Založ si blog

Môj život v emigrácii – 15.

42. časť – Taký obyčajný deň … Pondelok, 30. marca 1981

Na poštovom oddelení som balil a posielal kožuchy jednotlivým zákazníkom, ktorí ich mali u nás buď na opravu, alebo vyčistenie. Boli z celého regiónu, čiže nielen z Utahu, ale i z Wyomingu, Idaha, Montany, Nevady, Oregonu, Californie a Washingtonu. Za tie dlhé roky, čo majitelia mali firmu, už dobrých päťdesiat rokov, nastrádali si nekonečné zástupy ľudí, ktorí dôverovali práve im. I za môjho krátkeho pobytu sa nevyskytli žiadne reklamácie a problémy, a tak to bol ďalší dôvod prečo im dôverovali a boli spokojní. 

Vybehol som do bufetu a kúpil si obloženú žemľu. Potom som zašiel do parku, ktorý bol hneď vedľa hotela Utah a hlavnej administratívnej budovy Mormónskej viery.

Jar už bola tu, kvety nádherné voňali a dopĺňali atmosféru, ktorá tak príjemne osvieži posedenie v parku. Fontány sa tiež už prelievali a vytvárali prírodnú scenériu ako pri zurčiacom potôčiku. Zabudol som na všetko. Sníval som a vychutnával všetko do poslednej kvapky sladkého moku. Zrazu tá nádherná siesta bola násilne prerušená policajnými sirénami a nastal mimoriadny hluk. Netušiac som sa hnal chytro na pracovisko v nákupnom centre obchodného domu ZCMI. Všimol som si, že ľudia boli dosť rozrušení a všetci nahlas hovorili, že prezident Reagan bol zastrelený. Že už asi ani nežije.  Vybehol som rýchlo po schodoch do obchodu a na každom oddelení zhrození ľudia postávali pri televíznych obrazovkách, modlili sa a nahlas uvažovali.


Vo Washingtone DC, v pondelok, 30. marca 1981 o 14:30, bol prezident postrelený votrelcom Johnom Warnockom Hinckley Jr. Hlásatelia na televíznych obrazovkách boli tiež dosť vystrašení, a tak tým sledujúcim televízne obrazovky to nejako na kľude nepridávalo. Obrovská vrava sa spustila a ľudia z toho, čo sa prihodilo, boli dosť nešťastní. Zvestovali zaujímavé správy, ktoré, i keď boli hrozivé, oznamovali, že koniec ešte neprišiel a náš Pán sa na nás ešte tak nenahneval, aby nám popustil lano, ktorého sa pridržiavame nad priepasťou. Dokonca ho akosi trošku k sebe pritiahol a dobrovoľne natiahol svoju ruku, aby nám pomohol. Nakoniec to aj urobil a zmiloval sa nad nami previnilcami. Boli sme znovu zachránení a on za to od nás nič iné nežiadal, len aby sme milovali  blížnych svojich tak, ako milovanými chceme byť my sami. Strelca, ktorý spáchal tento hrozný čin, mali hneď po výstreloch zaisteného a donekonečna ukazovali celý tento akt. I ešte na druhý deň sa k tomuto hroznému činu vracali. Po celý týždeň sa názory šírili éterom a obrazovkou. Konečne sme sa dozvedeli, kto bol strojcom tejto tragédie. Bol to psychicky narušený človek, ktorý si myslel, že sa týmto činom zviditeľní a stane sa hrdinom… 
Dlho to netrvalo a celá situácia sa po týždni znormalizovala. Správy o prezidentovom zdravotnom stave boli veľmi pozitívne, a tak sa mi ľahšie zabúdalo na ten šok, ktorý som vtedy zažil…

Jar bola v plnom prúde a ja som pomaly odchádzal, i keď iba v mysli, z môjho terajšieho pracoviska ako budúci vodič nákladného vozidla v novej firme rozvozu ovocia a zeleniny. Aj som sa tešil, že budem trošku na dennom svetle, pretože mi tie tmavé ponuré miesta vadili. Celý deň zavretý v miestnosti, kde žiadne okná neboli. Dosť nezvyklé, ale tu je to veľmi normálne. 

