Príbehy

45. časť

Konečne som dorazil do opravovne áut a tam na mňa už čakalo moje autíčko. Akoby od radosti poskočilo, keď ma zazrelo. Boli sme odlúčení už dobré tri hodinky, takže sa mu cnelo za mnou, ako aj mne za ním. Nálada sa mi hneď zlepšila, lebo som bol zase slobodný ako vták. Prišiel som do kancelárie a zaplatil za opravu okolo 120 dolárov. Hneď na to mi vrátili aj kľúče od môjho tátoša. Spokojný vyfrčal som z opravovne  rovno do ulíc Cedar City. Teraz som mal ešte pred sebou dobrých 735 kilometrov priamo do Los Angeles, kde som plánoval pobudnúť. Pokračoval som po diaľnici číslo pätnásť na juh do Las Vegas, kde som si plánoval, že sa zastavím, prenocujem na hoteli a potom na druhý deň vyrazím na posledných 460 km. Krajina bola veľmi zaujímavá hlavne svojou vegetáciou, pretože som začal objavovať pri ceste už aj kaktusy. Dorazil som do mestečka St. George, ktoré bolo osemdesiat kilometrov od Cedar City, kúsok od hranice štátu Nevada. Tam som znovu uvidel po dlhšej dobe aj kasíno, čo ma potešilo, ale na druhej strane som mal vidinu hlavne toho veľkého Las Vegas, a tak som sa príliš nechcel zdržiavať. Prešiel som sa asi 10 minút, aby som si vystrel nohy a potom odskočil do kasína na menšie občerstvenie. Ako som tak popíjal tradičný pomarančový džús, všimol som si, že vedľa mali výbornú spoločnosť pri hre Očka alebo Black Jack, ako sa tomu hovorí. Neváhal som príliš dlho a prisadol si na chvíľku zábavy. Naozaj som nehral veľmi dlho a odchádzal som pokorený asi o päťdesiat dolárov, ale až v tak veľmi zlej nálade som zase nebol. Mal som šťastie, pretože som mohol prísť aj o väčšie množstvo peňazí. Ono je to aj umenie – odísť skôr, ako príliš neskoro. 
Pokračoval som na ceste do Las Vegasu. Medzitým som dorazil do mestečka Glendale, Nevada a znovu som si zopakoval ten rituál zo St. George, kde som sa prešiel asi tak kilometer, aby som sa dobre uvoľnil. Pristavil som sa v potravinách a kúpil si niečo na pitie a pokračoval v ceste. Z diaľky sa mihali veľké budovy, a nápisy už niekoľko kilometrov od hraníc a oznamovali mi, že som na ceste do mesta najväčšej zábavy a možnosti stať sa milionárom, keď budem hrať. Veruže som sa aj potešil, že si znovu zasadnem v tomto nádhernom meste šťasteny. V prvom rade som sa musel osviežiť a dobre najesť, pretože od Cedar City som ešte nejedol, a to som prešiel takmer tristo kilometrov a celkovo zo Salt Lake City to už bolo okolo sedemsto. Na obed som si dal moje obľúbené vyprážané kurča so zemiakovým šalátom a k tomu minerálku Perrier aj s citrónom, aby som dohnal stratené soli a iné minerály, ktoré som vypotil, lebo v aute mi vôbec nefungovala klimatizácia. Potom som sa pobral do herne a prisadol tentokrát za ruletový stôl, pri ktorom vysedávalo iba pár ľudí. Nebolo to ako v Atlantic City, kde sedelo aspoň desať ľudí a ešte raz toľko nervózne postávalo, aby sa predralo cez davy ľudí so svojimi žetónmi a mohli si to položiť na svoje obľúbené číslo alebo stĺpec, riadok, párne alebo nepárne číslo a v závere na farbu. Ja som bol „farebný“, lebo tam to bolo jedna ku jednej a iba nula ma porážala. Bolo to ale iba zriedkavo, pretože tak často nevychádzala. Mojou obľúbenou farbou bola čierna a na tú som si vždy vsádzal i keď so striedavými úspechmi, vždy som jej bol aj tak verný. Občas som aj menil stratégiu, keď sa mi prestalo dariť a začal som kombinovať na riadky a stĺpce. Potom zase aj na párne a nepárne. Niekedy dokonca aj na 1-18 alebo 19-36. Väčšinou som vsádzal do tej hornej polovice, čiže vyšším číslam som viac dôveroval a tiež sa mi občas zadarilo. Začal som strácať moje vklady, a tak bol čas niečo podniknúť. Išiel som ku kase a požiadal o nejaké peniaze. Problémy neboli, lebo som mal ešte zopár peniažkov odložených na horšie časy. Vybral som päťsto dolárov a pobral sa znovu pokúšať šťastie. Z predošlých skúseností som tomuto ťahu dôveroval a dobre som sa rozhodol. Šťastie sa teraz na mňa usmialo a vyhral som si prehru naspäť a končil o päťsto dolárikov spokojnejší. Joj, ale mi srdiečko od radosti podskočilo, že som neprehral aj tých päťsto, ktoré som investoval do tejto záludnej hry, ruletou nazývanej… 

