Príbehy

91. časť

Pokračoval som stále v zaužívanom cykluse do Canady netušiac, že sa už k niečomu chýli a tak som bol dosť zaskočený, keď mi oznámili na hotelovú izbu, že zajtra už z Vancouveru nepôjdem na mojom tátošovi domov do Portlandu, ale ma príde vyzdvihnúť osobným vozidlom člen odborov zo Seattlu a zavezie ma do mestečka Centralia – Chehalis. Tam si ma potom zase vyzdvihne ďalší člen odborov. Tentoraz to bol môj kolega z Portlandu. Cesta to bola dosť smutná, pretože som chcel naďalej pokračovať v práci, nakoľko som tu bol iba dva mesiace a končilo sa to takto. Od 2. marca 1990, bol vyhlásený generálny štrajk a tak všetci sme sa museli povinne zúčastniť tohto aktu trucovania. Najprv som bol nahnevaný, že to musíme robiť ale keď som sa dozvedel, že jeden likvidátor z Texasu rozbíja všetky odbory, ktoré mu ponúknu, nevzdávali sme sa a bojovali. Lenže boj to bol nerovný a nakoniec sme to prehrali. Podporovali sme v tom čase aj pracovníkov leteckej spoločnosti Eastern Airlines a zapojili sme sa do ich štrajku na letisku pochodom niekoľkohodinovým nosením transparentov. Bolo tam dosť novinárov a televízne spoločnosti, nakoľko to bol taktiež celoštátny štrajk.

Skoro ráno sme sa nasťahovali pred stanicu Greyhoundu a vysedávali tam po celé dni. Niektorí ľudia sa aj pristavili a debatovali s nami, že čo robíme je dobré, lenže My, sme v kútiku duše tušili, že to bol hlavný zámer našej firmy, aby nám pristrihli krídieľka, pretože odbory niekedy bojovali za svoje teplé miestečka a na nás vôbec nemysleli. Hovorili nám, že sú s nami ale akosi im to nevychádzalo. Neskoršie vysvitlo, že naozaj dostali lepšie platené miestečka na iných pozíciach.
Boli tu občas aj konflikty s budúcimi zamestancami, ktorí nás nahradili za nižší plat a tak boli vždy do stanice eskortovaní bezpečnostnými hliadkami, nakoľko medzi nami bolo aj niekoľko horúcich hláv, ktoré nevyjednávali ale jednali ručne a stručne. To nerobilo dobrú krv aj medzi nami ostatnými vodičmi, pretože sme chceli vyjednávať, aby nám zvýšili platy o šesť percent, nakoľko v roku 1987 boli platy znížené o 22 percent. Chceli tiež, aby sme pracovali za hodinový plat a nie za kilometráž. Platy boli predtým naozaj nádherné. Firma naviac finančne nebola stratová, takže sme tomu nerozumeli. Faktom bolo to, čo sme tušili. Bola to obrovská chamtivosť milionárov, ktorí sa podieľali na tejto firme, lebo sa im málilo. Skrátka chceli viac a viac, čo je asi normálne pre ľudí, ktorí sú zvyknutí celý život len iných zdierať a prosperovať len v svoj prospech. Tá