Príbehy

79. časť

Doliezli sme domov zronení a bez peňazí ale akú takú náplasť na rany sme dostali, keď sme sa dozvedeli, že Karel Gott je v meste a zajtra bude mať koncert! Hneď som zabudol na všetky bolesti a žiaľ, ktorý som si na výlete spôsobil a ožil som. Veľmi som sa tešil na zajtrajší jeho koncert. Nevidel som ho už pár rôčkov. Naposledy to bolo v roku 1974 na Bratislavskej Lýre, keď som ho nafotil…

Bolo už horúce leto v roku 1967, keď som sa po prvýkrát bol na nášho velikána pozrieť do Banskej Bystrice. V ten rok mal Karel Gott šnúru koncertov po Slovensku s Divadlom Apollo.
Drevená športová hala TJ Iskry Smrečina praskala vo švíkoch a všetky miesta boli beznádejne zaplnené. Potil som sa počas celého koncertu, pretože slnko ma vyhrievalo cez sklenené okná, ktoré boli pomerne veľké a vtedy ešte klimatizácia neexistovala.

Sedel som vľavo od pódia a trošku hore, takže výhľad som mal viacmenej počas celého koncertu zhora ale mi to nevadilo, pretože zážitok to bol na celý život. Vtedajšie divadlo Apollo malo okrem Karla Gotta aj Karla Hálu s ktorým vtedy Gott naspieval spoločne aj najviac piesní. Novým členom bol Petr Spálený, ktorý iba prednedávnom zažiaril vo svete Československého Popu s piesňou Plakalo Baby, ktorú nám aj vtedy zaspieval. Ďalšími členmi boli aj Pavlína Filpovská ako i Sally Sellingová z Kuby a priviedla si so sebou ďalšieho černošského kolegu, ktorého Karel Gott po odspievaní chválil vysoko do nebies priamo počas koncertu. Nakoniec bol to skutočne výborný spevák. Vychutnával som si všetky piesne, ktoré odzneli vtedy na koncerte. Ešte dlho mi v ušiach zaznievali jeho piesne a to ešte viac vo mne upevnilo obľubu tohto speváka, ktorého počúvam od roku 1962…

Písal sa rok 1969, ktorý bol dosť poznačený okupáciou vojsk Varšavskej zmluvy – našich spojencov, ale nič mi v tom nebránilo, aby som sa nevybral na jeho koncert do Bojníc. Nálada pred koncertom bola dosť zdržanlivá a povedal by som že akýsi smútok tam ešte vtedy vládol. V predkoncerte vystúpila skupina Matadors s Viktorom Sodomom, ktorý spieval skutočne nádherne.
Ľady sa začali pomaly uvoľňovať ale ešte stále tam niečo chýbalo. I napriek tomu som si to ale užíval a bol som nadovšetko spokojný.
Konečne hviezda poobedňajšieho koncertu sa objavila na pódiu a nekonečné burácanie sa nechcelo utíšiť až Majster svojou krásnou piesňou ich utíšil. Všetci sa razom zamerali na jeho prednes. Hlasovo výborne disponovaný Karel Gott sa rozdal a určite aj hladinu neďalekého termálneho bazéna hlasom rozvíril. Koncert sa vtedy uskutočnil v amfiteátri areálu Bojnického zámku.

Lístok na koncert vo Viedni stál okolo tristo schilingov a môj priateľ Jožo sa pozrel do peňaženky a ešte tam nejaké našiel. Ja som očakával peniaze až na druhý deň, pretože poštová banka bývala počas víkendov zavretá, takže som si nemohol ísť peniaze vyzdvihnúť. Musel som vyčkať do pondelka.
Mestské Divadlo vo Viedni bolo vypredané do posledného miesta a mal som pocit ako keď som bol na prvom koncerte v Banskej Bystrici pred deväťnástimi rokmi. Bolo to niečo celkom nové pre mňa, pretože Karel Gott načrel do svojho katalógu skladieb ešte z rokov Šesťdesiatych a zároveň som sa i ja vrátil spomienkami do tohto obdobia. Bolo to veľmi príjemne sa započúvať do tých čarovných melódií, ktoré bolo denno-denno počuť v rozhlase po drôte ako aj v rádiach a tranzistoroch. Bez tranzistora som sa ani na krok nepohol a vždy som sa tešil na hudobné relácie, ktorých bolo neúrekom. Tiež som po nociach počúval Radio Luxemburg, kde hrali melódie, ktoré nám v našom rádiu neponúkali. Signál sa nadránom celkom vytrácal ale i tak som ešte celkom dobre počul holandského disc jockeya s jeho mimoriadným prízvukom.