Čas mi utekal ako voda, a tak som sa rozhodol, že už nezotrvám v meste šťasteny a poberiem sa ta, na juh, smerom do Los Angeles. Bol som už dosť unavený, keď som prešiel ďalších 260 kilometrov. Celkove 950 kilometrov by bolo naozaj dosť aj pre hocikoho. Totálne unavený a vyšťavený som zaparkoval na parkovisku pre nákladné vozidlá – Truck Stop v meste Barstow, California, kde sa dalo najesť, osprchovať a dokonca sa aj vyspať. Bolo ale všetko vypredané, tak som skončil po dobrej ľahkej večeri len v kúpeľni pod studenou sprchou. Horúčava bola poriadne veľká a ortuť teplomera  vystúpila na štyridsaťtri stupňov Celzia a ja som sa varil vo vlastnej šťave, pretože som mal v rozpálenom aute vyše päťdesiat stupňov! Nakoniec som si musel íst zaliezť do mojej rozžeravenej dodávky a pokúsiť sa usnúť, ale ono sa to ani nedalo,  ešte aj po polnoci. Rozhodol som sa niečo urobiť a nejako tú horúčavu stlmiť. Namočil som si celú posteľnú plachtu vo vode a takou som sa prikryl, aby ma chladila. Okná som mal všetky pootvárané, aby som sa nebodaj nezadusil a nejaký čerstvý vzduch, i keď dosť horúci, mi stále prúdil. I v noci bolo vyše tridsať stupňov a aby som sa aspoň trochu schladil, tak som každú hodinu putoval do sprchárne a namáčal moju už rozžeravenú plachtu, do ktorej som sa potom vždy zabalil a prežíval slastné okamihy príjemného ochladenia. Ani som sa neuložil a ani oka neprižmúril poriadne, keď tu som zrazu začul ťukanie na okno.

„This is Police! Open the window, please!“ „Tu je polícia! Otvorte okno, prosím!“

Totálne unavený z horúčav a nevyspatý som otvoril okno a spýtal sa policajta, čo sa deje. Hneď na to ma požiadal o vodičský preukaz, aby si ma pod svetlom svojej baterky dobre prezrel. Vrátil mi vodičský preukaz späť a ospravedlnil sa, že ma vyrušoval. Potom sa mi nakoniec podarilo z neho vymámiť, že hľadajú kriminálnika, ktorý ušiel z neďalekej väznice, a ozbrojený. Odvtedy znervóznený som už ani len oko nezažmúril. Bolo to naozaj velikánske parkovisko a vo väčšine nákladných vozidiel vodiči spali pekne v kabínke, v chladenom oddelení za sedadlami, na pohodlnom matraci, presne takom, aký som aj ja mal. Spalo sa na ňom skutočne nádherne. Nad ránom som konečne zaspal a spal až dopoludnia, pokým som sa odpočinutý a plný nových síl celkom neprebudil. Cítil som sa ako znovuzrodený a ochotný vydať sa na zbytok posledných dvesto kilometrov, aby som konečne okúsil posteľ vo vychladenej a príjemnej izbe. Nakoľko sa čas krátil a bolo už popoludnie, rozhýbal som a šiel sa ešte celý prepotený rýchlo osprchovať , aby som sa trochu osviežil. Potom sa najedol v tamojšej reštaurácii, ktorá bola priamo v parkovacej zóne pre nákladné vozidlá. Bolo z čoho vyberať, tak som si napokon vybral niečo, čo mi zachutilo v ten horúci deň, lebo bolo znovu 43 stupňov Celzia. Čo som jedol si už vôbec nepamätám, ale to nebolo dôležité. Najdôležitejšie bolo, aby som bol dostatočne najedený, aby som to tých vyše dvesto kilometrov vydržal. Vyzeralo to tak na necelé tri hodiny jazdy, nakoľko tu bola povolená len deväťdesiatka. Asi po hodinke a pol som zbehol z diaľnice na parkovaciu zónu a tam som sa pekne poprechádzal. Bola tam aj fontánka s pitnou vodou. Voda bola omnoho lepšia ako tá v Barstowe, nehovoriac už o Las Vegas, kde je voda chuťovo mimoriadne zlá a preto ju ľudia pijú len s ľadom. V posledných rokoch len fľaškovanú z horských prameňov… 