Do novej práce ma prijali bez problémov, hoci iba na čiastočný úväzok, takže som chodil z jedného pracoviska na druhé. Postupne sa práca uvoľnila a ja som mohol začať pracovať  už na plný úväzok v novej firme. V obchodnom dome som rozviazal pracovný pomer a  tým som si svoj život celkom zmenil…


Vstával som nezvyčajne skoro ráno, hlavne v utorky a vo štvrtky. V tieto dni k nám dochádzali z Californie nákladiaky plné tovaru, takže som musel byť na pracovisku už o druhej ráno. Bolo to dosť náročné, ale zvládal som to obstojne. Celkovo som pracoval i viac hodín.

Ráno som čakával na môjho partnera Kena, s ktorým som jazdieval na našom nákladiaku. Boli sme všetci po dvoch, pretože to boli veľké nákladiaky plné tovaru.

Ken bol dobrý chlap a o pár rokov starší ako ja. Nevynikal výškou, ale mal veľmi atletickú postavu. Jeho veľkým koníčkom boli činky, a tak sme spolu aj trénovali. Naviac bol veľkým fotografistom, a tak aj tam sme si dobre rozumeli. Ale to nebolo všetko, pretože jeho vášňou boli aj hory a to nám obom vyhovovalo. Občas sme spolu potom aj nejaké zliezli… 

Po nociach som aj občas sledoval celú hviezdnu oblohu, ale to len na záhrade medzi stromami, lebo mi ju verejné osvetlenie mesta dosť narušovalo. Tam som si ležiaci na tráve mohol spokojne vychutnať každú hviezdu.

Ráno nám priviezli tovar a to som nikdy v živote nevidel toľko krabíc, plných šalátu. Pár hodín sme ich potom vykladali iba ručne, lebo to nebolo na paletách. Krabicu za krabicou. Po vyložení som mal toho dosť, ale to nebol koniec, pretože potom sme museli zase naložiť naše nákladné vozidlo s piatimi tonami. Najväčšiu hmotnosť mali predsa len zemiaky a tých vriec som sa nadvíhal na pleci habadej. Hneď som si spomenul na časy, keď som na pozemných stavbách robil závozníka a nosil päťdesiat a viac kilové lepenky a cementové vrecká. Na tréning som sa nikdy nemusel sťažovať. Bol to najlepší tréning, aký som len mohol mať a naviac mi za to aj zaplatili a celkom slušne. Po večeroch som dlho nevysedával a zaľahol skoro do postele, lebo ma čakal na druhý deň ďalší kolotoč. Dokonca mi to tak vyhovovalo, ako po finančnej stránke, tak aj po pracovnej stránke. Robil som niečo, čo ma bavilo a uspokojovalo. Utorky a štvrtky boli najdlhšie, aj 16 – hodinové smeny niekedy, pretože sme začali o druhej ráno a končili niekedy aj okolo osemnástej, takže sme si naozaj dali pekne do tela. Potom sme boli za to aj patrične a štedro, odmenení v porovnaní s tým, na čo som bol dovtedy zvyknutý. Skutočný obrat v životnom štandarde, a tak som si mohol aj veľmi pekne ušetriť. Tie dalšie dni boli normálnejšie, nakoľko sme začínali o piatej ráno a končievali okolo pätnástej hodine. Bola to obrovská zmena a myslím si, že len v môj prospech a tak som sa aj na to pozeral.