Mal som miesto ale dlho som v ňom neobsedel a hltal som všetky zábery a stláčal spúšť fotoaparátu. Občas som sa aj pod pódium dostal ale tie zábery dobre nevyzneli, pretože bolo na nich poväčšine zubné plomby vidieť, takže som sa tých všetkých záberov zbavil. Myslím si, že som vtedy asi 36 záberov urobil, pretože viac sa ani nedalo. Nechcel som ľuďom počas celého koncertu vo výhľade brániť. Potom som si aj sadol občas a vychutnával koncert. Karel Gott si vystriedal tri obleky. Začal koncert v čiernom obleku, potom si dal modrý, keď k nemu pricupitala Darinka Rolincová v nádherných nebeských šatoch. Keď spoločne dospievali všetky hity, Karel Gott sa jej pekne poďakoval a ospravedlňoval ju, že musí odísť skôr, pretože na druhý deň musí ísť ráno do školy. Darinka mala vtedy iba 14 rokov a naozaj ešte školopovinná vzorná žiačka bola…
Na záver si Karel obliekol aj biely oblek, ktorým zakončil jeho veľmi úspešný koncert na nekonečné ovácie, ktorými ho obdarovali Viedenčania. Bolo tam mimoriadne aj veľa krajanov z Československa…

Pred 22 rokmi som spoznal jedného pána v Banskej Bystrici , ktorý vlastnil predajňu elektroniky – rádia, televízory, magnetofóny, prehrávače a tiež ponúkal aj CD – čka. Kúpil som si všetky od Karla Gotta, ktoré tam mal. Potom som sa dozvedel, že má aj osobný kontakt s manažérom samotného Karla Gotta a ten mu popodpisoval niektoré zábery, ktoré som v roku 1986 nafotil. Mám ich dobre uschované na pamiatku. Nevenoval mi ich ale ten pán mi povedal, že to Karel Gott nerobieva, iba keby ma osobne poznal. Popodpisoval mi ale aj ďalšie knihy, ktoré vydal a fotografie.

Domov sme sa vracali mojim autom a po ceste sme sa zastavili na Kärntnerovom námesti pri stánku rohlíkov s klobáskou, pretože nám akosi vytrávilo. Chutil mi omnoho viac ako ten americký. Pred koncertom som si nič nedal, pretože som mal akúsi nervozitu a tá poznačila aj môj apetit. Skrátka mi vtedy vôbec nechutilo jesť, čo bolo aj tak trošku prekvapenie.
Boli tam s nami aj iní Čechoslováci, ktorí tiež bývali v Neuhause ale každý šiel svojou cestou a oni sa zastavili aj v bare niekde vo Viedni. My sme boli trošku viac unavení, tak sme šli rovno domov. Určite aj únava z výletu Talianskom na mňa doľahla, takže som bol ešte stále dosť vyčerpaný z tých tisíciek kilometrov, ktoré som len sám najazdil, lebo chlapci nemali vodičské preukazy, aby mohli legálne v Rakúsku ako aj po celej Európe jazdiť.

V pondelok som si hneď šiel vyzdvihnúť nejaké peniaze ale myšlienky na kasíno som stále nemal, pretože som sa cítil ako zranená srnka. Namiesto toho sme chodievali na časté a dlhé prechádzky s chlapcami, ktorých to bavilo tak ako aj mňa. Fotoaparát som mal väčšinou pri sebe a zachytil niektoré krásy aj na negatív. Teraz už na farebný film Kodak. Nekonečné kilometre a dlhé výlety ma pomaly liečili z choroby. Príroda tam bola skutočne prekrásna ako v lete tak aj v zime.

Zima už na dvere klopkala a tak som sa ešte viac tešil, kedy sa prvý sneh na zemi objaví. Najčastejšie sme chodievali na vyše dvadsať sedem kilometrový okruh cez lesy do neďalekého Schwarzensee, Steinfeldu, Hoffstattenu, Haidlhoffu do Berndorfu. Odtiaľ sme potom späť šli do Neuhausu cez Pottenstein, Fahrafeld a Weissenbach. V kondícii som bol naozaj vo výbornej a tak som hravo zvládal podobné výlety. Tiež všetky kopce na okolí som pochodil a nadchýňal sa touto malebnou krajinou.