46. časť

Posledný úsek bol predo mnou a ani nie celých sto kilometrov, ktoré mi potom trvali vyše štyri hodiny, s čím som vôbec nerátal, keď som šiel na diaľnicu číslo 10 pred San Bernardinom. Toľko áut, ako tu, som už dávno nevidel. Z diaľnice sa zrazu stalo jedno veľké parkovisko. Nedalo sa z neho ani vyjsť, pretože každý chcel ísť von a potom sa vytvorila obrovská kolóna. Bolo to to ešte pred veľkým Los Angeles a jeho predmestiami, ktorých je neúrekom. Neskoršie som zočil vpravo aj písmená na kopci, kde sa hrdo týčili. H O L L Y W O O D, mesto slávy a slávnych, aspoň v umeleckom svete, ktorý je taký silný a vplyvný. Filmové štúdiá majú obrovské pracovné možnosti a tak veľa ľudí by rado pracovalo v ich službách. Ono ich aj pracuje, pretože taká jedna produkcia si vyžaduje obrovskú armádu pracovitých ľudí, aby ten záverečný produkt bol na úrovni. Ináč je to krach a musia sa dobre obracať s daňovými úradníkmi, aby tie straty mohli nejako odôvodniť. 

Pomaly už ubehlo vyše tri hodiny a začínal som vidieť kontúry pobrežia, hlavne toho môjho v Santa Monica. Bolo trošku neskoršie ako som predpokladal a taktiež moji známi, u ktorých som mal dočasne bývať, asi netrpezlivo prestupovali na mieste, či prídem dnes, alebo možno až na druhý deň. Konečne som našiel to miesto, kde bývali v pekných bytovkách. Hneď sme sa zvítali a nasťahoval som sa do obývačky, pretože to malo byť len dočasné bydlisko, kým sa mi niečo nepodarí zohnať. Ten môj známy zo Salt Lake City pracoval v jednom hudobnom štúdiu, kde som sa nestihol ani len ísť pozrieť, lebo som nemal čas. Musel som sa oháňať, aby som niečo zohnal na prežitie, nakoľko usporené peniažky do nekonečna nevystačia. Zároveň by som bol veľmi nerád, keby som ich všetky naraz minul.  Na tretí deň som si zabehol zlegalizovať vodičský preukaz, nakoľko ten z Utahu platil iba tridsať dní a jazdiť s neplatným preukazom je protizákonné. Preskúšali si ma z predpisov, platných v Californii, ale jazdy som už robiť nemusel, nakoľko som už vodičský preukaz mal. Testy som zvládol a potom som zaplatil. Záverečný akt bolo fotenie pred plachtou, kde vyzerám na fotografii ako trestanec. Ale to všetci ľudia tak vyzerajú, tých slávnych nevynímajúc, o čom som sa mohol presvedčiť na stránkach bulváru, kde ich s radosťou vystavovali, aby bežní hriešnici videli, že sú predsa len z mäsa a kostí a nie žiadni roboti a nedotknuteľní. Niektorí herci sa totiž tak správajú. Však sa tomu ani nečudujem, pretože peniaze vždy robia divy a oni ich majú trošku viac, ako my ostatní. Nezávidel som a nikdy závidieť nebudem, pretože si to zaslúžia za to, čo robia. Sú skrátka v povolaní, ktoré je lepšie ohodnotené ako mnoho iných. To povolanie, čím som sa ja vtedy živil – umývaním stolov, zametaním a posluhovaním neznamenalo nič. Hoci táto práca bola tá najlepšia škola pre cudzinca, keď sa chce naučiť cudzí jazyk čo najrýchlejšie je to dobre denno-denne s priamym kontaktom s ľuďmi. Naviac som študoval gramatiku, aby som sa mohol zdokonaľovať v angličtine, ktorú som ešte až tak perfektne neovládal a tak som chcel ešte viac pracovať na sebe. Že je to nutné, toho som si bol veľmi vedomý.  