Príbehy

11. časť

Konečne sme boli pod samotným vrcholom, kde už strmé skaly neboli, ale len akási plošina na vrchole pokrytá vrstvou snehu, ktorú sme aj z diaľky videli.
Boli sme celkom vysmädnutí, lebo sme nevypili počas celého výstupu ani trochu vody. Vypotili sme asi všetko a potom som si uvedomil, že ten výlet mi dal poriadne zabrať. Boli sme obaja dehydrovaní, nemali sme ani trochu zvyšnej tekutiny v sebe. Ledva som pregĺgal. Ale ani som nemal čo, nakoľko moje ústa a hrdlo boli celkom vyprahnuté a nemohol som ani poriadne rozprávať. Hneď sme sa vrhli ako stroskotanci na plochy snehu a začali si robiť guličky, z ktorých sme nasávali vodu ako včeličky nektár z kvetov.
Po osviežení sme pokračovali v našej túre po končiari. Bolo tam nádherné. V popredí v jemnom opare týčili sa ďalšie vrcholky, až takmer do nekonečna. Hlavu som naťahoval dopredu a snažil sa dovidieť na ten posledný vrchol ale vždy tam bol za ním ďalší, až potom už nebolo nič vidieť. Hmla ich všetky pohltila…
Pomaly sme na vrchole prechádzali okolo chatky, ale pretože sme nemali veľa peňazí na jedlo a pitie, tak sme sa vôbec nesnažili zastaviť a nazrieť dovnútra. Vysokohorské prirážky nás od toho celkom odradili a tak sme sa pomaly posúvali hrebeňom, kde bola nádherná cestička smerom dole k úpätiu, ale asi o kilometer ďalej vľavo. Boli sme poriadne vyšťavení a ja som mal toho už plné zuby. Postupne sme zliezli až celkom dolu, ale čas pokročil už k večeru, takže sme sa nemohli vrátiť domov do tábora v Traiskirchene.
Rozhodli sme sa prenocovať na úpätí hory. Medzitým sme išli do domčeka, kde sa nám starali o bicykle a požiadali sme ich, či by sa nám mohli o ne postarať až do budúceho rána, nakoľko domov by sme to už nestihli, lebo sa začínalo stmievať. Ešte sme si rýchlo na bicykloch odskočili do obchodu a kúpili si niečo na zjedenie a potom šup ho ísť sa vyspať. Ja som zistil, že som zrazu akýsi prechorený. Podchladil som si celý žalúdok, lebo som toho veľmi veľa nasal zo snehu a žalúdku to uškodilo. Vtedy, keď som sa kŕmil tým ľadom som si to ani neuvedomoval. Ohrial som si žalúdok teplým čajom a nasýtení sme sa pobrali pod úpätie. Mali sme iba deky a nič iné. Vašek hovorí: „Honza, dneska budeme spát pod širákem!“ Ľahli sme si a Vašek zaspal veľmi rýchlo ako kus polena. Ja som stále zaspať nemohol, lebo on občas jemne zachrápal a potom sa mi ešte tažšie zaspávalo. Bol som dosť podráždený. Naviac hory hučali neuveriteľne a kamienky sa pomaly okolo nás len tak kotúľali. Ale Vašek spal ako zarezaný a nič by ho vtedy neprebudilo, iba ak medvede, ktoré sa tam občas potulovali. Vašek hovoril, že tam sú, poznal to podľa medvedieho trusu. O to horšie sa mi teraz zaspávalo. Spomenul som si na knižku, ktorú som kedysi dostal. „Večne spievajú lesy“. Nádherná kniha a ešte krajšie napísaná. Je to literárny poklad.
Nejako som potom predsa len zaspal, až totálne zničený. Ráno ma Vašek zobudil, lebo on už bol hore, prebudený vtáctvom a neďalekým zurčiacim potôčikom. Padal tam aj menší vodopád, v tom sme sa poriadne poumývali a boli pripravení pokračovať v dobrodružnom návrate do tábora. Pobalení sme sa pobrali asi tri kilometre do domca pre bicykle, ktoré tam už na nás pripravené čakali. Dofúkali sme si duše, prehliadli brzdy a všetky špajdle, aj prehadzovačku. Všetko vyzeralo v najlepšom poriadku. Rozlúčili sme sa s babkou a dedkom a poďakovali sme im za ich starostlivosť. I na raňajky nás pozývali, lenže my sme ich už nechceli viac zaťažovať, lebo sme mali pocit, že sme ich aj tak dosť vyrušili našou návštevou.
