Príbehy

51. časť 

Urobil som zásadné úpravy a rozhodnutia v  živote a pripravoval som sa na ďalší postup, aby som sa mohol konečne natrvalo usadiť. V Kalifornii mi to vadilo, že som nevidel tie moje oravské kopčeky, nekonečné zelené lúky s kravičkami pasucími sa na nich, ale hlavne ten voňavý a zdravý vzduch, ktorý v Los Angeles asi nikdy existovať nebude. Tiež horúčavy ma dosť ubíjali, a tak som chcel bývať niekde viac na severe, kde je miernejšie podnebie. Bol som pobalený a prichystaný vyraziť na dlhú túru do neznáma, pretože som ešte dopredu nevedel, ako sa vyvinú skutočnosti, keď tam dorazím. Myšlienky sa mi vírili mysľou a videl som pred sebou všetko, čo som chcel v novom mieste robiť a ako začať nový život. Táto túžba ma veľmi hnala vpred, pretože som naozaj potreboval zmenu a chcel som byť preč od súčasných strastí. Z Los Angeles som vyrážal skoro ráno, asi tak okolo piatej, aby som sa vyhol horúčavám, ktoré ma ale aj tak zachvátili neskoršie. Najlepšie bolo ísť okolo pobrežia, kde až také horúčavy neboli, lebo vetrík pofukoval od Pacifiku, takže som ani nemusel mať pustenú klimatizáciu. Pootváral som si všetky okná a uháňal nekonečnými diaľavami po diaľnici číslo 101 North. Ponáhľal som sa, aby som to ešte stihol, kým nebude príliš neskoro. Bolo to v piatok 7. augusta v roku 1981…Prvé známejšie mesto kalifornského západného pobrežia bolo neveľké mesto s nekonečnými plážami, Ventura. Zastavil som tam len na chvíľku, aby som si doplnil zásoby nápojov  a niečo na zjedenie, nakoľko  som mal pred sebou úsek takmer 1100 kilometrový, ktorý som v ten deň chcel zvládnuť. Zároveň si aj chcel niečo pozrieť, aby ten výlet nebol len taký, ako keď som jazdieval nákladným tirákom po diaľniciach Ameriky. Chcel som to všetko vychutnať a dokonca som sa chcel aj vykúpať. Neskoršie som v meste Santa Barbara zistil, že voda je tu veľmi studená a vhodná len pre otužilcov a surfistov, ktorí sa preháňali na vlnách oceánu. Tiež som sa trošku popozeral aj po meste. Bolo to krásne mesto s mnohými nádhernými vilami na okolitých kopcoch, čo mi tak trochu pripomínalo pohľad na známe hollywoodské vrchy. Už tam len ten nápis Hollywood chýbal a nevedel by som uhádnuť, v ktorom meste som práve bol. Ďalšie mesto bolo Santa Maria, po ňom známe svetové centrum plávania Santa Clara. Potom Santa Cruz. Nasledovalo San Jose, ktoré je zase svetovým centrom výskumu a výroby počítačov, preto ho aj s okolím nazývajú Silicon Valley, v preklade Kremíkové údolie. Kremík  je  základným materiálom na výrobu  integrovaných obvodov, bez ktorých by počítače fungovať vtedy asi nemohli. Konečne som dorazil do mesta San Francisco, o ktorom som vždy toľko počul a dokonca i piesne sa o ňom spievali. Dve zaspieval aj Karel Gott v