Prišla zima a s ňou aj zimné radovánky. Nakoľko som lyže nemal, tak som len po svojich všade chodieval i cez hlboký sneh občas. Väčšinou však boli cesty pekne vyčistené a posypané proti šmýkaniu. Občas som aj autiak môj prehnal, keď som bol veľmi unavený, aby som mohol nafotiť prírodné krásy.
Vianoce už boli skoro tu a tak som sa pripravoval, že ich oslávim s priateľmi z Československa, ktorých tu bolo neúrekom. Zrazu som mal ale telefonát z Zürichu, v ktorom býval už aj môj priateľ Marián z Trnavy, ktorý bol za mnou v lete v Budapešti. Bol to ten Marián, ktorý mi veľmi pomáhal, aby som sa rozhodol opustiť domovinu pred vyše siedmymi rokmi. Pozýval ma k ním domov do Zurichu, kde býval vtedy ešte u brata, ktorý emigroval v roku 1968 a býval tam aj s celou svojou rodinou…

Pripravil som sa na výjazd, ktorý nebol najkratší, pretože to bolo okolo 750 kilometrov aj s mojím zachádzaním z diaľnice do miest z Viedne do Zürichu. V zimných mesiacoch, keď sú cesty poväčšine zasypané snehom, podmienky pre jazdu sú trošku komplikované. Mal som už aj niečo v zime najazdené práve tu v Rakúsku, kde som sa podobným situáciam so snehom nevyhol a každý deň som meral nejaké vzdialenosti…

80. časť

Vyrážal som skoro ráno v piatok 26. decembra, 1986 deň po Vianočnom sviatku, aby som víkend strávil v meste v ktorom som predtým ešte nikdy nebol. Plánoval som, že tam oslávim aj Nový rok ale dopredu som to nemohol ešte vedieť ako to výjde. Išiel som len cez rakúske územie. Nakoniec som si takto viac vychutnal aj iné miesta, ktoré som ešte dovtedy nevidel. Prvé také známejšie mesto bol St. Polten, potom Amstetten a nakoniec som sa zastavil aj v slávnom Linzi, kde som si nohy trošku prekrvil. Tam som sa zdržal asi pol hodinky, pretože som mal pred sebou ešte veľmi dlhý úsek, ktorý som musel zvládnuť než dorazím do Zurichu. Všetko bolo nádherne bielou perinkou poprikrývané a o to bol ten zážitok ešte príjemnejší, pretože sneh milujem a zima bez snehu sa zimou nedá ani nazvať. I trošku štiplavého mrazu tiež musí byť, aby sa nám krv trošku rozprúdila a zároveň aby sme sa prebrali z čiastočnej letargie. Človek akosi ožije a má plno energie hlavne, keď sa znovu ohreje pri kozube niekde na chate v prekrásnej prírode a v náruči nežného stvorenia…

Ďalšie mesto, ktoré som chcel veľmi vidieť bol Mozartov Salzburg, ktorý leží na oboch stranách rieky Salzach. Na kopci sa výši majestátny hrad, ktorý sa nedá ani nevidieť. Je to vrchol architektúry! Trošku som sa prešiel námestím, aby som si vychutnal mesto plným dúškom ale v kútiku som musel myslieť aj na ďalšie povinnosti tohto dňa. Opúšťal som toto mesto veľmi nerád…

Po takmer dvesto kilometroch som sa zastavil v alpskom mestečku Seefeld. Predtým som sa ale stihol pokochať nekonečnými horami, ktoré objímali olympijské mesto Innsbruck. V roku 1964 tu boli slávne olympijské hry a niektorí vtedy ešte československí reprezentanti sa zapísali do histórie. Bolo to hlavne naše hokejové mužstvo, ktoré získalo bronzovú medailu…

Osmelil som sa v kasíne v Seefelde, ktoré bolo pri svahoch svetových zjazdoviek a odchádzal som nadmieru spokojný hoci teraz už skromnejšie ale pätnásť tisíciek schilingov mi dobre urobilo. Mal som teraz aj nejaké peniažky naviac. Prechádzal som už za tmy cez slávny Feldkirch, kde je vyborny hokejovy klub, ktorý je niekoľkonásobným majstrom Rakúska. Bol založený v roku 1945.