Pobrali sme sa dole cestou rovno do Puchbergu, kde bola aj reštaurácia. Tam sme sa nasýtili pred ďalším výletom a zároveň cestou domov, na čo sme sa už veľmi tešili. Mali sme pred sebou ešte poriadny úsek a boli sme už dosť zničení a ja naviac som si to odniesol s podchladeným žalúdkom. Zdalo sa mi, že som pocítil nejaké ťažkosti aj na pľúcach. Po zápale pľúc sa človek ešte dlho strábi z ochorenia a potom, pre spomenutý problém, ktorý som si sám svojou neznalosťou privodil, to trvalo ešte o niečo dlhšie.
Opúšťali sme dedinku a pred nami boli kopčeky, ktorými sme na ceste sem šli. Nedalo sa im vyhnúť a tak sme museli šliapať a aj sme ich celkom pekne vyšliapali…
Konečne sme sa po chvíli pozerali dozadu a obdivovali tú krásu majestátneho Schneebergu, týčiaceho sa nad Puchbergom. Potom sme sa zase pomaly dolu kopčekami spúšťali a bolo to príjemné. Odvtedy si už na žiadne veľké stúpanie ani nepamätám. Iba občas sa nejaké objavilo, ale to sme hravo zvládli s príjemným pocitom z okoloidúcej prírody, ktorá nás po celú tú dobu sprevádzala a nikdy nás neopustila. Stromy bežali opreteky s nami, políčka dozrievajúceho zlatého žitka sa akoby predháňali, ktoré bude prvé pri nás a svojou vôňou nás obdarí. Kvietky na svahoch sa beleli, žltli a pomedzi ne sa predieral zvedavý vlčí mak, ktorý tak nádherne vynikal v spleti tej lúčnej krásy.
Občas jastrab na zem padal a končil v žitku, ale ešte predtým si zahvízdal tú svoju pesničku. Akosi som mu porozumel a vedel som, že to je zároveň aj smútočný pochod pre myšku alebo lasičku, ktorú si ľahko vo svojich pazúroch vysoko nad poľom unášal do svojej skrýše a i svojich potomkov nakŕmiť musel, lebo i tie hlad mali. Taká je už príroda. Nádherná, ale i krutá, lebo taká musí byť, aby sa všetko zachovať mohlo a aby ničoho neprebývalo…
Pomaly sme sa približovali k Badenu a bol tu čas na ďalšiu, teraz už poslednú prestávku. Zaparkovali sme bicykle vedľa vlakovej zastávky, kde boli bufety a stánky. Vybrali sme si jeden, kde aj jedlo ponúkali. Na druhej strane cez cestu bola aj reštaurácia, ale sme volili len niečo ľahšieho do žalúdka. Niečo, čo nás trošku osvieži, lebo sme aj vyhladli, aj dosť tekutín vypotili za tú dobu.
Potom sme konečne dorazili do tábora. Bol som doma a mohol som si poriadne vystrieť nohy a celý sa natiahnuť. Bolo mi tak dobre, že som si ani neuvedomil kedy som zaspal. Prespal som aj večeru a zobudil sa až na druhý deň ráno…

12. časť

Emigrácia a pobyt v tábore si vždy vyžiada nejaké neočakávané situácie. Poznávanie s mnohými bolo veľakrát príjemné a porozumeli sme si veľmi dobre. Dokonca tam bola aj mamička, ktorá porodila len tesne pred príchodom do tábora a tak tam bola aj s malým dieťatkom, na ktoré sme sa chodievali pozerať ako na zázrak, na zjavenie. Bolo to niečo iné ako denné rozjímanie o tom, čo s nami bude. Človek videl nový život, ktorý sa pred ním odvíjal. Boli sme tam ako jedna veľká rodina a žili sme v harmónii a v porozumení.
