Založ si blog

Môj život v emigrácii – 17.

48. časť

V Bakersfielde sme už mali pripravený naložený nákladný príves plný hrozna na paletách a pred sebou nekonečnú túru naprieč celou Amerikou s plánom ukončiť v Bostone, v štáte Massachussetts na východnom pobreží.  Frank žil v Simmi Valley, California, odkiaľ dochádzal do garáže našej tiráckej firmy. Majiteľ, ktorý bol celkom príjemný pán, asi tak štyridsaťročný, si hneď s nami dohodol detaily celej výpravy. Mal som pocit, že idem na cestu okolo sveta. Prakticky vzdialenosť to bola pekná, pretože to je takmer päť tisíciek kilometrov.  Mali sme dohodnuté všetky tirácke zastávky, kde ako som už predtým spomenul boli motely, reštaurácie ale hlavne benzínové a naftové pumpy, kde sme mali dohodnuté ceny a taktiež len tam sme mohli náš tirák natankovať. Vždy sme udržiavali s majiteľom kontakt, hlavne telefonický, nakoľko mobilné telefóny vtedy ešte neexistovali. Vo vozidle sme mali zabudovanú vysielačku, ktorou sme sa dorozumievali s inými tirákmi. Hlavné informácie boli o doprave, aby sme sa vedeli včas vyhnúť haváriám, alebo sa informovať kde policajti naháňajú rozpočet a dávajú pokuty. Bolo to normálne a robili sme to často, ale aj šikovne. Každý zbehlý vodič mal takzvané dva cestovné výkazy, na ktorých boli všetky informácie o pohybe vozidla, prestávky, kilometráž a miesta jednotlivých zastáviek. Jeden denný výkaz bol podľa zákona a ten druhý bol ten skutočný, ale i tam to nesmel človek prehnať, pretože policajti boli zbehlí a hneď vedeli, čo sa deje. Taktiež sme sa museli s vozidlom vážiť a tak v každom štáte pri ceste boli váhy. Museli sme mať potvrdenie o celkovej hmotnosti vozidla s nákladom, ako aj bez neho. Všetko muselo pasovať, aby sme sa vyhli pokutám, ktoré sme si museli platiť sami z vlastného vrecka. Majiteľ by nám to neodpúšťal, keby sme to prehnali. Nemal som problémy, hoci môj kolega to občas prestrelil s rýchlosťou na diaľnici, ale to je tiež normálne, že občas nám noha akosi oťažela. Tu to nazývajú „A lead foot“, čiže olovené chodidlo, čím sa myslelo príliš ťažké a trošku bez citu a kontroly…  Taktiež sme mohli jazdiť denne maximálne desať hodín, normálne iba osem hodín s priemernou hodinovou rýchlosťou a asi 700 km za deň. Za tých desať hodín sme mohli prejsť maximálne 880 kilometrov, ale v niektorých štátoch bola rýchlosť‘ aj 105km za hodinu, a tak to vyšlo na 1050 kilometrov. Tento prvý úsek mal práve tú druhú variáciu a my sme mohli prejsť tých prvých 1700 kilometrov. Vychádzali sme diaľnicou číslo 15-Východ a odtiaľ sme sa napojili na diaľnicu číslo 40, ktorou sme plánovali sa dostať do mesta Flagstaff v Arizone. Bolo vzdialené okolo 780 kilometrov a tam sme plánovali zastávku na hodinu, aby sme si popreťahovali stuhnuté svaly a niečo si zajedli. Medzitým sme sa v priemere každé dve hodiny niekde zastavili na krátky oddych. Krajina bola prevažne vyschnutá od obrovských horúčav a len občas sa nejaký strom objavil, hoci poväčšine sme krížom červenou krajinou vídavali kaktusy. Tie slávne obrovské skalné súsošia, ktoré sú vidieť vo filmoch o divokom západe, boli iba kúsok v národnom parku.  Obaja sme si posedeli určitú dobu za volantom. Väčšinou sme sa striedali každé štyri hodiny a ten, čo nejazdil, buď odpočíval v oddelení za vodičom, alebo si obzeral nekonečnú scenériu krajiny. V tomto prípade som to bol ja, nakoľko som ešte touto časťou Ameriky nešiel. Iba tou hornou severnou. Frank sa radšej zvalil na posteľ a odpočíval. Mne len tak oči behali po celom obzore, aby som to všetko mohol vidieť a o nič neprišiel.  