Začalo veľmi husto snežiť a zrazu som pocítil nekonečné stúpanie do hôr teraz už v krajine Lichtenštajnsko. Nikdy nezabudnem na tieto malebné zákutia tejto malinkej krajiny odhalené reflektormi môjho auta. Chalúpky nádherne žmurkali svojimi malinkými vysvietenými okienkami a do toho romantický sneh mi jemne poletoval a umocňoval ešte stále vianočnú atmosféru sviatkov, ktoré sú moje najobĺúbenejšie a nemuseli by ani nikdy skončiť, aby ľudia boli k sebe dobrí…
Hraničný prechod bol osvetlený a ja som mal stále ten sviatočný pocit, keď príslušník pohraničnej stráže ma požiadal o cestovné doklady. Cez otvorené okno auta som mu ich podal. Pozrel si ich len tak letmo. Keď uvidel známeho amerického orla na obale, hneď nato mi pokývol, aby som v jazde pokračoval.
Nie ani tak ďaleko bolo hlavné mesto tejto krajinky, mesto Vaduz. Snežilo po celý večer a ja som mal ešte dobrú stovku kilometrov pred sebou, aby som konečne dorazil do večerného Zurichu. Zastavil som sa v prvom obchode a kúpil nejaké fľaše s koňakom a sladkosti pre mojich hostiteľov. Potom som sa pýtal dobrých ľudí mesta Zurich, aby mi poradili ako sa najlepšie dostanem do mojej cieľovej stanice.

Konečne som dorazil priamo pred činžiak, kde Maroš prechodne býval u brata. Veľmi opatrne som zaťukal na dvere ale nikto neotváral, hoci sa tam svietilo. Skúsil som to znovu a teraz som už do toho dal trošku viac energie. Nato sa nejaké hlasy ozvali na chodbe za dverami. Maroš bol prvý, ktorý mi otvoril, lebo asi vedel, že nikto iný by to nemohol byť ako ja. Privítali sme sa a objali ako stratení bratia. Oči sa mu zaleskli od radosti. Zaviedol ma do jedálne, kde bol jeho brat aj s manželkou sediac pri slávnostnom stole. Manželku mal Češku, čím sa hneď prezradila po prehovorení prvých pár milých slov. Veľmi srdečne ma privítala objatím a bozkom na líce. Ja som jej to opätoval a veľmi rád. Hneď prvé čo som si na nej všimol bolo to, že bola veľmi krásna a šarmantná. Zrazu Marošov brat – jej manžel, akosi spozornel a zamračil sa. Mal som pocit, že žiarlil a jeho nevrlosť sa prejavovala dosť často, takže to aj tak trošku naštrbilo môj výborný pocit z tohto pohostinného mesta. Zdržiaval som sa potom poväčšine mimo ich bytu a s Marošom sme chodievali vždy na celé dni preč. Popozerali sme si najprv sviatočne vyzdobené mesto, ktoré bolo zakryté nekonečnou snehovou pokrývkou a sneženie ešte viac vo mne udržiavalo sviatočnú náladu v tie prvé dni návštevy.

Chodievali sme pravidelne do neďalekého Winterthuru, kde Maroš mal dielňu a renovoval použité elektrické spotrebiče. Prevažne sporáky a chladničky. Hneď ma aj zapriahol do práce, aby som si odpracoval na výdavky za stravu a nocľah. Čistili sme každý deň počas celého týždňa. To bol Marošov hlavný zdroj príjmov, nakoľko len nedávno prišiel zo Slovenska, odkiaľ emigroval. Tiež asi netušiac, že za necelé tri roky sa železná opona natrvalo odhrnie. Čerstvý vzduch, ktorý cez otvor prešiel do krajiny a vytiahol ju z dlhoročnej letargie a utrpenia. Celá spoločnosť zrazu ožila…

