Založ si blog

Život v emigrácii – 4.

  1. časť

Alica bola pre mňa všetkým. Dňom slnečným i nocou mesačnou, všetkým, čo len človek potrebuje, aby šťastným bol. Poznali sme sa už skoro štyri mesiace a ja som ju videl všade, kadiaľ som chodil.
Niečo podobné som naposledy poznal doma, keď som miloval jednu dievčinu a chodil som ako omámený. Ale to je u každého rovnaké, keď niekto niekoho skutočne miluje.

Láska má obrovskú silu. Nie je len tesne pod povrchom pokožky, ale i hlboko v tele. Je to niečo mimoriadne a neuveriteľné, čo dokáže skutočná a nefalšovaná láska. Miloval som ju tak veľmi, ako sa len ženu dá milovať. Dýchali sme jednými pľúcami a žili srdcom jedným tiež, aby sme neboli od seba oddelení. Obaja sme to tak cítili a mali sme z toho radosť. Bola nádherná a nič nádhernejšieho neexistovalo v mojej mysli.

Pracoval som vtedy v panelárni a bol som z toho celý bez seba, keď som pozeral do diaľavy, videl som i jej okno. Raz som sa aj pozabudol sledovať čo sa okolo mňa dialo. Keď žeriavnik nakladal panely na nákladiak, zrazu ma z výšky, kde som stál, panel v nášvihu zrazil dole. Našťastie sa mi nič nestalo. Dopadol som dobre. Potom ma až napadlo, že sa mi mohlo aj niečo hrozného udiať; ale ani nemohlo, pretože ma láska chránila pred zranením a utrpením. Vyliezol som znovu hore a pokračoval v mojom sne o mojej princeznej, ktorú som miloval…

Teraz, keď som bol naposledy doma v roku 1999, som sa dozvedel, že mala rakovinový nevyoperovateľný nádor v mozgu a už sa ju nepodarilo zachrániť. Dnes by bola mala, ale iba 70 rokov. Jej deň narodenia bol presne deň narodenia i môjho syna Johnnyho, 9. februára. Už som jej nikdy nemohol môjho syna ukázať. Skrátka som to už nestihol. Tú smutnú správu som sa dozvedel osobne od jej priateľky.

Pri našom prvom stretnutí pred táborom a potom vo Viedni, keď som rozlial celé Cinzano na obrus a na jej nádherné šaty, na ktorých ale nič vidieť nebolo, lebo boli rovnako červené, som namočil obrúsok vo vode a skúšal som zmyť víno z jej šiat. Ona sa len nahlas smiala ako malé dievčatko. Bola veľmi roztomilá a ja som ju bozkával vždy po každom jej nevinnom výdychu, zakončenom hlasným smiechotom. Bola šťastná a ja som sa nemohol prestať tešiť s ňou. Boli sme obaja doslovne v nebi, v tom nádhernom modrom, ktoré sme videli priamo z okna a len občas sa tam zatúlal vatový mráčik. Akosi si vždy poskočil a rýchlo sa vytratil. Za ním potom ďalší a ďalší a predvádzali sa tam celý deň, až sme ich potom prekvapili, keď sme vyšli z reštaurácie, hotoví pokračovať v našom sne.

Na obed sme si objednali bravčové pečené, knedlík a voňavú červenú dusenú kapustu na cibuľke, kde sa občas aj rasca objavila na dochutenie. Bol som tak príjemne nasýtený ale len tak jemne, aby som mal ešte miesto na zákusok. Vtedy som naň už nemal ani chuť, hoci stál predo mnou taký veľký, že sa nikdy ani zjesť nedal.

Odišli sme z reštaurácie vo fantastickej nálade. Alica mala v sebe trošku viac ako bolo pre ňu bezpečné aby jazdila autom a tak sme sa rozhodli poprechádzať sa mestom. I do kina sme si aj zašli a pozreli si film. Aj som už celkom zabudol čo vtedy vlastne hrali. My sme mali svoj program. Nič sme nepočuli ani nevideli, len jeden druhého. Držali sme sa v objatí a ľudia sa občas na nás aj obzreli. Potom sme sa utiahli v kútiku, kde skoro nič nebolo vidieť. Mali sme svoje miesto a pokoj.
Napokon film predsa len skončil a my sme tiež museli prerušiť naše predstavenie.