pôvodná myšlienka, aby si aj iní pomohli a žili Skutočný Americký Sen, začínala sa nám veľmi rýchlo rozplývať a všetky mosty padať do rozvodnenej rieky bez nádeje, že sa dostaneme na druhú stranu rieky. Trvalo to všetko niečo vyše dva alebo tri mesiace a skončilo to veľkou porážkou. Najhoršie na tom všetkom bol aj ten fakt, že jeden náš kolega, Robert Waterhouse, ktorý mal isť už za tri mesiace na trvalý dôchodok si vybral dva týždne dovolenku. Chodieval k nám pravidelne a podporoval náš akt, hoci ho to už nijako nemohlo ovplyvniť, pretože by mal odpracovaných 30 rokov 6. júna. Dôchodok by mal úctyhodný, pretože zarábal najlepšie práve v posledné roky, nakoľko bol v najvyššej platovej skupine. Naviac firma mu mala platiť z ďalšieho fondu, ktorý bol vytvorený pre bývalých vodičov a tak by poberal dva dôchodky. K tomu ešte aj zadarmo cestovanie Greyhoundom ako aj mestskou dopravou. Dokonca aj letecké výlety mal mať zvýhodnené. Poznal som sa s ním trošku z videnia ale žeby sme sa veľmi rozprávali to nie, nakoľko sme sa len občas stretli pri nástupoch do skorých ranných smien. On bol odomňa o dvadsať rokov starší a naviac býval v meste Redding, California. Tam prišiel i o život, keď štrajkujúci vystrašili jedného vodiča natoľko, že v poslednej chvíli strhol volantom tak nešťastne, že ho pritlačil k múru. Vodič autobusu potom vyhlásil, že sa bál o svoj život, keď štrajkujúci trieskali veľmi agresívne tyčami a transparentmi na predné sklo jeho autobusu. Robert na mieste zraneniam podľahol, takže po príchode do nemocnice mohli už iba konštatovať jeho smrť. Ako som už spomínal, že niektorí vodiči na štrajku sa chovali trošku výstrednejšie a nešetrili tých štrajkokazov, ktorí ich vymenili a vzali im živobytie. Nebolo nám to jedno, hoci odbory nám prisľúbili jednorázovú menšiu finančnú podporu. Z tej sa ale nedalo dlho žiť a bolo to naozaj len na krátku chvíľu a potom už viac nič.
Boli ešte chladné marcové dni a tak nás chodievali podporovať aj manželky niektorých vodičov, ktoré si priviedli so sebou aj svoje dcéry, ktoré boli veľmi švárne a tak nám bolo veselšie. Občas boli aj pekné slnečné dni a tak sme sa prechádzali po pľaci pred autobusovým nádražím. Pripravovali nám obedy a postarali sa o nás, aby sme nehladovali. Bill so mnou chodieval veľmi často a tak sme boli zase nerozlúčnou dvojicou. On už potom dlho s nami nezotrval, pretože si hneď vybavil prácu ako vodič diaľkových nákladných vozidiel naprieč Amerikou, takže po troch týždňoch na štrajku sa porúčal a tušil veľmi dobre, keď sa tak rozhodol…