Každé ráno sme okrem iného aj premiestňovali ovocie z jednej miestnosti do druhej. Boli to prakticky miestnosti s rôznou teplotou, aby ovocie vydržalo čo najdlhšie, ale hlavne aby dozrelo a pekne vyzeralo. Jedna vec mi ale na tom vadila, že nič nedozrelo na slnku, ale umelo, pri rôznych postupných teplotách. Nikdy som si na to celkom nezvykol, pretože všetko bolo veľmi plané, nemalo to prírodnú chuť. Teraz je tu organické ovocie, ktoré je u nás na Slovensku a takmer v celej Európe samozrejmosťou. Dopočul som sa ale, že už  aj u nás sa to začína meniť a ovocie „sa vyrába“, čiže používa sa veľa chemikálií, aby to bolo čo najväčšie a najťažšie, aby to pekne vážilo. Potom sa aj peniažky lepšie sypú do vrecák majiteľov. Ale to už asi nikto nezmení, a tak za prirodzenú kvalitu si musí človek doplácať a až potom má pocit, že má to, čo chcel. Vždy sme sa napchávali jahodami, pretože tie boli ešte celkom solídne a ja som si naozaj prišiel na svoje. Jedol som všetko, čo mi oči videli, pretože sme za to platili iba polovičnú cenu…

 43. časť 

Cítil som sa veľmi dobre a pomaly som aj začal zabúdať na zápal, ktorý som mal predtým, než som prišiel do Utahu, do mesta Salt Lake City, na ktoré mám stále pekné spomienky aj teraz, po toľkých rokoch. Zanechal som tam primerane hlboké korene… 

Výjazdy s nákladiakom sme robievali prevažne po Utahu, hlavne po blízkom okolí, ale jazdievali sme aj do Idaha, kde sme mali veľa malých i stredných obchodíkov, ktoré veľké firmy nechceli zásobovať s ovocím a zeleninou. Nezdalo sa im to veľmi výnosné, ale niekto to musel robiť, aby to bolo pre obe strany výhodné. Naša firma mala svojich zákazníkov už niekoľko desaťročí, niekedy od roku 1940. V každom prípade mali výbornú reputáciu vďaka dobrým cenám, dodávkam načas, ale do určitej miery aj vďaka ochotným vodičom, ktorí tieto služby ponúkali. Niekedy som sa ešte aj v ten istý deň vracal, hlavne, keď to nebolo príliš ďaleko a doviezol som im to, čo potrebovali. Stávalo sa občas, možno aj z našej viny firemnej, že to niekde zaškrípalo, ale hneď sa to aj napravilo k spokojnosti klientov. Aj zákazníci urobili niekedy chybu, zabudli si to skontrolovať a nemali potom prehľad, čo si objednali. 

Trasa, ktorú som robieval pravidelne, šla cez veľmi veľa zaujímavých historických miest a pamiatok, ako aj okolo prírodných krás. Také jedno nádherné miesto, okolo ktorého som pravidelne jazdieval práve do štátu Idaho, bolo Bear Lake – Medvedie jazero. Je položené na vrchu za kaňonom, na ktorý som vystúpal do pekného prostredia až do výšky 1806 metrov, kde sa rozprestiera na ploche 280 km štvorcových. Jeho maximálna dĺžka je tridsať kilometrov a šírka niečo vyše jedenásť. Obvod okolo jazera je asi 77 kilometrov. Priemerná hĺbka je 29 metrov a maximálne nameraná je zatiaľ 63 metrov. Bear Lake malo zaujímavé sfarbenie, pretože voda bola akejsi tyrkysovej farby a na dne ako keby boli obrovské plochy ílu. Určite je ľadovcového pôvodu, pretože voda bývala dosť nepríjemne studená, oproti Slanému jazeru, kde bola zase veľmi slaná, ale teplučká a dalo sa v nej vydržať dosť dlho. I napriek týmto prednostiam som ju nevyhľadával, pretože najradšej som chodieval do bazénu, ktorý sme mali v ubytovacích priestoroch. Hlavne som to dosť často využíval, lebo telo sa často ozývalo, tak som mu veľmi rád vyhovel. Potom ma za odmenu na druhý deň lepšie poslúchalo, keď som ho najviac potreboval, aby zabralo v práci. Pravidelne som jazdieval cez Brigham Young City, ktoré bolo pomenované po slávnom Mormónovi, ktorý mal veľké zásluhy na upevňovaní mormónskej viery, ako aj na raste ekonomiky a školstva. Bol kolonistom a prezidentom Mormónskej cirkvi a zároveň aj slávnym guvernérom Utahu v polovici 19. storočia, presne od roku 1851, kedy bol zvolený na túto vzácnu pozíciu. Neskoršie po ňom pomenovali aj univerzitu, ktorá doteraz nesie jeho meno Brigham Young University. Je vo vedľajšom mestečku Provo a je to jedna z najznámejších univerzít v Amerike. Uznávaná nielen pre svoje akademické výsledky, ale aj pre športové. I niektorí slovenskí atléti tam študovali a aj v terajšej dobe tam máme niekoho. Na jeho meno si teraz nespomeniem…
Občas som sa zastavil v obchodíku, kde široko-ďaleko nebolo nič, iba nekonečne rozmerná farma, kde občas pobehovali koníky. Niečo podobné našim kysuckým lazom, alebo i v okolí Brezovej pod Bradlom smerom do Starej Turej, kam som kedysi ako pracovník Pozemných stavieb, n. p. Trnava často zavítal. Dokonca i slávnu Chiranu sme rozširovali vtedy v oných rokoch ranných sedemdesiatych. Doteraz mi v pamäti zostala osada U Minárčiných. Rozmýšľal som, či tam ešte stojí, alebo už nebodaj aj zanikla? Ale kto by tomu uveril? Hľadal som ju na mape Google Earth, a zistil som, že tam stále existuje. U Minárčiných! Našiel som to tesne za Brezovou pod Bradlom, v kopcoch smerom na Myjavu… 