Neďaleko bola lúčka a malá stanica Badenu, a tak sme sa pobrali a prebrázdili okolie s rukami spojenými. Slniečko už až tak nepálilo, lebo sa začalo pomaly schyľovať k večeru. Sledovali sme ho ako zapadalo a horela nekonečná žeravá žiara, lenže to nebola žiara. Boli to naše srdcia…

Už sme dosť vychladli z vínka červeného a bol čas sa rozlúčiť. Alica mala pred sebou vyše hodinovú jazdu a tak sme sa pomaly pobrali k jej červenému autu, ktoré sa zdalo ešte červenšie. Našli sme ho tam kúsok od divadla, na parkovisku. Keď nás uzrelo, začalo radostné zvuky vydávať a vítalo nás od šťastia. Alica ho očami jemne pohladila a hneď na to aj mňa. Stále mi dávala na známosť, že som len jej. Nasadli sme a smer bola Viedeň. Medzitým sme sa v tábore zastavili, alebo nie? Bolo to iba kúsok od Badenu, asi tri kilometre. Preleteli sme okolo tabule a boli sme už ďaleko a ja som videl len obrysy miestečka, kde som vtedy prebýval. Mala veľmi povznesenú náladu a na nej nestratila vôbec nič od toho rána, keď ma prekvapila svojou prítomnosťou. Potom si ma viezla do svojho kráľovstva, okolo môjho, v ktorom som zase ja kráľoval…

  1. časť

Vašek prišiel za mnou s nápadom ísť na bicykloch na výlet do hôr a ja som s tým samozrejme súhlasil. Už sme boli vytrénovaní, lebo som na bicykli strávil nejednu chvíľu. Rád som jazdieval aj predtým, koncom 60-tych rokov z Banskej Bystrice cez Harmanec do kopcov na Šturec, smerom na Martin. Teraz som už mal zase solídnu kondíciu a cítil som sa výborne. Bol som celkom zotavený z môjho zápalu pľúc. I keď bolo pravdou, že keď sa schladilo, tak som to trochu na pľúcach cítil.
Plán bol na svete. Vyliezť na Schneeberg, ktorý má 2078 m. Ani už neviem ako ďaleko to bolo z Traiskirchenu a nikdy som to nezistil, ale ani ma to nezaujímalo, pretože sme to zvládali a mali sme za sebou dosť kopcov cez nádherné miesta a dedinky. Príroda bola skutočne skvostná a my sme sa s Vaškom len nadchýňali a nemohli sa nasýtiť. Dostali sme dobre do tela zabrať, ale deň bol nádherný a slnečný. Nikde sme ani dažďového mráčka nevideli. Až niekde v diaľave, keď sme pozerali na Schneeberg, ktorý bolo vidieť, hlavne jeho zasnežený vrcholček, ktorý svietil ako hviezda a takto si nás k sebe ešte viac priťahoval.
Skutočne sa mu nedalo odolať a tá krása okolo neho bola nekonečná. Tie nádherné polia, kde vo výškach, tam na kopčekoch, bolo žitko pekne zelené ako čerstvá sadenica, hoci dole už dozrievalo a bolo do zlatista sfarbené. Pomaly sme sa poberali a mali sme pred sebou ešte asi dobrých 10 kilometrov. Predtým sme sa tam ešte s Vaškom vyfotili. Prebehol som na druhú stranu cesty, položil fotoaparát na zaparkovaný bicykel a potom som sa cez cestu rýchlo vrátil, aby som stihol byť s Vaškom v zábere. A aj sa to podarilo, pretože cestička bola dosť úzka a tak som ju mohol za tých pár sekúnd prebehnúť a potom sa postaviť hrdo ako dobyvateľ.
Dole sa nám išlo veľmi dobre a len sme trochu pribrzďovali a uvoľňovali si naše unavené údy v tom horúcom dni, hoci sa ešte len chýlilo k poludniu. Už ani neviem, ako dlho nám to trvalo, keď sme konečne dorazili do Puchbergu, nad ktorým sa táto hora týčila.