Greyhoundský odbor padol a s ním aj celá naša snaha sa vrátiť za volanty a pokračovať v práci. Zmieril som sa s tým a tak som musel niečo iné podniknúť, aby som sa zachránil a neplýtval ťažko zarobené peniažky, ktorých bola pekná kôpka. Vyše dvadsať tisíciek.
Skrsla vo mne hneď aj myšlienka, že nechám Ameriku Amerikou a vrátim sa konečne domov po 12 rokoch. Budem tam a začnem znovu od začiatku ako ešte prednedávnom. Všetko som pobalil a nejaké veci som dal kamarátovi do úschovy, aby mi ich potom mohol všetky postupne posielať, keď sa konečne usadím niekde u nás doma.
Kúpil som si spiatočnú letenku do Frankfurtu, ktorá bola dobrá na jeden rok. Bola aj veľmi výhodná, takže to bolo ešte lepšie ako len jedným smerom. Čo je dosť na tom zaujímavé, že je to lacnejšie. Dokonca i v dnešnej dobe to tak je, že je to lacnejšie si kúpiť letenku tam a naspäť. Z Frankfurtu som potom plánoval ísť domov vlakom a z Prahy potom cestovať lehátkovým vlakom až do Kráľovian, aby som sa po ceste vyspal. Odtiaľ potom rovno na moju Oravu, kde som plánoval žiť a vyučovať angličtinu…