rokoch šesťdesiatych. Po prejdení mostu som zavítal do mesta a hneď som sa akosi lepšie cítil, hlavne keď som videl ulicami jazdiť električky. Jedna akurát prechádzala okolo mňa, keď som z auta vystupoval a zazvonila mi, ako keby ma vítala. Potom sa mi z výhľadu v zatáčke vytratila. Pochodil som si trošku po meste, ale hlavne som skončil v Čínskej štvrti, kde som si dal dobrý obed v pravej čínskej reštaurácii. Zdržal som sa tu dosť dlho, lebo sa mi vôbec nechcelo odchádzať, pretože tam bolo veľa zaujímavostí, ktoré som si chcel pozrieť. Tie mosty boli fantastické a aj samotný záliv v okolí známej väznice na malom ostrovčeku Alcatraz. Za Golden Gate Bridge bolo už len ústie do Pacifiku – Tichého oceánu a nekonečno. Bol čas presunúť sa a pokračovať do vytúženého cieľa – do Portlandu v Oregone. Konečne som už opustil diaľnicu 101 North a prešiel na 80 East. Hneď za mostami bolo známe mesto Oakland. Za ním potom univerzitné mesto Berkeley a odtiaľ som sa hnal až do Sacramenta, kde som si dal menšiu prestávku a tiež sa trošku porozhliadol dookola. Je to hlavné mesto štátu Kalifornia prednedávnom tam vládol aj sám Veľký Arnold Schwarzenegger. Je to sídlisko vybudované v štýle zo začiatku 20. storočia. Ono všetky budovy sídla hlavného mesta štátu, a tých je tu neúrekom 51, sú budované rovnakým štýlom, takže po príchode do mesta, keď človek takúto budovu v diaľave uvidí, vie, že je v hlavnom meste. Pred sebou som mal posledný úsek do mestečka Corning, kde som plánoval prenocovať, pretože už bolo dosť neskoro a únava na mňa doliehala. Nakoniec som bol natoľko zničený, že som zaparkoval na krajnici diaľnice. Natiahol som sa na posteľ v mojej dodávke, ktorá bola takmer šesť metrov dlhá, takže miesta som mal v nej dosť. Nákladiaky celú noc otriasali mojím „autohotelom“, ale nakoniec som tvrdo zaspal. Ráno som sa prebral dosť unavený, ale čas som nechcel strácať, a tak som sa pobral na najbližší exit, kde som sa plánoval občerstviť a hlavne okúpať, pretože som bol dosť prepotený z celej cesty a v noci som sa nevedel orientovať, kde som presne zastal. Až ráno som zistil, že som už iba kúsok od mesta Corning. Najkrajší obrázok, ktorý som pri pohľade z okna uvidel, bol nekonečný sad s dozrievajúcimi broskyňami, ktoré ma tak lákali. Nakoniec som cez plot nepreskočil, ako som to kedysi robieval, ale kúpil som si ich v stánku, ktorý bol iba kúsok pri vjazde do mesta. Boli šťavnaté a sladučké ako med, až som sa celý ufúľal a polepil ako malé prasiatko. Ešte dobre, že som sa potom šiel okúpať a prezliecť, pretože by som tým prasiatkom bol celý deň a pred sebou som mal ešte kus cesty. Nebol to až taký krátky úsek, lebo ďalších vyše sedemsto kilometrov som mal pred sebou, aby som konečne prišiel do mesta môjho…