Hneď na druhý deň, keď boli moji spolubývajúci už dávno v práci, ja som sa vybral na pláž. Bývali sme iba asi niečo vyše dvoch kilometrov od nej. Šikovne som zaparkoval a vybral sa bosý na pláž, ale hneď som zistil, že piesok je rozpálený na nevydržanie. Chytro som odbehol k autu a zobral som si tenisky a v tých som sa už potom pekne prechádzal. Zažil som dosť trápnu situáciu, neuvedomujúc si, že naše plavky tu vyzerali ako spodná bielizeň, po našom slipy, i keď to boli bavlnené plavky. Tu sa totiž na kúpanie nosil úplne iný druh plaviek. Rozprestrel som si deku vedľa nádherných dievčeniec, vysokoškoláčok, a tie si ma dosť čudne obzerali, ale ani jedna z nich mi to nepovedala. Verím, že ani moji priatelia by mi to nepovedali a mali by z toho iba zábavu. Nič to nemenilo na tom, že tie dievčence sa so mnou normálne bavili a dokonca boli aj celkom milé, čo bolo veľmi príjemné, a tak som prežil nádherný prvý deň na pláži. Neďaleko slávneho Santa Monica Pier bola aj známa plážová činkáreň a všetci svalnáči sa tam chodievali predvádzať. I sám slávny Arnold Schwarzenegger i s ďalšími jeho priateľmi, z ktorých najslávnejší bol predsa len Franco Columbo, ktorý bol tiež niekoľkokrát Mr. Universe. Arnold vtedy držal rekord so siedmimi titulmi a možno ho ešte aj drží…  

Po celodennom opaľovaní a plávaní v mori som sa tak opálil, že som bol celý červený ako rak. Všetko ma na dotyk bolelo a v tú noc som dlho usínal, pretože som sa ani prikryť nemohol od bolesti. Na druhý deň som spozoroval, že sa mi niekde aj menšie pľuzgiere urobili a pobolievanie hlavy bolo samozrejmé. Asi som sa venoval tým mladým dámam až príliš a zabudol na seba, ale to mi v tom okamihu ani nevadilo. Bolo mi príliš dobre, aby som sa nad tým vtedy zamýšľal. 
Naša manažérka bytovky bola veľmi šarmantná a príjemná. Stali sa z nás hneď priatelia a bolo nám spolu obom dobre. Naviac mi to veľmi pomáhalo v rozširovaní mojej slovnej zásoby a lepšej výslovnosti, pretože nie je nad to, keď niekto s anglickou materinskou rečou vysvetlí ako sa každé slovíčko má správne vysloviť, aby bolo čo najpodobnejšie tomu originálnemu, a tým zároveň aby mi Američania lepšie porozumeli…  

Sherry, naša manažérka bytovky ma pozvala k nej do bytu na pohárik a tak som bol veľmi spokojný, pretože dovtedy sme boli len priatelia. Ale bol tu ešte jeden dôvod, mal som narodeniny, takže to muselo byť 26. júna. Už som aj celkom zabudol čo pripravila na obed, ale určite to bolo veľmi dobré, pretože mi často vyvárala, a to veľmi dobre. Bola doma s malou trojročnou dcérkou a naviac ako manažérka tam musela byť celý deň až do sedemnástej hodiny. Až potom sa mohla celkom uvoľniť a žiť svoj život krásny a mladý. Mala asi o päť rokov menej ako ja. Jej dcérenka Betty bola veľmi roztomilá a hneď som si ju obľúbil, ako i ona mňa, takže sa z nás stali celkom dobrí priatelia. Otcom som ešte nebol, ale akosi som si začínal zvykať na to, že by som aj bol schopný žiť rodinný život. Lenže často to nebolo tak, ako má byť, nakoľko jej bývalý manžel tam začal chodievať a brávať si malú na víkendy. Jej byt bol vtedy akýsi prázdny a bez detského džavotu jej bývalo dosť smutno. Nemali sme na výber, a tak sme si vždy niekde autom vybehli na tie dva dni, keď bola dcérenka mimo dosahu. 

