdarený a človek ho iného ani nepoznal. Kdekoľvek bol, vždy sa iba kopa smiechu na Vás nahrnula a nedalo sa tomu nijako odolať, museli ste sa touto lavínou smiechu nechať zmiesť…

Na druhý deň po jeho odchode som už tak skoro ráno nemusel vstávať a dokonca sme mali možnosť aj najesť sa v jedálni, ktorá bola už v prevádzke kvôli tým, čo chodievali do práce. V kľude sme sa postavili v tej spúste okolo 150 ľudí. Všetci čakali na svoju šancu, na možnosť trochu si prilepšiť a našetriť nejaké peniažky pre tvrdé začiatky v novom domove. Či už v Amerike, Austrálii, Kanade, ale aj v iných krajinách, do ktorých sa odtiaľto poberali za lepším, vysnívaným zajtrajškom.

Prišiel pekný žltý mikrobus a pristavil sa pri mojom parťákovi, ktorý vedel veľmi dobre po nemecky, povedal by som, že perfektne a ja som sa ani veľmi nesnažil upozorniť na to, že aj mne to ako-tak ide. Nebolo času vystatovať sa a tak som to radšej takticky zamlčal. Neskoršie som zistil, že to bolo len v môj prospech, lebo som mohol odpočúvať konverzácie medzi jednotlivými Rakúšanmi, ktorí nemali ani šajnu o tom, že im rozumiem. Boli to väčšinou urážlivé rozhovory o nás, utečencoch. Boli to jednoduchí ľudia, ktorí postrádajú základnú slušnosť, hlavne keď sú alkoholici. Takých tam bolo dosť a tak si svoju zlobu vždy na nás cudzincoch vybili. Občas to prehnali, tak som to povedal nášmu parťákovi, ináč môjmu dobrému priateľovi, s ktorým sme sa spoznali už v tábore. Keď sa to odo mňa dozvedel, išiel rovno za majiteľom, ktorý bol veľmi spokojný s našou prácou a tak samozrejme zatočil s tými dvomi nespratníkmi. Nádherný pokoj znovu nastal…

8. časť

 Pracovali sme dlhé hodiny až do tmy, ale nám to nevadilo, pretože sme to chceli, čo najskôr dokončiť, aby sme mohli dostať ďalšiu prácu. Ináč, bola to súkromná stavebná firma, ktorá mala veľmi veľa zákaziek. Naša skupina sa veľmi dobre osvedčila a tak sme mali práce vyše hlavy. Ale stávali sa aj situácie, že niektorí museli opustiť našu družinu, najmä z dôvodu odchodu do cudziny natrvalo, čo každý z nás mal v úmysle. Majiteľ sa s nimi vždy pekne rozlúčil a dal im vždy peknú odmenu. Niekedy aj 10 tisíc schillingov, nakoľko pre neho to nebolo nič. Jeho mesačný príjem zo všetkých stavieb bol vyše milióna. Toto som sa dozvedel od nášho parťáka Bratislavčana, ktorý mi tiež prezradil, že on už má politický azyl a zostáva natrvalo v Rakúsku a stretáva sa so svojou rodinou dosť často v Maďarsku, alebo v Juhoslávii. V Rakúsku bol od roku 1968 a býval už vo svojom byte, ani nie tak ďaleko od tábora. Mal aj svoje auto, Opel, na ktorom nás občas zobral do Viedne na výlet alebo za nákupmi do Süd Shopping Center. Bolo to niečo nádherné vidieť po prvýkrát obrovské obchodné centrum s toľkými obchodíkmi, kde sa dalo veľmi lacno nakúpiť. Občas sme aj na Mexikoplatz do Viedne chodievali, kde bolo nespočetné množstvo šiatrov a kupovali sme si hlavne elektroniku, hodinky a fotopotreby. Ja som si tam kúpil americké hodinky značky Timex, ktoré mám doteraz odložené, hoci ich už nenosím, ale je to akási nostalgická spomienka na tie časy a som vždy šťastný, keď si ich vyberiem a pozriem sa na ne.
Potraviny sme si chodievali nakupovať do blízkej Billy, ktorá bola pre nás takým prvým kultúrnym šokom, nakoľko to bola veľká hala oproti tým našim malým potravinám, ale hlavne v porovnaní s tým obrovským sortimentom. Teraz, keď som bol pred 20 rokmi v Bille v Banskej Bystrici, ktorá je oproti autobusovému nádražiu a kúsok od železničnej stanice, spomenul som si na tie časy z toho obdobia. Chodieval som tam veľmi často a zároveň som sa vždy ponoril do dávnych rokov, keď som bol po prvýkrát v takomto obchode, kúsok od tábora, v Traiskirchene. Tešil som sa zakaždým, keď som do nej vstúpil a dotykom sa spojil s minulosťou. Tu som sa dotkol vozíka ako kedysi a pocítil som, ako sa čas vôbec nezastavil, ale len sa echovým šumením ozýval a ja som postál a spomínal. Občas som sa aj prichytil, ako keď som po prvýkrát prekročil hranice v Petržalke. Znovu som to všetko prežíval a človeka to akosi nikdy neopustí počas celého života. Je to súčasť niečoho veľkého a neočakávaného, pretože som nikdy neveril, že sa to práve mne môže podariť. Poštípal som sa a hneď som tomu uveril. Som slobodným človekom…