Konečne sme dorazili do mesta Flagstaff, ktoré bolo v objatí nekonečných ihličnanov, prevažne sosien a kosodreviny, nakoľko sme sa ocitli v nadmorskej výške 2100 m nad morom. Kvôli tejto nadmorskej  výške je tu aj americké centrum pre trénovanie športovcov na tunajšej univerzite, ktorá má vybudovanú druhú najväčšiu halu z dreva na svete. Tá je položená vo výške 2097 m nad morom. Má kapacitu 11.230 miest a 9.000 metrov štvorcových. V hale je taktež čiarou označená výška 7000 stôp nad morom, čo je 2.133,6 m. Nazýva sa Skydome, pred ktorou sa týči vysoká socha drevorubača. Bol som si celú halu pozrieť, lebo som bol zvedavý ako to tam vyzerá. V tom okamihu tam nikto nebol a dvere boli dokorán otvorené… Samotné mesto Flagstaff má 73 tisíc obyvateľov. Šestnásť kilometrov na sever je hora Humphrys Peak, ktorá je 3,850 m vysoká. Potom som sa zastavil si niečo zajest‘ v známej reštaurácii Kentucky Fried Chicken, kde som si dal kuracie stehno, zemiakovú kašu, omáčku a kapustový šalát. Bolo to vcelku veľmi dobré. Nato som sa ešte zastavil v obchode so suvenírmi a kúpil nejaké predmety a pohľadnice, ktoré som poslal domov rodine, aby si aj oni so mnou zacestovali naprieč Amerikou. Tiež som si kúpil aj peknú porcelánovú šálku, ktorú mám doteraz odloženú. Občas si ju obzriem a prenesiem sa do tých časov ako keby to bolo iba včera…  Po slušnom odpočinku sme sa stretli pri nákladnom vozidle a bol zase rad na Frankovi, aby sa ujal volantu a ja som mohol sledovať mihajúcu sa krajinu. Nasledujúce väčšie mesto Albuquerque bolo už v inom štáte, a to v štáte New Mexico, ktoré už bolo nesporne väčšie ako Flagstaff. Malo 560 tisíc obyvateľov. Tesne za ním sme sa vymenili na odpočívadle pre tiráky, kde sme mali aj menšiu prestávku, aby sme sa osviežili po štyroch hodinách jazdy. Nato sme pokračovali smerom do ďalšieho štátu, známeho Texasu a mesta Amarillo, kde sme si taktiež urobili menšiu prestávku, ale nie dlhú. Amarillo má niečo okolo 200 tisíc obyvateľov.  Posledný úsek bol pred nami, a to 260 míľ, čo je niečo vyše 400 kilometrov a bolo to v štáte Oklahoma. Mesto malo rovnomenné meno Oklahoma City, ktorého počet obyvateľov bol tiež už pekný, vyše 650 tisíc. Tam sme plánovali zložiť sa na noc, a tak sme si vybrali pekný motel aj s bazénom, aby sme sa mohli na noc dobre vykúpať a odpočinúť si v príjemnej posteli. Nakoniec, však cesta bola pomerne dlhá a unavujúca. Strávili sme pri bazéne dobré dve hodinky a okolo dvadsiatej druhej hodiny sme sa pobrali spať. Frank bol ohromný kus chlapa, a tak chrápal ostošesť. Veľmi som sa nevyspal, preto som si naplánoval, že ďalšiu noc strávim vo vychladenom náklaďáku v našom obľúbenom oddelení na odpočinok. Nakoniec som to aj tak urobil, lebo som nemal ani na výber.  Na raňajky sme sa prebúdzali asi okolo šiestej ráno už aj dobre odpočinutí. Frank bol mimoriadne dobre odpočinutý, ale ja som sa už tešil, že si ešte trochu pospím počas štyroch hodín jeho povinného šoférovania. Naviac to bolo bezpečné a bez problémov. Teraz sme mali pred sebou ešte pekných pár kilometrov, čo bolo niečo vyše tri tisícky. Ako som už spomenul, mali sme vysielačku, ktoré sa tu nazývajú ABC rádio, na dorozumievanie sa s ostatnými spoluúčastníkmi premávky. Používali sme aj zopár bežných kódov, ktorým všetci rozumeli. Určite aj policajti ich poznali, lebo si nás vždy odpočúvavali a vedeli aj to, že ich voláme Bears – Medvede. Tiež sme mali pomenovanie na nežné stvorenia, stopárky, ktoré využívali bezplatné prevážanie sa z jedného pobrežia na druhé. Volali sme ich Beavers – Bobríkmi. Teraz sme sa cez vysielačku dozvedeli, že aj my odvezieme bobríka z najbližšieho tiráckeho odpočívadla. Po dorazení sme si ju šli pozrieť, nakoľko Frank víťazoslávne prijal ponuku, že on sa podujme a zavezie ju do Philadelphie, nakoľko sme mali tadiaľ cestu. Bol rozvedený a túžil po nejakom menšom dobrodružstve, hoci ja som sa tomu tiež veľmi nebránil. Nakoniec sme ju objavili pri pulte, kde na nás čakala v krátkych nohaviciach a vypasovanom bielom tričku.  Bola to fešanda, a tak ju Frank hneď po zoznámení pozval na pohárik dobrého džúsu – to aby mala myseľ čistú… 