52. časť 

Po krátkom pobyte v Corningu, kde som sa vykúpal, prezliekol a dobre naraňajkoval, mal som pred sebou ďalšie mesto Redding, v ktorom som sa aj trošku zdržal, pretože som bol už na diaľnici číslo 5 North a horúčavy boli neúnosné. Naviac mi klimatizácia v aute dobre nefungovala, alebo prakticky skoro vôbec, a tak okná som mal stále dokorán otvorené, aby mi do rozžeraveného vozidla vial čerstvý vzduch. Spomenul som si v tom okamihu aj na Death Valley, Dolinu smrti, cez ktorú som ani nie tak dávno prechádzal práve týmto istým autom bez klimatizácie s vonkajšími teplotami vyše 50 stupňov Celzia. Tu boli teploty o niečo nižšie, iba okolo 40 stupňov. Toto mesto má zaujímavý primát, pretože je považované za druhé najslnečnejšie mesto Ameriky. Prvé je Yuma v Arizone. 
Redding sa rozprestieral pod neďalekým pohorím Siskiyou, kde najvyšší vrchol bola spiaca sopka Mt. Shasta s nadmorskou výškou 4.322 m. Podľa záznamov naposledy soptila v roku 1786. Svoje meno zdedila po Indiánoch kmeňa Shasta, ktorí tu kedysi bývali. Mesto bolo rozsiahle, ale počtom obyvateľov nie až tak preľudnené, pretože niečo vyše 81 tisíc nebolo pre typické americké mestá až tak veľa.
Po prestávke som pokračoval do strmých kopcov pohoria Siskiyou, kde bolo taktiež niekoľko priepastí na ceste k vrcholu a taktiež aj dole na druhú stranu smerom na Oregon.  Keď som takmer dorazil k samotnej hore Mt. Shasta, dole som zočil nádherné zelenkavé jazero rovnomenného názvu s pohorím, Lake Siskiyou.  Je vybudované ako vodná nádrž na rieke Sacramento o rozlohe niečo okolo 170 hektárov. Je to zároveň aj rekreačné miesto a veľmi navštevované turistami, ktorí si tu do chuti užijú nekonečne nádhernú prírodu v zajatí hôr. Po prejdení pohoria som sa ocitol v malebných dedinkách a jedna s exotickým menom Grenada mi zvlášť utkvela v pamäti. Neskoršie som sa tu zastavil častejšie a v roku 1989 som zažil veľmi dobrodružnú príhodu. K tomu sa vrátim ale neskoršie.
Schádzal som dole kopcom do nádherného mestečka letného festivalu Shakespearových hier, Ashland, kde pod neďaleko týčiacim sa Mount Ashlandom (2.296 m) sa schádzajú študenti z celého okolia, ale hlavne z tunajšej vysokej skoly. Táto tradícia sa datuje od 5. júla 1893. 