Nastúpil som asi o desiatej v Portlande na cestu do Seattlu a tam ma potom čakala dvojhodinová prestávka na let do Kodane. Letel som leteckou spoločnosťou Delta, ktorú som už veľmi dobre poznal z mojich letov po svete ako i do Las Vegasu a Rena. Let mal trvať niečo okolo 15 hodín aj s prestávkami. V Kodani som potom prestupoval na let do Frankfurtu, kde som mal už zabezpečený cestovný lístok cez moju cestovnú kanceláriu na rýchlik Frankfurt – Praha. Tesne pred pristátim vo Frankfurte som mal zrazu v žalúdku obrovské motýliky ako to tu v Amerike nazývajú. Tešil som sa zase na to, keď budem doma a uvidím svojich priateľov a známych, ktorých som už nejakú dobu nevidel. Bolo to už vyše polroka po Nežnej revolúcii, takže sa toho u nás muselo veľmi veľa zmeniť k lepšiemu a tak som sa ešte viac na to tešil.
Čakal tam už len na mňa ten niekoľko vagónový rýchlik do Prahy. Ani neviem ako som sa rozhodol, že som nakoniec skončil v kupé, kde bol jeden starší americký manželský pár a robotníci z Poľska, ktorí tam boli na prácach. Bolo to v prvé dni horúceho augusta, keď som sa rozhodol znovu vrátiť do Európy, presne ako pred štyrmi rokmi v roku 1986. Vtedy som pre zmenu zakotvil vo Viedni.
So všetkými cestujúcimi som sa pozdravil a usadil do sedadla. Netrvalo to ani veľmi dlho, keď sa tu objavil mladý pár, ktorý tam už mal obsadené miesto hneď vedľa mňa. Vtedy som to ešte netušil a tak som prehodil s nimi zopár anglických slovíčiek. Netrvalo to veľmi dlho a zistil som, že sú z Prahy, takže sme sa začali zhovárať. Oni po česky a ja tou mojou lámanou slovenčinou. Bol som dosť z kondície, lebo som nemal veľa možností komunikovať v Portlande s niekým zo Slovenska a tak som len po anglicky celú tú dobu rozprával. Počas celého tohto vlakového výletu do Prahy som sa celkom rozhovoril a išlo mi to nakoniec celkom solídne.
Cesta vlakom mala trvať pôvodne desať hodín, lenže sa predĺžila o ďalšie dve hodiny, pretože pred Chebom, sme museli stáť nehybne na koľajniciach dobré dve hodinky. Dozvedeli sme, že niekto sa vyhrážal, že na koľajniciach je nastavená časovaná bomba, takže pracovníci železníc za pomoci policajných hliadok prehľadávali celú oblasť, kde údajne malo byť spomínané prekvapenie. Nakoniec to dopadlo veľmi dobre a mohli sme konečne pokračovať v ceste až do Prahy.
Potom sa už žiadne prekvapenie nekonalo a dorazili sme všetci šťastne do Stovežatej, ktorá nás s otvoreným náručím vítala…

92. časť

Mladý pár s ktorým som strávil dvanásť hodín na spoločnej ceste vlakom do Prahy, sa mi veľmi zapáčil a myslím si že sympatie boli obojstranné. Obaja študovali na Karlovej Univerzite v Prahe. Juraj študoval techniku a Janka, ekonómiu. Bol to veľmi ambiciózny pár s veľkou budúcnosťou pred sebou. Akurát sa vracali z výletu v severských krajinách. V hlave sa mi už vírili myšlienky, že presadnem na nočný spoj a pôjdem na moju Oravu. Tu ale z jasného neba blesk udrel a Janka ma pozvala k ním domov, aby som si odpočinul a nabral nové sily na ďalšie cestovanie. Bola sobota a s ňou aj nedeľa a všetko sa akosi pomiešalo v ten najlepší koktail aký som kedy pil. Bývali v Podolí, kde sme dorazili električkou. Potom to bolo ešte kúsok a po výstupe kopčekom sme stáli pred ich domom. Vyšli sme na poschodie a Janka otvorila dvere. Uvítali nás jej rodičia, jej sestrička Danka ako aj jej manžel. Bol celý v pracovnom, lebo dokončieval stavebné práce na prerábaní a vylepšovaní ich bytu, ktorý bol celkom navrchu. Danka bola v tom čase už v požehnanom stave ale i tak sa s nami zdržala chvíľu. Všetci sme sa usadili v jedálni za stolom a Jankina mamička nám pripravila jedlo. Určite rodičia boli prekvapení, že kto som, ale keď si ma Janka ochránila spoločne aj s Jurajom, celkom sme si začali rozumieť. Dlho do noci sme sa zhovárali a prehliadali si fotografie z výletu. Ani sme sa nemuseli ponáhľať, keď zajtra bola nedeľa a nikto do práce ísť nemusel. Ustlali mi pekne a Janka sa potom ešte aj o mňa starala, aby som bol so všetkým spokojný.
Juraj odišiel električkou neďaleko od Karlovej univerzity, kde aj býval na Širokej ulici. Odtiaľ to bolo päť minút na Staromestské námestie. Potom zase kúsok na Václavské námestie. Ani nie tak ďaleko na Karlov Most, Kampu a Hradčany. Pár minút na Petřín a Julisku. V Prahe som dovtedy nikdy nebol ak nerátam iba vlakovú stanicu Praha-Libeň, kde som presadal v roku 1975 do Dobříše…