Napili sme sa vody u dobrých ľudí, ktorí sa nám ponúkli, že sa nám i o bicykle postarajú, kým pôjdeme do hôr. Aj sme ich u nich nechali, pretože pred nami bola ešte ani neviem koľko kilometrová cesta pod úpätie samotnej hory. Urobili sme veľkú chybu, ktorú sme si uvedomili neskoršie, až keď sme prišli na vrchol.
Boli sme už priamo pod horou a tak sme začali pomaly liezť takmer na tú najjednoduchšiu stenu, ale bez lán. Spoliehali sme sa čisto na našu kondíciu. Spomínam si, že sme sa takto rozhodli, ešte keď sme sa fotili na kopci za dedinou.
Strmín začalo viac a viac pribúdať, ale tam vlastne boli len samé strminy a keďže iná cesta nebola tak už to ináč nešlo. Chodili sme ako akrobati, povrazolezci. Keď si na to teraz spomeniem, už by ma na to nikdy nikto nenaviedol, to určite nie. Bolo to šialenstvo, ale potom som si uvedomil, že Vašek bol v určitom zmysle veľkým šialencom až mi zimomriavky na chrbáte naskakovali. My sme ale liezli ako blázni takmer do záhuby. Stačilo sa pošmyknúť a bolo by to presne ako vo filme Medená veža, keď sa Milka Vášaryová pošmykla a Števo Kvietik jej potom už len kríž postavil na najvyšší vrchol pod ťarchou viny, ktorou ju pripravil o život. Milovala ho až príliš a on ju v zaslepení a pre svoju žiarlivosť naveky stratil. Takisto ukončil svoj život, ktorý bol bez nej už nezmyselný a láska ich spojila na veky vekov v nebi…

Vašek bol už dosť vysoko a ja som za ním nechcel ísť, tak som hľadal inú možnosť ako sa dostať o schodík vyššie k nášmu cieľu, ale žiadna iná tam nebola. Musel som pokračovať, ale pod seba som sa veľmi nepozeral a dobre som urobil. Zvládal som to celkom dobre a stratil som akosi rešpekt pred horami. Lenže ten sa nikdy nesmie stratiť, pretože hory sú svojimi pánmi a nikto sa im nesmie priečiť, ináč ho potrescú. Niekedy aj kruto a prílišne tvrdo. Pri lezeni skál sme sa začali veľmi potiť a tak sme zo seba pomaly sťahovali šúpolie. Najprv teplákové bundy potom i trička, co nám tak horúco bolo. Na slnku bolo určite aj vyše 40 stupňov Celzia, takže nás rýchlo vyšťavilo, lebo sme nemali so sebou ani za glg vody. I nohy sa nám od smädu začali podlamovať a tak sme sa nemohli dočkať okamihu, kedy to konečne skončí.