Bol tu už ďalší piatok a s ním aj nerozlučný odchod späť do Rakúska. Nakoniec som sa aj celkom pohodol s Marošovým bratom. Prospela k tomu aj moja neúčasť pri večerných rodinných posedeniach, lebo sme boli celé dni z Marošom preč dlho do noci a potom sme hneď do postieľ aj zaľahli. Silvestra sme spoločného neoslávili ale v posledný večer na Nový rok to bolo veľmi milé, lebo na druhý deň skoro ráno som odchádzal. Potom som už nikdy viac do Zürichu neprišiel lebo som už tú možnosť ani nemal.
O pár rokov na to sa mi Marošov brat ozval telefonicky priamo do USA a vyzeralo to tak, že chcel zakopať vojnovú sekeru, ktorú som ja nikdy nevykopal. Človek nikdy nevie ako sa nedorozumenie vykľuje na povrch. Už som sa s ním ani nikdy nespojil, hoci on chcel niečo odomňa, aby som mu vybavil…

Cesta späť naprieč takmer celým Rakúskom mi rýchlo ubiehala a naviac som sa ani nikde neponáhľal. Už mi ani tak nevadilo, či prídem o polnoci späť domov do Viedne a tak som si naozaj vychutnával všetko po ceste. Zastavil som sa v Innsbrucku kvôli zmene a poprechádzal sa po meste. Scenéria okolitých nekonečných končiarov vo mne vzbudzovala obrovský rešpekt a obdiv k tomúto miestu.
Predomnou bol ešte pekný kúsok cesty o dĺžke takmer dvesto kilometrov do už známeho mesta mne, Mozartovho Salzburgu, kde som tiež plánoval stráviť nejaký čas, aby som si vychutnal aj toto mesto. Človek tu každý deň nechodieva. Po prechádzke mestom som narazil aj na kasíno a tak som sa tam chvíľu zdržal. Darilo sa mi a tak som sa o to menej ponáhľal domov. Mal som to už len 300 kilometrov, ktoré som poľahky zvládol za necelé tri hodiny…

81. časť

Peniaze som zase mal, takže ma nič nebrzdilo v tom, aby som vo svojom zlozvyku nepokračoval. Na druhý deň som sa vybral aj s mojimi kumpánmi do Badenu. Je to naozaj vysokosofistikované kasíno a naviac tá komorná atmosféra nechá človeka zabudnúť, že popritom môže aj ľahko stratiť všetko. Nenechal som sa príliš tým rozrušovať a venoval som sa aj novému poslaniu, pretože to bola naozaj výborná spoločnosť. Boli to prevažne dobre postavení obchodníci a popritom aj diplomati, ktorí po celé dni pracovali v neďalekom kolose budovy OSN, ktorá je vo Viedni. Stretával som sa s mnohými denno-denne a tak som sa hre až tak vážne nevenoval a aj keď som trošku prehral akosi mi to vtedy ani nevadilo, pretože som sa vždy príjemne pobavil a spoznal mnoho nových ľudí.
V kasíne ma už dobre všetci poznali a pri vstupe do vchodu si šepkali: „Američan je tu! “ Tiež vedeli dobre, že im vždy nejaké sprepitné na ceste domov dám, takže ma mali radšej ako tých, čo škrtili každý schilling a ani sa s nimi nerozlúčili.
Na druhý deň som sa tam znovu vybral ale už aj s vážnejšími úmyslami, aby som trošku zaryžoval. Po ceste bol kostol a tak som sa tam vždy niečo do zvončeka dal. Bol to môj akýsi pravidelný rituál predtým, než som si zasadol za hráčsky stôl. Potom sa aj darilo ale niekedy som všetko prehral svojou drzosťou a nerešpektovaním zákonov. Nato som vždy odchádzal s prázdnymi rukami…

Kríza nastala a bola obrovská, že som zrazu začal všetko prehrávať všetko do čoho som sa len pustil až som sa ocitol celkom na dne. Predal som aj svoj fotoaparát za pár schillingov a šiel si to ešte raz vyskúšať. Ono to už ale nešlo a všetko som prehral, lebo som urazil šťastenu. Naviac po ceste domov, ešte v Badene, mi auto celkom vypovedalo a tak som ho musel dať odtiahnúť až do Neuhausu. Nakoľko som nemal už ani na taxík, odviezli nás do Neuhausu s odťahovacím vozidlom. Už predtým mi niečo v snoch našepkávalo, aby som sa prebral a zmenil taktiku života. Lenže ja som to akosi vždy prehliadol a odignoroval. Na druhý deň mi kamoš auto začal robiť a zistil, že má prasknutú prevodovku, takže všetká kvapalina vytiekla. Bol automechanikom a pracoval v neďalekom Weissenbachu, ktorý bol iba niečo vyše kilometra vzdialený. Po práci sa vždy do toho pustil ale potom ma veľmi nepotešil, keď mi oznámil, že keby mal pokračovať v oprave a výmene celej prevodovky, vyšlo by ma to príliš veľa. Nakoniec som to nechal tak a auto som mu nechal za pár schillingov, ktoré som využil na posledné výdavky. Už som nemal peniaze ani na zaplatenie ubytovania a tak sme s manažérom spísali zmluvu, že mu to všetko splatím, keď sa vrátim do USA. Bolo to vyše tisícky dolárov. Ani na spiatočnú letenku som nemal a tak som musel zalarmovať priateľa v USA, aby mi rýchlo poslal nejaké peniaze na letenku, aby som sa mohol vrátiť domov.