Ani nie päť kilometrov na sever je ďalšie mestečko Medford (80 tisíc obyvateľov). Potom nasledovali  menšie mestečká, ako Grants Pass, Roseburg, Cottage Grove a konečne aj mesto atletiky Eugene, kde som sa pôvodne chcel usadiť. Nakoniec po jeho prehliadke som sa rozhodol ináč a pokračoval smerom na sever.
Hlavné mesto Oregonu Salem (140 tisíc obyvateľov), ma taktiež nijako nezaujalo, ale to bolo asi aj tým, že bolo na rovine a tých kopcov nablízku som veľmi veľa nezočil. Napokon som už bol rozhodnutý pre Portland.

Prichádzal som po diaľnici a dole z kopca som vpravo uvidel rieku Willamette, ktorá sa tiahla celou dolinou, Tam bolo mesto Portland rozložené do nekonečna (590 tisíc a s predmestiami 2,2 milióna obyvateľov). Tu som chcel hneď zostať, hlavne preto, že som videl tie nekonečné kopčeky v okolí, ktoré vytvárali akýsi plot okolo záhrady. Celkom vľavo som zočil sopku Mount Saint Helens, ktorá ešte prednedávnom soptila a spôsobila tu dosť škody a nepríjemných chvíľ pre občanov i tohto mesta. Mount Saint Helens mala pred touto erupciou 2.950 m a po nej klesla o 400 metrov do dnešnej podoby 2.550 m. Vpravo potom bol môj obľúbenec Mount Hood (3.429 m), taktiež sopka, ale už nejaký ten čas nesoptila, naposledy veľmi ľahko v roku 1907. Predtým v roku 1805 a asi najviac z tohto obdobia posledných 230 rokov v roku 1781-82.Po príchode do Portlandu som zaparkoval na najbližšom parkovisku, ktoré som uvidel. Netrvalo ani dlho a zotmelo sa. Bola sobota, 8.8.81, takže tri osmičky… Ale deň to bol rekordný, pretože doteraz je to najteplejší deň v histórii existencie tohto štátu, keď ma tu privítala táto rekordná teplota, a to nie hocijaká, ale takmer 42 stupňov Celzia a ja som sa pekne potil. Horúčavy som už trošku lepšie znášal ale to neznamenalo, že som sa v nich vyžíval…
Ráno som som sa zobudil do máličko chladnejšieho dňa a cez deň teplota vystúpila už len na 40 Celzia. Auto som nechal na parkovisku a šiel som si popozerať mesto. Bol som ohúrený tou nekonečnou zeleňou stromov, ktoré boli v meste povysádzané a k tomu tu bolo aj niekoľko pekných parkov, kde si ľudia schladzovali svoje telá rôznymi spôsobmi. Neďaleko bolo aj zopár fontán, takže pobyt v nich si najviac užívali deti, ako i rieku, kde sa ľudia len tak hemžili. Ja som si tiež užíval moje budúce mesto, v ktorom som sa napokon definitívne usadil a kde žijem vyše 40  rokov. 
Okúpal som sa v rieke a pekne schladil horúčavou prehriate telo. Na druhej strane som sa nemohol dočkať druhého dňa, keď navštívim  katolícky kostol, ktorý nebol ani tak ďaleko, ale vtedy som to ešte nevedel. Rudo mi hovorieval, že keď prišiel do New Yorku, prvé, čo urobil bolo, že  sa obrátil na katolícku diecézu a tam mu trochu pomohli v začiatkoch, nakoľko on vtedy peňazí veľmi veľa nemal. Ja som bol na tom trošku lepšie, ale aj tak som bol z toho všetkého akýsi ohúrený, i keď príjemne. Bol som veľmi spokojný s voľbou tohto mesta.
Na druhý deň skoro ráno som sa v neďalekom tiráckom zariadení osprchoval a prezliekol do čistého oblečenia. Potom som sa pobral hľadať miesto  môjho budúceho kontaktu. Navštívil som prvý kostol, ktorý som uvidel, ale tam mi hneď povedali, že mám ísť o niečo ďalej a tam nájdem tých, ktorých hľadám. Nakoniec som stál pred mojím kostolom a vošiel dnu. Na chodbe som uvidel pán farára a predstavil som sa mu. Nato si ma pozval k sebe do kancelárie a začali sme náš rozhovor. Rozpovedal som mu o mojej ceste a zároveň i o túžbe začať nový život práve tu v tomto meste. Veľmi pozorne načúval a potom mi doporučil, aby som šiel za poľským kňazom Zwraščakom, ktorý bol aj dobrým priateľom pápeža Jána Pavla II. Nebolo to naše posledné spoločné stretnutie, pretože sme sa potom ešte niekoľkokrát stretli.
Moju púť v Portlande som začal v moteli Pioneer, ktorý bol na konci 182. Avenue na Sandy Boulevarde, kde som asi tri noci prenocoval. Potom ako keby z neba blesk bol udrel, prišla dobrá správa z arciedecézy, aby som sa prišiel ukázať. Pri vstupe ma znovu veľmi pekne uvítali a predstavil sa mi pán, ktorého som už aj predtým tam videl. Bol veľmi ústretový, keď mi oznamoval, že by nebol proti tomu, keby som mu dovolil, aby bol mojím hostiteľom. Bol drobnejšej postavy a mal akurát 44 rokov a volal sa James. Pracoval v tlačiarni. Rád som prijal jeho ponuku, pretože som nevedel ako sa zariadím v prvých dňoch, pokiaľ si nájdem nejakú prácu. Po zoznámení sme šli do reštaurácie, kde som ho pozval na obed. Tam sme rozvili náš rozhovor a nekonečná debata o našich životoch sa rozpútala ako lavína. Tiež mi prezradil, že jeho prarodičia pochádzali z Prahy, ale po česky nevedel. Iba niekoľko zdvorilostných slov. Potom mi poukazoval zopár miest, kde pravidelne chodieval, ale hlavne kostol, ktorý sa potom stal mojím najobľúbenejším miestom počas nedeľňajších omší, ako aj čítanie biblie pri návštevách jeho dobrých priateľov. Konečne sme navečer zavítali do môjho prechodného nového bydliska, kde som za malý poplatok pobýval nasledujúce tri mesiace. James, mi ponúkol izbičku, ktorá bola veľmi útulná. Bolo tam všetko, čo som potreboval a ešte aj niečo naviac, nakoľko to bola izba po synovi, ktorý bol v tom čase na základnej vojenskej službe pekne ďaleko. Na druhej strane Ameriky v Severnej Karolíne.