Do Idaha som zase jazdieval do mesta Pocatello, ktoré je po celej Amerike preslávené hlavne zemiakmi. Je tam veľa Európanov, usadených tu po vyše desiatky rokov, ešte z čias osídľovania tejto nekonečnej doliny pri Slanom Jazere. Majú tu taktiež veľmi známy výskumný ústav a dosahujú pekné výsledky už po mnohé desaťročia. Často som jazdieval aj do Park City, odkiaľ mám nezabudnuteľné spomienky, ako i do môjho obľúbeného miesta Snowbird a Alta, rekreačných rezortov najmä bieleho zimného športu – lyžovania, kde ale i v iných ročných obdobiach sa žil život pestrý, vďaka nekonečne nádhernej prírode, osadenej pod vysokými skalami Wasatchského pohoria. Robieval som tam výlety aj mimo pracovnej doby, tam som sa ukrýval pred horúcim mestským slnkom v tieňoch ihličnatých stromov a pri potôčku, pretekajúcom dolinkou. Bol to pre mňa obrovský balzam, keď som nechcel len v umelo chladenej miestnosti tráviť nádherné popoludnia. 
Taktiež bazény, ako u mňa, tak aj u Marienky a Pavla som často navštevoval a bolo vždy veľa dobrej zábavy, pretože aspoň takto sme nejako udržiavali dobré kontakty. Neskoršie mali aj svoj vlastný domček, pri ktorom si postavili  bazén a mali to tam krásne, ale hlavne veľmi príjemné, a tak som sa tam k nim vždy rád vracal aj po odchode z tohto mesta. Stretol som tam aj nových prisťahovalcov z bývalého Československa, s ktorými sme sa spoznávali práve na ich teritóriu. Teraz ich tam už toľko nie je, ako ich bolo pred  štyridsiatimi rokmi. Mnohí odišli  šťastie inde skúšať…