Ani vo sne ma však ani nenapadlo aká je Praha nádherná, pretože som sa ponáhľal si odpočinúť, nakoľko som mal za sebou vyše tridsať hodín cestovania. Bol som veľmi vyčerpaný. Celú nedeľu sme strávili u Janky, keď tu sa objavila jej tetuška – dobrá duša a zároveň aj pani profesorka angličtiny na Karlovej univerzite. Bola to veľmi milá pani a tak sme sa trošku porozprávali netušiac, čo všetko sa udeje a zmení moju budúcnosť. Akurát skončila na Ústrednom Dopravnom Inštitúte ako vyučujúca a chcela sa zamerať iba na prednášanie na univerzite. Mala pocit, že toho mala príliš dosť a k tomu ešte aj pendlovať po strediskách a vyučovať pracovníkov ministerstva dopravy a spojov. Navrhla mi túto prácu, a potom to posunula ďalej. O pár dní, som sa dostavil na riaditeľstvo Ústredného Dopravného Inštitútu, ktoré bolo umiestnené vo Vysočanoch. Keď som tam prišiel, hneď sa ma ujal pán veduci a spísali sme dohodu o spolupráci. Vtedy som si to vôbec ani neuvedomoval, čo sa všetko bude diať v mojom živote. Bol som veľmi nadšený. Hneď nato mi začali vybavovať aj ubytovanie, aby som mal kde bývať. Chvílôčku to ešte trvalo a tak som sa presúval od Janky k Jurajovi a potom zase k nej. Obe bývania boli nádherné a skutočne som sa tam cítil ako doma. Keď som býval u Juraja, tak som trávil veľa času v okolí historických pamiatok. Keď som bol u Janky, chodievali sme si zaplávať do plávarne v Podolí, pretože to bolo iba kúsok.
Nastal čas, keď som sa konečne presťahoval na nové miesto na Českomoravskej ulici, hneď vedľa ČKD a ani nie tak ďaleko od spomínanej vlakovej stanice Praha-Libeň, takže spomienky na ten deň zpred 15 rokov sa mi v mysli rýchlo oživili. Hneď som sa tam aj šiel pozrieť na stanicu akonáhle som sa usadil. Janka tam vtedy so mnou išla tiež, pretože sa o mňa starala ako dcéra o svojho otca. Vekový rozdiel medzi nami bol 20 rokov dostačujúci na to, že som jej aj otcom mohol byť. Veľmi som si ju obľúbil. Mala v sebe čosi nádherného, čo z nej vyžarovalo. Bola to skrátka dobrá duša a dokázala si ma k sebe veľmi silno pripútať a tak som jej skrátka neodolal. Ako keby sme sa po mnohé roky poznali…
Juraj bol tiež dobrý a rozvážny chalan. Jeho matka sa zase o mňa starala ako o vlastného, keď som u nich býval. Dbala na to, aby som bol so všetkym spokojný. Bolo mi u Juraja dobre a tak sme chodievali aj po okolí často v spoločnosti Janky.
Raz sme sa pekne prešli z Podolí do Chuchle po nádherných lesoch na druhej strane Vltavy na Barandov. Tiež sme raz šli aj do okolia Prahy do lesov, kde sme sa dopravili mestským autobusovým spojom. Škoda, že som to vtedy nenafotil. Nechal som fotoaparát doma.