Zoznámil ma so všetkými členmi rodiny, najprv s jeho ctenou, veľmi sympatickou pani manželkou Mary, potom mi predstavil aj jeho druhého syna, ktorý akurát končil na strednej škole. Tretí bol už mimo domova, niekde v Kalifornii aj s rodinkou, ako i ďalšia dcéra, ktorá bola baletnou tanečnicou. Na záver sme vošli do poslednej štvrtej komnaty – a tam som ju zočil, ako sa tak jemne a neviazane smiala celá žiariaca. Volala sa Jenny a mala 22 sladkých liet. Vedľa nej bola jej mladšia sestrička Carol 18, ktorá taktiež zamierila pohľadom do dverí, kde sme s jej otcom spoločne stáli. Jenny študovala na tunajšej univerzite učiteľstvo. Svojím úsmevom ma veľmi očarila a ten opakujúci sa jej nežný smiechot, ktorý sa ozýval celým domom do nekonečna, ma dlho do nebies vynášal. Potom som na ňu celú noc myslel.
Ráno som si všimol to, čo som v tom večernom svetle nepostrehol, že má nádherné nebeské oči, ktoré žiarili ako hviezdičky, keď sa jej zreničky zväčšili. Bol som z nej celý vo vytržení, lebo pri pomyslení na ňu som si nevedel predstaviť ako budem môcť odolávať jej ženskej kráse, aby som jej nepodľahol. Nebolo to ľahké a vždy som ešte viac trpel vtedy, keď sa ku mne iba na krôčik priblížila, lebo som pocítil jej horúci dych a silný tĺkot srdca. Už som aj ruku chcel natiahnuť, ale rýchlo som sa zháčil a snažil sa predstierať, že sa so mnou nič nedeje. Bolo to hrozné byť takto trestaný a zažívať  všetky tie muky. Stal som sa trpiacim otrokom lásky. Ona si asi ani neuvedomovala ako ma vzrušovala a nechtiac ma dokázala skrotiť v to najmilšie psíčatko, ktoré šťastne pobehovalo okolo svojej pani a vrtelo chvostíkom…

Na druhý deň ma pozvala aj s jej sestrou Carol, aby sme sa išli schladiť na kúpalisko. Neváhal som ani na chvíľu a hneď som sa prezliekol. Bol som pripravený prijímať všetky jej rozkazy. Doslovne sme vyleteli so smiechotom. Jej bol veľmi sexy a povedal by som až nákazlivý. Alebo som ho len ja tak vnímal a taký aj počul nekonečne doliehať do mojich uší…

53. časť

Vstúpil som do bazéna s búšiacim srdcom a pomaly som sa brázdil vlnkami modrej vody voňajúcej ňou. Mojou sladkou Jenny. Trvalo mi to len okamih, až som sa napokon osmelil a ponoril sa, aby som mohol byť pri nej. Tak blízko, aby som sa jej mohol aspoň na okamih dotknúť. Voda bola príjemná a občerstvujúca a  zrazu som sa zatriasol ako osika. Nie z vody, ale z toho všetkého rozrušenia, keď som si ju chvíľočku prezeral ako sa vlnila vo vode ako ryba. Bol to nekonečný balet vodnej víly a ja som chcel, aby nikdy neskončil. Keď napokon prestal, hneď som chcel byť tam, kde bolo jej pódium. Pomaly som sa približoval a ona sa usmievala tak nádherne, že som pridával, aby som bol pri nej čo najrýchlejšie a o nič neprišiel. Začala sa mi predvádzať točivými pohybmi vo vode ako živé mlynské koleso a ja som zakaždým s napätím čakal, keď sa znovu vynoria jej tri atraktívne pahorky. Nemohol som sa nabažiť jej hrou, a tak som aplaudoval a ospevoval jej nádherné pohyby. Nielenže tušila, ale aj vedela veľmi dobre, prečo som bol taký nadšený z tohto predstavenia, a tak stále pridávala. Jej mladšia sestra Carol sa potom vzdialila, akoby vycítila to obrovské napätie, ktoré som prežíval a možno si všimla, že aj jej sestra Jenny to taktiež dávala najavo. Zostali sme tam len my dvaja a celý bazén patril iba nám. Všetci odišli niekde ďaleko, aspoň ja som mal ten pocit a ona tiež. Trošku sme zabudli na zábrany, a tak sa ku mne pritlačila a dotkla sa ma. Ja som pravdaže neprotestoval a dotyk som jej opätoval. Tu ale som pocítil, že nie sme tu iba my dvaja, ale i iní sa tu začali akosi objavovať. V tom okamihu som si uvedomil, že to bola len akási fatamorgána, z ošiaľu. Musel som sa dotknúť svojej tváre, aby som sa precitol a mohol hneď cúvnuť z tejto hry. Určite som bol rozpálený nielen zo slnka, ktoré bohato hrialo, ale i z jej neobyčajného šarmu, ktorým si ma obvinula okolo seba. Boli sme tam iba asi dve hodiny, a ja som trpel viac a viac. Jej rodičia boli ešte v práci, a tak sme sa rozhodli, že odídeme z kúpaliska skôr, ako sme pôvodne plánovali. Jej sestrička neprotestovala a zostala tam ešte niekoľko hodín po našom odchode aj s jej priateľmi. Určite to vycítila, ale nedala nám to nejako najavo a veľkodušnosťou svojou to zamlčala. Mala iba 18 a tiež som si všimol, že si ma trošku obľúbila. Ale to som si asi len v tom okamihu namýšľal…