44. časť

Rozlúčil som sa so všetkými mojimi krajanmi, hoci to nebolo jednoduché, ale nemal som na výber, lebo majiteľ našej firmy sa rozhodol znižovať stavy a prepúšťal všetkých podľa toho, kto kedy prišiel. Tí, čo boli poslední prijatí do práce, odchádzali ako prví, a tí, čo tam už nejaký čas odpracovali, zostali na svojich miestach. Ja som plánoval odísť do Oregonu, kde sa mi veľmi páčilo, aspoň na podklade fotografií, ktoré som odtiaľ videl. Naviac okolie Salt Lake City sa mi zdalo trošku vzdialené od domoviny, čo bolo hlavne tým, že to bola prevažne púštnatá krajina a ja som túžil po niečom, čo by bolo ako doma.  Kúpil som si znovu starý dobrý station wagon, dodávku, Ford Gran Torino 1973, teraz zase s peknou azúrovou metalízou. Bol to môj druhý ten istý typ vozidla, akurát ročník a farba boli iné. Predtým 1972, teraz 1973. Bol som už predtým veľmi spokojný s mojím predošlým autiakom, takže som nemal príliš dlhú vnútornú diskusiu  sám so sebou, ktoré auto si kúpiť. Bolo to jednoznačné rozhodnutie, že si vyberiem to staré dobré a odskúšané. Však načo meniť topánky, ktoré sme si dobre rozchodili. Začínať s novými nie je najpríjemnejšie. Tie vychodené sú predsa len najlepšie a ja som už taký naivne zaviazaný tým mojím starým zvyklostiam. Ono asi nielen ja, ale aj iní sa týchto zásad z rôznych dôvodov radi pridržiavajú. Aj veľmi zaužívané anglické porekadlo, ktoré tu často počuť, hovorí: „Don’t try to fix something that’s not broken!“ „Neopravuj niečo, čo nie je pokazené!“ Jedna vec sa mi na tomto aute páčila, že je veľmi dlhé a dá sa do neho vzadu dať matrac a celkom pohodlne sa vyspať. Využíval som tieto výhody potom dosť často… Naštartoval som skoro ráno moje vozidlo, „Loď“, ako ho ešte kedysi predtým nazýval Rudo. Skoré ranné vstávanie mi nespôsobovalo žiadne bolesti, nakoľko som musel do práce vstávať v nezvyklé hodiny, aj o jednej hodine a potom okolo štvrtej alebo o piatej, takže som bol dobre vytrénovaný. Ale taktiež po každej stránke, hlavne po fyzickej, som bol vo vrcholnej forme svojho života, nakoľko som si pravidelne udržiaval kondíciu cvičením, ako aj ťažkou prácou pri nakladaní a vykladaní ovocia a zeleniny. Určite ešte v sobotu skoro ráno všetci odpočívali, nakoľko počasie človeka dosť vyšťaví a ani nemá cez týždeň dostatočné množstvo spánku. Cez víkend sa to vždy všetko doháňa, aby bol človek svieži a v pohode. V pondelok mohol začať nový týždeň a potom šlo všetko znovu dookola, nakoľko je to akýsi životný kolobeh.
Slnko mi svietilo tak trošku z ľavej strany, pretože som šiel na juh, takže to nebolo až také hrozné, ako ísť smerom na východ, keď ostrá žiara vychádzajúceho slnka vždy poriadne oslepovala. Tmavé okuliare s ultrafialovým filtrom som používal nielen z hľadiska dobrého výhľadu, ale aj ochrany toho najprepotrebnejšieho, ľudského zraku. Ten si musím vážiť, pretože potom už nič iné nie je, ak by som oň prišiel. Nekonečné púštnaté polia a iba zopár kríkov sa mi pred očami mihali a žltkastá spálená tráva, v ktorej sa odrazom slnečných papršlekov vytvárali akési zlaté žily. Bol to nádherný pohľad, ale iba z tohto hľadiska, ináč to bol pohľad dosť stiesnený, pretože tá krajina nebola taká svieža ako tá naša a na akú som si z domoviny pamätal. Prebehol som okolo jedného mestečka, netušiac, že sa za chvíľku do neho budem musieť vrátiť. Obrovský dym sa mi začal tlačiť spod kapoty a ja som si hneď uvedomil, že problém je tu a môj starý dobrý Ford vypovedal. V strede diaľnice, kde skoro nikoho nebolo vidno, som len beznádejne čakal. Nakoľko cesta bola iba hlavným pruhom rozdelená. Nakoniec som mal predsa šťastie, keď sa mi jeden pán z Arizony rozhodol pomôcť a zastavil. Veľa sa toho nedalo robiť, nakoľko on nebol automechanik, takže sa mi ponúkol, že ma zvezie do mesta, ktoré bolo asi 15 kilometrov od miesta problému. Zamkol som auto a nechal zapnuté blikajúce svetlá, aby upozornili, že auto je nepojazdné a že má  poruchu. Za pár minút sme boli v mestečku Cedar City (okolo 20 tisíc obyvateľov), kde sme si to nasmerovali do prvej opravovne motorových vozidiel. Po vyložení som sa mu veľmi pekne poďakoval, pretože mi svojou nezištnosťou naozaj pomohol. Bral to akosi dosť samozrejme, veľmi sa nad tým ani nezamýšľal a iba mierne poznamenal: „Však aj Vy by ste to pre mňa urobili, keby som mal problém, nie?