Príbehy

3. časť

Čas pomaly ubiehal a ja som si ani neuvedomil, že to boli už tri týždne, čo som strávil v nemocnici. Bol som veľmi rád, že som spoznal aj Alicu, ktorá mi bola dobrou priateľkou. Trochu sme sa aj zblížili. Vždy sa tešila do práce. Naviac, bolo to dobré i pre ňu, pretože som jej pripomenul kúsok domoviny. Rozprávali sme sa výlučne po poľsky a to bol ten hlavný dôvod. Človek, keď je dlhšiu dobu mimo domoviny, padne mu dobre počuť materinskú reč, ktorá mu je predsa len srdcu najbližšia a najpríjemnejšia. Ten istý pocit som mal aj ja. Navyše som nebol až tak zbehlý v nemčine a to človeka dosť deptá, lebo sa musí veľmi namáhať. Bol to vždy slnečný deň, keď prišla Ona. Hlavne v tých  krátkych šedých dňoch, keď už o 16. hodine bola tma.
Nastala doba lúčenia sa s nemocnicou, ktorá mi dala druhú nádej v živote, ktorý som mal trošku komplikovaný. Alica mi všetko povedala, ako sa znovu začleniť do normálneho života tu v cudzej zemi. Vysvetlila mi to všetko do písmena, pretože i ona si to tiež skúsila
Išiel som rovno na cudzineckú políciu vo Viedni a tam som sa prihlásil. Bolo to neuveriteľné, ako rýchlo sa dokázali o mňa postarať. Prišiel tlmočník, starší pán, ktorý bol mojím pomocníkom a radcom. Bol šéfom organizácie AFCR (American Fund for Czechoslovak Refugees, Americký fond pre československých utečencov).

Bol veľmi dôstojný, povedal by som diplomaticky vyzerajúci, šesťdesiatnik. Pripomínal mi človeka zo starších amerických filmov. Bol „naškrobený“ v perfektnom obleku s kravatou, vyleštené topánky, až som sa v nich mohol skoro vidieť. Preložil si jednu nohu cez druhú a zapálil si fajku, ktorá bola súčasťou jeho osobnosti. Veľmi rozvážne prehovoril a tak sme začali dlhý a zaujímavý rozhovor. Ani som si vôbec neuvedomil, že som sa zároveň upísal odchodu do USA, hoci som veľmi chcel zostať vo Viedni, v Rakúsku, aby som to nemal ďaleko domov. Keď som sa ale nad tým zamyslel, prišiel som na to, že to má v sebe háčik a že je to niečo podobné ako byť na vojenčine vo svojom meste. Človek si veľmi ľahko vykoleduje problém a zároveň s tým idú aj následky. Prakticky je to veľmi zlé. Darmo som si denne čítal naše noviny, ktoré som si mohol kúpiť vo Viedni v novinovom stánku, počúvať náš rozhlas a pozerať si denne aj televíziu. Toto všetko ešte len viac vo mne vzbudzovalo tú neodbytnú túžbu byť zase doma. Bojoval som s tým veľmi dlho a bolo to naozaj bolestivé. Naša debata s pánom sa pomaly končila, dal mi nejaké vreckové, po tom, čo som sa mu upísal. Viem, že to znie hrozne to slovíčko „upísal“, ako v Mŕtvych dušiach Gogoľových, lenže to nebolo celkom až také zlé, akurát nezvyklé, navyše to malo svoje obrovské výhody. Od tohto dňa som dostával vreckové, a to pravidelne, mesačne okolo 500 schillingov. Samozrejme, že o iné som sa už nemusel vôbec starať. Išli sme ešte spolu na obed, resp. na oneskorený obed. Potom sme sa vrátili na políciu a tam sme sa rozlúčili. Bol čas ísť do tábora, ktorý som si už predtým prehliadol.

Naložili ma do policajného skriňového vozidla a pred nami bola asi 30 km jazda. Von som nevidel. Jediné, čo som videl, boli to krvavé škvrny po všetkých stranách vo vnútri vozidla. Bolo mi jasné, že tu vozia ľudí, ktorí sú trošku viac spoločensky unavení a tak sa potom nevedia vpratať do svojej kože. Bol som rád, že to nebol môj prípad, ale i tak to bolo dosť nepríjemné celú tu dobu tam sedieť a nič nevidieť.