Potom na jeseň sme šli a bývali na chalupe v dedinke pri Špindlerovom Mlýne. Tam sme šli vtedy diaľkovým autobusom zo známej metro zastávky Florence, kde bolo aj autobusové nádražie. Strávili sme tam nádherný víkend u Jurajovej tety, ktorá tam bývala. Na tie prekrásne lesy nikdy nezabudnem. Prežili sme tam nádherný víkend. V sobotu, keď sme sa vrátili z lesa, Jurajova teta nám stihla napiecť lekvárové koláče, ktoré sa len tak vyparili z plechu. Ešte ani nestihli celkom vychladnúť a už boli v tom správnom mieste…

Pri predstavovaní s novými kolegami na jazykovom oddelení som sa zoznámil aj s pánom Dr. Fischerom, ktorý bol mojim novým šéfom. Bol to veľmi milý pán, ktorý žil nejaké obdobie aj v Paríži a tak vyučoval aj francúžštinu. Popritom bol aj veľmi zdatný v nemčine, takže vyučoval oba tieto jazyky. Tiež bol veľkým hudobníkom a mal obrovský vzťah k opere. Často sme sa rozprávali o svete opery, hoci ja nemám o nej znalosti ale hudbu milujem, takže sme si dobre porozumeli. Našou akousi organizátorkou a jeho asistentkou bola Lenka, ktorá kedysi pretekala v skokoch do vody. Ona bola takou našou paňou, ktorá dozerala na to, aby sme mali všetky triedne výkazy pod kontrolou. Ja som bol v tomto predsa len celkom novým, takže som to ešte nepoznal. Vtedy som si ani neuvedomoval, že tieto administratívne práce sú dôležitejšie ako samotné semináre angličtiny.
Bolo mi pridelených niekoľko stredísk a tak som sa presúval každý deň, čo mi vôbec nevadilo, pretože každú zmenu som len uvítal. Bolo to niečo ako chodenie po návštevách.
Hlavné stredisko našej jazykovej katedry ale bolo v Hybernskej ulici, kde som veľmi často vyučoval. Každé ráno, nás tam stálo niekoľko vedľa pred vchodom do mäsiarne, kde sme si dali potom aj raňajky. Bola už zima a tak sme sa zahrievali buď teplou držkovou alebo guľášovou polievkou s rohlíkom. Potom som si v niektoré dni zase dal teplé párky s horčicou a čerstvými rohlíkmi, ktoré boli pekne chrumkavé.
Boli to poväčšine pracovníci ministerstva dopravy a spojov. Medzi nimi boli aj vedúci pracovníci ako i právnici jednotlivých odborov. Všetci sa chceli zdokonaľovať v novom jazyku, pretože bol akousi priepustkou k lepšiemu životu a možností uplatnenia sa. Bol to vtedy menší ošiaľ, pretože zrazu sa mohli voľne pohybovať po celom svete. Všetky barikády boli razom odstránené a ľudia sa rozpŕchli do celého sveta. Aby sa tam ale mohli lepšie realizovať, znalosť angličtiny bola na to výborným odrazovým môstíkom. Spolupráca s Anglickom ako aj s Amerikou sa veľmi rýchlo rozrastala a naberala obrovskú rýchlosť. Bez znalosti tohto jazyka sa ťažšie dalo prežívať na vyšších postoch. Taktiež všetci riaditelia jednotlivých oddelení sa venovali zdokonaľovaniu svojich znalostí alebo začínali celkom od začiatku. Mal som dokopy asi päť riaditeľov, ktorí sa na to podujali. Oni mi boli skrátka pridelení a jedného som dostal do vienka po doporučení. Boli to väčšinou osobné stretnutia v ich kanceláriach po pracovnej dobe alebo počas pracovnej doby, kde si vyhradili na to dvakrát v týždni špeciálne hodiny. Väčšinou to boli dve 45 minútové vyučovacie hodiny s menšou fajčiarskou prestávkou alebo popíjaním kávičky. Niekedy aj niečoho dobrého, čo hrialo pri srdci. Nemohol som vždy odmietnúť, hoci vôbec nepijem ale iba symbolický som im nadržiaval, aby neboli v tom boji sami. Stali sa z nás vždy dobrí priatelia…