Regále boli krásne a plné rôzneho tovaru, nie ako kedysi. Bola už nová doba, nič nebolo nemožné, všetkého bolo dostatok a nikto nič neschovával pod pult. Všetko bolo na predaj, aby to ľuďom pomohlo a nie na to, aby sklady boli preplnené a ľudia museli hromžiť. Už bol čas iný, nie ten ešte nedávny, ktorý mal iné priority a očakávania. Všimol som si, že táto Billa bola oproti tomu v Traiskirchene omnoho väčšia, modernejšia a s väčším sortimentom výrobkov i so zeleninou a ovocím, nádherne zabaleným v malých plastických obaloch. Je pravda, že si radšej ovocie a zeleninu vyberám sám, mám ju radšej ako tú, čo mi je naservírovaná.

Prišiel znovu čas na Baden a novú prácu pri renovovaní badenského divadla, ktoré bolo hneď oproti kasínu so záhradou, kde sa hrávali klasické koncerty. Boli tam lavičky medzi stromami a po celom parku boli bielym vápencovym štrkom vysypané všetky cestičky a chodníčky. Vpredu, celkom pred samotným kasínom, bolo postavené pódium a tam sa navečer počas horúcich letných večerov ozývali velikáni – Beethoven, Strauss, Mozart, Chopin a aj Janáčka, Smetanu a Dvořáka som si tam mohol vypočuť. Bolo tam nádherne. Každý deň bol ten najkrajší…

Divadlo sme celé renovovali a tak sa všetky sedačky vytrhali a namiesto nich sa dali nové. Nikdy som však nevidel toto divadlo dokončené. Odišiel som preč ešte predtým, než sme ho dokončili. Práce bolo plno a museli sme robiť celé dni, aby sa čo najskôr mohlo dokončiť a dať konečne do prevádzky. Už sa opravovalo dlhšiu dobu, ale naša firma, resp. firma, pre ktorú som robil, vyhrala dodatočný konkurz. Mali sme 35 schillingov na hodinu a tak som si každý deň odnášal nezdanených 350, ktoré som potom ukladal na svoje konto, aby som mal niečo pre začiatky v Amerike. Však sa mi to aj hodilo. Neskoršie spomeniem jednu príhodu z New Yorku, ktorá sa udiala hneď v prvý deň príchodu do Big Apple – Veľkého Jablka, ako Newyorčania svoje mesto nazývajú. Tak ho volá celá Amerika, keď sa povie Big Apple, hneď každý vie, o čom je reč.

Múry divadla boli veľmi hrubé, v pivničných priestoroch okolo troch metrov a ja som musel so zbíjačkou krížom prevŕtavať diery. Cítil som sa každý deň veľmi unavený, ale zároveň som aj trošku a postupne mohutnel. Bol to môj najlepší tréning a ani činky som už nepotreboval. Mal som „cvičenia“ so zbíjačkou plné zuby a tak som činky nechcel ani vidieť. Postupne sme prešli aj na iné práce. Nakoľko nie som murárom, robil som, ako hovorili v Trnave, šichníka. Na vozenie piesku, cementu, tehál, dosiek a všetkého materiálu, ktorý stavbári – murári potrebovali. Vždy som reagoval na povely: „Jano, toto prines! toto pridrž! a choď do kelu, lebo mi tu už zavadziaš!!!“ Tak toto boli moji najlepší priatelia, ktorí ma mali radi a občas si aj takto zašpásovali a ja nič netušiac som pobehoval a každého rozkazy vyplnil presne do posledného písmenka. Prišiel však deň, keď som pochopil ako to myslia a tak som im to vrátil. Naschvál som im vždy niečo iné priniesol, i keď nevtipkovali, tak sa už potom radšej o čosi podobné ani viac nepokúšali. Dal som im všetkým príučku. A potom sme si to ešte rozdali v tábore na izbe v ringu s rukavicami, ale nikdy som nikomu neublížil, len som ich tak trochu postrašil a bola zase zábava. Mali sme sa všetci veľmi radi, lebo sme zistili, že v tejto džungli je dobre, keď si jeden druhému aj chrbát ochraňuje a nie podráža. Prežili sme spolu dva mesiace a potom nastal čas rozlúčenia…