Bolo tam také maličké okienko, o niečo väčšie ako kľúčová dierka, a cez tú som mal aký-taký výhľad, lenže ma to príliš dlho nebavilo, tak som radšej zostal sedieť. Auto zrazu spomalilo a menilo svoju polohu a ja som pocítil, ako keby sme prešli cez nejaký hrboľ a pomaly sme prechádzali cez veľké priestranstvá. Rýchlo som vyskočil a pozrel tou kľúčovou dierkou. Boli sme v tábore. Budovy boli vľavo i vpravo. Nakoniec auto zastavilo v rohu pri budove, kde bolo všetko zamrežované a boli tam po zuby ozbrojení policajti. Nemal som najpríjemnejšie pocity, pretože som vôbec nemal ani poňatia, čo ma vlastne čaká. Myslel som si, že ma dajú hneď na slobodu. Opak bol pravdou. Dvere sa otvorili a mal som pocit, ako keby som bol pozvaný na vypočúvanie. Vôbec som sa nemýlil. Bolo to už moje tretie vypočúvanie. Zaviedli ma hore na tretie poschodie, kde som mal žiť určitú dobu. Volali to karanténa, kde si musel každý poctivo svoj čas odslúžiť, aby sa mohol potom dostať do Frei Lagru – Slobodného tábora, kde človek mal už aké-také práva a výhody.

Zaviedli ma na izbu, kde asi 35 párov očí dosť začudovaných na mňa pozeralo. Boli všetci Poliaci a ja jediný som bol Slovák. Potom si ma znovu policajti vyzdvihli na vypočúvanie. Sedel tam starší pán, lenže tento nebol ten americký diplomat a gentleman, ktorého som pred chvíľou spoznal, ale typický vyšetrovateľ, ktorý vyriekol ortieľ nad obžalovaným. Bol iba v košeli s vyhrnutými rukávmi a v bežných nohaviciach. Na nohách mal blýskajúce sa kanady, ako aj všetci policajti. Rozprával lámanou češtinou. Možno to bol bývalý český občan, ale podľa prízvuku to skôr vyzeralo, že to bol rodený Rakúšan. Zapálil si cigaretu a ja som hneď zakašľal. Moje pľúca boli ešte veľmi oslabené, tak som aj tak reagoval. Chvíľu to ešte skúšal, alebo sa skrátka nechcel rozlúčiť so svojou milovanou cigaretou, hoci musel vedieť zo spisov, že som v ten deň akurát prišiel z nemocnice, kde som sa liečil na zápal pľúc. Keď sa však moje kašľanie stupňovalo, tak nakoniec povolil a cigaretu zhasol. Po chvíli som zistil, že majú o mne už všetky informácie z hlavnej cudzineckej polície a len si overovali fakty, či sa pridržiavam tých pôvodných, ktoré som už raz vyjadril. Trvalo to asi hodinu, keď ma krížovym výsluchom, „pod lampou“ nakoniec preverili. Konečne som bol už na izbe ako tridsiatyšiesty, medzi bratmi Poliakmi. Začali sme veľmi dobre, nakoľko som sa s nimi rozprával hneď po poľsky. Je pravdou, že rozumeli aj po slovensky, ale nie až tak dobre, ako keď je to v ich materčine. Ja som mal už aj akú-takú predprípravu s Alicou v nemocnici. Hneď som si našiel zopár priateľov, pretože byť sám utiahnutý, to nie je môj životný štýl a naviac som nemal čo tajiť. Nebol som kriminálnikom, takže som sa nemusel schovávať. Neskoršie som zistil, že tam bol aj jeden, čo zabil človeka. Bolo to nešťastnou náhodou, ale samozrejme ho to poznačilo. Bol dosť uzavretý, ale aj nevrlý a podráždený. Každý z nich mal zaujímavý životný príbeh. Ja som si ich veľmi rád všetky vypočul a zveril sa aj s mojím. Boli sme tam všetci na jednej lodi. Nikto nebol kapitánom. Všetci sme boli iba posádkou. Dozvedel som sa, že si nových v prvý týždeň predvolávajú každý deň na výsluchy a aj ja som to skúsil na vlastnej koži. Stále si overovali tie pôvodné fakty, ktoré som im dal a občas sa snažili získať odomňa aj niečo navyše. Nemal som čo tajiť. Naviac poviem všetko na rovinu a neobaľujem to do pozlátka. Ono sa to ani neoplatí, pretože títo páni sú profesionáli a odhalia každého skôr, či neskôr. Za dva týždne som absolvoval asi desať výsluchov. Čas pomaly utekal a pricházal deň, keď mi dali zelenú a mohol som konečne výjsť von, medzi ľudí a znovu pocítiť zdravý vzduch, ten nefalšovaný, slobodný…