Ale dlho to nevydržalo. Darmo je, veľa ľudí emigrovalo a našlo sa medzi nimi aj dosť takých, ktorí nemali najpríjemnejšiu povesť, čo sa s nimi vliekla počas celých ich životov ako strašiak, ktorého sa striasť nemôžu. I takých ľudí tam človek stretol a vyhnúť sa im nemohol. Skrátka nedalo sa to, aj takí tam patrili. Musel sa každý z nás aj na to neočakávané zlo pripraviť, pretože ak nebol pripravený, bol niekedy aj nepríjemne šokovaný…
Navyše aj policajti bývali veľmi často benevolentní, slepí a hluchí, lebo takí aj chceli byť, a nikto nemohol proti tomu nič urobiť. Skrátka, nemali záujem sa starať do rozkolov emigrantov, ktorých považovali iba za menejcennú skupinu ľudí, ktorá sa rozhodla odísť za lepším životom. Nemali záujem a boli dosť úzkoprsí na to, aby sa trochu viac snažili, tak ako by sa aj mali. Odtiaľto-potiaľto a ani o centimeter viac, často ani to základné pre bezpečnosť neurobili a tak napätie nastalo vždy, keď sa niekto nedokázal kontrolovať…
Prišla skupina ôsmich Albáncov a boli to všetko mládenci vo veku od 18 až po 25 rokov. Ten najmladší bol celkom príjemný človek, vzdelanejší a vedel aj po francúzsky, takže sme sa s ním všetci spriatelili. Ani to netrvalo dlho, keď sa niečo prihodilo a títo Albánci sa zmenili na krvilačných a nebezpečných ľudí. Akurát tento jeden sa radšej tomu vyhýbal, hoci musel nesúhlasne a s nevôľou pozerať na nich. Ale patril k nim a podporiť tú druhú stranu, znamenalo stať sa ich nepriateľom. Títo siedmi zloduchovia vyčínali v karanténe, ale policajti sa stali zrazu nečinní, tvárili sa, že nevidia problémy a nechali ľudí, nech si to sami medzi sebou riešia i keď sa pozabíjajú, alebo prinajmenšom tažko zrania. Dokonca aj vraždu, či jej príčinu, považovali za bezpredmetnú situáciu, ktorá sa ich netýkala. Bola to vražda človeka, ktorý terorizoval skupinu ľudí, ktorá s ním bývala na tej istej izbe. Všetci žili v denno-dennom strachu a v noci mávali tie najhoršie sny, báli sa či prežijú do rána, alebo či budú môcť prežiť ďalší deň, aby boli bližšie k ich vytúženému cieľu na slobode. Tento človek sa naozaj nevedel vyrovnať s normálnym životom a trýznil ľudí, tak isto, ako to robieval predtým v légiách. Hrôza sa preniesla do celej skupinky ľudí, ktorá sa musela rozhodnúť: buď oni, alebo on. Pretože keby to nebol on, tak by to boli oni, postupne po jednom. Mali možnosť ho veľmi dobre spoznať. Hlavne keď si vypil sa premenil na toho najhoršieho vyvrheľa ľudskej spoločnosti. Nenávidel každého, dokonca aj svojho spoločníka, ktorý s ním slúžil v légiách, lenže tento vedel lepšie krotiť svoje vášne. I tak bol jeho spoločníkom, takže obavy ostatných boli opodstatnené. Nebudem opisovať, čomu všetkému sa títo ľudia na izbe s ním museli podrobiť. Stalo sa to, čo sa stať malo a život išiel ďalej…
Albánci si zasadli na jedného Poliaka, ktorého však nedokázalo podporiť ďalších 34 jeho krajanov a ani sa ho nezastali proti presile Albáncov, ktorí boli vždy v tlupe a nikdy neboli osamote. Boli ako svorka vlkov, ktorá chodila všade veľmi hladná a hľadala korisť. Prechádzali sa chodbou ako skupina provokatérov, pripravená potrestať hocikoho, kto len zlý pohľad na nich uprie. Nikdy som sa nedozvedel dôvod ich sporu s tým chudákom Poliakom, ktorého skoro k smrti ubili nohami zo stoličiek. Nešťastím bolo aj to, že ďalší Poliaci chodili ako vystrašené kurence po dvore a nechceli sa zapodievať týmito primitívnymi praktikami. Každý sa snažil prežiť toto obdobie, aby mohol začať niekde úplne inde. I keby som aj bol chcel niečo urobiť a potrestať túto bandu vyvrheľov, nenašiel som porozumenie. Určite som predtým spomenul aj jedného muža, ktorý nešťastnou náhodou usmrtil človeka. Ten sa obával, aby niekomu neublížil. Pamätal si, ako po jeho úderoch ten človek skonal a viac nevydýchol. Bolo to kus chlapa, dobrých 195 cm a so svojou 120 kg hmotnosťou by si bol určite poradil, keby bol mal pomoc. Lenže on sa tiež chcel dostať za brány hlavného vchodu tábora a tiež chcel vyjsť raz na slobodu a byť voľným.