Po dobrom obede sme si trošku všetci odpočinuli a dievčatko si šlo pospať aspoň na tri hodinky. Sherry konečne mala trochu času aj pre seba a ja som mal tiež veľmi veľa času, nakoľko som stále dovolenkoval celý mesiac. Bol to čas, keď sme sa zblížili najintímnejšie a bolo to mimoriadne krásne a nezabudnuteľné!  Malá Betty sa pekne vyspinkala a hneď sa zase rozštebotala a bolo nám veselo. Mamina jej hneď niečo dala na papanie, niečo dobrého a sladkého. Veľký malinový puding s piškótami. Aj ja som dostal tiež veľký pohár tých dobrôt a tak sme si všetci spoločne pekne zamaškrtili. Malá Betty sa usmievala na maminu a občas i na mňa mrkla huncútsky, ako keby vedela, že som aj ja beťárisko veľký a niečo som vyparatil. Ale len v dobrom. Nemohla predsa ešte nič tušiť, že myslím nielen na ňu, ale aj na jej maminu… 

V Palisade Parku sme sa vyfotili, keď už slnko pomaly zapadalo, ale ešte bolo dosť svetla. Sherry požiadala okoloidúcich, či by nás neodfotili spolu a tí to s radosťou urobili. Ja som ich potom tiež vyfotil a boli sme všetci spokojní. Sherry mala aj talent na fotografovanie, a tak si ma otáčala vpravo, vľavo, s okuliarmi a bez okuliarov a to fotografovanie pokračovalo neskoršie aj na pláži. Prechádzka plážou pri západe slnka bola veľmi príjemná a plná rozmarov, ktoré boli zrazu akosi preťaté strachom malej Betty, keď ju veľmi vystrašili zvuky prílivu, ktorý vytváral obrovský hluk. Rýchlo sme sa na to poponáhľali domov, aby sa ukludnila…