Skydome, Flagstaff, Arizona
Drevorubač pred halou Skydome je 7.6 m vysoký

49. časť 

Frank bol o desať rokov od nej starší ale i tak sa s ňou hneď spriatelil a stal sa z nich nerozlučný pár. Volala sa Julianne a mala dva a dvadsať krásnych sladkých liet. Bolo leto a tak si užívala dovolenku stopovaním na ceste do Philadelphie. Dokonca odtiaľ pochádzala a študovala práve v Oklahoma City na univerzite spoločenské vedy. Akonáhle som tú náklonnosť spozoroval, hneď som sa porúčal a rozhodol som sa, že budem tráviť túto noc práve v našom nákladiaku, aby tí dvaja holúbkovia mali súkromia trošku. Frank sa s tým nezdôveril ani mne, že bol rozvedený a jeho bývalá manželka žila v Louisville, Kentucky aj s ich desaťročným synom. 
Po peknej noci sme sa zvítali na raňajkách v moteli, kde mali šikovnú reštauráciu. Oni ako keby sa už roky poznali si pekne hrkútali ako dve hrdličky. Bola veľmi rozjarená a Frank bol tiež nevídane spokojný. Povedal by som, že akosi omládol a nabral energie, i keď mal hmotnosť dobre nad sto kilogramov. Vtedy sa mi to zdalo dosť, nakoľko som mal asi sedemdesiat. Teraz po rokoch som si všimol, že nie som na tom o nič lepšie ani ja a mám ešte o niečo viac. Čo si človek našetrí počas bujarého života, tak to mu aj zostane v podobe nejakých tých kilogramov „povystielaných“ v tele. Bol čas vyraziť na pekný úsek cesty. Pred nami bolo ďalších necelých tisíc šesťsto kilometrov. Prvé mesto, kde sme sa plánovali vystrieť trošku a rozhýbať unavené údy, bolo v štáte Arkansas, mesto Forth Smith, ktoré malo 80 tisíc obyvateľov a bolo vzdialené necelých tristo kilometrov. Pomenovali ho po generálovi Thomasovi Adamsovi Smithovi ( 1781 – 1844 ), ktorý bol vyslaný, aby tam so svojou armádou udržiaval mier medzi samotnými Indiánmi kmeňov Osage a Cherokee. Vtedy to bola ešte iba pevnosť. Ďalším takým zaujímavým faktom je, že kúsok na sever, asi sto osemdesiat kilometrov, je rodisko bývalého amerického prezidenta Billa Clintona, mestečko Hope, čo znamená v preklade Nádej, kde 19. augusta 1946,  uzrel svetlo sveta.
Hneď som si už pri prvom uvedení názvu štátu Arkansas spomenul aj na film z rokov šesťdesiatych, kde hrala vtedy aj naša krásavica Olinka Schoberová so svojim vtedajším manželom Bradom Harrisom a film sa volal Dobrodruhovia z Arkansasu ( 1964 ). Práve tento silák im zdvihol koč, aby mohli nasadiť koleso, ktoré sa im uvoľnilo pri uprchaní pred Indiánmi…