Chudáka Poliaka surovo zmlátili, hlava mu krvácala od tvrdých rán votrelcov a telo mal samú modrinu. Museli ho previezť do nemocnice. Už som ho potom nikdy viac neuvidel, takže neviem ako sa skončila jeho púť za tým, čo si vysníval.
Albánci vôbec neboli potrestaní a naďalej tam zotrvali! Čudné to konanie rakúskych policajtov, ktorí sa tak do pŕs udierali, akí sú spravodliví a bezchybní. Nič sa nezmenilo a tí votrelci naďalej chodievali s nebezpečnými zbraňami v rukách. Neviem ako to dopadlo, pretože za 4 mesiace som odišiel. Určite všetkých Albáncov neskoršie vysťahovali mimo tábora a dali im ubytovanie v niektorých penziónoch na okolí, tak ako dávali aj väčšinu rodín, aby mali svoje súkromie. Bola tam aj obava, aby sa im nepomstili tí Poliaci, čo žili v tábore, pretože sa to k nim donieslo, keď popod oknami postávali a rozprávali sa s nami z karantény. I naši Čechoslováci sa pristavili na slovíčko, na dve.
Nám slobodným to až natoľko nevadilo, takže sme nemali väčší problém žiť aj v spoločnosti nepredvídateľných individualít. Stále mi však vadí to, že sa ani jeden Poliak toho chudáka nezastal a nič neurobil. Určite, keby sa to bolo stalo nášmu Čechoslovákovi, a bolo nás tam iba päť, museli by si Albánci dávať pozor na svoje zdravie, pretože by sme ich nenechali v kľude robiť si to, čo sa im zachce s ich primitívnym zmýšľaním. I toto je stránka utečeneckého tábora, ktorý mi niekedy pripomínal aj väzenie plné kriminálnikov, ktorým na ničom nezáleží a svoje chúťky si vybíjajú na nevinných spoluväzňoch. Mafia v najväčšom možnom štýle. Bratia Poliaci ma veľmi sklamali a nikdy im to nezabudnem, že sa nesnažili vôbec niečo urobiť, hoci ich bola obrovská presila a mohli Albáncov aj zvalcovať. Nestalo sa tak a všetci zaliezli ako slimáci do svojej ulity, keď na nich trošku vody prskneš. To presne som videl u mojich bratov, ktorých som si dovtedy tak obľúbil. Neskoršie som im všetkým odpustil, ale nikdy nezabudol, čo mohli urobiť pre svojho človeka-krajana, ale rozhodli sa nič nepodniknúť a nechali ho chudáka samého bezradného napospas divokej čvarge, ktorá bola nemilosrdná….
Týmto to nekončilo a bitky boli na denno-dennom poriadku. Nakoniec predsa len policajti boli prinútení dosť často zasahovať. Ich obušky neostávali nečinné, ale lietali vzduchom a dopadali občas i na telá nevinných ľudí, ktorí sa tam náhodou vyskytli. Keď človek raz vyšiel, nebezpečenstvu sa nevyhol a musel byť stále v strehu, nakoľko niektorí boli ako zlí psi práve z reťaze odtrhnutí a napádali každého, kto sa im do cesty priplietol. Boli ako bezduché krvilačné stvory, ktoré iba zrakom bez mozgu a srdca reagovali…

13. časť

Každý mal možnosť sa zapísať do nejakej spoločnosti, ktorá mu potom pomáhala uskutočniť jeho plány. Ja som bol členom AFCR, ale boli tam aj iné, hoci tá moja organizácia pomáhala výlučne len Čechoslovákom, ktorí mali potom dvere otvorené do USA. Bola tam aj katolícka organizácia, do ktorej sa prihlásilo dosť ľudí práve z našej republiky a volala sa Caritas a potom tam bola ešte jedna s názvom, ktorý začínal písmenom I…, špeciálne pre ľudí židovského vyznania. Čiže dokopy asi tri organizácie, na ktoré si spomínam. Úžasne pomáhali ľuďom pri uskutočňovaní ich predsavzatí. Každý člen tej alebo onej organizácie mal možnosť dostať rôzne podpory, ako finančné, tak aj iné, ktoré boli potrebné pre ich prežitie v tábore. Bolo potrebné zadovážit si aj nejaké oblečenie a to nebolo najlacnejšie a už vtedy sumy boli astronomické. Organizovali rôzne charitatívne akcie, kde sme si my, emigranti, mohli ísť vybrať rôzne druhy oblečenia a obuv a i ďalšie veci, ktoré ponúkali. Človek si tam mohol vybrať aj elektrospotrebiče, ako rádiá, televízory, prehrávače a chladničky. Hlavne tam, kde bolo viac ľudí na izbe to bola obrovská výhoda. Tieto veci nám na izbách tábor neposkytoval, takže sme si to sami museli zadovážiť.