“ A ja som mu hneď prikývol, ale nielen zo slušnosti, ale i z toho dôvodu, že aj ja by som tiež podobne konal, keby ma niekto požiadal o pomoc. Automechanik si prezrel celé vozidlo, potom ako ho vyzdvihol nad zem zdvihákom na mňa zavolal, aby som sa šiel pozrieť, čo sa vlastne udialo. Videl som, že hadice z vodnej pumpy povolili, a tak ich musel vymeniť. Bolo s tým trošku viac práce, a tak mi doporučil, aby som sa šiel niekde „zašiť“ aspoň na tri až štyri hodiny. Ja som sa pre istotu rozhodol pobudnúť mimo jeho dohľadu na štyri hodiny. Bolo len okolo ôsmej ráno, ale teplota už bola na tridsiatke. Začal som pociťovať, že sa určite ortuť teplomera vyškriabe veľmi hravo na štyridsiatku a nemýlil som sa, nakoľko sa to prevalilo a  vybehlo to skoro na štyridsaťpäť!Takže čo robiť v mestečku, ktoré nepoznám? Rozhodol som sa vyhľadať nejaké tienisté miesto, najradšej park, lenže som žiadny hneď neobjavil, preto som sa rozhodol vybrať po cestičke ku skalám. Nebolo to ani tak ďaleko. Prvé, čo som si všimol, bola farba skál. Boli mimoriadne červenkasté a človek mal pocit, že je to cesta do pekla. V živote som až takú sčervenalú krajinu nevidel, takže som bol v akomsi ošiali a pozeral som sa na to ako na Ôsmy div sveta. Bola to paráda. Vedel som, že tu, v Utahu, žijú štrkáče, preto som sa dôkladne obzeral, aby ma nejaký neprekvapil a aby som si ho mohol pekne prezrieť. Vedel som presne, čo idem robiť, a tak som si z dosť vysušeného stromu odlomil konár, ktorý mi slúžil ako oporná palica, ale bola tu aj iná príčina, prečo som ho mal. Od malička som sa našich vreteníc bál, lebo nás ako deti strašievali, že sú nebezpečné, čo je do určitej miery aj pravda, ale len vtedy, keď ich príliš prekvapíme a ony sa potom už len bránia, pretože sú to veľmi plaché tvory. Presne podobné sú aj štrkáče, hoci by som mohol povedať, že tie sú akési drzejšie a rozpínavejšie, lebo sa hneď veľmi vyhýbať nechcú a radšej zaútočia, hlavne keď ich prekvapíme a zobudíme zo spánku. Veľmi som sa rozhliadal, aby som si tieto majestátne plazy mohol pozrieť i zbližšia. Mal som šťastie, nakoľko som vedel, kde ich treba hľadať. Teplota sa už pekne vysoko vyštverala a tak sa jeden fešák vyhrieval na slniečku stočený a pripravený na útok, pretože ma zbadal asi skôr ako ja jeho. Samozrejme som sa snažil prísť k nemu čo najbližšie, aby som si ho celého pekne obzrel. Bol krásny a tie obavy som už nemal ako kedysi, nakoľko som vedel, čo treba robiť, aby sa nám nedostal nebodaj aj za košeľu, lebo dokážu skočiť aj tri metre a zasiahnuť smrteľným pohryznutím. Palicu som mal takmer dvojmetrovú, ale neprovokoval som ho a len som si ho obzeral. Nechal sa vidieť len krátku chvíľu a potom mi zmizol zase pod skalou, keď ma už mal plné zuby. Doteraz neviem, či ho moja kolínska po holení tak popohnala, lebo je dosť ostrá a obohatená alkoholom, aby ochránila pokožku po poškriabaní holiacim strojčekom.Pochodil som ešte kus okolia nezáživnou červenkastou krajinou a pobral som sa späť do mesta. Mal som ešte asi necelé dve hodiny času, nevediac, že mi auto urobili za dve hodiny, takže bolo už hotové. Nechcel som ale vyrušovať, keď mi dali tu čakaciu dobu na štyri hodiny. Ešte som sa po meste trošku poprechádzal a vošiel do menšej kaviarničky, kde som si dal desiatu, keďže som raňajkoval asi o pol piatej ráno a odvtedy už prešlo vyše päť hodín. Hlavne som sa potom dobre osviežil červeným melónom, ktorý milujem a zjem ho toľko, že normálnemu hriešnikovi sa rozum zastaví, keď vidí, koľko som ho schopný na posedenie spratať. Iba asi tak štyri kilogramy… 