Ďalším zastavením bolo mesto Little Rock, vzdialené asi dvesto šesťdesiat kilometrov. Bolo významným navigačným bodom pre lodnú dopravu a tak tam aj potom založili toto mesto, ktoré má teraz okolo sto deväťdesiat tisíc obyvateľov. Zaujímavosťou je, že terajší primátor mesta bude mať asi pôvod niekde zo Slovenska, pretože ma rýdze slovenské priezvisko, Mark Stodola…

Mesto Memphis je už v štáte Tennessee asi 220km vzdialené a má veľmi slávnu históriu, pretože práve tu zomrel aj Kráľ Rock and rollu, Elvis Presley ( 8. jan. 1935 – 16. aug. 1977 ). Tu mal aj svoj posledný koncert práve v deň mojich narodenín, 26. júna 1977…
Nashville je ďalšie mesto vzdialené okolo 340km a jeho sláva je nekonečná hlavne, čo sa týka Country Music. Je to svetové centrum tejto veľmi obľúbenej hudby nielen v Amerike ale aj v iných krajinách. V roku 1925 tu bolo založené slávne Grand Ole Opry.Knoxville, ďalšie mesto vzdialené od Nashville asi 287km, ktoré je známe svojim mramorom a sú ním vyložené slávne a vzácne budovy po celej Amerike. V rokoch 30-tych tu bol vo veľkom rozšírený textilný priemysel ale potom sa dosť vytratil, nakoľko svetová kríza ho poznačila. Veľa obyvateľov opustilo mesto ale v rokoch 50-tych sa začali niektorí ľudia znovu vracať späť a tak sa mu začalo dariť a rozrástlo sa do dnešnej podoby.
Posledné mesto na našej ceste, kde sme si naplánovali odpočinok bolo už v ďalšom štáte North Carolina, vzdialené 185km. Volalo sa Asheville.
Frank, Julianne a ja sme sa odobrali do izbičky, kde som sa rýchlo osprchoval a potom som zase nechal našu mládež osamote, aby mali čo najviac času na seba. Moje miesto bolo už len v našom nákladnom vozidle, kde som si už aj akosi zvykol, odkedy sa k nám pridala táto šarmantná spoločníčka. 
Dlho do noci som sa prevaľoval zo strany na stranu mysliac na sladkú Julianne. Potom som dobre  usnul a určite som pokračoval v mojom snení. Je pravdou, že som mal tú moju verne na mňa čakajúcu krásku v Santa Monice, na ktorú som sa veľmi tešil po každom podobnom výlete. Väčšinou sme jazdievali tých osem dní a potom dva až tri dni voľna a znovu zase na cesty, takže mesačne sme urobili tri cesty. V oných rokoch to bol celkom slušný zárobok, pretože za každý takýto výlet sme zarobili tisícku na ruku a to bolo pred 40 rokmi, v roku 1981.
Majiteľ zinkasoval za každú várku nákladu na východ Ameriky 5000 a z toho nám dal nám dve tisícky, na motel asi dvadsať dolárov za noc a na naftu. Po tom všetkom získal dobre dve tisícky. Keď sme šli naspäť, taktiež zarobil dobré tri tisícky. K tomu vlastnil ešte ďalších dvadsať nákladiakov, ktoré krúžili naprieč Amerikou rôznymi smermi. Frank u neho robil už dobrých 5 rokov, takže bol s ním asi veľmi spokojný. On mi aj pomáhal pri jazdení s týmto obrom, pretože to nie je také jednoduché sa to hneď naučiť. To musí človek trénovať. Bol so mnou veľmi citlivý, keď mi to až tak dobre nešlo. Ono prakticky tento prvý výlet bol pre mňa obrovskou skúškou, pretože tých pár dní prejazdených na majiteľovom obrovskom parkovisku, kde som si trénoval hlavne cúvanie, ktoré je najdôlezitejšie a samozrejme aj najkomplikovanejšie. Za tento tréning som dostával iba minimálny plat po dobu dvoch tyždňov, keď ma mohol konečne nechať ísť aj samého ale so spolujazdcom, aby som mu na parkovisko nepriviezol naspäť vrak. Trénovali sme po celom okolí Los Angeles a s množstvom zacúvaní, aby som si to overil aj v skutočnosti, pretože jeho parkovisko predsa nebolo to pravé orechové a dalo sa to tam aj oklamať. V tých pravých výkladkových miestach, tam som už nesmel do ničoho ťuknuť, pretože potom by to nebola iba ostuda ale aj finančná ujma, ktorú by si majiteľ vykompenzoval z môjho nastávajuceho mesačného platu, alebo by ma asi neprijal a poslal sa pásť na Hollywoodské kopce…