Konečne sme už naberali dych a ja som mal fotoaparát pri sebe, ktorý sa mi počas celého výstupu hompáľal na ramene a dosť ma obmedzoval. Vašek sa postavil so svojou nekonečnou výškou a s úškrnkom na tvári. Ja som medzitým zaostril foťák a položil ho na kameň. Samozrejme, keď bol čas rozbehnúť sa a postaviť sa na určené miesto, aby som bol v zábere včas, zrazu sa mi trošku pošmykla noha a dole pod nami bola priepasť aspoň sto metrová. Ale odpichol som sa a stihol som sa aj postaviť pred objektív. Možno je na fotografii trošku vidieť kyslosť na mojej tvári, to ako som sa snažil dobehnúť načas a v zdraví…
Ešte sme takýchto okamihov zažili zopár ale pomaly sme sa približovali k vrcholu. Začala sa objavovať kosodrevina, čo už hlásalo, že toto je to miesto, kde kamzíky prežívajú. Zamieril som fotoaparátom a tu zrazu jeden aj z kríkov vyskočil, zamieril na bralo a pozeral sa dole, do priepasti. Po chvíľke sa otočil a vrátil sa do kríkov, odkiaľ sa vynorila ďalšia hlava, teraz už druhého kamzíka. Stihol som na diaľku urobiť jeden záber, ale je to veľmi nekvalitné, lebo som mal iba 50 mm objektív a nie 500 mm, čo by sa mi v tomto prípade perfektne hodilo. Ešte sa mi tam trošku popredvádzali a potom si bezpečne odbehli ďalej po vrchole, ale ani nie tak ďaleko, iba asi 100 metrov odtiaľ.
Mali sme pred sebou ešte zopár metrov k samotnému cieľu. Občas sme sa zastavili v skalách, skoro ako tí kamzíci, ktorí sa nám teraz už z trochu väčšej diaľky predvádzali, akí sú bravúrni a nemajú žiadne obavy z výšok, ktoré ale pre nás boli dosť nebezpečné. Boli to špičky skál, na ktorých by sme sa my neudržali, ale oni sa tými svojimi tenučkými a ostrými kopýtkami ľahko udržia, a to ešte aj s ladnosťou baletky, ktorá akurát tancuje v Čajkovského Labuťom jazere…

Život v emigrácii – 3.

01.04.2021

5. časťŽivot v lágri bol zaujímavý v každom smere a denno-denne sa na mňa niečo nalepilo. Mal som zrazu viac skúseností. Spočiatku som však bol oslabnutý, bez nálady, veľmi bledý, a ani pľúca som ešte nemal celkom v poriadku. Navyše som počas môjho pobytu v nemocnici schudol päť kíl. Bol som v akomsi útlme a tento stav ma držal príliš dlho. Každý, kto prežil [...]

Život v emigrácii – 2.

25.03.2021

3. časťČas pomaly ubiehal a ja som si ani neuvedomil, že to boli tri týždne, čo som strávil v nemocnici. Bol som veľmi rád, že som spoznal Alicu, ktorá bola mojou dobrou priateľkou, pretože sme sa naozaj veľmi zblížili. Aj ona sa vždy tešila do práce. Naviac, bolo to dobré i pre ňu, pretože som jej pripomenul kúsok domoviny. Rozprávali sme sa výlučne po poľsky a [...]

Život v emigrácii – 1.

20.03.2021

1. časť Odchod Situácia bola už dosť vyhrotená a môj život sa neuberal práve tým najlepším smerom, i keď som sa veľmi snažil niečo urobiť, aby som zmenil jeho kurz. Po krátkej debate s mojím najlepším priateľom, ktorému som veľmi dôveroval a nikdy som sa predtým nesklamal, rozhodol som sa emigrovať. Prihlásil som sa na 3-dňový autobusový zájazd do Rakúska, [...]

Ukrajina Rusko Zelenskyj návšteva Donbas konflikt

Putin na hraniciach Ukrajiny testuje Západ

13.04.2021 20:44

Je to príprava na novú, horúcu fázu vojny? Alebo najmasívnejším sústredením vojsk pri hraniciach Ukrajiny od anexie Krymu a od prepuknutia bojov v Donbase sleduje Kremeľ iné ciele?

Joe Biden / Vladimir Putin /

Biden Putina varoval v súvislosti s Ukrajinou a navrhol spoločný summit

13.04.2021 20:17

Americký prezident vyzval ruského na deeskaláciu narastajúceho napätia.

pocasie-14-4-2021

Snežiť môže na celom Slovensku. Kde najviac?

13.04.2021 15:55

V najbližších dňoch bude počasie pod psa pokračovať. Musíte rátať so snežením, môže vás prekvapiť kdekoľvek. Kde to však bude najhoršie?

Moslim / Islam / Ramadán /

Moslimom sa začína pôstny mesiac ramadán - opäť v znamení obmedzení pre covid

13.04.2021 15:42

Väčšina z 1,8 miliardy moslimov na svete bude kvôli reštrikciám posvätný mesiac sláviť zdržanlivo, v kruhu rodiny.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 4
Celková čítanosť: 3254x
Priemerná čítanosť článkov: 814x

Autor blogu

Kategórie