Celý dom bol prázdny, a ja som si myslel, že sa najskôr prezlečieme do suchého a budeme sami. Nestalo sa tak a hneď som ju silno objal, keď ani dvere sa ešte nestihli poriadne zatvoriť. Chuderka Jenny v tom mojom objatí nemohla ani dýchať, a tak som ju začal hneď oživovať. Pery jej sladké boli šťavnaté sťa maliny a v ústach som mal tú nekonečnú, vzrušujúcu chuť. Jej horúci dych a  tĺkot srdca ma príjemne uspokojovali, držal som ju voľnejšie, aby som jej nechtiac neublížil. Ukľudnila sa a ako malé mačiatko mi priadla sladké slovíčka do mojich zvedavých uší. Len som načúval a načúval. Nezaostával som za ňou a pokračoval v jej načatej hre. Ani som si to neuvedomil a moja ruka začala objavovať všetky zákutia jej tela a nechcela a nechcela prestať. Občas mi ju odtlačila nabok, ale hneď vzápätí nato zase pritiahla a hrala túto hru do nekonečna. Bol som veľmi šťastný…

Všetci sme sedeli za večerným stolom a rodičia sa vyzvedali aký sme mali deň. Svorne sme tajili naše dobrodružstvo a tešili sa zo života. Sedela oproti mne za veľkým stolom, ale aj kúsok ďalej od sestry, aby som sa náhodou nedotkol sestrinej nohy. Jej otec bol vľavo, matka vpravo a ja s jej bratom som sedel na druhej strane stola oproti. Tiež som si potlačil stoličku kúsok od neho, aby neodhalil moje hry, pretože prsty našich chodidiel sa po celú večeru pohrávali. Občas som sa pozabudol a položil nohu na jej stehno ale našťastie nikto to neodhalil, a tak sme sa usmievali na všetkých a pokračovali v našej nevinnej hre. Jej matka bola veľmi milá pani a určite všetko spozorovala ako správna žena, ale nedala svoj nesúhlas najavo. Robievala to často, dokonca som si to aj na fotografiách všimol, ako sa na mňa občas pozrela akýmsi mystickým pohľadom. Občas to bol pohľad neveriacej, akoby jej tu niečo nepasovalo, ale nikdy mi to nedala najavo a pokračovala vo svojej hre matky mojej milovanej Jenny. Po večeri sme ešte zotrvali v obývačke a pozreli si televízne správy. Ja som mysľou bol už niekde inde, a tešil som sa, že sa osprchujem a zmyjem zo seba chlór z bazéna. Všetkým som sa porúčal a už som sa ani do obývačky nevrátil. Po mne sa i ona šla osprchovať a ja som v izbe, ktorá bola hneď vedľa kúpeľne, len trpel a trpel. Zasvietil som si lampu v šere izbičky a čítal knižku, ale ani som si z nej veľa nezapamätal, pretože všade bola ona a vždy na dosah mojej ruky. Pustil som si rádio a ani som si neuvedomil ako som od únavy nakoniec zavrel oči.