Pekne odpočinutí sme sa stretli na našich tradičných spoločných raňajkách a Julianne okrašlievala každý deň. Toto bola jej posledná cesta s nami a ktovie, či ju ešte niekedy aj uvidíme ale najskôr asi už nikdy, nakoľko my sme bývali v Los Angeles a ona študovala v Oklahoma City a pochádzala z Philadelphie. Frank si to vždy zariadil, čoho som bol aj svedkom, že si vymenili adresy a telefónné čísla a vždy sa niekde stretli. Mne to nevadilo, že sme sa takto stretávali, pretože to bolo vždy akési oživenie na moju prvú cestu Krížom – krážom Amerikou. Keď nebola v škole, tak potom bola vo Philadelphii a opačne zase v Oklahoma City. Ako to všetko nakoniec dopadlo neviem, pretože som vo firme dlho nebol, nakoľko som potom odišiel z Californie, lebo firma začala prepúšťať a ja som bol na rade. Akosi som si na to aj zvykol, že nikde nemám na ružiach ustlané naveky. Ako sa hovorieva, že človek si aj na slučku zvykne. Ono celý život v Amerike žijem so slučkou na krku, pretoze nikdy som nevedel, či sa ďalšieho dňa v bezpečí dožijem. Zažil som to veľakrát i mojou vinou. Ani u nás doma, na Slovensku, to už nie je o nič lepšie od Nežnej Revolúcie, pretože ľudia majú konečne slobodu po ktorej tak dlho túžili…

Prvé naše zastavenie bolo v meste Greensboro, ktoré bolo ešte v North Carolina a bolo pomenované po generálovi Nathanaelovi Greenovi. Darilo sa mu hlavne v textilnom priemysle. Naviac sa tu vyrábajú aj slávne džínsy Wrangler, Lee a ďalšie iné, ktoré sú tak veľmi populárne hlavne tu v Amerike. Taktiež je tu známa spoločnosť vlakovej prepravy Amtrak a vlak jazdí až na sever cez všetky metropoly východného pobrežia do Bostonu, Massachusetts.
Cez ďalší štát cez ktorý sme prechádzali bol Virginia a mesto Richmond. Je známe cigaretami Virginia Slim, takže tu sídli aj najväčšie centrum cigaretového priemyslu, ktorý vlastní Philip Morris a vyrábajú tu takmer všetky známe značky cigariet. Je tu veľká spoločnosť bankovníctva Capital One a profesionálne hokejové mužstvo, ktoré tu prišlo z Hartfordu, Connecticut, Carolina Hurricanes, ktoré pred pár rokmi vyhralo najslávnejšiu a najprestižnejšiu súťaž o Pohár Lorda Stanleyho, The Stanley Cup v ľadovom hokeji.
Ďalšie slávne a možno aj jedno z najznámejších na svete je hlavné mesto Spojených Štátov, Washington, D.C. s predmestiami vyše päť a pol milióna obyvateľov. Asi by som prilieval vedrami vodu do oceánu, takže nie je ani potrebné toho viac spomenúť. Z neho sme už nemali tak veľmi ďaleko do miesta, odkiaľ pochádzala naša Julianne, mesto Philadelphia v štáte Pennsylvania, kde som aj ja v začiatkoch kedysi býval. A nebolo to ani tak dávno, keď som odtiaľ odchádzal na západné pobrežie do Utahu.
Po príchode do Philadelphie, lúčenie s Juliannou bolo tak trošku veľmi smutné, pretože ako keby sme stratili najlepšieho priateľa. V tomto prípade veľmi šarmantnú a príjemnú spoločníčku, ktorá nás svojim humorom obdaruvávala počas celých tých troch dní. Bol som veľmi rád, že som ju spoznal a potom sme sa občas aj vidávali na našich cestách. Dokonca raz sme ju zobrali len tak s nami až do Los Angeles, za čo nám bola veľmi povďačná, pretože tam nikdy nebola. Vtedy bola u Franka celé tie tri dni…

50.časť

Po menšej prestávke a rozlúčke s Juliannou, sme sa zase vydali na posledný úsek túry a zakotvili na noc v našom starom a dobrom hoteli Lathame v New York City. Bolo to dobre, že som mohol znovu byť na mieste, kde som svoju púť v Amerike začínal v  New York City. Narýchlo som si pozrel niektoré miesta, ktoré mi boli tak blízke a i pohľad na Sochu Slobody som si neodpustil. Z ostrova, kde sa týčila som si znovu pozrel aj Dvojičky – Twin Towers, ktoré sa tam ešte hrdo týčili. Večerný New York je naozaj najkrajší svojimi nekonečnými svetlami a reklamami na Broadwayi.