Na tretí deň som mal peniaze na pošte a tak som hneď odcestoval do Schwechatu a zakúpil si letenku. Mal som ešte dva dni na to, aby som sa rýchlo pobalil a rozlúčil sa. Bol by som aj zostal naďalej v Rakúsku, lenže v zime nebola žiadna práca. V lete som mohol chodiť na stavby a privyrobiť si nejaké peniažky. Teraz sa to vôbec nedalo, takže som sa musel narýchlo rozlúčiť. Je pravdou, že Budapešť by ma možno aj späť zobrala, možno, ale bol som už akýsi bez energie, keď mi to na všetkých frontoch celkom zlyhalo. Byť zase doma v Portlande bolo akýmsi vykúpením a zároveň aj balzamom na ubolenú dušu. Priateľ mi oznámil, že mi dá aj prácu u neho v čistiarni, keď sa vrátim. Teraz mi už nič nebránilo v tom, aby som naposledy zamával Schwechatu a ocitol sa vo vzduchu na ceste do Seattlu. Letel som som zase leteckou spoločnosťou SAS, ktorá má pravidelné spojenie so Seattlom a odtiaľ to je už len kúsok do Portlandu. Lietadlom iba niečo vyše polhodinky. Aj som sa tešil, že prídem ešte aj načas a stihnem atletickú sezónu v mojej Lincolnovej strednej škole. Sezóna sa začínala koncom februára a teraz bolo niečo okolo Svätého Valentína, keď som sa vracal ako zranený vojak z boja.

Roland ma už čakal so svojim vozidlom na letisku a bol veľmi rád, keď ma uzrel v dave. Dokonca mi zobral aj batožinu akoby bol môj osobný šofér. Býval iba kúsok odomňa, lenže ja som ten byt už dávno nemal a tak som prenocoval u nich v prvé dni, pokým som si nevybavil nový byt. Rýchlo som sa zregeneroval a zabudol na bolesť, ktorá ma ešte nejakú dobu kvárila.

Ako som uvidel mojich atlétov, ožil som a vrátil sa späť do starého kolotoča. Každý deň som pracoval v čistiarni a po obede o pätnástej hodine už aj zarezával ďalšie dve hodiny na tréningu s mojími zverencami na dráhe. Ešte dosť pršávalo, tak sme vonku veľa času netrávili, pretože sme pracovali prevažne na kondícii. V činkárni sme sa vždy dobre zapotili. Postaral som sa o nich, aby boli dobre fyzicky pripravení a schopní vydržať počas celej sezóny podávať čo najlepšie výkony. Ani som sa nenazdal a ušiel mesiac. Šetril som peniažky, aby som mohol Rolandovi vrátiť ale aj manažérovi do Rakúska za môj pobyt v jeho hoteli. Neskoršie som sa dozvedel, že on bol vlastne majiteľom a nielen manažérom… Musel som vrátiť všetky peniaze a naviac nejaké aj chalanom, ktorí mi požičali, keď som už nemal v kasíne a stále som to skúšal…

Čas letel a ja som sa celkom znormalizoval a vyplatil všetky svoje dlhy. Boli už Vianoce, keď som si uvedomil, že aký je život zase slastný, keď si to človek zariadí. Žil som znovu naplno a užíval si slobodu, ktorú som takmer rok postrádal. Bol už rok 1988, pretože ten rok 1987 akosi bez nejakých príjemných prekvapení preletel ďaleko okolo mňa, niekde po mliečnej dráhe…