Vystrašený do noci som sa prebral a tam stála ona! Odkryla deku zo mňa a jemnúčko vkĺzla a ľahla si vedľa mňa. Mala na sebe dlhú nočnú košeľu a šalel som z toho, čo sa všetko môže stať, keď sem príde jej matka alebo otec a nájdu nás tu takto spolu. Však nás upália na hranici za toto všetko, čo sme im spôsobili naším omámením. Ja som sa len bránil, ale ona rozvážnosti zbavená začala si ma šúpať ako cibuľu, až som tam zostal celý v Adamovom rúchu.  Triasol som sa od strachu viac ako od vzrušenia, ale ona ma len upokojovala, aby som sa nebál, pretože jej rodičia tvrdo spia a k nám do izby neprídu. Aj keď vynervovaný, predsa som jej začal pomaly vyzliekať odev a odhaľovať postupne jej telo, ktoré som doteraz nikdy nevidel. Mám pocit, že bol asi aj spln, lebo zrazu bolo v izbe akosi viac svetla. Jej oblé prsia boli nádherne vykrojené a ozdobené bielymi pásikmi, ktoré tam zostali neopálené, lebo slnko sa hlbšie nedostalo, i keď sa asi aj chcelo. Trvalo to nekonečno, keď sa nakoniec rozhodla odísť do svojej izby a rozlúčila sa so mnou nekonečným bozkom. Ešte dlho som bol hore a myslel len na ňu tešiac sa na ďalšie naše spoločné stretnutia v objatí. Ktovie kedy som napokon zaspal, ale vyspával som na druhý deň trošku dlhšie…

Ráno pri raňajkách som nebol, ale ona áno. Akoby sa nič mimoriadneho neudialo. Pri obede sme boli zase už len štyria. Jej sestra, brat a ja s ňou. Brat potom odišiel, ale sestrička sa pri nás zdržiavala aj naďalej. V ten deň sme tiež šli na kúpalisko, pretože dni boli veľmi horúce a slnečné.Letá tu bývajú nádherné, lebo neprší skoro vôbec. Mám rád, keď aj trošku zaprší a osvieži naše prehriate telá,  a tak si zaspomínam na Oravu, kde aj pekne zapršalo, zablýskalo sa a potom aj zahrmelo. To sme si vždy hovorievali, že nás Pánbožko tresce za naše hriechy a čert že kamene na huntíku vezie, a preto tak obloha buráca…

Neviem, či jej sestra niečo v noci spozorovala, že Jenny odišla na nejakú chvíľu, pretože mali spoločnú izbu. Doteraz som sa to nedozvedel a možno je to aj takto najlepšie. Tiež je možné, že sa jej s tým zdôverila, pretože ženy, ale i chlapi, si to zvyknú vyštebotať. Uvedomil som si neskoršie aj to, že sa ku mne začala nejako podozrivo milšie správať, čo mi však nevadilo, lebo to bolo akosi v rodine. Ona bola tiež veľká fešanda a prejavovala už záujem o chlapcov, lenže ja som bol pre ňu už mimo dosahu. Bol som predsa len o 12 rokov starší a bola tu teraz Jenny, ktorá ma okúzlila naveky. Inú som nechcel poznať a iba jej nohy bozkávať a kade šla, len ružami voňavými vystielať. Tie veľmi milovala, tak som ju nimi obdaruvával a ona ich rada prijímala. S jej nádherným pohľadom vďačnosť mi opätovala a potom si ma ako otroka k sebe zvodne pritiahla v ten bozk dlhý a nekonečný a ja som ju za to ešte viac zbožňoval. Zaslúžila si všetku moju pozornosť, ktorú som jej často a veľmi rád preukazoval za to všetko dobro a šťastie, ktoré som s ňou prežíval.

Po nedeliach sme chodievali všetci do kostola na sväté omše a ona vždy sedela vedľa mňa a z druhej strany jej sestra, to aby sa ma pri modlitbách mohli obe dotýkať. Cítil som sa ako Ježiš Kristus na nebesiach a zhora som sa na všetkých pozeral. Oči moje ale vždy zablúdili len na Jenny. Bola mojím anjelikom, ktorého som obdivoval a do nebies ospevoval i v jej prítomnosti. Bola spokojná a šťastná. Mnohokrát mi povedala, že sa v mojom objatí cíti najlepšie a najbezpečnejšie po matkinom, ktorú tak veľmi milovala. Nielen preto, že ju splodila, ale celé srdce svoje a lásku jej počas doterajšieho života dávala.

Bola to nekonečnosť jej materinskej lásky…

Crown Point, Gorge, Columbia River, Oregon, USA, Sobota 15. augusta 1981

Multnomah Falls, Oregon, USA, Sobota, 15. augusta 1981