Na druhý deň sme odchádzali do nášho posledného cieľa a to do Bostonu. Cesta bola veľmi rýchla a za chvíľu sme tam boli. Po zaparkovaní na určené miesto šéfom skladišťa, ktoré bolo ako dve futbalové ihriska, nám za poplatok päťdesiat dolárov vysokozdvížnymi vozíkmi vyložili celý náklad hrozna. Medzitým ho aj kontrolovali, aby bolo dobré vychladené ale hlavne kvalitné. Dopadli sme dobre a za necelú hodinku sme sa mohli vytratiť z tohto bludiska s nekonečnými regálmi a chladiacimi oddeleniami.
Majiteľ mal pre nás už pripravenú ďalšiu várku s obrovskými vaňami, ktoré sme išli vyzdvihnut do Hanoveru, New Hampshire. Bolo to tesne nad 200 km z Bostonu a tak sme skoro ráno museli vyraziť, aby sme sa ešte stihli vrátiť včas do Bostonu a odtiaľ putovať do Louisville, Kentucky, kde si Frank plánoval vyzdvihnúť aj svojho syna. Mesto bolo vzdialené 1632 kilometrov, takže sme mali pred sebou ešte pekný úsek. 

Z Bostonu sme vyrážali na obed, takže sme to museli ťahať dlho do noci, pokým by sme sa konečne mohli dostať do vytúženého cieľa v štáte Kentucky. Prešli sme cez hlavné mesto štátu New York, Albany, ktoré bolo niečo okolo 276 km vzdialené. Potom cez Buffalo, odkiaľ je to už len 32 kilometrov do srdca Niagarských vodopádov. Ich neutíchajúci zvuk sme aj v nákladiaku trochu počuli. Nakoľko sme nemali čas, tak sme o tom ani neuvažovali sa tam zastaviť. Príležitosti ešte budú ale nakoniec som sa tam aj tak nikdy nezastavil…   Neskoršie som si to vynahradil návštevou iných zaujímavých miest. Raz tam možno zoberiem aj syna, keď nám to výjde, pretože zážitok je to na celý život vidieť tento div sveta. Posledný úsek bol do Clevelandu, kde sme plánovali si odpočinúť a pokračovať ďalej v našej púti naprieč Amerikou.