47. časť

Situácia bola taká, že som chcel rozhodiť siete aj do iných končín Ameriky. Jednou z nich bol aj samotný veľký Hollywood, do ktorého som sa veľmi tešil. Bol trošku na sever od Santa Monica, tak som sa najprv zastavil v Beverly Hills, kde bol aj hotel pomenovaný podľa regiónu – Beverly Hills Hilton na Wilshire Boulevard. Kúsok odtiaľ bola aj univerzita UCLA, ktorá sa stala mojím tradičným miestom návštev. UCLA (University of California, Los Angeles) mala svetoznáme centrum ľahkej atletiky, a tak som sa nemohol tomuto miestu v žiadnom prípade vyhnúť, nakoľko tu pobehovali najrýchlejší atléti planéty, výborní vrhači a jednou z mojich túžob bolo niekoho z nich postretnúť. Mal som šťastie, lebo som ich zopár stretol, a tak som s veľkým záujmom sledoval ich tréningy. I keď to bola moja najobľúbenejšia skupina atlétov, nevyhol som sa ani skupine šprintérov, ktorí sa prehanali po nádhernom červenom tartane ako gazely. Bola to skrátka pastva pre oči, a tak som denne meral tieto úseky cesty zo Santa Monica, aby som nič nevynechal. Pravidelne trénovali o pätnástej hodine. Niekedy aj v inom čase, ale to som si vždy zistil kedy to bude, aby mi nič neuniklo. Naviac som sa tam spoznal s jednou atlétkou – diskárkou a jej trénerom, mená som už zabudol. Ale je pravdou, že tie americké diskárky boli o dve triedy horšie ako tie európske, hlavne v období, keď ešte Faina Melniková a po nej aj Nemky dominovali v svetovom ženskom disku. Nesmiem zabudnúť ani na našu diskárku Zdenku Šilhavú, ktorá určitú dobu vlastnila svetový rekord, 74,56 m, ktorý držala štyri roky. Napriek tomuto všetkému som sa rád zastavoval na štadióne a sledoval dianie. Tiež musím podotknúť, že práve v mojom Santa Monica bola koncentrovaná svetová šprintérska špička, ktorú viedol Tommie Smith, ktorý bol hrdinom olympijských hier v roku 1968 v Mexico City. Vyhral zlatú medailu v behu na 200 m. Tu som tiež mal možnosť stretávať sa s niektorými atlétmi, hoci ich tu až toľko nebolo ako na UCLA. Potom prišiel na rad aj Hollywood, ktorý bol neďaleko, a tak som si ho tiež šiel pozrieť. Cesta môjho prvého dňa viedla na hlavnú ulicu Holywood Blvd., kde bolo aj slávne čínske divadlo, popri ktorom sú chodníky vystlané mramorovými hviezdami slávnych ľudí. Hviezd bolo donekonečna, a tak som mal čo robiť. Bolo tam aj veľmi veľa neznámych ľudí, o ktorých som nikdy nepočul, hlavne ľudí z rokov dvatsiatych až štyridsiatych. Tak ako hocikto iný, kto po prvýkrat príde do tohto centra umenia, hlavne hudby a filmu, tak som sa samozrejme aj ja veľmi obzeral a sledoval, či niekoho slávneho neuvidím. Ale fakt bol taký, že sa tam nikto nepredviedol a ja som ani nikoho nezočil. Je to aj pochopiteľné, nakoľko oni vychádzajú von hlavne v noci a potom ešte naviac sú v uzatvorených limuzínach s tmavými sklami, takže ich nevidieť. Potom rýchlo vbehnú dovnútra hotelov a reštaurácií a tam zase do uzatvorenych salónikov, aby ich verejnosť nevyrušovala v ich súkromí. Vždy sa však tomu nevyhnú, pretože občas sa k nim predsa len niekto dostane. Ja som to štastie nemal. Ale i tak celkom prvé miesto, ktoré som si šiel prezrieť v Hollywoode bola reštaurácia Praha, o ktorej mi povedal Rudo, ktorý tam nablízku aj kedysi býval. Bol som zvedavý ako to tam vyzerá. Reštaurácia bola prázdna, a tak som tam bol sám dobré dve hodinky. Majitelia poznali veľmi dobre aj môjho priateľa Ruda, tak sme na neho spomínali, hoci on už bol doma niečo vyše roka. Samozrejme som si objednal moju obľúbenú slepačiu polievku s rezancami a k tomu vyprážaný rezeň a šalát. Za tým som si dal jedného Prazdroja, aby mi lepšie trávilo. Neskoršie sa tam začali zbiehať aj ďalší Slováci a Česi, a tak sa postupne miestnosť zapĺňala. Aj som sa s niektorými pozhováral, ale som mal taký nejaký pocit, že nie sú veľmi šťastní a viac-menej boli akísi nahnevaní. Určite k dobrej nálade nenapomáhalo horúce podnebie a i mňa to zmáhalo a mal som všelijaké pocity a myšlienky ako odtiaľto zdupkať. Stále som veril, že si zvyknem na tento smog, ktorý pokrýval takmer celý horizont a k tomu ešte aj v tých nepríjemných a nepekných horúčavách. Človek to vydrží určitú dobu, ale potom mu to začne vadiť, čo bol aj môj prípad. Napriek tomuto všetkému som veril v šťastnejšiu budúcnosť, a tak som sa snažil, aby som to nejako preklenul. Dovolenkoval som už dosť dlho, tak som si začal hľadať prácu, ale nebolo to jednoduché, lebo som hľadal niečo iné ako prácu umývača tanierov a poskakujúceho obsluhovača. Chcel som využiť moje šoférske schopnosti a radšej niekde jazdiť, aby to nebola nuda a nebolo to až také stresujúce, ako byť niekde celý deň zatvorený a ustavične počítať každú minútu. Nakoniec človek celkom ukonaný zistí, že to bola nekonečnosť a s obrovskou únavou sa vracia domov, len na to, aby sa zotavil a bol schopný na druhý deň znovu sa zodvihnúť a pokračovať v celodennom kolotoči. Horúčavy naviac ukrajovali z mojej mysle, a tak som začal postupne ustupovať. Už som býval v Hollywoode v malej garsónke za 350 dolárov na mesiac a pracoval som ako vodič nákladného vozidla, tiráka, s ktorým som sa vydával na cesty Amerikou. Ako som sa k tejto práci dostal? Bolo to veľmi zaujímavé, pretože to bola naozaj obrovská náhoda.