Bol čas pomaly sa pripravovať aj na odchod, ktorý sa blížil míľovými krokmi, lenže som musel ešte aj tak veľa toho podniknúť, aby sa to uskutočnilo. Bolo veľmi veľa ľudí, ktorí boli predomnou, ale boli to hlavne rodiny, ktoré boli uprednostnené cestovať ako prví. Keď človek nestihol let, musel čakať ďalší mesiac, aby sa mu ušlo miesto v lietadle, lebo v každom turnuse odlietalo len zopár ľudí. Na to číslo sa už nepamätám, ale bolo veľmi zanedbateľné. Všetko začínalo naberať na gradácii, ale obával som sa toho, či nebudem musieť na miesto v lietadle čakať pridlho.
Nastal čas navštíviť Jugoša a zistiť ako pokročil v rozhodovaní o mojom odchode a presvedčiť ho, aby ma tam nejako strčil, lebo som už prestával veriť, že sa niekedy vôbec dostanem do Štátov. Ono to ani jednoduché nebolo, hoci mi organizácia pomáhala, nemohla nijako tento priebeh ovplyvniť. Hlavným šéfom predsa bol len ten Jugoš, ktorý držal opraty v hrsti.
Bol som predtým pozvaný na rôzne pohovory, ktoré sa odohrávali na americkej ambasáde vo Viedni, ani nie tak ďaleko od Ružového parku, od sídla Márie Terézie na Oper-Ringu. Museli sme sa podrobiť rôznym vyšetreniam, ale hlavne zdravotným. Snímkovanie, krvné testy a všetko ostatné, čo si perfektná zdravotná prehliadka vyžaduje. Bolo toho skrátka dosť, pretože to trvalo dva týždne, kým som sa dostal na všetky tie vyšetrenia, ktoré mi nakoniec aspoň trošku pootvorili dvere. Naozaj záležalo na mne a na mojom zdravotnom stave, či prejdem sitom prísnych predpisov, ktoré boli vyžadované od každého cudzinca, ktorý sa chcel stať budúcim občanom USA. Američania sa naozaj postarali, aby mali len tých najlepších a najspoľahlivejších ľudí, ktorých si môžu pozvať dovnútra do izby, aby ich potom mohli ponúknuť obedom.
Zúčastnil som sa nedobrovoľne neustálych rozhovorov a na ich konci aj s pánom ambasádorom, ktorý mal pri sebe prekladateľa. V tomto prípade to bola žena z Juhoslávie, zhodou okolností ako aj Jugoš, ktorý dal posledný pokyn na to, aby mohol človek opustiť brány tábora a vyletieť slobodný ako vták. Aj dnes som si spomenul na toto prirovnanie, keď som bol na dlhšej prechádzke v Powell Butte Nature Park tu v Portlande a v orechovom sade mi mladý jastrab preletel okolo hlavy a veru ani nie tak ďaleko od nej, ako keby mi dával najavo, že toto je jeho teritórium. Bol nádherný, jemne zapišťal tú svoju známu znelku a pristal na vetve neďalekého stromu, vysoko nad mojou hlavou, ubezpečený, že mu nikto ublížiť nemôže.