Bol čas sa vybrať na úsek, ktorý bol 560 kilometrov dlhý, takže za šesť hodín sme tam plánovali byť. Vyrážali sme skoro asi tak o piatej ráno, aby sme toho čo najviac stihli ale hlavne aby Frank mal čas na svoju rodinku, bývalú manželku a ich syna. Rozvedení neboli ešte tak dlho a tak vášne ešte celkom neochladli. Po ceste sme prešli dvomi peknými mestami. Prvé bolo mesto Columbus pomenovane po slávnom objaviteľovi Krištofovi Columbusovi a bolo to 230 kilometrov. Ďalšie známe mesto Cincinnati, ktoré bolo zase necelých 180  kilometrov. Odtiaľ to bolo už iba 160 kilometrov do Lousiville, v štáte Kentucky. 
Po príchode do mesta sme vyložili vane v skladoch a odtiaľ som odtiahol ešte zopár kilometrov a zaparkoval tesne pri činžiaku, kde bývala jeho rodina. Nato som sa pobral na pár hodín na prechádzku mestom a zároveň som si šiel aj niečo zajesť. Dohodli sme sa na trojhodinovej prestávke a ja som ju perfektne využil. Prvé, čo ma napadlo bolo to, že je to rodisko slávneho boxeristu Cassiusa Marcella Claya – Muhammada Aliho, ktorý tu uzrel svetlo sveta 17. januára, 1942. Práve v tomto jeho rodisku v roku 1978, premenovali ulicu Maple Street na Muhammad Ali Boulevard, čo v začiatkoch spôsobilo menšie protesty ale neskoršie sa to celkom utíšilo a doteraz je to veľmi známy úsek, po ktorom sa ľudia a návštevníci mesta radi prechádzajú. Bol som iba kúsok, a tak som si bol pozrieť tú ceduľku s nápisom po tomto slávnom športovcovi. Obrovská horúčava mi dosť vadila, takže som sa veľmi tešil, keď už odtiaľto vyrazíme bližšie do krajov, kde je suchšie podnebie smerom na západ. Potom sme šli do skladu, kde sme vyzdvihli elektromotory. Pred nami bolo ďalšie mesto a veľmi populárne v štáte Missouri, kde preteká aj známa rieka toho istého názvu, mesto St. Louis. Je vzdialené vyše 400 kilometrov. Ďalšie mesto Kansas City je vzdialené od Louisville vyše osemsto kilometrov. 
Keď sme tam dorazili, bola už tma. Tu sa dalo jazdiť okolo sto kilometrov za hodinu a tak sme to zvládli celkom rýchlo. Občas som to napálil aj na sto-dvadsať ale častejšie tých sto-desať, pretože to menej bilo do očú. Naviac sme museli jazdiť v tom najbližšom pruhu pri krajnici, takže sme sa policajtom aspoň trochu vyhli. Celá premávka letela tou sto-desiatkou, takže sme sa tam aj celkom stratili.  Na druhý deň sme vyrazili, aby sme čo najskôr doručili zásielku paliet s výrobkami elektromotorov do mesta Denver, v štáte Colorado. Bolo vzdialené okolo tisíc kilometrov. Odtiaľ sme to chceli este stihnúť do Saliny, kde sme plánovali prenocovať. Bol to pekný úsek niečo vyše tisíc sedemsto kilometrový.
V Denveri sme to všetko pekne vyložili  a potom sme sa rýchlo poberali, aby sme stihli prísť, čo najskôr do Saliny. Nakoniec sme ale došli len do Green River v štáte Utah, kde sme nocovali v moteli, kúsok od diaľnice.Pred nami boli už len posledné mestá, ktoré sme museli prekonať a vzdialenosť do Los Angeles bola takmer 1100 kilometrová. Prebehli sme cez mestečko Salina, starý dobrý St. George a nakoniec aj Las Vegas, kde sme sa trošku pretiahli a zahrali si zopár hier Očka. Odtiaľ sme potom mali ešte zopár kilometrov. Niečo vyše štyristo do mesta Anjelov.
Po dorazení sme zaparkovali nákladný voz na parkovisku a hnali domov. Ja som to mal ale pekný kúsok, tak som prenocoval u Frankieho. Potom sme mali tri dni voľna, aby sme sa zregenerovali a samozrejme mechanici museli previesť perfektnú údržbu na našom vozidle, aby sme si mohli ísť zase zarobiť nejaké koruny. Neboli to vždy až také dlhé túry, pretože sme často jazdievali s rôznym tovarom iba do Chicaga a Denveru. 
V tejto firme som robil ešte nejaký čas, ale ani nie tak dlho, pretože majiteľ začal mať problémy s niektorými vodičmi, ktorí sa nevedeli kontrolovať a užívali aj nejaké drogy, aby to ľahšie znášali. Zistil som, že je to dosť zaužívané používať drogy, aby mali lepšiu výdrž. U mňa to nebolo zapotreby, pretože základom bol dobrý odpočinok a dostatočne veľa spánku, ktorého som si na cestách doprial bohato. Frank občas vysedával po krčmách a naháňal dievčence, čo netvrdím, že ja som nerobieval ale nie až tak veľa ako on. Potom som zistil, že si občas niečo dal, aby to zvládal po prebdených nociach. Raz to nezvládol a havaroval a bolo po partnerovi. Majiteľ ho prepustil a i mne pohrozil, že som mal na neho dávať pozor. Zviezol som sa s ním aj ja. Darmo som mu vysvetľoval, že sa to nedalo ale nič som nezmohol. Frank bol tak trošku tvrdohlavý a naviac mal niečo našetrené ako aj ja, takže mu to veľmi nevadilo. Za týždeň mal prácu  v druhej firme. Naďalej sme spolu udržiavali kontakt, a tak mi to radostne oznámil. Byť dlho bez práce v tomto veľkom meste nie je jednoduché. Bol potom veľmi spokojný a určite aj viac opatrný. 
Viem, že niečo takéto u ľudí ako on vydrží určitú dobu a potom sa znovu zvezú. Začínajú v novej firme, vrátane mňa, pretože som si všimol, že Američania sú v určitom slova zmysle takí kočovníci. Hlavne tí, ktorým je to jedno a majú určitú hrdosť. I vďaka tomúto ich veľa cestuje z miesta na miesto a pobudne v niekoľkých štátoch. Vyzerá to tak, že ani ja som nebol výnimkou a cestoval som ako kočovník. Ale to bolo asi kvôli hľadaniu toho správneho miesta, ktoré som dovtedy ešte nenašiel. Teraz som na jednom mieste 40 rokov, čo potvrdzuje, že som sa už ukľudnil a nechcem prelietávať z vetvičky na vetvičku. Akurát, že obcas som si niekde na chvíľku odskočil ale hneď na to som sa aj vrátil domov do môjho Oregonu. Mňa to už prestalo baviť v Los Angeles, nakoľko to horúce podnebie mi nevyhovovalo a tak som začal aj kuť plány na presun do severnejších a chladnejších miest. Nakoniec som zakotvil v štáte Oregon, ktorý sa mi veľmi zapáčil.
Pred odchodom som si odložil na pamiatku vodičský preukaz a občiansky preukaz Californie, ktoré som vždy potreboval, hlavne v banke, kde si vždy žiadali dva doklady na overenie totožnosti. Identifikačná karta je iba v tom prípade potrebná, keď dotyčný občan nemá vodičský preukaz. 
Bol čas sa rozlúčiť s Californiou, s týmto teplým krajom a pobrať sa ďalej hore smerom na sever…