4. časť

Konečne som bol vo Frei lágri a odišiel som v sprievode policajta na izbu, kde som prehodil zopár slov na uvítanie so svojimi krajanmi a rýchlo som si odložil veci do mne určenej skrine a zamkol si ju. Musel som sa poponáhľať, pretože policajt netrpezlivo prestupoval pri dverách a niečo si pohundrával. Už sa nemohol dočkať, aby ma mohol odviesť na ďalšie pokračovanie registrácie a formalít, ktorým sa v tábore nedá vyhnúť. Sú však potrebné aj pre samotného budúceho „člena“ tábora, aby sa mohol legalizovať a bez problémov sa pohybovať po krajine, ktorá mu podaním pomocnej ruky a starostlivým dohľadom pomáhala na ceste k vytúženému cieľu. Samozrejme som si nervozitu policajta dobre všimol, tak som len v rýchlosti a „telegraficky“ všetkých pozdravil, a vzápätí ma už viedol dolu z druhého poschodia, kde sme boli ubytovaní. Nemohol som si nevšimnúť mramorové schody a dlažby na každom poschodí a vnímal som aj tú klasiku starej generácie architektov, ktorí túto stavbu s hrdosťou projektovali. Bola to nádherná budova, ktorá už aj niečo prežila. Bola majestátna a vzbudzovala rešpekt. I ďalšie okolité budovy mali v sebe kus histórie, či už dobrej alebo zlej. Vedeli veľmi zaujímavo rozprávať a ja som len počúval ich spomienky, ktoré vo mne vzbudzovali príjemné pocity. Tiež som sa s nimi rozprával a oni ma viedli svojimi schodmi a chodbami k miestam, na ktoré boli veľmi hrdé. Zaviedli ma aj do parčíku plného zelených stromov, k priľahlej lúčke so sviežou trávičkou a prvými kvietkami tlačiacimi sa na povrch. Už nemohli vydržať, lebo jar bola tu a i vtáci si veselo pospevovali. Vítali ma s náručím obrovským a ja som akúsi energiu pocítil, už asi aj tým, že to bol prvý deň mojej skutočnej slobody. Nadýchol som sa zhlboka a nechcel som tomu všetkému ani uveriť, že sa to konečne stalo a život sa mi zmenil v tú samú sekundu na deň slnečný, hoci obloha ešte bola zatiahnutá a chmúrna. Nejako som to nevnímal a cítil som sa ako znovuzrodený…

Prišli sme do budovy, kde sa vybavovali všetky doklady a zároveň poskytovali informácie, ktoré som potreboval. Postavili ma k bielej plachte a fotografiou zvečnili tento okamih, mimoriadneho dňa. Vystavili mi oranžový doklad so všetkými potrebnými informáciami. Potom som dostal ešte aj darček akýsi od nich. Bola to čierna plastická taštička, iba na taký jednoduchý zips. Vyfasoval som aj vojenskú deku a vankúš a posteľnú bielizeň a dva uteráky, jeden menší a druhý väčší. Potom som sa odobral na izbu, kde ma už čakali moji budúci spolubývajúci. Bolo ich asi desať. Rozprávali sme sa o všeličom, ale hlavne o tom, ako sa mi podarilo prejsť cez hranice. Krásne na tom bolo, keď sa spomenulo určité miesto, či dedinka alebo mestečko, vždy som sa snažil zaspomínať si, či niekoho odtiaľ nepoznám. Viacej bolo takých, s ktorými som mal spoločných priateľov a tak sme si hneď boli bližší.