Bol som viac a viac nervózny, ale začalo sa to meniť, keď mi Jugoš povedal, že o dva týždne konečne letím. Bol som ako v raji a chodil som občas veselý, ale niekedy aj smutný, lebo som vedel, že opustím mnoho priateľov, hoci som si ich chcel všetkých zobrať so sebou, aby nemuseli sedieť a čakať na rozsudok, ako som musel čakať ja. Boli to dlhé dni v neistote, neveriac, že sa to udeje. Teraz to už bolo oficiálne na bráne vyvesené, že aj ja som bol vybraný na túto cestu.
Vedel som, že sa už loďou tam neplaví ako koncom 19. a začiatkom 20. storočia, ale že sa už lieta. Mal to byť aj môj prvý let v živote, pretože som nikdy neletel, však kde by som aj lietal, nebolo kde. Všade sa človek dostal autobusmi a vlakmi, alebo ako ja svojím motocyklom, ktorý som mal určitú dobu a prešiel ním kus krajiny. Aj som sa trochu bál, či práve mojej ceste lietadlom je určené, aby dopadla šťastne, a bezpečne. Určite som mal obavy, ale som sa trochu ukľudnil, keď moji kamoši prežili všetko v poriadku a poslali nám pozdravy z New Yorku, o ktorom každý len sníval a tešil sa, že konečne tam skončí. Ja som sa tiež veľmi tešil, keď sa mi už brány v Rakúsku načisto zavreli, ale som to aj chápal, že keď si ma zoberie Amerika, Rakúsko ma už nepotrebuje a s radosťou sa ma zbaví.
Čas sa pomaly začínal krátiť a bol tu už len týždeň predomnou, aby som sa poriadne rozlúčil so všetkými. Začal som spisovať akúsi záveť, čo všetko každý dostane. Aj sa na mňa môj kamoš, čo liezol na skaly so mnou, nahneval, že som mu nenechal tranzistorové rádio, ktoré tak veľmi chcel. Nakoniec som mu ho predsa len dal a tak bol spokojnejší. On mal ešte nejaký ten čas pred sebou, kým ho pozvú do Kanady, pretože si veľmi vyberali a on mal s tým nejaké problémy. Bol dosť tajomný, ale dobráčisko od kosti, takže som mu veľmi dôveroval. Nikdy som ho odvtedy už nevidel a ani neviem kde skončil.
Bolo to ale veľmi zaujímavé, keď som podobného človeka stretol na letisku v Portlande, ale nikdy som nezistil, či to nebol náhodou on, či sa čiste náhodne neobjavil v našom meste, lebo som sa vtedy nejako nezmohol a doteraz ma to veľmi mrzí, že som nenabral odvahu osloviť ho. Človeku pribudlo vyše 25 rôčkov a ani on ma nepoznával. Ja som bol po mozgovej príhode a tak som už nemal takú pamäť, hoci mi niečo stále hovorilo, že to mohol byť aj on. Mal európsky prízvuk, samozrejme o dobrých 40 kg naviac, lenže na tej jeho postave 195 cm sa to nejako rozložilo a človek to nepoznal. Aj v ramenách bol už mohutnejší.

Skúšal som ešte aj ináč, či náhodou nemá telefónne číslo v zozname. Skúšal som ho hľadať aj na internete, ale všetko bolo bezvýsledne, nič som nezistil, takže sa mi stopa vytratila. Ale mohlo to byť po tridsiatich rokoch nádherné stretnutie. Boli sme výborní priatelia.

Už tu bol konečne deň odchodu a ja som bol veľmi rozrušený a tak som sa snažil rýchlo s každým rozlúčiť. I s Alicou som to ešte stihol. Prišla za mnou a čakala ma pred táborom, na tom starom mieste, lebo dovnútra ju nevpustili. Bol som s ňou aj predtým ešte niekoľkokrát a tiež sa pripravovala na môj odchod, ale nemohla nič urobiť, len sa nečinne prizerať. Boli to ťažké časy.
Po mojom odlete sa mi niekoľkokrát ešte ozvala, ale potom tá diaľava naše putá preťala. Už som ju nikdy nevidel. Jej krásne modré oči, vlasy, ktoré sa jej vlnili na ramenách jej nádherného voňavého tela, ktoré bolo ako ten najjemnejší zamat. Parfum jej najobľúbenejší sa mojím stal, a i na míle vzdialená, vždy som vedel, že je to ona a nablízku…