Driver Licence
Identification Card

Môj život v emigrácii – 31. Koniec

19.08.2021

časť Pokračoval som stále v zaužívanom cykluse do Canady netušiac, že sa už k niečomu chýli a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi domov do Portlandu, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia – Chehalis. Tam si ma potom zase [...]

Môj život v emigrácii – 30.

15.08.2021

časť Nikdy nezabudnem na štvrtok, 17. októbra, 1989 na 17 hodinu a štvrtú minútu. Mal som v tento deň aj veľké šťastie, lebo som mal voľno a bol som doma v Rene. Je to historický deň ale veľmi smutný na druhej strane, v ktorý postihlo mesto San Francisco aj druhé najsilnejšie zemetrasenie o sile 6.9 Richterovej stupnice. Epicentrum bolo viac na juhu pri meste Santa Cruz. [...]

Môj život v emigrácii – 29.

12.08.2021

časť Začal som vyhľadávať možnosti ako sa znovu vrátiť späť do Rena a občas vidieť aj moju sladkú Sandy. Tiež ale si zahrať aj v kasíne. Po poslednej skúsenosti, som nechcel nechať nič na náhodu, nakoľko sa mi vrátila späť energia, ktorú som mal v časoch, keď sa mi darilo. V kútiku duše som ale vedel, že s výstupmi na vrchol hory, sa musí človek vrátiť aj na [...]

Rudolf Schuster

Rudolf Schuster získal Čestné občianstvo Košického samosprávneho kraja

23.04.2024 15:06

Ide o vôbec prvé udelenie takéhoto ocenenia v histórii kraja.

Britain Clinton

Brusel chce uľahčiť život v Británii aj mladým Slovákom. Použije na nich Londýn dvojaký meter?

23.04.2024 14:00

Európska komisia by rada zmäkčila nepríjemné dopady brexitu na občanov členských štátov EÚ vo veku do 30 rokov. Aký postoj zaujali politici v Londýne?

Reedukačné centrum Bystričany

PS vyzýva na zatvorenie reedukačného centra v Bystričanoch. Dochádzalo tam údajne k sexuálnemu násiliu

23.04.2024 13:36, aktualizované: 14:15

Predstavitelia Progresívneho Slovenska realizovali vlastný prieskum zariadenia, v ktorom podľa ich slov dochádza k porušovaniu pravidiel.

medveď

Odstrelom problémového medveďa v L. Mikuláši sa bude zaoberať enviropolícia

23.04.2024 12:55

Občianska iniciatíva My sme les spochybňuje, že pri Liptovskom Mikuláši došlo k usmrteniu správneho medveďa.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 65870x
Priemerná čítanosť článkov: 2125x

Autor blogu

Kategórie