Vyučoval som okolo dvesto pracovníkov v rôznych strediskách. Raz si ma pán Dr. Fischer zavolal, že ma pre mňa dosť vážnu prácu a tak som sa poponáhľal a netrpezlivo vošiel do jeho kancelárie. Po krátkej debate mi ponúkol prácu vyučovať aj samotného pána ministra dopravy, Ing. Jířího Nezvala. Samozrejme som bol veľmi milo poctený, že mi túto prácu ponúkol. Ponuku som samozrejme aj hneď prijal a začali sa diať veci, ktoré som si ani vo sne nepredstavoval. Boli to všetko len príjemné udalosti na ktoré nikdy nezabudnem a veľmi rád na ne vždy spomínam.
Moje prvé stretnutie s pánom ministrom bolo naplánované na utorok ráno o 9:00 hodine…

93. časť

Zaklopkal som na dvere a príjemný ženský hlas ma pozval dovnútra. Uvítala ma pani sekretárka, ktorej som sa potom predstavil. Odložil som si zimný kabát na vešiak a usadil sa do pohodlného kresla. Nato mi pani ponúkla teplý čaj s citrónom. Vonku sa už trošku schladzovalo a po prechádzke z Hybernskej ulice, kde som akurát odučil dve ranné hodiny, ma ten čaj aj akosi vspružil a dodal energie. Dlho som si v kresle ani nepohovel, keď sa Dr. Fischer objavil vo dverách a pozval ma do pracovne pána ministra. Predstavovanie bolo veľmi príjemné. Pán minister bol vyššej atletickej postavy a oblečený v konzervatívnom tmavo-modrom obleku. Mal bielu košeľu a modrú kravatu. Bol veľmi milý a tak sa chcel trošku aj odomňa dozvedieť, ako som sa dostal do Ameriky. Potom mi aj on o sebe čo to povedal. Veľmi sme to ale ani rozvádzať nechceli a tak sme sa rýchlo preorientovali na našu spoluprácu, čo on samozrejme aj veľmi podporil. Bol tej zásady, že každé zbytočné plýtvanie časom ničomu neprospieva. Vysvetlili sme si, čo najviac potrebuje a tak na základe toho, sme si určili učebný harmonogram. Mojim cieľom bolo, aby sa mohol čo najrýchlejšie naučiť základné frázy a bežnú konverzáciu.
Učebné texty som mal veľmi obmedzené, čo som predtým než som začal vyučovať ešte netušil, a tak ma na Ústrednom Dopravnom Inštitúte pán vedúci požiadal, či by som nemohol zostaviť aj učebnicu anglického jazyka pre ich vnútorné potreby. Samozrejme, že to bola ďalšia výborná príležitosť, aby som začal podnikať nejaké kroky, a zapracoval na nej.
Natočil som už niekoľko kaziet s výslovnosťou základných slovíčiek, čísloviek, slovies, celé vety a bežnú konverzáciu. Tiež som pripravil a načítal aj nejaké texty z populárnej beletrie pre rozšírenie slovnej zásoby. Mal som už aj dosť extenzívne rozpracovaný syntax, takže budúca učebnica sa pekne rysovala, čo mi pomáhalo už aj pri samotnom vyučovaní. Za vyše mesiaca som toho stihol už dosť urobiť, nakoľko som mal aj veľa voľneho času. Pracoval som na učebnici takmer každý deň dlho do noci. K tomu som ešte pripravil aj rozsiahlé texty a cvičenia pre študentov, ktoré im mali napomôcť k vypracovaniu jednotlivých zadaní a úlôh. Tieto cvičenia boli veľmi dôležitým stupňom k docieleniu určitej znalosti jazyka.
Prehliadol som si celú pracovňu pána ministra a dozvedel som sa, že práve v tejto kancelárii sedával aj náš bývalý prezident Gustáv Husák. Všetky steny na mňa dýchali neuveriteľnou históriou, hoci už boli dávno prerobené a pokryté s nádherným mahagónovým drevom a prekrásnými lustrami. Okná boli pekne veľké a tak denného svetla sa do miestnosti cez ne aj dostalo. Pri vchádzaní do kancelárie, pracovný stôl pána ministra, bol v strede oproti dverám. Bol mohutný a pekne rozsiahlý. Boli na ňom asi tri telefóny, stolová lampa, kožený obal, s kôpkami pekne usporiadaných dokumentov. Pán minister to mal vždy všetko na stole zorganizované. Bol veľmi pedantný. Vpravo pod oknami bol veľky hosťovský stôl za ktorým sme potom pravidelne sedávali a preberali jednotlivé lekcie. Nechcel si robiť prestávky a tak sme vkuse robili dve 45-minútové vyučovacie hodiny. Stretávali sme sa takto v každý utorok a vo štvrtok o deviatej hodine ráno. Zaujímavosťou bolo, že bol už veľmi pokročilý v nemeckom jazyku, kde mu v napredovaní pomáhal pán Dr. Fischer, ktorý s ním začínal už okolo siedmej ráno. Pán minister si predtým stihol ešte aj zašportovať. Chodieval hlavne behávať a tak otužený začínal každý jeho deň. Musím povedať, že bol naozaj výborný študent a pracoval veľmi tvrdo na každej úlohe. Bol vytrvalý a snažil sa čo najviac, aby mohol komunikovať v anglickom jazyku.
Je to bežné, že sa rýchlejšie naučíme gramatiku, rozumieť jazyku ale samotná reč sa nám akosi v hrdle zadrháva a hanbíme sa, aby sme trapne nevyznievali. Všetci sme to zažili. Po mojej osobnej skúsenosti som sa potom vždy snažil vštepovať do mojich študentov akúsi sebaistotu, aby sa nehanbili za to, že nie sú perfektní. Snahou čo najviac komunikovať, sa človek lepšie vycvičí a opadne z neho tá obrovská tréma, ktorá ho ubíja a kvári a bráni mu potom v napredovaní.
Ubehlo niečo vyše mesiaca a s pánom ministrom sme si celkom dobre rozumeli a uvoľnenejšie sme sa zhovárali. Bol kľudnejší a darilo sa mu viac ako v začiatkoch.