Pri mojej prvej návšteve v Slovenskom katolíckom spolku v Los Angeles, som sa bol ukázať, aby som si urobil aj nejaké kontakty a tiež aby som zistil aká je situácia na pracovnom trhu medzi krajanmi, som sa zoznámil s milou staršou paňou, ktorá ma hneď postupne predstavovala majiteľom rôznych firiem. Nakoniec sme prišli práve k majiteľovi, ktorý už nejaký ten rôčik vlastnil menšiu firmičku s tirákmi a darilo sa mu. Dohodli sme sa a ja som nastúpil ako učeň, nakoľko som s takými kolosmi nikdy predtým nejazdil. Bolo to vyborné a práca ma veľmi bavila už počas tréningu. Pri cúvaní to bolo najťažšie, lebo sa cúvalo protismerne, aby sa ten príves dostal tým smerom, kde som to chcel. Bolo to trošku proti zdravému rozumu, ale netrvalo dlho a zvládol som to. Vodičský preukaz som už mal predtým, ešte zo Salt Lake City, a tak neboli ďalšie finančné výdavky, nakoľko to stálo v Los Angeles omnoho viac ako v Utahu. Ešte predtým sa mi núkalo šťastie, lebo som v lokálnych hollywoodskych novinách objavil inzerát na miesto vodiča známemu hercovi Robertovi Wagnerovi. Samozrejme som tam hneď zavolal a spojil sa s jeho asistentom, ktorý ma však s miernym nemeckým prízvukom informoval, že už asi pred týždňom niekoho na túto pozíciu našli. Bola to smola a potom som už nikdy nemal takúto možnosť. Inzerát nebol stiahnutý, a tak určite ešte veľa uchádzačov aj po mne vyvolávalo na to magické číslo… 

Moja prvá pracovná cesta Amerikou začínala na pokraji Los Angeles a odtiaľ s prázdnym nákladiakom sme to aj s kolegom ťahali smerom na sever do Bakersfieldu, kde boli nekonečné sklady ovocia so zeleninou, takže to bol naozaj mimoriadny zážitok. Boli sme tam vyzdvihnúť asi štyridsať ton hrozna, ktoré bolo na paletách. Nákladiak mal v prívese nainštalované chladiace zariadenie a našou úlohou, mimo iného, bolo tiež pravidelne sledovať teplotu, ktorá mala byť okolo 40 – 42 stupňov Fahrenheita, čiže asi štyri až päť stupňov Celzia, aby ovocie vydržalo čo najdlhšie čerstvé a hlavne v dobrej kondícii po troch až štyroch dňoch jazdy na úseku okolo päť tisíciek kilometrov. Denne sme mohli legálne najazdiť okolo 800 kilometrov, takže sme sa každé tri – štyri hodiny za volantom striedali, podľa toho, ako sa kto cítil. Potom sme si obaja šli odpočinúť do priľahlých motelov, ktoré boli hneď pri výjazdoch z diaľnice. Nielen jeden, ale naraz aj štyri motely tam boli a k tomu naviac aj Truck Stop, kde človek mohol aj natankovať naftu za lepšiu cenu. Bývali tam zároveň aj ubytovne, ktoré boli lacnejšie ako motely a zároveň aj s väčšími reštauráciami, ktoré využívali hlavne vodiči tirákov. Zažíval som veľmi veľa času v týchto zariadeniech a nejako som si na ne aj zvykol a vždy sa tešil, keď sme uvideli práve ten náš, kde sme plánovali stráviť príjemnú noc, aby sme znovu nabrali energiu a mohli bezpečne, ale hlavne s chuťou vyrážať na nekonečné túry krajinou, ktorá je tak rôznorodá, malebná a plná všelijakých prekvapení…