Môj život v emigrácii – 31. Koniec

19.08.2021

časť Pokračoval som stále v zaužívanom cykluse do Canady netušiac, že sa už k niečomu chýli a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi domov do Portlandu, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia – Chehalis. Tam si ma potom zase [...]

Môj život v emigrácii – 30.

15.08.2021

časť Nikdy nezabudnem na štvrtok, 17. októbra, 1989 na 17 hodinu a štvrtú minútu. Mal som v tento deň aj veľké šťastie, lebo som mal voľno a bol som doma v Rene. Je to historický deň ale veľmi smutný na druhej strane, v ktorý postihlo mesto San Francisco aj druhé najsilnejšie zemetrasenie o sile 6.9 Richterovej stupnice. Epicentrum bolo viac na juhu pri meste Santa Cruz. [...]

Môj život v emigrácii – 29.

12.08.2021

časť Začal som vyhľadávať možnosti ako sa znovu vrátiť späť do Rena a občas vidieť aj moju sladkú Sandy. Tiež ale si zahrať aj v kasíne. Po poslednej skúsenosti, som nechcel nechať nič na náhodu, nakoľko sa mi vrátila späť energia, ktorú som mal v časoch, keď sa mi darilo. V kútiku duše som ale vedel, že s výstupmi na vrchol hory, sa musí človek vrátiť aj na [...]

dron

Ruské útočné drony dopadli na územie NATO, v Rumunsku sa rozhučali sirény

25.07.2024 14:25

Bukurešť varovala obyvateľov pred možným pádom trosiek dronov.

hoax

Slováci naleteli na hoax o zubných implantátoch zadarmo

25.07.2024 14:10

Národný bezpečnostný úrad ľuďom odporúča, aby na príspevky neklikali a nahlásili ich.

Olympijská dedina

Sme hladní, sťažovali sa športovci. Jedáleň v olympijskej dedine v Paríži musela zväčšiť porcie

25.07.2024 13:43

Jedáleň je s 3 300 miestami na sedenie je najväčšou reštauráciou na svete.

rokovanie vlády, Robert Fico,

KDH: Brusel dal správou o právnom štáte vysvedčenie Ficovej vláde. Len za mečiarizmu bolo horšie, tvrdí Vetrák

25.07.2024 13:23

Zvlášť alarmujúce je zneužívanie skráteného legislatívneho konania pri dôležitých zákonoch, podotkli kresťanskí demokrati.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 70942x
Priemerná čítanosť článkov: 2288x

Autor blogu

Kategórie