Bolo to vo štvrtok 14. novembra, 1990, keď sa ma opýtal, či by som nešiel s ním na jednu akciu teraz už ako jeho oficiálny tlmočník. Samozrejme bez zaváhania som ponuku aj hneď prijal hoci sa mi pritom srdce veľmi rozbúšilo. Ani vo sne sa mi niečo podobného neprisnilo. Ono to bola politická akcia, ktorá trošku prispela aj do histórie hlavného mesta Prahy. V túto sobotu 16. novembra, takmer rok po Nežnej revolúcii, sa malo uskutočniť premenovanie, resp. obnovenie názvu Hlavného vlakového nádražia na Wilsonovo nádražie. Bolo to aj akciou rezortu Ministerstva Dopravy a pán minister bol akýmsi garantom celej tejto akcie.
Bola sobota a sneh sa už belel na cestách Prahy. Mal som pocit, že to bol akýsi odmäk ešte len ale už aj zamrznuté fliačky na cestách sa objavovali. Vstúpil som do budovy Ministerstva Dopravy na Nábreží Generála Ludvíka Svobodu a ponáhľal som sa do kancelárie pána ministra. Už tam na mňa aj čakal. Bol rád, že som bol dobrú polhodinku pred samotným odchodom na mieste, aby sa nemusel obávať, či prídem alebo nie. Určite aj to sa mu páčilo na tom, že som sa snažil ho nesklamať a byť punktuálny. Ponúkol ma raňajkami a tak sme si potom obaja sadli za hosťovský stôl. Tiež ma predstavil jeho tajomníkovi, ktorého som dovtedy ešte nemal tú česť spoznať. Počas našich spoločných raňajok sme preberali celú akciu, aby som presne vedel, čo bude odomňa vyžadovať.
Vyšli sme zadným vchodom z budovy, kde nás už čakali dve Tatry 613-ky a mňa si pán minister pozval k sebe do vozidla. Od tohto okamihu som sa stal jeho pravou rukou netušiac, že čo ma ešte v tento deň slávnostný čaká. Konečne sme dorazili po niekoľkých minútach jazdy pred budovu hlavného nádražia a postávali sme chvíľočku na príchod ďalších vozidiel. Prišiel Cadillac a z neho sa snažila vystúpiť americká ambasádorka pani Shirley Temple-Black. Potom sme s pánom ministrom spoločne k nej pristúpili a podali jej naše ramená, aby mohla prejsť do samotnej haly nádražia a tam po schodíkoch sa vyštverať na pódium. Počas celej tej chôdze sa ma držala tak silno ako nevesta, keď sa drží ženícha svojho. Mala nohu v sádre, pretože sa iba nedávno zranila.

Konečne sme sa zoradili na pódiume. Celkom vľavo bol primátor mesta Prahy, Ing. Kořan, vedľa neho pán minister dopravy, Pani Ambasádorka a ja.

Pred nami sa pohybovala jej osobná tlmočníčka, ktorá všetko prekladala do češtiny. Stál som vedľa pani ambasádorky po celú tú dobu a tak sa ma i zopár súkromných otázok opýtala. Chcela sa rozprávať aj s pánom ministrom a tak nenápadne sa to pekne rozbehlo a družná debata sa začala odvíjať. Keď pán primátor pražský Kořan hovoril a tlmočníčka to s plným oduševnením prekladala, vyzvedala sa pani ambasádorka pána ministra aj rôzne veci a tak som to všetko prekladal. Akosi ani nevenovala pozornosť svojej tlmočníčke. Bol tam aj verejný rozhlas a televízia a tak to všetko natáčali. Na záver a počas celej akcie nás fotografovali a tak sa mi zachovala aj pekná spomienka na túto udalosť.
Pani ambasádorka nás potom pozvala na slávnostný obed do jej rezidencie, kde sme sa aj trošku zdržali. Bola to nádherná skúsenosť na ktorú doteraz veľmi rád spomínam. Bol som k nej potom pozvaný ešte zopárkrát. Naposledy som tlmočil skupinke ministerstva spojov, ktorí tam boli pozvaní i s pánom ministrom. Nebola to náhoda, nakoľko som dvoch pánov riaditeľov osobne vyučoval. K tomu som vyučoval ešte aj dve triedy tohto ministerstva.
Pri tejto návšteve sa pani ambasádorka veľmi bezprostredne správala a povedala nám veľa zo svojho súkromneho zivota. Padlo veľa otázok a tak som ich prekladal zvedavým hosťom. Svoj vek netajila a prezradila nám jej dátum narodenia. Tiež nám vyrozprávala aj mnohé príhody z jej filmovej kariéry, keď ešte ako dievčatko začínala v roku 1932.
Pani Ambasádorka Shirley Temple – Black sa narodila 23. apríla 1928 v Santa Monica, California a zomrela vo Woodside, California 10. februára 2014.
Jej smiechot z posledného nášho spoločného stretnutia u nej, sa stále ozýva v ušiach mojich neveriac tomu, že už nie je medzi nami. Vždy ale v srdci mojom dobre mi je, keď si na ňu spomeniem a tých pár prekrásných okamihov, ktoré som s ňou strávil…

Koniec