Nerád som na poschodovej posteli ležal hore, ostalo mi to ešte z čias vojenčiny, keď som mával tvrdé sny a tak som sa občas aj skotúľal. Bez nejakej zdravotnej ujmy to nikdy neskončilo. Nechcel som už teraz hore spávať a tak som robil všetko preto, aby som sa dostal dole. Boli tam aj asi štyri obyčajné postele, postavené medzi skriňami. Boli sme tam naviac aj chránení pred hlukom, ktorý tam občas jemne podgurážení kolegovia vytvárali. Otvoril som tú čiernu malú taštičku a objavil som v nej hygienické potreby. Zubnú kefku, zubnú pastu, mydlo, šampón na vlasy, nejaké žiletky a vodu po holení. Volala sa Aqua Velva Blue. Neskoršie, keď som bol už v Amerike, mi tie časy vždy pripomenula. I teraz ešte, hoci som už vymenil značku, veľmi rád si k nej privoniam a prenesiem sa do rokov dozadu, do čias, ktoré som prežil na púti do Ameriky. Všetko sa mi znovu pred očami otvorilo a spomienky jedna za druhou sa len tak chŕlili, ako neďaleká sopka Mount Saint Helens, na ktorú mám výhľad každý deň. Nech robím čo robím, vždy ju mám pred sebou na obzore, väčšinou pekne zasneženú…

Pomaly som sa udomácňoval na izbe a zvykal si na mojich hlučných spoločníkov. Zoznámil som sa aj s jedným emigrantom, ale bol dosť ostýchavý. S nikým sa nebavil. Dozvedel som sa aj prečo, hoci on to nechcel nikdy o sebe povedať. Bolo s ním dosť ťažké komunikovať, takže sme nejakú veľkú konverzáciu nikdy nenačali. Potom som sa ešte dozvedel, že už aj bol v Amerike a vrátili ho, ale doteraz som sa nedozvedel prečo. Všimol som si na ňom aj to, že keď si bol už istý, zrazu sa rozhovoril a bol veľmi šťastný. Dokonca v tej pominutosti svojej aj po anglicky prehovoril…

Mali sme tu možnosť učiť sa aj po anglicky, ale mne sa akosi vôbec nechcelo, lebo som denne tvrdo robil a tak som nešiel na žiadny kurz. Neskoršie som sa osmelil, ale hneď som to nechal takže načo mi to vlastne bude, keď zostanem v Rakúsku. Veľmi som dúfal v politický azyl, aby som mohol naďalej zotrvať v tejto krajine, ktorá mi bola omnoho bližšia, ako tá vzdialená Amerika. Chodieval som každý deň na vrátnicu, kde každé ráno vyvesili zoznam tých, čo mali šťastie a Rakúsko si ich mienilo ponechať a pomôcť im. Malo aj tzv. percentuálnu povinnosť, že muselo z nás prijať určitý počet. Bolo to veľmi dobré obdobie. Angličtina mi predsa len trošku vŕtala v hlave a tak som sa konečne rozhodol absolvovať jeden kurz, ale som toho nechal. Bolo to pre mňa veľmi náročné a nejakú nechuť som prejavoval k tomuto jazyku. Zdal sa mi ťažký, hoci neskoršie som zistil, ale až v USA, že má výhodu oproti iným germánskym jazykom, že sa slovíčka neskloňujú, takže jeden tvar pretrváva počas celej konverzácie. Videl som tam rodiny aj s deťmi ako sa tvrdo a starostlivo pripravovali, aby mohli toho čo najviac do seba dostať.
Pozeral som sa z okna na trávnik, ktorý oddeľoval plot a budovu, v ktorej som vtedy prebýval. Autá tam občas prebehli, ale nie až tak často. Bola to akási vedľajšia cesta. V spomienkach som sa rýchlo premiestnil na nedávno strávený čas v nemocnici, kde už trochu zotavený som sa pozerával z okna. Bolo to ešte, keď všade bolo plno snehu a zima poriadna bola. I vietor si zafúkal a na oknách zanôtil nejednu pesničku. Sniežik jemne si poletoval, keď pouličné svetlá už blikotali. Ulica akosi ožila z tej ponurej dennej atmosféry. Autá premávali a sneh chrupkal pod ich pneumatikami s reťazami, ktoré si do rytmu veselo cinkotali. Bol to nádherný zvuk i keď niekedy dosť smutný, lebo som bol zatvorený a nemohol som ešte ísť von. Musel som si ešte istý čas počkať…