Išiel som si to skúsiť znovu a zajazdiť si na mikrobuse pre šestnásť cestujúcich na letisku, kde som jazdieval s autobusom z požičovne áut Alamo. Mal som zase príjemný pocit, že cestujem a lietam ako ešte iba prednedávnom. Veru dobre som sa cítil, keď som každú hodinku prichádzal na letisko s novými zákazníkmi, ktorí vracali svoje požičané autá a potom leteli spokojne domov. Cestou na letisko som im občas aj zaspieval starú dobrú známu pieseň “ I Left My Heart In San Francisco „, kde Portland mal byť tým San Franciscom, pretože žiadnu pieseň o Portlande som zatiaľ nepoznal, takže som to vtipne zamenil. Potlesku som sa vždy dočkal ako na koncerte. Po príchode na letisko, som všetkým kufre povynášal, ktoré si potom dali na káričky a stratili sa v dave medzi ponáhľajúcimi cestujúcimi. Niektorí sa aj otočili a zamávali mi, ako keby sme sa už naposledy videli. Niekedy to bolo aj trošku smutné ale na moje prekvapenie niektorí pravidelne chodievali do nášho mesta, takže som ich znovu videl a častejšie. Nikto z nich na mňa nikdy nezabudol a vždy mi dal sprepitné za to, že som im pomohol s batožinami a pár slov vždy prehodil. Za zaspievanie piesne mi vždy pridali. Na konci dňa som mal celkom peknú výslužku, čo ma držalo pri práci v lepšej nálade. Všetci moji kolegovia pre toto sprepitné tvrdšie pracovali a obslúžili svojich zákazníkov, aby boli spokojní so stráveným časom v meste. Po ceste na letisko, aby zase mali aj dobrú náladu pred odletom.

Bolo už horúce leto a ja som si ho pekne užíval. Zákazníkov pribúdalo viac a viac a tak som aj nadčasy dosť často pracoval, čomu som bol veľmi rád. Ani som si neuvedomil, keď som mal dobrú náladu s ktorou som sa každý deň podelil aj s mojími zákazníkmi. Spieval som, informoval o historických pamiatkach Portlandu a ďalšie miesta, ktoré by si mali v štáte Oregon pozrieť, aby z neho čo najviac videli. Je tu naozaj veľa možností, pretože tu máme krásne a nekonečné pláže pozdĺž pobrežia Tichého oceánu, Crater Lake, vodopády, nekonečný Gorge, savany, rieky, ktoré sú olemované nádhernou prírodnou scenériou. Je tu naozaj toho veľa, čo by si mohol návštevník pozrieť a k tomu nesmiem nespomenúť aj končiare pohoria Cascades ako Mount Hood, Mount Bachelor, Sisters ako aj cez rieku Columbia hory štátu Washington, kde je Mount Saint Helens, Mount Adams a taktiež aj štyritisícovku Mount Rainier. Naozaj čo sa len srdcu ráčiť môže a unášať sa krásami týchto nekonečných končiarov severozápadu Ameriky.

Ako každý deň i toto bol celkom normálny deň pre mňa, keď som tvrdo pracoval, aby som si nejaké peniaze vyslúžil a pridal si na moje už nové konto, ktoré mi pomaly a isto rástlo. Mal som zase zo života dobrý pocit, hoci to nebol už ten pocit z kasína, pretože tento bol umocnený zaslúženou prácou, ktorú som sa snažil každý deň odviesť. Pomáhal som ĺuďom s batožinami bez rozdielu, zábaval a informoval. Po príchode na parkovisku sa pri mne zastavili dve šarmantné dámy a začali so mnou rozhovor, ktorý mi pripomínal niečo, čo sa len vo filmoch udeje. Boli veľmi príjemne prekvapené a chceli, či by som nechcel pracovať ako vodič mini autobusu a rozvážať hercov z Hollywoodu. Filmovanie sa má začať každú chvíľu a tak mi dali svoje kartičky, ktoré som si odložil. Dostal som aj pekne sprepitné, ktoré som každý deň nedostával. Bolo to dvadsať dolárov a nie tradičná jednodolárová bankovka. Občas aj päťdolárovka ale to už bolo super dobré. Teraz ale Dvadsaťdolárovka ma akosi utvrdila v tom, že to nebol zlý sen a nemusel som sa ani na líce uštipnúť, aby som tomu vôbec uveril. Bola to skutočnosť a fakt…